Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Er-327-2014.pdf
PDF · 100.37 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
TO-4Er/327/2014
Uznesenie
Okresný súd Topoľčany vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zastúpeného Advocate, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti povinnému: J. E., nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX X. XXX, o vymoženie sumy 1229,55 eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 3509/2014, takto
rozhodol:
Súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 6.2.2014 z a m i e t a .
odôvodnenie:
Oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 00627/13 zo dňa 19.6.2013 (ďalej len rozhodcovský rozsudok), pre vymoženie pohľadávky vo výške 1229,55 eur, zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 1229,55 eur od 4.11.2012 do zaplatenia, zákonného úroku vo výške 6% ročne zo sumy 1229,55 eur od 19.12.2012 do zaplatenia, trov predchádzajúceho konania vo výške 322,95 eur a všetkých účelne vynaložených trov exekúcie.
Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd je povinný po podaní žiadosti súdnym exekútorom o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ďalej len žiadosť) postupovať podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len EP), t. j. preskúmať súlad tejto žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom a o žiadosti rozhodnúť (udeliť exekútorovi poverenie resp. jeho žiadosť zamietnuť - ak zistí rozpor so zákonom). Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ EP), súd pri rozhodovaní o žiadosti exekútora postupuje aj podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoRK), t. j. skúma, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby nebol materiálne právoplatný - nie je ním viazaný v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 44 ods. 2 EP v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 ZoRK má súd povinnosť skúmať rozhodcovský rozsudok podľa hľadísk ustanovených v § 45 ods. 1 ZoRK už pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak sú tu totiž už v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak by vyvstalo ako nelogické (aj nehospodárne), aby exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie a následne exekúciu zastavil. V súvislosti s preskúmaním rozhodcovského rozsudku súd poukazuje na
rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/80, Austurcom Telecomunicacions SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6.10.2009.
Exekučným titulom vo veci je rozhodcovský rozsudok, z ktorého vyplýva, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenia vyplývajúce zo zmenky vystavenej povinným, ktorou bol zabezpečený úver poskytnutý oprávneným povinnému na základe zmluvy o úvere. Povinný si svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o úvere nesplnil, čím sa stal splatný celý dlh dňa 4.11.2012 a oprávnený preto dňa 4.12.2012 vyplnil zmenku v zmysle dohody o vyplnení zmenky na sumu 1229,55 eur s dátumom začiatku úročenia dňa 4.11.2012 a táto bola povinnému predložená na zaplatenie dňa 19.12.2012. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že suma 1229,55 eur, ktorú bol povinný zaviazaný zaplatiť, pozostáva z istiny vo výške 696,- eur, poplatku za zasielanie upomienok vo výške 20,- eur, zmluvnej pokuty vo výške 312,- eur a trov mediačného konania vo výške 201,55 eur.
Oprávnený predložil zmluvu o úvere č. 403800637 (ďalej len zmluva) uzavretú s povinným dňa 9.1.2012 vrátane jej súčasti - všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len všeobecné podmienky alebo VP). Zo zmluvy bolo zistené, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 350,- eur. Povinný sa zaviazal zaplatiť oprávnenému úver zvýšený o príslušný poplatok vo výške 346,- eur, t. j. celkom sa zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 696,- eur v 12-ich mesačných splátkach po 58,- eur, počnúc dňom 20.1.2012. Zo všeobecných podmienok (bod 11) vyplýva, že tretina príslušného poplatku, ktorý sa povinný zaviazal oprávnenému zaplatiť vo výške 346,- eur, predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Všeobecné podmienky zmluvy obsahujú úpravu podmienok zmluvy, okrem iných viaceré sankcie, ktoré by povinný mal uhradiť v prípade porušenia zmluvy, ale tiež dohodu o vyplnení zmenky a mediačnú dohodu.
Zo zmenky k zmluve o úvere vyplýva, že povinný ju vystavil dňa 9.1.2012 v Topoľčanoch a zaviazal sa ňou zaplatiť pri jej predložení na rad oprávnenému zmenkovú sumu doplnenú oprávneným a zmenkový úrok 0,25% denne od dátumu začiatku úročenia doplneného oprávneným. Zmenka je splatná oprávnenému „bez protestu“, „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Oprávnený na zmenke doplnil zmenkovú sumu vo výške 1229,55 eur a dátum začiatku úročenia 4.11.2012.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len ZoSÚ) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (OZ) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa 53 ods. 1, 2, 3, 5 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 53 ods. 4 OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
- má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
- požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
- vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 9 OZ neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 3 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Súd preskúmal zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi a všeobecné podmienky a zistil, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo, a to z nasledovných dôvodov. Oprávnený ako veriteľ zo zmluvy je podnikateľom, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom. Oprávnený teda pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa preto za dodávateľa. Povinný je v zmluve označený ako fyzická osoba - podnikateľ, ale súčasne sú vyplnené aj údaje o povinnom ako fyzickej osobe. V zmluve dlžník prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Konkrétny účel podnikania zo zmluvy nevyplýva. Definíciu spotrebiteľa upravuje OZ, ktorý je predpisom všeobecným (lex generalis) a aj ZoSÚ, ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave predpisom špeciálnym (lex specialis). Úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže stavu, v ktorom by mala byť celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v OZ s poukazom na konkrétnu úpravu niektorého inštitútu v inom zákone - ZoSÚ. Nad princíp uprednostnenia predpisu špeciálneho pred predpisom všeobecným tu totiž zmysel úpravy kladie princíp subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná úprava problém nerieši vôbec, nečiní tak úplne alebo z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je celkom nesporné, či aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľom podľa ZoSÚ je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 2). Spotrebiteľom podľa OZ (§ 52 ods. 3) pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z výkladu úpravy OZ treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Úprava spotrebiteľa obsiahnutá v OZ je teda širšia ako úprava obsiahnutá v ZoSÚ. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ). Bezpečným preukázaním pritom nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon podnikania, pričom takto vyjadrený účel ani neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s podnikaním povinného vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Skutočnosť, že povinný v čase uzavretia zmluvy bol fyzickou osobou podnikateľom ešte neznamená, že úver nemôže byť spotrebiteľským. Keďže konkrétny účel podnikania, na ktorý mali byť povinnému poskytnuté peňažné prostriedky zo zmluvy nevyplýva, nie je ani možné bez pochybností posúdiť, či boli poskytnuté skutočne na účel podnikania. Z celkového formátu zmluvy (tlačiva) vyplýva, že ide o typ zmluvy (vrátane úverových podmienok, ktoré sú jej súčasťou), ktorá bola vopred oprávneným pripravená pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi je teda typizovanou, štandardnou zmluvou (uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že dlžník obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť). Keďže postavenie povinného pri uzatváraní zmluvy nemožno určiť jednoznačne (bez akýchkoľvek pochybností) a ani účel poskytnutia peňažných prostriedkov nebol preukázaný nad všetku pochybnosť, pričom ide o typizovanú zmluvu a nebol zistený dôvod, pre ktorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na zmluvu nevzťahoval (§ 1 ods. 3), bol úver poskytnutý oprávneným povinnému posúdený za spotrebiteľský úver.
K uvedenému záveru sa súd priklonil aj posúdením celkového formátu tlačiva zmluvy a všeobecných podmienok, z ktorých vyplýva, že sa zmluvné strany v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom (bod 16) - takéto dojednanie by nebolo potrebné, ak by zmluvu uzatváral povinný ako podnikateľ na účely podnikania. Z
tlačiva zmluvy by pritom vyplývalo, že by mala byť formulovaná pre dlžníkov, ktorými by mali byť fyzické osoby - podnikatelia, keďže účel poskytnutia peňažných prostriedkov na účel podnikania je predtlačený bez možnosti iného výberu. Na druhej strane je v tlačive zmluvy aj možnosť vyplnenia údaja o RPMN, pričom tento údaj je povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere (v zmluve uzavretej medzi účastníkmi vyplnený nie je). Súčasne súd poukazuje na otázne dojednanie, podľa ktorého sa zmluva uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva, keďže Obchodný zákonník zmluvu o úvere ako zmluvný typ upravuje. Pri posudzovaní zmluvy o úvere súd postupoval aj v súlade s ustanovením § 54 ods. 2 OZ, t. j. v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľskej zmluvy sa priklonil k výkladu, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v prípade vzťahu medzi účastníkmi konania, sa aplikujú spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech (§ 52 ods. 2, 3, § 54 OZ) a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva (§ 262 ods. 1 ObZ), alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 ObZ). Právne normy upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy sú pritom kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť dohodou zmluvných strán a ani inak.
Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej zmluvy. Medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský vzťah, preto bola rozhodcovská zmluva podrobená súdnej kontrole aj podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej podmienky (dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej zmluvy. Význam rozhodcovskej doložky je pritom v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor.
Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky atď.
Podľa rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 9.1.2012 všetky spory vzniknuté zo zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35922761, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. V rozhodcovskej zmluve dlžník vyhlásil, že s jej uzatvorením súhlasí a bol osobitne poučený o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy.
Rozhodcovská zmluva znemožňuje voľbu spotrebiteľa (povinného) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak návrh podá dodávateľ (oprávnený). Rozhodcovská zmluva (bez ohľadu na formu akou bola uzavretá), ktorá síce poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, ale v prípade, že rozhodcovské konanie iniciuje dodávateľ a spotrebiteľ sa musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, je iba iluzórna, pretože trvá iba do podania návrhu na začatie rozhodcovského konania dodávateľom. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je pritom zrejmé, že v prípade sporov medzi oprávneným a spotrebiteľmi je to výlučne oprávnený kto iniciuje rozhodcovské konanie. Rozhodcovskou
zmluvou sa spotrebiteľovi odňalo právo brániť sa a podať žalobu, ak už bola podaná oprávneným na rozhodcovskom súde, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, na všeobecný súd, teda základné právo spotrebiteľa zákonom ustanoveným postupom sa domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodcovská zmluva je v neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporu štátnym súdom by bol miestne príslušný súd, v ktorého obvode je bydlisko povinného (spotrebiteľa), čo neplatí v prípade rozhodcovského konania.
Aj keď rozhodcovská zmluva má formu osobitnej zmluvy (nie rozhodcovskej doložky k zmluve), t. j. bola uzavretá na samostatnej listine, a teda na prvý pohľad sa môže javiť ako individuálne dojednaná, podľa názoru exekučného súdu individuálne dojednaná nebola. Dodávateľ vopred formuloval ustanovenia zmluvy a to vrátane určenia rozhodcovského súdu, na ktorý môžu zmluvné strany podať žalobu, a takto vopred pripravenú zmluvu predložil spotrebiteľovi na podpis pri podpisovaní zmluvy o úvere, teda v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa, ktorého motiváciu bolo uzavrieť úverovú zmluvu a v čase, keď ešte medzi dodávateľom a spotrebiteľom nevznikol spor (a spotrebiteľ sa domnieval, že nikdy ani nevznikne), čo mohlo mať za následok, že jeho vôľa uzavrieť súčasne aj rozhodcovskú zmluvu mohla byť podstatne ovplyvnená. Okrem toho spotrebiteľ, ktorý koná pod tlakom finančnej tiesne a v stave núdze, nie je prakticky schopný a často aj ochotný posúdiť do dôsledkov všetky dojednania, s ktorými podpisom vyjadruje svoj súhlas a často v snahe získať peniaze, koná pri uzatváraní zmlúv ľahkomyseľne. Z rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že dlžník bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia - o aké konkrétne poučenie išlo zo zmluvy nevyplýva. Poučenie spočívajúce v tom, že oprávnenému je oznámené, že spory môžu byť riešené v rozhodcovskom konaní, ale aj v súdnom konaní, pričom výber z týchto dvoch možností spočíva na žalobcovi, nemožno posúdiť za adekvátne poučenie o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy, teda vysvetlenie, čo znamená výlučné riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní (aj s vylúčením zrušenie rozhodnutia rozhodcovského súdu v rámci obnovy konania - čl. III bod 1 rozhodcovskej zmluvy), ak žalobcom je dodávateľ. Je pritom viac ako pravdepodobné (a súdu aj známe z jeho činnosti), že subjektom, ktorý bude uplatňovať svoje nároky pred rozhodcovským súdom bude práve dodávateľ. Možnosť alternatívne si vybrať medzi rozhodcovským a všeobecným súdom sa takto súdu javí iba ako teoretická, spravidla bez možnosti praktického využitia spotrebiteľom. Ak nie je spotrebiteľ náležite informovaný o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy, ale práve naopak je mu dané poučenie, že rozhodcovská zmluva dáva pri riešení sporov na výber medzi rozhodcovským (súkromným) a všeobecným (štátnym) súdom, pričom k tomuto výberu vzhľadom na charakter sporov zo zmlúv o úvere, ani nedôjde, pretože iniciátorom konania je spravidla dodávateľ, nemožno za zhojenie individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy považovať samotnú skutočnosť, že sa nachádza na samostatnom tlačive vrátane možnosti takúto zmluvu nepodpísať, pričom je súd toho názoru, že povinný, ak chcel uzavrieť zmluvu o úvere, nemal na výber, ale musel akceptovať a podpísať aj rozhodcovskú zmluvu.
Súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva, nebola dojednaná individuálne a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, v neprospech spotrebiteľa, pričom aj keď ide o spotrebiteľa menej bdelého, či skoro pasívneho až ľahostajného, je namieste mu poskytnúť súdnu ochranu. Pri posudzovaní rozhodcovskej zmluvy súd vychádzal nielen zo skutočnosti, že táto bola koncipovaná na samostatnej listine, ale aj z celkového charakteru rozhodcovskej zmluvy, okolností, ku ktorým pri uzatváraní zmlúv o úvere (pôžičke, atď.) dochádza, schopnosti spotrebiteľa pochopiť význam tak dôležitého dojednania, akým rozhodcovská zmluva je a tiež možnosti spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany ovplyvniť obsah rozhodcovskej aj úverovej zmluvy (§ 53 ods. 2 OZ). Súd pritom prihliadal aj na to, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 OZ).
Rozhodcovskú zmluvu súd z uvedených dôvodov posúdil za neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenie §-u 53 ods. 5 OZ. Rozhodcovská zmluva ako neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy je podľa tohto zákonného ustanovenia absolútne neplatná, a preto na základe nej rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať exekučný titul. Rozhodcovský rozsudok tak nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, na základe čoho bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť. Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako
celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Vzhľadom na uvedené bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcia zamietnutá.
Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý v žiadosti o udelenie poverenia oznámil skutočnosti, na základe ktorých by potenciálne mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie s tým, že rozhodnutie o tom, či je, alebo nie je, vylúčený a či ho súd poverí vykonaním exekúcie ponechal na rozhodnutie súdu. V podaní poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 322/2010 zo dňa 13.4.2011. Súčasne však uviedol, že akékoľvek závery ústavného súdu poňaté do obsahu nálezu nemajú všeobecnú platnosť a zaväzujú len účastníkov konania, v okolnostiach prípadu najmä porušovateľa, čo je charakteristická črta konkrétnej kontroly ústavnosti vykonávanej podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky vyjadrená mimo iné aj v obsahu ust. § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. Všeobecné súdy nie sú viazané označeným rozhodnutím ústavného súdu a pri svojej judiciálnej činnosti musia reflektovať ústavnú normu obsiahnutú v čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z podania súdneho exekútora a Nálezu Ústavného súdu bolo zistené, že súdny exekútor bol v minulosti (v období od 1.8.2006 do 5.6.2007) zamestnancom oprávneného. O vylúčení súdneho exekútora (§ 30 EP) nebolo rozhodované, nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola zamietnutá.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu m o ž n o podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Topoľčany, písomne v troch vyhotoveniach. Odvolanie musí mať náležitosti § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (musí z neho byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované) a § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (musí sa v ňom tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha). Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.