Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/296/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Mária Klepancová v právnej veci navrhovateľov: 1. E. M., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XXX/XX, T., 2. Mgr. Z. M., nar. XX.X.XXXX, bytom tamtiež, obaja navrhovatelia zastúpení advokátom: Mgr. Ing. Marián Galbavý, so sídlom Trnava, Tehelná 6, za účasti vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľov: Helpathand, občianske združenie na ochranu spotrebiteľa, so sídlom Trnava, Piešťanská 3, proti odporcovi: Autocentrum AAA AUTO a.s., so sídlom Bratislava 5, Panónska cesta 39, IČO: 35 858 699, zastúpenému advokátkou: JUDr. Sylvia Švecová, so sídlom Bratislava, Štefunkova 9, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o určenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve a o ochranu práv spotrebiteľa, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 29.4.2013 č.k. -221 - v zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov konania, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou súd návrh navrhovateľov zamietol p o t v r d z u j e a v časti, ktorou súd rozhodol o náhrade trov konania r u š í a v zrušenom rozsahu mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.

Odvolací súd p r i p ú š ť a dovolanie proti potvrdzujúcej časti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd prvou výrokovou vetou návrh navrhovateľov zamietol, druhou výrokovou vetou konanie v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia za spôsobenú ujmu vo výške 15.000,- Eur v dôsledku porušenia spotrebiteľských práv zastavil a ostatnou treťou výrokovou vetou navrhovateľom 1 a 2 uložil povinnosť zaplatiť odporcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.420,03 Eur v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Rozhodnutie prvostupňový súd vo veci samej odôvodnil právne aplikáciou ust. , pričom zohľadnil, že po čiastočných späťvzatiach návrhu navrhovateľmi zostalo predmetom konania iba určenie zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve za neplatné z dôvodu neprijateľnosti. Súd skonštatoval, že podmienkou procesnej prípustnosti určovacích žalôb je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle , ktorý sa viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom dosiahne odstránenie spornosti navrhovateľovho práva a neistoty v jeho právnom vzťahu. Tvrdenie navrhovateľov, že vždy je prítomný naliehavý právny záujem spotrebiteľa na určení neprijateľných zmluvných podmienok neobstojí, nakoľko zákonodarca v zákone nestanovil túto výnimku a súd teda musí vždy pri určovacích žalobách skúmať, či je tu daný naliehavý právny záujem a to aj keď je účastníkom spotrebiteľ. Rozhodnutie NS SR č.k. , na ktoré poukázali navrhovatelia sa pritom viaže na odlišný skutkový stav. Navrhovatelia síce tvrdia, že na určení majú naliehavý právny záujem, ale neuviedli v čom vidia neistotu v právnom vzťahu resp. spornosť práva, keď došlo k odstúpeniu od kúpnej zmluvy a zmluvné strany si navzájom vydali plnenia. Prvostupňový súd potom dospel k záveru, že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno, keď neposkytli také tvrdenia a dôkazy, ktoré by preukázali ich naliehavý právny záujem na určení zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti. Nepreukázali totiž aktuálny stav objektívne právnej neistoty medzi účastníkmi, ktorý by bol ohrozením právneho postavenia navrhovateľov a určením podmienok v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľné a neplatné by neprišlo k zmene právneho postavenia navrhovateľov. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu viedla k zamietnutiu určovacieho návrhu, pričom pre rozsudok nemôže byť rozhodujúci stav, ktorý tu už nie je.

V časti, ktorou súd konanie o zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 15.000,- Eur zastavil, rozhodnutie s poukazom na a odôvodnil tým, že navrhovatelia vzali svoj návrh v tejto časti späť.

O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na a s tým, že vo veci plne úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 1.420, Eur spočívajúcich z trov jeho právneho zastúpenia advokátom s poukazom na vyhl. č. , a , pričom za jeden úkon právnej služby priznal tarifnú odmenu 91, Eur plus v časti o určenie zmluvných podmienok za neplatné vo výške 1/13 výpočtového základu podľa cit. vyhl. V ďalšom podrobne rozviedol špecifikáciu výpočtu trov právneho zastúpenia odporcu.

Proti tomuto rozsudku podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie obaja navrhovatelia a to výslovne proti výroku, ktorým súd ich návrh zamietol, včítane závislého výroku o náhrade trov konania, pričom sa domáhali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že na základe svojej úradnej povinnosti vyriekne výrok o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v zmysle žalobného návrhu a zároveň prizná vedľajšiemu účastníkovi právo uverejniť rozsudok na náklady navrhovateľa v rozsahu pod písm. a) až e) petitu žaloby v celkovej sume nákladov 1.500,- Eur, pričom na tento účel je odporca povinný vedľajšiemu účastníkovi zložiť preddavok vo výške 1.500,- Eur a domáhal sa tiež, aby odporcovi bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania tak navrhovateľom, ako i vedľajšiemu účastníkovi.

Zamietnutie žaloby z dôvodu, že nie je na nej daný naliehavý záujem označil za formalistické a arbitrárne. Poukázal na to, že podanie žaloby nebolo bezúčelné len v dôsledku konania odporcu - vydaním bezdôvodného obohatenia po podaní žaloby - zostala určovacia žaloba o určenie neprijateľných podmienok osamotená. Domnievajú sa, že už len existencia konceptu verejného záujmu na kolektívnej ochrane spotrebiteľa tak, ako ho koncipovala Európska únia zakladá existenciu naliehavého právneho záujmu. Súd ju bezdôvodne zužuje na naliehavý právny záujem individuálneho žalobcu, ale v plnom rozsahu opomína verejný naliehavý právny záujem na určení neprijateľných podmienok spotrebiteľskej zmluvy a tým aj na aplikáciu neplatnosti takýchto podmienok i na ďalších anonymných spotrebiteľov, ktorí nie sú účastníkmi konania. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. , v ktorom išlo o existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy o úvere, pôžičke, ktorý bol podľa Najvyššieho súdu SR daný. Na to, aby sa ust. nestalo len obsolentným nevykonateľným ustanovením, ktoré je len formálnym aplikovaním príslušných smerníc, je nevyhnutné, aby navrhovateľ poukázal a dožadoval sa určenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve a na základe sa i dožadoval ich zverejnenia na náklady dodávateľa. Navrhovatelia sa podaním návrhu domáhali jednak toho, čo je súd povinný z úradnej povinnosti, jednak toho, na čo má súd právo bez ohľadu na petit. Súd totiž musí ex offo skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Na základe toho sa domnievajú, že nielenže je súd povinný vo veci konať, nakoľko naliehavý právny záujem je daný, ale dokonca je povinný ex offo neprijateľné podmienky spotrebiteľskej zmluvy nájsť a v rozsudku uviesť a to dokonca extra petitum, nakoľko ide o jeho úradnú povinnosť. V danom prípade napriek tomu, že navrhovateľ poukázal na neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, súd nesplnil svoju úradnú povinnosť a neoznačil neprijateľné podmienky a to i v rozpore s konštantnou judikatúrou ESD, na ktorú v ďalšom poukázal.

V časti o náhrade trov konania podľa odvolateľov prvostupňový súd aplikoval nesprávny právny predpis. Vzhľadom na to, že žaloba v časti C bola podaná výslovne na základe znenia o ochrane spotrebiteľa, teda na ochranu individuálnych záujmov spotrebiteľa, ide o bezpochyby o zastupovanie spotrebiteľa v spore zo spotrebiteľskej zmluvy a preto súd mal rovnako tak v prípade žaloby o určenie neprijateľných podmienok, ako aj v prípade žaloby o ochranu individuálnych práv spotrebiteľa, aplikovať vyhl. č. V prípade, že by súd nestotožnil s právnym názorom odvolateľov a potvrdil by rozsudok prvostupňového súdu, žiadajú o prihliadnutie na skutočnosť, že nosnou žalobou je žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia, bez ktorej by ďalšie samostatne neexistovali. V tejto časti ale bolo konanie zastavené z dôvodu na strane odporcu, keďže bezdôvodné obohatenie dodatočne vydal. Prihliadnuc na to preto žiadajú súd o použitie , keďže inak by rozhodnutie o náhrade trov konania navrhovateľmi bolo neprimerane prísne v rozpore s elementárnou spravodlivosťou. Spotrebiteľ bol totiž v hlavnej časti návrhu úspešný a neúspech v časti určenia neprijateľných podmienok je daný nesplnením si povinnosti súdu, ktorá mu je daná ex offo.

Odporca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu navrhovateľov predložil prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako v celom rozsahu vecne správny, pričom si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vyčíslenú sumou 159,18 Eur. Predovšetkým namietal, že odvolatelia neuvádzajú z akých zákonných dôvodov podľa ktorých ust. uplatňujú svoje odvolanie. Ich odvolanie sa pritom opiera o tú istú argumentáciu a nároky navrhovateľov, ktoré boli uplatnené žalobou, dôvodia rovnako ako doposiaľ, s čím sa prvostupňový súd v predmetnom rozsudku riadne vysporiadal. Z uvedeného dôvodu sa pridržiavajú všetkých písomných podaní a vyjadrení pred súdom prvého stupňa, ktoré považujú za nadbytočné už opakovať. Odporca ale trvá na stanovisku, že reklamácia predmetného motorového vozidla, čo tvorilo podstatu sporu, bola z meritórneho hľadiska neopodstatnená a nedôvodná a namietané vady boli vadami z opotrebenia a predchádzajúceho použitia, za ktoré odporca zo zákona nezodpovedá. Odporca ale už neriskoval v tejto časti potvrdenie nároku navrhovateľov s ohľadom na čas, ktorý uplynul od odstúpenia zmluvy a plynutie úrokov z omeškania zo žalovanej čiastky. Podľa odporcu naliehavý právny záujem nebol preukázaný, preto pre rozhodovanie o danej určovacej žalobe neboli splnené podmienky. Ani zo samotného zákona o ochrane spotrebiteľa nevyplýva, že by spotrebiteľ zo zákona automaticky disponoval naliehavým právnym záujmom len z dôvodu, že je v spotrebiteľskom vzťahu s druhým účastníkom konania. Zo skutkového stavu nevyplynulo, že by úhradou bezdôvodného obohatenia bolo navrhovateľom zabránené uplatnenie určovacej žaloby a že by táto zostala bez materiálneho základu. Nárok navrhovateľovi uplatnený v určovacej žalobe nebol daný už pri podaní žaloby. To znamená, že ak by odporca nebol po podaní žaloby uhradil sumu z titulu bezdôvodného obohatenia, súd by vo svojom rozsudku len deklaratórne konštatoval navrhovateľov nárok na jeho vydanie z dôvodu, že zmluvný vzťah zanikol platným odstúpením od kúpnej zmluvy t.j. skutkový základ pre určovaciu žalobu a preukázanie naliehavého právneho záujmu navrhovateľov neexistovalo ani pred podaním predmetnej žaloby. Absentujúca podstata nároku navrhovateľa spočíva v tom, že nedokázali určiť, formulovať a zadefinovať ako namietané obchodné podmienky spôsobili, že si nemohli uplatniť svoje nároky zo zodpovednosti za vady predmetného motorového vozidla a tieto reklamovať, ako aj následne od kúpnej zmluvy odstúpiť, pretože bolo preukázané, že navrhovateľom nič nebránilo v uplatnení reklamácie a v následnom odstúpení od kúpnej zmluvy. Navrhovatelia nepreukázali ako súvisí skutočnosť, že odporca odmietol akceptovať ich odstúpenie od zmluvy s namietanými ustanoveniami obchodných podmienok odporcu, o ktorých sa navrhovatelia vyslovili, že sú údajne neprijateľné. Na základe uvedeného sa odporca domnieva, že nie sú splnené podmienky pre rozhodovanie o určovacej žalobe pre nedostatok naliehavého právneho záujmu navrhovateľov, ako aj pre neexistenciu materiálneho dôvodu pre také určenie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenými osobami - účastníkmi konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolatelia podľa obsahu použili, i keď v odvolaní striktne neuviedli, zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom odvolania - teda v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá a v časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov konania, súc pritom viazaný uplatnenými odvolacími dôvodmi ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné v meritórnej časti potvrdiť a v časti náhrady trov konania zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom zároveň sú splnené podmienky pre pripustenie dovolania proti potvrdzujúcej časti tohto rozsudku.

Predmetom odvolacieho konania vo veci samej bolo vyriešenie otázky, či je daný naliehavý právny záujem navrhovateľov na určení neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve za neplatné za situácie, keď aktuálne sa už navrhovatelia v konaní nedomáhajú žiadnej ochrany svojich individuálnych spotrebiteľských práv, keďže konanie v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia skončilo zastavením pre späťvzatie, z dôvodu, že odporca v priebehu konania túto žalovanú sumu navrhovateľom zaplatil a v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia, takisto pre späťvzatie, bez uvedenia dôvodu navrhovateľmi. Predmetom konania tak zostalo určenie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve za neplatné a od toho závislé priznanie práva navrhovateľom zverejniť rozsudok na náklady odporcu, s povinnosťou odporcu zložiť navrhovateľom preddavok na tieto náklady.

Prvostupňový súd v odôvodnení preskúmavaného rozsudku s použitím zastal názor, že nakoľko zákonodarca v zákone nestanovil výnimku pre určovacie žaloby týkajúce spotrebiteľských práv, súd musí vždy pri určovacích žalobách skúmať, či je tu naliehavý právny záujem a to i vtedy, ak je účastníkom spotrebiteľ. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu potom v čase rozhodovania prvostupňového súdu viedla k zamietnutiu určovacieho návrhu.

V zmysle veta prvá spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „“).

V zmysle súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (ods. 3 - účinný od 15.10.2008). Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky (nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky) súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku do výroku rozhodnutia (ods. 4 - účinný od 1.3.2010). V zmysle na konania začaté do 28.2.2010 sa použijú predpisy účinné od 1.3.2010.

V zmysle účastník konania má právo uverejniť právoplatné rozhodnutie súdu, okrem rozhodnutí týkajúcich sa maloletých. Súd môže účastníkovi, ktorého návrhu sa vyhovelo priznať v rozsudku právo uverejniť rozsudok na náklady účastníka, ktorý v spore neuspel vo veciach ochrany práv porušených alebo ohrozených nekalým súťažným konaním, vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva, vo veciach ochrany práv spotrebiteľa, vo veciach ujmy na zdraví spôsobnej pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti a vo veciach ochrany osobnosti. Vo výroku rozsudku určí na základe návrhu rozsah, formu, spôsob uverejnenia a sumu nákladov na uverejnenie, prípadne výšku preddavku, ktorý je potrebné zložiť účastníkovi konania, ktorého návrhu sa vyhovelo.

V zmysle , účinného od 1.3.2010, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, alebo vo všeobecných obchodných podmienkach, za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa (ods. 1). Ak sa rozhodnutie súdu podľa ods. 1 týka len časti zmluvnej podmienky, dodávateľ je povinný splniť povinnosť uvedenú v ods. 1 v rozsahu tejto časti (ods. 2). Týmto ustanovením sa v zmysle spravujú aj právne vzťahy vzniknuté do 28.2.2010, avšak vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich uplatnené pred 1.3.2010 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav vrátane vydania bezdôvodného obohatenia a to aj vtedy, ak takéto konania porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

V zmysle združenie môže podať návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa orgánu dozoru alebo návrh na začatie konania na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov alebo môže byť účastníkom konania a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.

Z cit. § 153 ods. 3 cit. ust. vyplýva, že súd môže o neprijateľnosti podmienky použitej v spotrebiteľskej zmluve rozhodnúť tak na návrh ako aj bez návrhu. Predpokladmi na to, aby súd takto rozhodol aj bez návrhu je, že musí ísť o sporové konanie, v ktorom právny dôvod žaloby skutkovo a právne spočíva na spotrebiteľskej zmluve, pričom žalobcom môže byť spotrebiteľ, dodávateľ alebo aj združenie, výsledkom dokazovania je to, že podmienka alebo podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú neprijateľné. Ods. 4 cit. ust. súdu ukladá, aby v súlade s hmotnoprávnym ust. uviedol vo výroku rozsudku presné znenie podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Účelom takéhoto výroku, ktorý môže byť prijatý aj na návrh aj bez návrhu účastníka konania - spotrebiteľa je to, aby dodávateľovi vznikla povinnosť zdržať sa používania takej podmienky vo všetkých zmluvách so spotrebiteľmi, resp. aj podmienky s rovnakým významom. Výrok by mal opísať znenie podmienky tak, ako je uvedené v zmluve. Tento výrok ale nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci (res iudicatae) pre spory tohto dodávateľa s inými spotrebiteľmi, ktorí neboli účastníkmi tohto konania.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa citovaného návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súdna prax ustálila, že určovacou žalobou sa možno domáhať aj platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov. Súd sa preto v prvom rade musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj otázkou danosti naliehavého právneho záujmu, ktoré podmienky tvoria conditio sine qua non určovacej žaloby. Ak totiž súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre prípustnosť určovacej žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.

Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez skúmania vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvého stupňa, aj pre súd odvolací. Pre skúmanie súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odporca vôbec urobil, napríklad v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu ( v spojení s ). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp.zn. , publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn.3 Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem v zmysle sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.

Určovacia žaloba ( ) má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva (určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti ( ). V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa , však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

Aktuálne v čase rozhodovania tak prvostupňového ako i odvolacieho súdu predmetom konania je už výlučne určenie neprimeraných podmienok v spotrebiteľskej zmluve za neplatné v zmysle cit. a a v závislosti od toho nadväzne priznanie navrhovateľom právo uverejniť rozsudok na náklady odporcu v zmysle cit. Žaloba navrhovateľov v časti o určenie neprimeraných podmienok za neplatné je nesporne určovacou žalobou v zmysle cit. , keďže jej predmetom je určenie neplatnosti dojednaní v právnom vzťahu. V zásade je preto pre procesnú prípustnosť a úspešnosť takejto určovacej žaloby nevyhnutné, aby navrhovatelia preukázali svoj naliehavý právny záujem na takomto určení. Zo žiadneho z dotknutých citovaných zákonných ustanovení nemožno vyvodiť, že by bol prezumovaný zo zákona. Je preto potrebné prisvedčiť prvostupňovému súdu, že nakoľko zákonodarca nestanovil osobitnú výnimku pre spotrebiteľské vzťahy, súd musí vždy ex offo skúmať naliehavý právny záujem i spotrebiteľa na určení neplatnosti neprimeranej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, pričom v danom prípade, v tomto štádiu konania navrhovatelia už takýto naliehavý právny záujem na požadovanom určení i podľa odvolacieho súdu nemajú.

Z gramatického i logického výkladu vyššie citovaných zákonných ustanovení totiž vyplýva, že spotrebiteľ sa môže domáhať vyslovenia neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neplatnú, prípadne tak môže urobiť súd i bez návrhu vtedy, ak sa v podanej žalobe zároveň domáha ochrany svojich individuálnych spotrebiteľských práv, resp. žalobou sa dodávateľ domáha od spotrebiteľa plnení na základe neplatných neprimeraných zmluvných podmienok. Vyplýva tak najmä zo slovných spojení „...v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy...“ v cit. , a „...môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva“ v cit. Odvolací súd je preto toho názoru, že jednotliví spotrebitelia sa môžu domáhať určiť v rozsudku neplatnosť neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v spotrebiteľskej zmluve iba za splnenia podmienky, že zároveň súd rozhoduje o spore vyplývajúcom z tejto spotrebiteľskej zmluvy, kedy je zároveň fakticky vždy daný naliehavý právny záujem spotrebiteľa na takomto určení. Ak súd v takomto konaní rozhoduje o neplatnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve bez návrhu - ex offo, skúmanie naliehavého právneho záujmu neprichádza do úvahy, keďže navrhovateľom nebola podaná takáto určovacia žaloba, ktorej podmienkou naliehavý právny záujem je, osobitne ak spotrebiteľ je v konaní odporcom. Individuálny spotrebiteľ ale už nemôže mať naliehavý právny záujem výlučne na určení neplatnosti neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve bez toho, aby sa zároveň domáhal ochrany svojich individuálnych spotrebiteľských práv. Vyhovením takejto žalobe individuálneho spotrebiteľa by sa naplno nevyriešil stav neistoty jeho právneho postavenia, ohrozenie jeho práva by tým nebolo odstránené a rozhodnutie o danej určovacej žalobe by zvyčajne neznamenalo úplné vyriešenie obsahu spornosti právneho vzťahu medzi daným dodávateľom a spotrebiteľom. Takáto určovacia žaloba by neslúžila potrebám praktického života, spornosť vzťahu medzi daným spotrebiteľom a dodávateľom by neodstránila a pravdepodobne by musel nasledovať ďalší spor, súdne konanie o plnenie. Pre navrhovateľov ako individuálnych spotrebiteľov v danom prípade už zvyšná časť žaloby nemá žiaden význam, pretože nijakým spôsobom ich právne postavenie už neovplyvní, môže mať význam len vo vzťahu ku kolektívnej ochrane práv spotrebiteľov a to do budúcnosti ( ). V prípade vyhovenia takejto určovacej žalobe individuálneho spotrebiteľa, rovnako ako pri iných rozsudkoch platí, že výrok právoplatného rozsudku je záväzný iba pre účastníkov daného sporu (a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého), jeho výrok teda nezaväzuje iných spotrebiteľov a dodávateľov ( ).

Okrem toho je odvolací súd toho názoru, že pripustenie takýchto určovacích žalôb individuálnymi spotrebiteľmi, slúžiacich fakticky ochrane kolektívnych spotrebiteľských práv a do budúcnosti, bez toho, aby boli spojené s uplatňovaním alebo bránením subjektívnych práv na ochranu spotrebiteľa, by mohlo viesť i k zneužívaniu práva ( ) tým, že každý spotrebiteľ, ktorými sú temer všetci občania Slovenskej republiky, vstupujúci do spotrebiteľských vzťahov takmer denne, pričom v jednej spotrebiteľskej zmluve môže byť hneď niekoľko neprijateľných podmienok, ktoré ani nie je nútený napadnúť súčasne, môžuc byť pritom zastúpený advokátom ( ), by sa mohol podávaním fakticky neobmedzeného počtu žalôb, bez ich spoplatnenia ( za o súdnych poplatkoch), domáhať určenia ktorejkoľvek zo zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, i už neúčinnej, z dôvodu jej neprijateľnosti za neplatnú. Takáto situácia by nielen vzhľadom na už existujúcu enormnú preťaženosť súdov všetkých stupňov, všeobecne zhoršila vymožiteľnosť práva, ale zároveň by vzhľadom na absenciu centralizovaného verejného registra neprijateľných zmluvných podmienok a účinnej verejnej kontroly ich používania v spotrebiteľských zmluvách, vzniesla do spotrebiteľských vzťahov chaos a vo svojich dôsledkoch by nepriniesla žiadne reálne výsledky smerujúce k ochrane spotrebiteľov.

Je síce pravdou, že navrhovateľmi požadované určenie neprijateľných zmluvných podmienok za neplatné a zároveň priznanie im práva zverejniť predmetný rozsudok na náklady odporcu, hoci neslúži ochrane individuálnych spotrebiteľských práv navrhovateľov, s poukazom na cit. ust. by malo dopad na budúce práva spotrebiteľov všeobecne, ale na ochranu kolektívnych neindividuálnych záujmov spotrebiteľov zákonodarca v cit. ust. aj zmocnil združenia zriadené na ochranu práv spotrebiteľov. Tieto združenia majú zákonom udelené právo podávať návrhy na začatie konaní na súde vo veciach ochrany práv spotrebiteľov, včítane priznania práva na zverejnenie takéhoto rozhodnutia na náklady neúspešného odporcu, i vrátane práva na primerané finančné zadosťučinenie.

Pokiaľ navrhovatelia poukazujú na rozhodnutie NS SR sp. zn. je potrebné prisvedčiť prvostupňovému súdu, že toto rozhodnutie sa viaže na odlišný skutkový stav. V danom konaní bola spotrebiteľom podaná žaloba o neplatnosť celej spotrebiteľskej zmluvy o úvere, pričom Najvyšší súd SR skonštatoval, že v takom prípade má spotrebiteľ naliehavý právny záujem na požadovanom určení i keď je možná, avšak zo strany dodávateľa, žaloba na plnenie. V danom prípade sa teda spotrebiteľ podanou žalobou domáhal ochrany svojich individuálnych práv, pričom v preskúmavanom prípade tomu tak nie je, keďže zostávajúca časť žaloby fakticky smeruje k ochrane kolektívnych práv spotrebiteľov do budúcnosti, v dôsledku čoho toto rozhodnutie najvyššieho súdu je na daný prípad neaplikovateľné.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že individuálny spotrebiteľ nemá naliehavý právny záujem v zmysle na výlučne určovacej žalobe, ktorou sa domáha jedine určenia neprimeraných podmienok v spotrebiteľskej zmluve za neplatné bez toho, aby sa zároveň domáhal uplatnenia alebo obrany svojich spotrebiteľských práv. Vyhovenie takejto žalobe by totiž nemalo žiaden praktický dopad na individuálne práva spotrebiteľa, neodstránilo by to stav neistoty v jeho právnom postavení, ani ohrozenie jeho individuálnych práv a jednoznačne by neodvrátilo následnú žalobu o plnenie. Ochranu kolektívnych neindividuálnych práv spotrebiteľov môžu na základe zákonného zmocnenia zabezpečiť združenia zriadené za účelom ochrany práv spotrebiteľov, okrem iného i podávaním žalôb v zmysle a o ochrane spotrebiteľa, čím môžu zabezpečiť efektívnu ochranu kolektívnych práv spotrebiteľov.

Pretože s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd sa zhodol s prvostupňovým, že u navrhovateľov absentuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení označených zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti, od čoho je následne závislé tiež priznanie navrhovateľom práva uverejniť rozsudok na náklady odporcu, bolo dôvodným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v časti, ktorou bol návrh navrhovateľov zamietnutý, ako vo výroku vecne správny s použitím ust. potvrdil.

Keďže odvolací súd je toho názoru, že tento rozsudok vo veci samej rieši podľa vedomosti odvolacieho súdu doposiaľ nenastolenú právnu otázku, ktorá je významná z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, teda má všeobecný dopad na množstvo ďalších prípadov podobnej povahy, rieši právnu otázku, ktorá podľa znalostí odvolacieho súdu judikatúrou vyšších súdov nebola riešená, jedná sa teda o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, bolo dôvodným, aby odvolací súd s použitím ust. pripustil dovolanie proti tomuto rozsudku v jeho potvrdzujúcej časti. Odvolací súd totiž pripúšťa aj opačný právny názor, že je daný naliehavý právny záujem individuálneho spotrebiteľa na podaní určovacej žaloby smerujúcej výlučne k ochrane kolektívnych záujmov spotrebiteľov, ku ktorému sa s poukazom na vyššieuvedenú argumentáciu ale nepriklonil.

Odvolacia otázka znie: „Je daný naliehavý právny záujem spotrebiteľa výlučne na určení neprijateľnosti

- neplatnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ak zároveň v tomto konaní neuplatňuje (príp. nebráni) svoje individuálne spotrebiteľské práva vyplývajúce z tejto zmluvy?“

Odvolaním navrhovateľov bola napadnutá tiež tá časť výroku, ktorou súd navrhovateľom uložil povinnosť solidárne zaplatiť odporcovi náhradu trov konania na trovách právneho zastúpenia vo výške 1.420,03 Eur, do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Prvostupňový súd s poukazom na a nepochopiteľne vychádzal z plnej úspešnosti odporcu vo veci a preto mu priznal plnú náhradu trov konania voči navrhovateľom. Z odôvodnenia tejto časti rozsudku ale nie je zrejmé akým spôsobom a na základe akých úvah prvostupňový súd k tomuto záveru, ktorý je v rozpore s obsahom spisu, dospel a ako sa v jeho rozhodnutí uplatnilo ním cit. ust. 146 ods. 2 Je nevyhnutné zohľadniť, že v priebehu konania došlo opakovane k čiastočnému späťvzatiu žaloby, pričom v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.244,27 Eur z toho dôvodu, že odporca túto sumu navrhovateľovi v priebehu konania dobrovoľne uhradil, a v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 15.000,- Sk bez uvedenia dôvodu.

Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal ( ).

Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo ( ).

V zmysle citovaného ustanovenia má žalobca vo veci plný úspech vtedy, keď súd vyhovie jeho žalobe v plnom rozsahu. Žalovaný má vo veci plný úspech vtedy, keď súd žalobu v plnom rozsahu zamietne.

Ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch účastníkov (oboch strán) vo veci a od úspechu účastníka (víťaznej strany) odčítať jeho neúspech (t.j. mieru úspechu druhej strany). Vo výške rozdielu má účastník právo, aby mu druhý účastník (druhá strana) nahradil pomernú časť trov, ktoré vynaložil pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhému účastníkovi, je tu nerozhodná. Ak je pomer úspechu a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

V prípade, ak konanie bolo sčasti zastavené (tu z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby), súd prihliadne na to, či a kto zavinil, že k zastaveniu muselo dôjsť. Najprv teda posúdi (v režime a ) otázku, čo bolo dôvodom, že konanie muselo byť sčasti zastavené, a s prihliadnutím k tomuto záveru potom hodnotí (podľa ) celkovú otázku, z akej časti bol ten ktorý účastník úspešný.

Ak je na čiastočnom späťvzatí žaloby dané zavinenie jedného z účastníkov, treba z pohľadu § 142 ods. 2 dovodiť, že v tomto rozsahu nemal vo veci úspech. Vždy platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu.

Okrem toho je povinnosťou súdu vždy z úradnej povinnosti i bez návrhu účastníkov vyhodnotiť, či nie sú podmienky pre aplikáciu ust.

V preskúmavanej veci sa prvostupňový súd uvedenými výkladovými hľadiskami neriadil. V dôsledku nerešpektovania vzniklej procesnej situácie, že konanie bolo čiastočne zastavené pre späťvzatie žaloby navrhovateľmi, nesprávne rozhodol o trovách konania podľa zásady plného úspechu v spore vyplývajúcej z , hoci správne mal o trovách rozhodnúť podľa v spojení s resp. ods. 2 veta prvá alebo druhá.

K výške tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby prvostupňový súd dospel sčítaním tarifnej odmeny z tej časti, ktorou sa navrhovateľ domáhal finančného zadosťučinenia v sume 15.000,- Eur a základnú sadzbu určil sumou 91,94 Eur, k čomu pripočítal základnú sadzbu tarifnej odmeny za určenie zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve za neplatné vo výške 1/13 výpočtového základu, vo výške platnej v jednotlivých rokoch. Z odôvodnenia nie je zrejmé prečo bez povšimnutia ponechal tú časť žaloby, ktorou sa navrhovatelia domáhali vydania bezdôvodného obohatenia 3.244,27 Eur s príslušenstvom a priznania práva navrhovateľom uverejniť rozsudok, hoci každý z týchto čiastkových petitov teoreticky mohol byť predmetom samostatného konania. Prvostupňový súd tiež nezohľadnil, že v zmysle ust. vyhl. MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len cit. vyhl.) pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach.

Keďže v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) cit. vyhl. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu ak klientom je spotrebiteľ a ide o zastupovanie v spore zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom klientom advokáta odporcu, ktorému bol náhrada priznaná, nie je spotrebiteľ, ale dodávateľ, citované ustanovenie na odmenu advokáta odporcu nie je možné aplikovať, ako sa toho domáhali odvolatelia.

Je ale potrebné, (nielen preto, že odvolatelia na to v podanom odvolaní poukazujú) zdôrazniť, že súd musí vždy ex offo skúmať naplnenie zákonných podmienok pre prípadnú aplikáciu ust. na rozhodnutie o náhrade trov konania. Okolnosti daného prípadu, medzi ktorými nemožno opomenúť ani to, že naliehavý právny záujem navrhovateľov na určenie neplatnosti zmluvných podmienok, čo viedlo k zamietnutiu zvyšnej časti žaloby, odpadol až v priebehu konania, pritom vyžadovali, aby súd pred rozhodnutím o náhrade trov konania ex offo uzavrel otázku, či v danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by odporcovi výnimočne náhradu trov konania či už celkom alebo sčasti nepriznal.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného , pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

Z porovnania odôvodnenia preskúmavanej časti rozsudku pojednávajúcej o náhrade trov konania s vyššie citovaným ustanovením a uvedenými kritériami pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď z odôvodnenia rozhodnutia v časti o náhrade trov konania nie je možné zistiť pre rozhodnutie o náhrade trov vyššie popísané relevantné skutočnosti, v dôsledku čoho je rozhodnutie nielen nepreskúmateľným, ale nesie i znaky arbitrárnosti, čím došlo k odňatiu účastníkom možnosti konať pred súdom.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd potom rozsudok súdu prvého stupňa v časti o náhrade trov konania s použitím ust. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd i o prípadnej náhrade trov tohto odvolacieho konania ( ).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.