Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-41C/45/2011

Uznesenie

Okresný súd Košice II v právnej veci žalobkyne H. O., rod. G., nar. XX.X.XXXX, bytom A. C. XXX/XX, XXX XX G. - O., zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému Provident Financial, Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava 2, IČO: 35 805 731, zastúpenému De minimis, spol. s r.o., Mateja Bela 6, Bratislava, IČO: 36 868 949, za účasti vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS Bratislava - Dúbravka, Ľuda Zúbka 2, 841 01 Bratislava, IČO: 42 176 778, (adresa na doručovanie písomností: P.O.BOX 13, 840 11 Bratislava), v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a o primerané finančné zadosťučinenie, takto

rozhodol:

Konanie z a s t a v u j e.

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Žalobkyňa návrhom doručeným tunajšiemu súdu 23.3.2011 žiadala, aby súd zaviazal žalovanú k vydaniu bezdôvodného obohatenia v sume 688,- eur a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 688,- eur.

Návrh na začatie konania odôvodnila tým, že dňa 18.9.2009 uzatvorila so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX. V čase uzavretia zmluvy bola vo veľkej finančnej tiesni. Neodolala intenzívnej reklame žalovaného. Žalovaný jej poskytol úver vo výške 800 eur, pričom za úver mala žalovanému vrátiť 1.488 eur. RPMN predstavovala až cca 250 %. Úrok predstavoval podľa zmluvy „len“ 23,57 % ročne (115,20 eura), avšak zvyšok predstavoval neprimerane vysoký administratívny poplatok 160,80 eura a náklady na inkasovanie hotovostných splátok 412,- eur. To predstavuje v skutočnosti až 86 % ročne. Administratívny poplatok, úrok a poplatok za inkasovanie splátok činil viac ako polovicu úveru. Administratívny poplatok bánk a bankových ústavov bol v tom čase cca 1 %. Ďalej poukázala, že súdy už judikovali, že tak vysoká cena úveru je v rozpore s dobrými mravmi. Napr. v rozsudku KS v Prešove vo veci súd považoval za neplatné úroky nad 25 %. Najvyšší súd v SR vo veci označil 60 % úroky za rozporné s dobrými mravmi. To isté NS ČR vo veci . Krajský súd v Prešove vo veci vo veci uviedol, že „Dobré mravy sú pravidlá správania, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku“. Krajský súd Trenčín považoval 24 % úrok za neplatný rozsudkom zn. zo dňa 9.11.2010. Ak by sa súd nestotožnil s uvedenými rozsudkami bez zdôvodnenia, mohlo by ísť o porušenie práva na súdnu ochranu (napr. Beian v /Rumunsko pred ESĽP). Podľa žalobkyne žalovaný zjavne rozložil cenu úveru do úrokov, administratívneho poplatku a poplatku za inkasovanie splátok a tým sa snaží zakryť enormnú cenu úveru 86 %. Rovnako RPMN cca 250% je neprimeraná, oproti priemeru na trhu 37,93 %. Administratívny poplatok je v hrubom nepomere k požičanej sume a z tohto dôvodu je v rozpore s , podľa ktorého „neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu

alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom“. Takto neprimerane vysoký administratívny poplatok je v rozpore s dobrými mravmi. Administratívny poplatok, úrok a poplatok za inkasovanie splátok v hotovosti, spolu všetko 86 % ročne, v žiadnom prípade nemôže byť v prevažnej miere v spoločnosti uznávaný a nemôže predstavovať súčasť fundamentálneho hodnotového poriadku. Nárok opiera o , v zmysle ktorého ide o bezdôvodné obohatenie, ak sa plnilo z neplatného právneho úkonu. Zmluva o spotrebiteľskom úvere navyše obsahuje aj neprijateľné podmienky v zmysle ods. l , podľa ktorého „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predovšetkým postúpenie práv a pohľadávky z tejto zmluvy akémukoľvek subjektu so sídlom vo Veľkej Británii, povinnosť informovať o zmene pomerov a poskytovanie jej osobných údajov do Veľkej Británie žalobkyni neznámym spoločnostiam a osobám. Žalovaný sa dopustil nekalej obchodnej praktiky, pretože do RPMN nezahrnul náklady za preberanie splátok v hotovosti. Ak by ich bol žalovaný do RPMN zahrnul, tak RPMN by vyšla až cca 250 %. Zo strany žalovaného ide o klamanie spotrebiteľa. NS SR judikoval, že nesprávne RPMN je klamaním spotrebiteľa (rozsudok NS SR sp. zn. ). Praktiky žalovaného nielen boli spôsobilé spôsobiť mu ujmu, ale ujma jej aj reálne vznikla. Rozdiel medzi splatenou čiastkou a úverom je 688, - eur. Žalobkyňa preto navrhovala aj primerané zadosťučinenie v rovnakej výške, v akej sa žalovaný na jej úkor obohatil, t.j. vo výške 688,- eur, a to podľa o ochrane spotrebiteľa.

Žalovaný sa k žalobnému návrhu písomne vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 20.7.2011. Nárok uplatnený žalobkyňou v celom rozsahu neuznal. Poukázal, že žalobkyňa podala svoju žalobu bez toho, aby sa pokúsila u žalovaného dosiahnuť akékoľvek mimosúdne vyriešenie sporu. Uviedol, že ak žalobkyni úver nevyhovoval, mala zákonnú možnosť bez sankcií odstúpiť od zmluvy o úvere, no túto možnosť nevyužila (o tejto možnosti bola pritom aj poučená v zmluve o úvere). Podľa žalovaného žalobkyňa zavádza, keď tvrdí, že za poskytnutý úver 800,- eur mala vrátiť 1.488,- eur. Zo zmluvy o úvere totiž jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa mala za úver zaplatiť žalovanému celkovú odplatu 276 eur. Aj na ďalších miestach v žalobe sa uvádzajú obdobné nepresné a účelové tvrdenia (napríklad tvrdí, že RPMN bola pri tomto úvere až cca 250 % alebo, že úroková sadzba bola až 86 % ročne, pričom ani jedno toto tvrdenie nie je pravdivé). Pokiaľ žalobkyňa v žalobe cituje niekoľko domácich a zahraničných súdnych rozhodnutí a s použitím rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko zo dňa 6. decembra 2007 argumentuje, že by sa nimi okresný súd mal riadiť, pretože si to vyžaduje racionálna právna argumentácia, podľa žalovaného okresný súd by mohol byť viazaný argumentáciou z týchto rozhodnutí iba vtedy, ak by išlo o totožné veci - v danom prípade ide ale o skutkovo a právne odlišnú vec, pretože na rozdiel od rozhodnutí citovaných žalobkyňou v tomto prípade už bola právnymi predpismi stanovená horná hranica výšky odplaty, ktorá nemôže byť prekročená a táto v zmluve o úvere ani prekročená nebola. Ďalej žalovaný, vychádzajúc z predpokladu pravdivosti informácií poskytnutých žalobkyňou o jej príjmoch vo vlastnoručne podpísanej zákazníckej karte (mzda žalobkyne 509 eur, celkový rozdiel príjmov a výdavkov 1.340,61 eur) zastáva názor, že žalobkyňa nebola v tiesni a mala jasnú predstavu, aké finančné zaťaženie na seba berie a v akej je finančnej situácii a zmluvu o úvere uzatvorila dobrovoľne, bez akéhokoľvek nátlaku a plne si vedomá jej podmienok. Nie je teda možné pričítať žalovanému akýkoľvek zlý úmysel či využívanie situácie žalobkyne, pretože uzatvorenie zmluvy o úvere bolo rozhodnutím žalobkyne a nie žalovaného. Rovnako slobodné bolo aj jej rozhodnutie využiť doplnkovú službu - žalobkyňa ju vôbec nemusela využiť a mohla platiť splátky osobne na pobočke žalovaného alebo si mohla zvoliť bezhotovostnú formu úveru, o čom bola poučená pred podpisom zmluvy prostredníctvom Formuláru o zmluvných podmienkach, oboznámenie s obsahom ktorého vlastnoručne potvrdila podpisom. Čo sa týka primeranosti úroku a administratívneho poplatku, žalovaný uviedol, že v úvodne zmluvy je výslovne uvedené, že úrok za poskytnutie úveru je 23,57 % p.a. (v číselnom vyjadrení išlo celkovo o 115,20 eur). Takýto úrok nemôže byť podľa názoru žalovaného považovaný za rozpor s dobrými mravmi. Potvrdzujú to aj rozsudky iných súdov citované žalobkyňou: napríklad priamo v rozsudku sp.zn. súd považoval za primerané úroky 25 % p.a. V ostatných rozsudkoch uvádzaných žalobkyňou (sp.zn. a ) išlo o neporovnateľne vyššiu úrokovú sadzbu 60 % p.a. V prípade rozsudku so sp.zn. súd zamietol žalobu, lebo dohoda o úrokoch bola neurčitá, t.j. nezamietol ju pre ich výšku. Tieto rozsudky sú tak na danú vec úplne nepoužiteľné, pretože úroková sadzba v zmluve o úvere je dokonca nižšia než v týchto citovaných rozsudkoch. Pokiaľ ide o administratívny poplatok, podľa zmluvy o úvere sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť žalovanému okrem úroku aj administratívny poplatok vo výške 160,80 eur. Vo vzťahu k administratívnemu poplatku žalobkyňa namieta, že je „neprimerane vysoký“. Ak by malo

toto tvrdenie žalobkyne smerovať k označeniu dohody o administratívnom poplatku ako neprijateľnej podmienky, žalovaný je nútený konštatovať, že toto tvrdenie nemá v právnej úprave žiadnu oporu. Podľa žalovaného súd podľa právnych predpisov platných v čase vzniku rozhodnej skutočnosti ako aj v zmysle doktríny nemôže posudzovať výšku administratívneho poplatku z pohľadu primeranosti podmienok spotrebiteľských zmlúv, pretože ide o cenu plnenia, pri ktorom preskúmavanie primeranosti priamo vylučuje ods. l druhá veta , ako aj čl. 4 ods. 2 smernice č. 93/13. Žalovaný považuje vo vzťahu k nákladom úveru, ktoré v tomto prípade tvorili len úrok a administratívny poplatok, za nevyhnutné poukázať na to, že všeobecné záväzné právne predpisy na účely posúdenia „nákladovosti“ úveru pre spotrebiteľa ustanovili veličinu, ktorou je tzv. ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len RPMNB). Táto, zjednodušene povedané, vyjadruje v percentuálnom vyjadrení to, aký je úver pre spotrebiteľa nákladný a vychádza pritom zo všetkých nákladov, ktoré spotrebiteľ okrem istiny musí veriteľovi zaplatiť. V tomto prípade boli týmito nákladmi len úrok a administratívny poplatok. Zároveň platí, že maximálna možná výška RPMN bola v čase uzatvorenia zmluvy o úvere regulovaná všeobecne záväznými právnymi predpismi. Inými slovami normotvorca ustanovil, koľko najviac môže táto nákladovosť úveru byť a to bez ohľadu na to, v akom pomere sa na tejto nákladovosti podieľa úrok, administratívny poplatok alebo iné plnenie. Inými slovami, pre určenie RPMN a teda pre zákonnú reguláciu toho, koľko najviac môže spotrebiteľ za úver zaplatiť, je irelevantné, aké druhy platieb a v akom pomere majú na RPMN vplyv, keďže dôležitý je až ich celkový „súčet“. Pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16.augusta 2009 do 15. novembra 2009 bola max. výška RPMN stanovená až na 73,44 %. Je teda zrejmé, že výška RPMN v zmluve o úvere neprekračovala hornú hranicu RPMN, t.j. hornú hranicu nákladovosti úveru, stanovenú právnymi predpismi. Podľa zmluvy o úvere bola RPMN v danom prípade vo výške 70,56 %. Táto výška RPMN neprekračovala max. hodnotu RPMN ustanovenú MF SR podľa ods. l nar. vlády č. (príloha č. 3). Ak všeobecne záväzný právny predpis umožňoval uzatvárať spotrebiteľské úverové zmluvy s RPMN do 73,44 %, nemôžu byť z povahy veci byť v rozpore s dobrými mravmi alebo neprimeranou podmienkou také náklady úveru, ktoré tento limit neprekročia. Z tohto dôvodu žalovaný zastáva názor, že vo vzťahu k námietkam k úroku a administratívnemu poplatku nemá žalobkyňou uplatnený nárok žiaden právny základ a je v plnom rozsahu neodôvodnený. Neexistuje preto dôvod neplatnosti zmluvy o úvere, ktorý namieta žalobkyňa a nemôže existovať ani bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Podľa žalovaného zmluva o úvere neobsahuje ani žiadnu neprijateľnú podmienku. Žiadne z ustanovení zmluvy o úvere neznamená pre žalobkyňu ako spotrebiteľa znevýhodnenie a už vôbec nie znevýhodnenie takej intenzity, ako predpokladá ods. l pre neprijateľné podmienky. K postúpeniu práv - subjektu so sídlom vo Veľkej Británii žalovaný udával, že zmluvným dojednaním o postúpení práv a pohľadávok do Veľkej Británie nie je spôsobená nerovnováha v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože toto dojednanie je v súlade s ods. l . Predmetné ustanovenie nemôže ani spôsobiť hrubú nerovnováhu v právach a v povinnostiach na úkor spotrebiteľa alebo neistotu spotrebiteľa, pretože postúpením práv a pohľadávok žalovaného zo zmluvy o úvere na tretiu osobu nemôže dôjsť k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa (t.j. nie je daný rozpor s ), zmluva o úvere nezakazuje spotrebiteľovi postúpenie pohľadávok zo zmluvy o úvere ani z bezdôvodného obohatenia (t.j. nie je daný rozpor s a predovšetkým v zmysle čl. 16 ods. 2 nar. Rady (ES) č- 44/2001 „druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko“ a teda je úplne vylúčené, aby k uplatneniu práv a pohľadávok mohlo v neprospech spotrebiteľa dôjsť na súde vo Veľkej Británii, keďže je daná vždy právomoc slovenských súdov. Pokiaľ sa jedná o poskytovanie osobných údajov do Veľkej Británie, žalovaný poukazuje na to, že Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska je členským štátom EÚ. Prenos osobných údajov v rámci členských štátov EÚ upravuje o ochrane osobných údajov v znení Podľa ods. l citovaného zákona „voľný pohyb osobných údajov medzi SR a členskými štátmi EÚ sa zaručuje. Čo sa týka nekalých obchodných praktík, žalovaný namieta, že by sa voči nej dopustil nekalej obchodnej praktiky tým, že náklady na doplnkovú službu, t.j. za preberanie splátok v hotovosti, nezahrnul do RPMN a preto došlo ku klamaniu spotrebiteľa. Tieto tvrdenia žalobkyne sú účelové, nakoľko každý zákazník žalovaného si môže osobne zvoliť, či mu bude poskytnutý úver bezhotovostne alebo hotovostne. Táto možnosť výberu je zreteľne a zrozumiteľne vyjadrená aj v úvode zmluvy o úvere, ako aj vo formulári o zmluvných podmienkach zmluvy o úvere. Dokazuje to ja skutočnosť, že žalovaný má aj zákazníkov, ktorí si volia bezhotovostný úver a aj zákazníkov, ktorí si volia hotovostný typ úveru. Žalobkyňa si v danom prípade zvolila hotovostný typ úveru. Žalovaný ponúka zákazníkom ako doplnkovú službu možnosť uzatvoriť zmluvu o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej majú možnosť splácať splátky úveru priamo v ich domácnosti. Táto služba je ale doplnková, t.j. nie je v žiadnom prípade podmienkou získania úveru.

Čo sa týka uplatnenia doktríny acte clair, žalovaný poukázal na to, že na zmluvu o úvere, ktorú uzatvorili účastníci konania, sa v členských štátoch EÚ vzťahuje smernica Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2008/48 z 23.apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. V zmysle čl. 3 písm. g) smernice č. 2008/48 sa náklady na doplnkové služby, súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, do celkových nákladov úveru zahŕňajú iba za predpokladu, že spotrebiteľ je povinný uzavrieť zmluvu o poskytnutí takýchto služieb alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Toto ustanovenie neumožňuje iný výklad ako ten, že poplatky, že poplatky, ktoré spotrebiteľ za úver zaplatiť nemusí, nie sú súčasťou celkových nákladov úveru. Čo sa týka priznania primeraného finančného zadosťučinenia, žalovaný má za to, že žalobkyňa nijako nepreukázala, že by zo strany žalovaného (alebo jeho obchodného zástupcu) došlo k nejakej nekalej obchodnej praktike alebo k omylu (nezarátanie nákladov doplnkovej služby nie je v rozpore so zákonom, ani s úniovým právom). V zmysle ust. o ochrane spotrebiteľa žalobkyni prináleží požadovať primerané finančné zadosťučinenie len vtedy, ak preukáže, že (i) žalovaný skutočne porušil niektorú z povinností, ktoré mu ukladá zákon (protiprávnosť konania) a že toto porušenie je spôsobilé privodiť žalobkyni ako spotrebiteľke ujmu a i príčinnú súvislosť medzi porušením povinností a následkom. Len pri kumulatívnom splnení týchto podmienok je možné uvažovať o nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie. Žalovaný je toho názoru, že žalobkyňa nepreukázala relevantným spôsobom žiadne porušenie niektorej zákonnej povinnosti žalovaného, ale ani nepreukázala, že by jej niektoré namietané porušenie bolo spôsobilé privodiť ujmu. Zároveň žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť okresného súdu na prejednanie uvedenej veci. Žalobkyňa si na prejednanie veci vybrala okresný súd podľa v znení neskorších zmien a doplnkov. V tomto prípade však nejde o spor „zo“ spotrebiteľskej zmluvy, pretože žalobkyňa sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Tento právny titul, t.j. bezdôvodné obohatenie, totiž predpokladá, že nemôže ísť o spor zo zmluvy, pretože podľa žalobkyne je táto zmluva o úvere neplatná. V opačnom prípade by nemohla žalobkyňa žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia. Ani v súvislosti s nárokom žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie nejde o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, pretože má ísť o zadosťučinenie za konanie spôsobené nekalou obchodnou praktikou. Podľa žalovaného je preto na konanie príslušný v zmysle ust. Okresný súd Bratislava II, v obvodne ktorého má žalovaný svoje sídlo. Z vyššie uvedených dôvodov žiadal žalovaný žalobu v celom rozsahu zamietnuť a nahradiť žalovanému trovy konania.

Vedľajší účastník Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS Bratislava v podaní doručenom súdu dňa 27.9.2011 poukázal na sofistikované neprimerané praktiky a skrytú úžeru spoločnosti Provident financial. Úžerné podmienky majú vplyv na vadnosť právneho úkonu (NS ČR ). Podľa vedľajšieho účastníka tak úverová zmluva ako aj postup spoločnosti Provident financial sú podľa jeho názoru v rozpore s dobrými mravmi. To je zároveň právne významná skutočnosť pre posúdenie platnosti úverovej zmluvy a pre záver o nekalej obchodnej praktike Provident financial. Provident poskytuje nízke úvery aj sociálne slabšiemu obyvateľstvu. Poskytuje ich však opakovane, tak že ak sa opakujú nízke úvery od 350 do 2000 eur za úroky a poplatky spolu až do 76 %, tak pre ekonomicky slabšie obyvateľstvo to má výrazne negatívny dopad na rodinné rozpočty, osoby sa zadlžujú a trpia celé rodiny. Opakované drobné úvery sú vlastne len sofistikovaným poskytovaním neprimerane vysokých úverov vo vzťahu k príjmom a bonite spotrebiteľa. Aj tzv. administratívny poplatok presahuje cca 10 násobne obdobný poplatok v bankách. Kým banky majú takýto poplatok 1 %, Provident skryto navyšuje cenu úveru aj o tento poplatok. To mu zase umožňuje pôsobiť na trhu s manifestáciou nízkych úrokov. Uviedol, že ak by sa teoreticky cena úveru rozložila do desiatich poplatkov po 8 % , každý z nich by sám o sebe bol ako tak obhájiteľný, avšak spolu predstavujú úžerné protiplnenie za úver. Provident takto rozkladá cenu úveru do úrokov, administratívneho poplatku a poplatku za inkasovanie splátok, spolu v desiatkach percent. Priemerní spotrebitelia väčšinou reagujú na úroky a tie sú v Providente cca 25 %, ešte ako tak na hrane únosnosti, no v skutočnosti platia cca 70 %. Vzhľadom na nekalú obchodnú praktiku predkladať nevhodným, klamlivým a netransparentným spôsobom celkové náklady na úver RPMN, považuje vedľajší účastník zmluvu za neplatnú z dôvodu klamania spotrebiteľa a pre rozpor s dobrými mravmi. Vedľajší účastník zastáva názor, že súd je oprávnený preskúmať neprimeranú výšku úrokov a poplatkov za úver. Súčasne pripojil odkaz na judikatúru zo starších demokracií s vyspelejšou súdnou ochranou pred úžerou.

Na pojednávaní dňa 25.1.2012 účastníci konania navrhli, aby súd prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného pred Okresným súdom v Prešove pod č.k. z dôvodu, že

rozhodnutie v tejto veci pred Okresným súdom v Prešove bude mať vplyv na rozhodnutie vo veci vedenej na tunajšom súde.

Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. -124 zo dňa 25.1.2012 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. .

Podaním doručeným Okresnému súdu Košice II dňa 13.2.2014 žalobkyňa vzala žalobu v celom rozsahu späť a žiadala, aby súd konanie vo veci vedenej pod sp. zn. zastavil a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

Podaním doručeným Okresnému súd Košice II dňa 13.3.2014 právny zástupca žalovaného oznámil súdu, že v nadväznosti na späťvzatie žaloby zo strany žalobcu žalovaný vyjadruje súhlas so späťvzatím žaloby a nepožaduje priznať náhradu trov konania. Žalovaný preto navrhuje, aby súd konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa , (ďalej len „“), navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. Súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní.

Podľa , nesúhlas odporcu so späťvzatím nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu skôr, než sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Na základe vyššie cit. zák. ustanovení súd rozhodol o zastavení konania, pretože žalobkyňa po začatí pojednávania vzala návrh v celom rozsahu späť a žiadala konanie zastaviť, pričom žalovaný so späťvzatím návrhu súhlasil, žiadal konanie zastaviť a žiadnemu z účastníkov nepriznať právo na náhradu trov konania.

O trovách konania rozhodol súd v súlade s , v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak bolo konanie zastavené.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu účastníci konania môžu podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť (§ 42 ods. 3), proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a)

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.