Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)Rozsudok_14Co-104-2013.pdf
PDF · 156.58 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/104/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a sudcov JUDr. Milana Šebeňa a JUDr. Ireny Dobňákovej, v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., IČO: 31335004, Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, proti žalovaným: 1/ U. M., nar. X.X.XXXX, bytom L.. Q. XX, XXX XX F., občianke SR, 2/ F. M., nar. X.XX.XXXX, bytom L.. Q. XX, XXX XX F., občanovi SR, 3/ Y. E., nar. X.XX.XXXX, bytom A.. P. XX, XXX XX F., občanovi SR, 4/ Y. E., nar. XX.X.XXXX, bytom A.. P. XX, XXX XX F., občianke SR, o zaplatenie 5.352,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 5C/49/2012 - 63 z 19. júna 2013, zhodou hlasov členov senátu takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v tej napadnutej časti, ktorou bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.
M e n í rozsudok súdu prvého stupňa v tej napadnutej vyhovujúcej časti, ktorou bola určená splatnosť i spôsob plnenia záväzku žalovaných tak, že žalovaní v 1. - 4. rade sú p o v i n n í splniť súdom prvého stupňa uloženú povinnosť v mesačných splátkach po 100,- eur počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku do zaplatenia vždy najneskôr do 21. dňa v mesiaci pod následkom straty výhody splátok s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Odvolací súd v tomto rozhodnutí označuje účastníkov konania termínmi žalobca a žalovaný, a to zodpovedajúco ust. § 79 ods. 1, posledná veta, O.s.p. a § 90 O.s.p.. Preto tam, kde je v prvostupňovom rozhodnutí uvedené navrhovateľ, ide o žalobcu, a kde odporca, ide o žalovaného.
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovaným (odporcom) v 1. až v 4. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi (navrhovateľovi) spoločne a nerozdielne sumu 4.683,09 eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 1.3.2012 do zaplatenia a trovy konania vo výške 280,50 eur, pozostávajúce zo súdneho poplatku tak, že odporkyni v 1. rade U. M., nar. X.X.XXXX, súd povolil splácať túto sumu v 66,- eur mesačných splátkach počnúc dňom 1.8.2013 vždy do 21. dňa toho-ktorého mesiaca pod stratou výhody splátok pri nezaplatení jedinej splátky.
Ďalším výrokom napadnutého rozhodnutia súd prvého stupňa konanie zastavil v časti zaplatenia istiny vo výške 118,85 eur a v časti zaplatenia úroku z omeškania vo výške 12,99% ročne zo sumy 53,83 eur od 1.3.2012 do zaplatenia a v časti zaplatenia úroku z omeškania nad 9,25 % ročne zo sumy 5.076,96 eur od 1.3.2012 do zaplatenia.
Napokon súd prvého stupňa v prevyšujúcej časti žalobu (návrh) zamietol.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že:
Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. až 4. rade zaplatiť mu sumu vo výške 5.352,01 eur a 12,99 % ročný úrok z omeškania zo sumy 5.130,79 eur od 1.3.2012 do zaplatenia a trovy konania, dôvodiac, že na základe Zmluvy o stavebnom sporení č. 2737575 8 01 bola so žalovanými (odporcami) v 1. až 4. rade uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 2.11.2006, v súlade s ktorou poskytol žalovaným v 1. a 2. rade mimoriadny medziúver vo výške 6.638,78 eur. Títo žalovaní sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky mimoriadneho medziúveru 7,99 % ročne mesačnými splátkami vo výške 44,21 eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa žalovaní v 1. a 2. rade zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 2,9% ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 53,11 eur. Žalovaní v 3. a 4. rade prevzali ručením na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokoja žalovaní v 1. a 2. rade. Pretože žalovaní v 1. a 2. rade neplnili zmluvné povinnosti, boli žalobcom upomínaní a upozorňovaní na riadne a včasné uhrádzanie splátok. Na žalobcove upomienky žalovaní v 1. a 2. rade nereagovali a naďalej neplnili svoje zmluvné povinnosti tým, že medziúver nesplácali pravidelne a včas. Ani žalovaní v 3. a 4. rade na upomienky, ktoré im boli zasielané na vedomie, nereagovali. Z dôvodu podstatného porušenia zmluvnej povinnosti omeškaním v splácaní, vyzval žalobca žalovaných na okamžité vrátenie zostatku poskytnutých úverových prostriedkov pred dohodnutou dobou splatnosti v 7-dňovej lehote. Žalovaní v 1. a 2. rade finančné prostriedky v tejto lehote nevrátili a ani žalovaní v 3. a 4. rade si svoju povinnosť vyplývajúcu z ručenia taktiež nesplnili. Zostatok pohľadávky ku dňu 29.2.2012 vyčíslil žalobca na sumu 5.352,01 eur (dlžná suma) a tiež žiadal zaplatiť 12,99 % ročný úrok z omeškania z istiny 5.130,79 eur od 1.3.2012 do zaplatenia.
Podaním zo dňa „22.5.2012“, doručeným prvostupňovému súdu dňa 28.5.2013 (pred pojednávaním), žalobca upravoval žalobný návrh. Toto podanie súd prvého stupňa posúdil ako čiastočné späťvzatie návrhu, a preto s odkazom na aplikáciu ust. § 96 ods. 1, 2, 3 O.s.p. v späťvzatej časti zastavil konanie.
Na prejednanie veci súd prvého stupňa nariadil pojednávanie na deň 29.5.2013. Žalobca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil z dôvodu kolízie pojednávaní. Navrhol, aby súd prejednal vec v jeho neprítomnosti. Preto súd prejednal vec v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p..
Z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaná v 1. rade ako dlžníčka, žalovaný v 2. rade ako spoludlžník a žalovaní v 3. a 4. rade ako ručitelia uzavreli so žalobcom dňa 30.10.2006 Zmluvu o mimoriadnom medziúvere č. 2737575 5 02, predmetom ktorej bolo poskytnutie medziúveru vo výške 200.000,- Sk, t.j. 6.638,78 eur, pričom po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol mimoriadny medziúver poskytnutý, a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok, ako aj „Všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení“ sa mimoriadny medziúver zmení na stavebný úver pod číslom 2737575 8 01 vo výške cca 100.000,- Sk. Presná výška stavebného úveru sa rovná rozdielu cieľovej sumy a nasporenej sumy po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení. Išlo o účelový medziúver, ako aj stavebný úver, a to podľa čl. I. bod. 2 písm. a - i/. Tento úver bolo možné použiť aj na účel modernizácie bytu, bytového domu alebo rodinného domu a udržiavacie práce na nich. Podľa čl. II. bod 1 zmluvy, žalovaná v 1. rade ako dlžníčka sa zaviazala do nasporenia 50 % cieľovej sumy poukazovať pravidelne mesačne na účet zmluvy o stavebnom sporení vklad vo výške 1.600,- Sk s tým, že výška úrokovej sadzby všetkých vkladov poukázaných na zmluvu o stavebnom sporení je 0,10 % p.a. ku dňu uzatvorenia zmluvy o stavebnom sporení. Tiež sa zaviazala zaplatiť poskytnutý medziúver vrátane úroku, ktorého výška bola stanovená na 7,99 % ročne ku dňu uzavretia zmluvy. Podľa čl. II. bodu 2 zmluvy, do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa dlžník zaviazal splácať úroky z mimoriadneho medziúveru pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 1.322,- Sk. Žalovaná v 1. rade bola v omeškaní s viac ako dvoma dohodnutými mesačnými splátkami na účet mimoriadneho medziúveru, preto žalobca v súlade s článkom VI. a VII. úverovej zmluvy listom zo dňa 27.6.2011 odstúpil od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a o stavebnom úvere zo dňa 2.11.2006 a zároveň požadoval od dlžníka a spoludlžníka okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov, ktoré vyčíslil vo výške 5.167,56 eur ku dňu 27.6.2011. Odstúpenie od zmluvy žalobca zaslal žalovaným v 1. a 2. rade poštou, obidvaja túto zásielku neprevzali v odbernej lehote, obidvom bola zásielka uložená na pošte dňa 1.7.2011 a vrátená späť poštou žalobcovi 20.7.2011. Žalovaní v konaní nenamietali, že k odstúpeniu od zmluvy došlo dňa 22.7.2011, preto súd tento deň považoval za deň odstúpenia od zmluvy. Táto skutočnosť v konaní nebola sporná.
Vo výpise z účtu odstúpeného medziúveru ku dňu odstúpenia od zmluvy, t.j. ku dňu 27.6.2011, žalobca vyčíslil dlžnú sumu vo výške 5.167,56 eur a k tomu dňu vypočítal 7,99 % ročný úrok z úveru za obdobie od 28.6.2011 do 30.6.2011 vo výške 2,79 eur a za obdobie od 1.7.2011 do 22.7.2011, t.j. kedy bolo účinné odstúpenie od zmluvy, vo výške 20,49 eur. Od
23.7.2011 žalobca vyčíslil úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne, a to od 23.7.2011 do 31.7.2011 vo výške 11,86 eur, od 1.8.2011 do 31.8.2011 vo výške 40,86 eur, od 1.9.2011 do 30.9.2011 vo výške 39,54 eur, od 1.10.2011 do 31.10.2011 vo výške 40,86 eur, teda vyčíslil úrok 9,25 % ročne od 23.7.2011 do 31.10.2011 spolu vo výške 133,12 eur. Dňa 31.10.2011 žalovaná v 1. rade uhradila sumu 80,- eur a dňa 23.11.2011 sumu 177,- eur, teda spolu 257,- eur. Tieto vklady žalobca započítal na úroky z omeškania vo výške 133,12 eur za obdobie od 23.7.2011 do 31.10.2011 a na istinu vo výške 123,88 eur a do 23.11.2011 vyčíslil dlžnú sumu 5.076,96 eur. Úrok z omeškania 9,25 % ročne vyčíslil z tejto sumy za obdobie od 1.11.2011 do 30.11.2011 vo výške 39,32 eur, od 1.12.2011 do 31.12.2011 vo výške 39,89 eur, od 1.1.2012 do 31.1.2012 vo výške 39,78 eur, od 1.2.2012 do 29.2.2012 vo výške 37,21 eur, teda úroky z omeškania za obdobie od 1.11.2011 do 29.2.2012 spolu vo výške 156,20 eur.
Žalovaným v 3. a 4. rade, t.j. ručiteľom, zaslal žalobca oznámenie o odstúpení od Zmluvy zo dňa 27.6.2011, ktoré žalovaný v 3. rade prevzal 22.7.2011 a žalovaná v 4. rade 10.7.2011.
Pre právne posúdenie zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval, že zmluvu o stavebnom úvere a medziúvere upravuje zákon č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Podľa § 12 ods. 2 písm. a/ cit. zákona o stavebnom sporení, dočasne voľné zdroje fondu stavebného sporenia môže stavebná sporiteľňa použiť len na poskytovanie stavebných úverov za komerčných podmienok na stavebné účely stavebným sporiteľom, ktorí splnili podmienky sporenia svojich vkladov, ale ďalšie zmluvne dohodnuté podmienky na pridelenie stavebného úveru ešte nespĺňajú, alebo stavebným sporiteľom, ktorí ešte len sporia. V prejednávanej veci žalobca poskytol tieto dočasne voľné zdroje fondu stavebného sporenia žalovaným v 1. a 2. rade ako úver za komerčných podmienok, teda ide medzi nimi o úverový právny vzťah, a teda absolútny obchod. Na predmetný vzťah z tohto dôvodu dopadajú aj ustanovenia Obchodného zákonníka, ale je potrebné naňho aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Obč. zákonníka. Tou sa rozumie každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Predmetom činnosti žalobcu (v zmysle citovaného zákona) je prijímať vklady od stavebných sporiteľov, poskytovať úvery stavebným sporiteľom, vykonávať platobný styk a zúčtovania so stavebným sporením, poskytovať stavebné úvery na stavebné účely zo zdrojov mimo fondu stavebného sporenia a tiež stavebné úvery z dočasných voľných zdrojov fondu stavebného sporenia za komerčných podmienok stavebným sporiteľom. Žalovanej v 1. rade ako stavebnej sporiteľke žalobca poskytol stavebný účelový medziúver za komerčných podmienok a táto nemala v úmysle ho použiť na obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť, ale chcela ho použiť na rekonštrukciu rodinného domu. Z predloženej úverovej zmluvy o mimoriadnom medziúvere, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že išlo o typovú zmluvu, ktorá nie je zložená z individuálne vyjednaných zmluvných podmienok. Za typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých prípadoch (štandardná, formulárová), treba považovať nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení (interná štandardizácia, resp. vytvorenie vzorov; /K. Csach, Štandardné zmluvy, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., Plzeň 2009, str. 30/). Záver, že ide o formulárovú zmluvu, umocňuje aj jej číselné označenie 2737575 5 02 Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a číselné označenie 2737575 8 01 Zmluvy o stavebnom úvere. Keďže išlo o typovú - formulárovú zmluvu a s prihliadnutím na to, že neboli zistené prekážky na vykonanie súdnej kontroly zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca nepreukázal, aby zmluvné podmienky boli individuálne vyjednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), súd podrobil súdnej kontrole jej zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o vadnosti právneho úkonu, ako aj podľa ustanovení Obchodného zákonníka a tiež podľa ustanovení o súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Súd z úradnej povinnosti skúmal, či uvedená zmluva o mimoriadnom úvere a stavebnom úvere neobsahuje neprijateľné podmienky s poukazom na ust. § 52 Obč. zákonníka a Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095 21/4/1993 /ďalej len Smernica/). Vychádzal aj z európskej judikatúry - z Rozhodnutia Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht) z 21. júna 2006 č.k. 7 U 17/06, či z judikatúry súdov SR (rozsudok KS v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011). Súd považoval za dôležité posúdiť, či z objektívneho hľadiska je úverová zmluva aj pri neplatnosti jednotlivých klauzúl ako celok ešte udržateľná. Neprihliadal pritom na výhodnosť neplatnosti zmluvy pre toho-ktorého účastníka zmluvy, ale na objektívne hľadisko, či je zmluva ako celok ďalej možná (cieľ zakotvený v čl. 6 ods. 1 in fine Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). V rámci interpretačného pravidla súd vychádzal z dobromyseľnosti spotrebiteľa, ktorému bola predložená vopred naformulovaná zmluva (§ 35 Občianskeho zákonníka). Tiež skúmal, či je platné odstúpenie od zmluvy doručené žalovaným v 1. a 2. rade. Zdôraznil pritom, že v konaní nebola sporná skutočnosť, že žalobca odstúpil od Zmluvy o mimoriadnom medziúvere č. 2737575 5 02 a stavebnou úvere č. 2737575 8 01 zo dňa 2.11.2006 v zmysle čl. VI. a VII. úverovej zmluvy z dôvodu porušenia povinností žalovanou v 1. rade, ktorá sa dostala do omeškania s viac ako dvoma vkladmi na účte stavebného sporenia po dobu dlhšiu ako dva mesiace a s viac ako dvoma mesačnými splátkami na účte o mimoriadnom medziúvere. Odstúpenie bolo účinné dňom jeho doručenia žalovaným v 1. a 2. rade, t.j. dňom 22.7.2011 v zmysle čl. VII. bod 7 zmluvy. V zmysle tohto bodu a s poukazom aj na ust. § 48 ods. 2 Obč. zák. sa zmluva zrušuje od začiatku (ex tunc). Súd prvého stupňa ako neprijateľné podmienky zmluvy, ktoré znevýhodňujú dlžníka, a v rozpore s ust. § 48 ods. 2 Obč. zákona posúdil čl. VII. bod 6 zmluvy, podľa ktorého odstúpením od zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky, čl. VII. bod 8, podľa ktorého po odstúpení od zmluvy veriteľ má právo účtovať si pri medziúvere 5 % úrok z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu, t.j. vo výške 12,99 % ročne, ako aj čl. VII. bod 10 zmluvy, podľa ktorého v prípade odstúpenia od zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8 čl. VII. tejto zmluvy. Tieto neprijateľné podmienky zmluvy sú v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zákonníka neplatné. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s "ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa Nar. vlády č. 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú sa považuje aj zmluvná podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané, a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Za neprijateľnú podmienku sa považuje aj ustanovenie úverovej zmluvy, ktoré veriteľovi umožňuje inkasovať poplatok za uzavretie zmluvy, poplatok za vystavenie biankozmenky, poplatok za vedenie účtu už pri poskytnutí úveru. Preto v predmetnej veci za neprijateľné súd prvého stupňa vyhodnotil najmä ustanovenia zmluvy, ktoré ukladajú žalovanej platiť rôzne poplatky, a to ukladajú jej uhradiť poplatok za spracovanie zmluvy o úvere vo výške 3.500,- Sk, poplatok za vystavenie biankozmenky - 500,- Sk a poplatky za vedenie úverového účtu, ustanovenia zmluvy, ktoré umožňujú veriteľovi na začiatku odpočítať poplatky za spracovanie zmluvy o úvere, za vydanie biankozmenky, za vedenie účtu a o túto sumu znížiť dlžníkovi úver, teda vyplatiť skutočne nižšiu sumu, ako je uvedená v zmluve o mimoriadnom medziúvere, resp. ako bola priznaná, tiež aj ustanovenia o poplatkoch za upomienky, za sanáciu úveru a za kopírovanie zmluvy uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a vo výpise z účtu odstúpeného medziúveru. Všetky tieto poplatky sú podľa názoru súdu neprijateľné podmienky zmluvy, a preto sú neplatné v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zákonníka.
Súd prvého stupňa opakovane uviedol, že si osvojil nemeckú názorovú líniu, podľa ktorej, či už administratívna agenda alebo posúdenie bonity predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa, a preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Odkázal pritom opäť na Rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesg ericht) z 21. júna 2006 č.k. 7 U 17/06. V prejednávanom prípade podľa zmluvy o mimoriadnom medziúvere mal žalobca žalovanej v 1. rade poskytnúť úver vo výške 200.000,- Sk, za ktorý mal dlžník v deň poskytnutia úveru zaplatiť poplatok za uzavretie zmluvy 3.500,- Sk a tiež poplatok za vystavenie biankozmenky 500,- Sk a poplatok za vedenie účtu vo výške 360,-Sk. Poskytnutím úveru je odpísanie prostriedkov z účtu dodávateľa. Podľa názoru súdu skutočná výška úveru korešponduje poskytnutej čiastke úveru bez poplatku za uzavretie zmluvy, bez poplatku za vystavenie biankozmenky a bez poplatku za vedenie účtu. V návrhu žalobca uvádza, že poskytol žalovanej v 1. rade medziúver vo výške 200.000,- Sk, t.j. 6.638,78 eur (č.l. 1), v podaní na č.l. 47 udáva, že tento úver bol čerpaný do výšky 80 % zo sumy 200.000,- Sk, t.j. 160.000,- Sk, po prepočte na eurá 5.311,03 eur, pretože žalovaní nepredložili doklady účelového využitia úveru. Podľa vyjadrenia žalobcu mal byť poskytnutý medziúver vo výške 5.443,81 eur a z tejto sumy mal byť odpočítaný poplatok za spracovanie medziúveru 3.500,- Sk, t.j. 116,18 eur, poplatok za vystavenie biankozmenky 500,- Sk, t.j. 16,60 eur, teda spolu 132,78 eur (116,18 + 16,60), pričom žalobca tieto poplatky zúčtoval pri prvej výplate medziúveru, teda o túto sumu žalovanej v 1. rade znížil medziúver (5.443,81 - 116,18 - 16,60), teda jej skutočne vyplatil úver len vo výške 5.311,03 eur. Súd posúdil zmluvnú podmienku o započítaní poplatku za spracovanie zmluvy vo výške 3.500,- Sk
- 116,18 eur, poplatku za vystavenie biankozmenky 500,- Sk, t.j. 16,60 eur, ale aj poplatku za vedenie úverového účtu vo výške 360,- Sk, t.j. 11,95 eur, v okamihu poskytnutia úveru za neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, pretože odporujú ratio legis inštitútu úveru. Tieto poplatky súd odpočítal zo sumy 5.233,16 eur, ktorej zaplatenie žiadal žalobca. Poplatok za spracovanie medziúveru a aj poplatok za zmenku je neprijateľný aj z dôvodu jeho neurčitosti. Poplatok by mal korešpondovať nejakému predmetu plnenia. Žalobca bližšie nešpecifikoval, aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, za ktoré má zaplatiť poplatok 3.500,- Sk a 500,- Sk. Zákon o stavebnom úvere a medziúvere neupravuje žiadne poplatky za spracovanie medziúveru a za zmenku a zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku (§ 2 písm. e/ ZoSU), ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Dá sa len predpokladať, že tento poplatok je za uzavretie zmluvy, a teda asi za napísanie zmluvy a za posúdenie bonity záujemcu o úver. Aj keby sa pripustil takýto vedľajší predmet plnenia, súd považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za vedľajšie plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa. Pre porovnanie súd opätovne dával do pozornosti Rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája 2010 č.k. AZ 17 U 192/2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné. Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene. Poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru bol bankou stanovený vo výške 2 % z výšky úveru, najmenej však 50,- eur paušálne. Banka sledovala podľa vlastných vyjadrení v podstate úhradu úsilia vynaloženého pri spracovaní údajov v predzmluvnej fáze, túto obranu však súd odmietol a vyhodnotil jej konanie vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Spotrebiteľ nenavštívi banku z dôvodu poradenstva v otázke konkrétnej úrokovej sadzby alebo rady, či si na základe vlastnej finančnej situácie môže dovoliť úver, ale výhradne s cieľom zistiť, či a za akých mesačných splátok je banka vôbec ochotná mu ním požadovaný úver poskytnúť. Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, ktorými banka odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru, vyšší krajinský súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. Podľa názoru súdu aj poplatok za vystavenie biankozmenky vyrubil žalobca žalovanej za činnosť, ktorá je vykonávaná v jeho vlastnom ekonomickom záujme za účelom minimalizácie nevymožiteľnosti vlastných pohľadávok, keďže okrem ručiteľov si zabezpečuje vymoženie pohľadávky aj biankozmenkou. V tejto súvislosti súd tiež poukazuje na to, že v zmysle judikatúry súdov ohľadom spotrebiteľských zmlúv zabezpečenie pohľadávok pri úverových zmluvách biankozmenkou je tiež neprijateľnou podmienkou zmluvy. Neprijateľnou podmienkou zmluvy sú aj poplatky za vedenie účtu, uvedené v zmluve, prvý poplatok a potom v Sadzobníku poplatkov, ktorý vydáva žalobca, tento účet žalobca vedie vo svojom vlastnom záujme, ide o aktivity žalobcu, ktoré sú v jeho prospech a týkajú sa napr. aj preverovania pohybov na účte, teda nie sú v záujme spotrebiteľa, a preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Poplatok za vedenie účtu žalobcovi nepatrí ani podľa zákona o stavebnom sporení a podľa názoru súdu je pokrytý už v dohodnutom úroku (odplate) za úver. Neprijateľnými podmienkami sú aj ďalšie poplatky uvedené vo výpise z účtu odstúpeného medziúveru, a to poplatky za upomienky (3,- eur, 18,- eur, 25,- eur, 16,60 eur a pod.), na ktoré žalobca nemá zákonný nárok a nemôžu mu patriť, keďže si ich uplatňuje ako paušálnu náhradu ujmy za omeškanie. Neprijateľnými podmienkami sú aj ďalšie poplatky uvedené vo výpise z účtu odstúpeného medziúveru, a to poplatok za sanáciu úveru vo výške 19,90 eur a za kópiu zmluvného dokumentu 10,- eur. Ide o administratívnu agendu v prospech žalobcu, ktorý účtuje paušálne poplatky. Povinnosť žalovanej platiť žalobcovi uvedené poplatky vyplýva zo zmluvných, pre ňu neprijateľných podmienok, pritom ide aj o podmienky, ktoré sú pre ňu ako spotrebiteľku nejasné, nezrozumiteľné a neurčité. Podľa názoru súdu tieto poplatky sú pokryté už v zmluvne dohodnutom úroku (odplate) za úver, t.j. v dohodnutej úrokovej sadzbe 7,99 % ročne za úver. Všetky vyššie uvedené neprijateľné podmienky zmluvy sú v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zák. neplatné, pričom ide o čiastočnú neplatnosť zmluvy podľa § 41 Obč. zák., podľa ktorého, ak sa dôvod neplatnosti právneho úkonu vzťahuje na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Podľa názoru súdu tieto časti je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, preto sú neplatné len uvedené časti zmluvy o mimoriadnom medziúvere. Preto súd odpočítal poplatky účtované žalobcom z vymáhanej sumy spolu vo výške 522,22 eur, pozostávajúce z poplatkov zaúčtovaných už pri uzavretí zmluvy vo výške 144,73 eur (za spracovanie medziúveru 116,18 eur, za zmenku 16,60 eur, za vedenie účtu 11,95 eur), ďalších poplatkov po uzavretí zmluvy o úvere vo výške 83,79 eur (poplatky za vedenie účtu 1.1.2008 - 14,94 eur, 2.1.2009 - 14,90 eur, 1.1.2010 - 16,- eur, 1.1.2011 - 25,- eur), poplatkov za upomienky vo výške 263,80 eur (30.6.2008 - 16,60 eur, 31.7.2008 - 24,90 eur, 31.3.2009 - 16,50 eur, 30.4.2009 - 24,80 eur, 30.6.2010, 31.10.2010, 28.2.2011 - za upomienky 3 x 3 = 9,- eur, 31.1.2010, 31.7.2010, 30.11.2010, 31.3.2010 - za predžalobné upomienky 4 x 18 = 72,- eur, 31.8.2010, 31.12.2010, 30.4.2011, 28.2.2010 - za predžalobné upomienky 4 x 25 = 100,- eur), poplatok za sanáciu úveru dňa 14.8.2009 - 19,90 eur a za kópiu zmluvného dokumentu dňa 20.7.2011 - 10,- eur. Podľa výpisu z účtu odstúpeného medziúveru ku dňu odstúpenia od zmluvy žalobca čiastočne vyrovnal medziúver z prostriedkov našetrených na účte stavebného sporenia žalovanej v 1. rade vo výške 1.247,39 eur a dlžná suma z odstúpenia od zmluvy k 27.6.2011 bola vyčíslená vo výške 5.167,56 eur. Žalobca vypočítal z tejto sumy 7,99 % ročný úrok z úveru za medziobdobie - do 30.6.2011
- 2,79 eur a do účinnosti odstúpenia od zmluvy 7,99 % ročný úrok - 20,49 eur, teda úrok z úveru do účinnosti odstúpenia od zmluvy spolu 23,28 eur. Žalobca započítal dňa 20.7.2011 žalovanej aj poplatok za kópiu zmluvného dokumentu vo výške 10,- eur, teda celkom ku dňu 22.7.2011 dlžná suma vyčíslená žalobcom bola vo výške 5.200,84 eur (5.167,56 + 2,79 + 20,49 + 10,-). Od tejto sumy súd odpočítal poplatky účtované žalobcom spolu vo výške 522,22 eur (5.200,84 - 522,22), teda dlžná suma ku dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy (22.7.2011) je vo výške 4.678,62 eur. Keďže žalobca vyčíslil 9,25 % úrok z omeškania zo sumy 5.200,84 eur, súd úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne, t.j. zákonný úrok z omeškania prepočítal zo sumy 4.678,62 eur (za obdobie od 23.7.2011 do 31.7.2011 - 9 dní - 10,71 eur, za obdobie od 1.8. do 31.8.2011 - 36,89 eur, za obdobie od 1.9. do 30.9.2011 - 35,70 eur, za obdobie od 1.10. do 31.10.2011 - 36,89 eur), celkom za obdobie od 23.7.2011 do 31.10.2011 vo výške 120,19 eur. Dlžná suma ku 31.10.2011 je podľa súdu prvého stupňa 4.678,62 + 120,19 = 4.798,81 eur. Žalovaná v 1. rade uhradila dňa 31.10.2011 sumu 80,- eur, preto súd od sumy 4.798,81 eur odpočítal sumu 80,- eur (4.798,81 - 80,-) a dlžná suma k 31.10.2011 je 4.718,81 eur. Žalovaná v 1. rade uhradila dňa 23.11.2011 sumu 177,- eur. Súd vypočítal úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 4.718,81 eur od 1.11.2011 do 23.11.2011, čo je 27,60 eur. Túto sumu 27,60 eur súd pripočítal k sume 4.718,81, čo je 4.746,41 eur. Od tejto sumy súd odpočítal sumu 177,- eur uhradenú dňa 23.11.2011, čo je 4.569,41 eur, a to dlžná suma ku dňu 23.11.2011. Z tejto sumy 4.569,41 eur súd vypočítal úrok z omeškania 9,25 % ročne za obdobie od 24.11.2011 do 29.2.2012 spolu vo výške 113,68 eur. K 1.3.2012 predstavuje dlžná suma vrátane úroku z omeškania vo výške 9,25 % ročne sumu 4.569,41 + 113,68 = 4.683,09 eur, ktorú súd zaviazal žalovaných v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi. Tiež súd zaviazal žalovaných v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi z tejto sumy 4.683,09 eur zákonný úrok z omeškania 9,25 % ročne od 1.3.2012 do zaplatenia.
Súd prvého stupňa povolil žalovanej v 1. rade s odkazom na § 160 ods. 1, druhá veta, O.s.p. splátky, a to mesačne po 66,- eur počnúc dňom 1.8.2013 vždy do 21. dňa toho-ktorého mesiaca pod stratou výhody splátok pri nezaplatení jedinej splátky.
V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol ako nedôvodný, t.j. v časti nad priznanú sumu vo výške 4.683,09 eur (5.233,16 - 4.683,09), teda rozdiel je vo výške 550,07 eur, a tiež v časti 9,25 % ročného úroku z omeškania nad sumu 4.683,09 eur (5.076,96 - 4.683,09), teda zamietol zaplatenie 9,25 % úroku z omeškania zo sumy 393,87 eur od 1.3.2012 do zaplatenia.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa „§ 142 ods. 1, 2, 3 O.s.p.“. Žalobca bol v konaní čiastočne úspešný, preto súd mu priznal náhradu trov za zaplatený súdny poplatok. Z priznanej sumy 4.683,09 eur súdny poplatok predstavuje sumu 280,50 eur. Túto zaviazal žalovaných v 1. až v 4. rade uhradiť spoločne a nerozdielne žalobcovi spolu s priznanou sumou s tým, že aj v časti zaplatenia súdneho poplatku súd povolil žalovanej v 1. rade splátky mesačne po 66,- eur tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Žalovaní v 1. až 4. rade si trovy konania neuplatnili, preto im ich súd nepriznal.
Proti tomuto rozsudku proti výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, ako aj proti výroku o osobitnom spôsobe zaviazania na plnenie formou povolenia splátok, i proti výroku o náhrade trov konania, podal včas odvolanie žalobca. Podľa jeho názoru sú dané odvolacie dôvody tak, ako vyplývajú z aplikácie ust. § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/ O.s.p.. Nesúhlasí so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Na posúdenie predmetného úverového vzťahu je možné aplikovať iba legislatívu SR, medzinárodné zmluvy a dohovory, ako aj legislatívu EÚ. Nesúhlasí s aplikáciou nemeckej judikatúry na právne vzťahy v SR. Judikáty iného členského štátu EÚ nie sú v tejto veci právne záväzné. Súd prvého stupňa zamietnutie žaloby nezdôvodnil konkrétnou aplikáciou Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 s poukazom na zákonnú úpravu v SR zameraných na ochranu spotrebiteľa. Poplatky, ktoré žalobca žalovaným účtoval, boli účtované v súlade s uzavretou zmluvou o úvere i v súlade s ust. § 2 ods. 2 zák. č. 310/1992 Zb. i § 27 zák. č. 483/2001 Z.z.. Posledná novela zákona realizovaná zák. č. 132/2013 Z.z. zakázala požadovať úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený úver, a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu, avšak táto norma sa týka iba úverových vzťahov platných po 9.6.2013. Novela totiž nadobudla účinnosť od 10.6.2013. Zo zákona č. 492/2009 Z.z. o platobných službách vyplýva možnosť spoplatňovať niektoré úkony bankou. Žalobca nesúhlasí s tým, že vedenie účtu je iba v prospech žalobcu. Pri plnení povinnosti banky raz ročne informovať klienta o stave účtu vznikajú banke náklady. Poukazuje aj na čl. 1 bod 2 Smernice 93/13/EHS z 5.4.1993 a poukazuje na to, že podľa označeného článku zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia, a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto Smernice. Žalobca do odstúpenia od zmluvy nebol obmedzený osobitnou právnou úpravou pri účtovaní poplatkov za vybrané úkony súvisiace s uzatvorením zmluvy, poplatkov za upomínanie z dôvodu porušenia zmluvných povinností zo strany žalovaných. Poplatky za spracovanie žiadostí o úver a za vystavenie biankozmenky (spolu s dohodou o vyplňovacom práve) boli zmluvne dohodnuté a boli zaúčtované až v deň reálneho čerpania finančných prostriedkov. Ostatné poplatky boli uvedené vo verejne prístupnom sadzobníku. Dôvody rozhodnutia neuvádzajú, z akého dôvodu nebolo možné použiť ustanovenia inštitútu o započítaní pohľadávok medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré boli fakticky uskutočnené už pri poskytnutí úveru. Činnosť banky v štádiu uzavretia úverového obchodu je spojená s nákladmi nielen internými, ale aj externými, a tieto sú zahrnuté v poplatku za spracovanie medziúveru. Zamietnutie žaloby v časti poplatkov iba podľa § 54 ods. 2 Obč. zák. je podľa žalobcu nejasné a nepreskúmateľné, nedávajúce odpoveď ani na to, ktoré zákonné ustanovenie či ustanovenie Smernice je také, ktorému by odporovalo účtovanie týchto poplatkov. Žalobca súdu v prílohe odvolania pripája aj žiadosť žalovanej v 1. rade o sanáciu úveru, ako aj žiadosť žalovaných v 3. a 4. rade o zaslanie kópie zmluvy o úvere. Tieto úkony boli vyvolané žalovanými, pričom o spoplatnení úkonu boli títo žalovaní informovaní. Žalobca nebol povinný vyhovieť ani žiadosti o sanáciu úveru. Žalovaná v 1. rade nenamietala výpis z účtu z dôvodov zaúčtovania poplatkov v príslušnom kalendárnom roku, a to do dvoch mesiacov po jeho doručení. Žalobca nesúhlasí ani s posúdením účinkov odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka. Záver súdu prvého stupňa spochybňuje právnu istotu žalobcu ako veriteľa v prípade duplicitnej úpravy niektorých inštitútov Obchodným aj Občianskym zákonníkom, pričom pravidlá pre prednostné použitie Občianskeho zákonníka sú nejasné, nezrozumiteľné, relatívne a neponechané na voľnú úvahu súdov. Žalobca zdôrazňuje, že napadol v odvolaní iba tie závery o tých ustanoveniach zmluvy o úvere, ktoré súd uviedol ako neprijateľné zmluvné podmienky, a preto návrh v časti zamietol. Žalobca nesúhlasí so závermi súdnej kontroly zmluvy ani pri iných ustanoveniach zmluvy citovaných súdom, avšak ostatné ustanovenia uvádzané súdom ako neprijateľné zmluvné podmienky neboli aplikované v tomto prípade a z toho dôvodu žalobca závery súdu v odôvodnení nenapadá. Žalobca nesúhlasí ani so špecifickým zaviazaním len žalovanej v 1. rade na splátky. Všetci žalovaní boli zaviazaní spoločne a nerozdielne plniť povinnosť vo vzťahu k žalobcovi. Určená splátka je nízka. Súd prvého stupňa pritom nepreskúmal a nezohľadnil ekonomické a sociálne možnosti ostatných žalovaných. Preto aj splátka určená súdom mohla byť vyššia. Žalobca nemá námietky voči splátke minimálne 100,- eur. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, alternatívne rozhodnutie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.
Na výzvu odvolacieho súdu realizovanú uznesením z 12.9.2013 č.k. 14Co/104/2013 - 104 i písomne výzvou z 25.2.2014 č.k. 14Co/104/2013 - 110 žalobca odstraňoval vady podaného odvolania tak, že najskôr doručil odvolaciemu súdu odvolanie doplnené o podpis odvolateľa a následne aj oznámením, že jeho odvolanie sa vzťahuje na všetkých žalovaných, nielen na žalovaných v 1. až 3. rade. Poukazuje na to, že obsah odvolania svedčí úmyslu žalobcu napadnúť rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k všetkým žalovaným. Formulácia navrhovaného odvolacieho petitu bola len alternatívna pre zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa s tým, že najskôr žalobca navrhoval rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť.
Na prejednanie podaného odvolania odvolací súd nariadil pojednávanie (§ 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Nariadeného pojednávania sa nezúčastnil žalobca, ktorý žiadal svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlniť z dôvodu kolízie termínov pojednávaní. Nepožiadal odvolací súd o odročenie pojednávania. Pojednávania nariadeného odvolacím súdom sa nezúčastnili ani žalovaní F. M. a Y. E., ktorých neúčasť na pojednávaní ospravedlnili žalovaná v 1. rade a žalovaný v 3. rade plnením pracovných povinností mimo miesta bydliska.
Pri aplikácii ust. § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O.s.p. odvolací súd prejednal vec na pojednávaní v neprítomnosti žalobcu i žalovaných v 2. a 4. rade. Mal za to, že má možnosť v konaní pokračovať, aj keď sú títo účastníci nečinní. Všetkým bolo riadne doručené predvolanie na pojednávanie, na pojednávanie sa nedostavili a nepožiadali ani z dôležitého dôvodu o odročenie tohto pojednávania.
Odvolací súd v rámci prípravy odvolacieho pojednávania, okrem už uvedenej výzvy adresovanej žalobcovi na upresnenie podaného odvolania v rámci formulácie navrhovaného rozsudočného výroku, vyzval aj žalovaných, aby v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu týkajúcimi sa povolených splátok, doručili odvolaciemu súdu aj doklady na tvrdenia pred súdom prvého stupňa o výške poberaných dávok v hmotnej núdzi, či o iných aktuálnych príjmoch.
Na túto výzvu odpovedal len žalovaný v 3. rade, ktorý predložil súdu rozhodnutie o invalidnom dôchodku poberanom od 1.1.2014 vo výške 423,90 eur, k čomu pripojil aj doklady o inkasných platbách cez SIPO vo výške 108,26 eur mesačne, i fotokópie podacích lístkov o úhradách na účet žalobcu 29.11.2013 a 21.12.2013. Pripojil aj fotokópiu podania, ktoré adresoval ešte v štádiu prvostupňového konania Okresnému súdu v Starej Ľubovni.
Odvolací súd aj v zmysle výsledkov dokazovania doplneného i zopakovaného odvolacím súdom (§ 213 ods. 3, 5 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok i konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimkou sú len prípadné vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.).
Žalobca nenapadol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo konanie čiastočne zastavené. Žalovaní nenapadli rozsudok súdu prvého stupňa v tej časti, ktorou im bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.683,09 eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 1.3.2012 do zaplatenia. V týchto častiach teda rozhodnutie súdu prvého stupňa nadobudlo právoplatnosť a nebolo oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu v týchto odvolaním nenapadnutých výrokoch rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Tak ako to žalobca sám v podanom odvolaní uvádza, ním bol napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj tá časť vyhovujúceho výroku súdu prvého stupňa, ktorá sa týkala spôsobu plnenia záväzku žalovaných i určenia splatnosti tejto povinnosti.
Tak ako je už uvedené vyššie, výšku povinnosti uloženej súdom žalovaní nenapadli, preto nebolo oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa preskúmavať, hoci napríklad v časti, keď ku skapitalizovaným úrokom z omeškania boli opäť priznané aj úroky z omeškania z tejto časti, by dôvod na výhrady proti záverom rozsudku súdu prvého stupňa určite bol.
Pre určenie spôsobu splnenia záväzku žalovanými je určujúcim to, ako v žalobe samotný žalobca formuloval požiadavku. Ten v pôvodnej žalobe, ale aj v jej úprave a napokon aj v podanom odvolaní, zvolil formuláciu navrhovaného rozsudočného výroku tak, že sa domáhal, aby žalovaní boli zaviazaní zaplatiť uvedenú povinnosť tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Žalovaní v 1. a 2. rade vystupujú v konaní ako dlžníci a žalovaní v 3. a 4. rade ako ručitelia. Aj keď je ručiteľ zaväzovaný rovnako ako dlžník, nejde o solidárny záväzok dlžníkov a ručiteľov. Súdnym rozhodnutím nemožno vyslovovať ich povinnosť zaplatiť dlh spoločne a nerozdielne. Žalobca žiadaným i navrhovaným rozsudočným výrokom navrhoval uložiť povinnosť každému zo žalovaných zaplatiť celý dlh a zároveň žiadal, aby bol určený vzájomný vnútorný vzťah medzi nimi. Vo veci nejde o deliteľné plnenie žalovaných, preto aj súd pri formulácii záväzku žalovaných i pri formulácii ich vzájomného vnútorného vzťahu mal pri rozhodnutí vychádzať z tejto požiadavky, ako ju sformuloval samotný žalobca. Ak súd prvého stupňa rozhodoval o povinnosti žalovaných spoločne a nerozdielne, nevychádzal zo žalobného návrhu žiadaného samotným žalobcom, a napokon bol tak, ako bude uvedené ďalej, aj nepresný, ak sformuloval splatnosť záväzku len vo vzťahu k žalovanej v 1. rade. Každopádne žalobca uplatňoval nárok voči žalovaným v 1. až 4. rade, preto bolo dôvodné, aby aj tento vzťah medzi samotnými žalovanými bol zodpovedajúco žalobnému návrhu uvedený vo výroku rozsudku a napokon bolo dôvodným, aby súd pri voľbe inej splatnosti, než žalobca požadoval, pri aplikácii ust. § 160 ods. 1 O.s.p. určil splatnosť vo vzťahu k všetkým štyrom žalovaným.
Podľa § 160 ods. 1 O.s.p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
Citované ustanovenie zákona vychádza zo zásady, že lehotu na plnenie súd určuje do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zákon však počíta aj s možnosťou, aby súd určil plnenie v splátkach. Žalobca rozporoval rozhodnutie súdu prvého stupňa, keď boli určené splátky len vo vzťahu k žalovanej v 1. rade, a napokon sám pripustil možnosť plnenia v splátkach mesačne po 100,- eur. Takýto návrh akceptovali aj žalovaní. Súdna judikatúra zdôrazňuje, že súd pripúšťajúci možnosť zaplatenia dlhu v splátkach musí presvedčivo zdôvodniť záver (vzhľadom k povahe prejednávanej veci, priznanému nároku i osobným pomerom účastníkov) určiť splnenie dlhu v splátkach.
Za tým účelom tak, ako je už uvedené vyššie, odvolací súd overoval pomery účastníkov konania. Žalovaná v 1. rade ako priama dlžníčka vo vzťahu k žalobcovi nie je momentálne zamestnaná a nie je ani poberateľkou dávky v hmotnej núdzi. Poberá iba rodinné prídavky. Jej manžel ako živnostník bol dlhodobejšie bez príjmu tak, ako to žalovaná deklarovala pred odvolacím súdom, a až teraz vycestoval za prácou z miesta bydliska do W.. Žalovaný v 3. rade ako ručiteľ je poberateľom už vyššie uvedeného invalidného dôchodku. Manželka - žalovaná v 4. rade je aktuálne po absolvovaných kurzoch na výkone práce opatrovateľky v zahraničí.
Vychádzajúc aj z týchto pomerov účastníkov konania a majúc na zreteli predovšetkým stanovisko samotného žalobcu akceptujúce možnosť zaplatenia pohľadávky v splátkach po 100,- eur mesačne, odvolací súd tak rozhodnutie súdu prvého stupňa o spôsobe plnenia záväzku žalovaných i o splatnosti prisúdených nárokov zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (§ 220 O.s.p.).
Vo vzťahu k zamietavej časti rozhodnutia vo veci samej i vo vzťahu k náhrade trov konania treba uviesť to, že súd prvého stupňa napriek niektorým „nejasným a zmätočným“ záverom dospel napokon k správnym právnym záverom, ak zamietol návrh v časti týkajúcej sa jednotlivých poplatkov. Odvolací súd súhlasí s odvolateľom, že dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa najmä v otázke účinkov odstúpenia od zmluvy sú zdôvodnené neurčito. Súd prvého stupňa na jednej strane konštatuje účinky odstúpenia od zmluvy ex tunc (čo by znamenalo, že nároky žalobcu treba posúdiť len podľa ust. § 457 Obč. zák. o bezdôvodnom obohatení), na strane druhej však priznáva žalobcovi zostatok istiny i úroky ako cenu úveru i úroky z omeškania, čo by mohlo znamenať, že akceptoval zmluvné dojednania o zachovaní nárokov na zaplatenie istiny i úrokov tak, ako boli pojaté do zmluvy (čo by zodpovedalo posúdeniu týchto nárokov podľa ust. § 506 Obch. zák.).
Uvedené posúdenia už pri absencii odvolania proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa sú však bez právnej relevancie, preto aj odvolací súd k týmto otázkam zaujímal stanovisko len nad rámec potrieb rozhodnutia v tejto veci.
Zásadnou preto zostalo zodpovedanie otázky, či zamietnutie žaloby v časti v minulosti účtovaných a započítaných poplatkov, či neskôr účtovaných poplatkov, o aké sa pokúsil v dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa, je vecne správne. Odvolací súd v tomto smere nezistil, aby pri právnom posúdení týchto nárokov súd prvého stupňa pochybil. Ani žalobca v podanom odvolaní nespochybňuje, že nároky uplatňované v tomto konaní sú nárokmi zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Obč. zák.. Právne relevantným je aj posudzovanie neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, t.j. takých podmienok, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súdna prax, ktorá je spomenutá v dôvodoch rozhodnutia súdu prvého stupňa, vychádza z toho, že neprijateľnou je aj zmluvná podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Nie je vylúčené, aby všeobecné súdy SR si osvojili aj názorovú líniu iných všeobecných súdov v rámci EÚ, ktoré vychádzajú z rovnakých princípov ochrany spotrebiteľov v spotrebiteľských vzťahoch. Nejde o záväznosť judikatúry tak, ako to namietal odvolateľ. Ide však o posúdenie skutočností týkajúcich sa ochrany spotrebiteľov, na ktoré sa vzťahujú normy prijaté Európskou úniou. Rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu, na ktoré poukazuje súd prvého stupňa, sa venuje práve tým skutočnostiam, ktoré sa týkajú účtovania jednotlivých poplatkov. Poplatky za uzavretie zmluvy za biankozmenku, či za vedenie a správu úverového účtu, sú bez akýchkoľvek pochybností aj podľa názoru odvolacieho súdu takými zmluvnými podmienkami, ktoré vyjadrili finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané, a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa. Zdá sa, že aj zákonodarca v rámci zák. č. 132/2013 Z.z., ktorým sa novelizovali tam uvedené zákony, reagoval na súdnu prax a aj v súlade s dôvodovou správou k označenému zákonu bolo cieľom aj vyslovene zakázať stavebnej sporiteľni požadovať od stavebných sporiteľov, ktorí sú fyzickými osobami - nepodnikateľmi, poplatky alebo akúkoľvek odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu, na ktorom je úver vedený a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu. Ak žalobca už hneď na samom začiatku si odpočítal z tvrdeného poskytnutého úveru sumu za spracovanie zmluvy či za spracovanie biankozmenky v spojení s dohodou o vyplňovacom práve, tak treba súhlasiť so súdom prvého stupňa, že ak bol realizovaný takýto „zápočet“, tak potom celková výška poskytnutého úveru je práve ponížená o tento zápočet. Poplatky za vedenie účtu sú neprijateľnou zmluvnou podmienkou tak, ako to napokon posúdil výslovným zákazom označenom v zákonnej norme aj samotný zákonodarca. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňali aj neprimerané poplatky za upomienky, či predžalobné upomienky alebo iné poplatky účtované žalobcom, ktoré sú predmetom tohto konania. Poplatky, ktoré umožňujú žalobcovi (poskytovateľovi úveru) získať objektívne vyššiu čiastku, ako sú skutočné náklady či už za upomienku alebo za predžalobnú upomienku, narušujú rovnováhu zmluvných strán. Objektívne takto účtované poplatky upravené jednostranne len sadzobníkom spracovaným dodávateľom sú spôsobilé získať od spotrebiteľa čiastku prevyšujúcu skutočné náklady na takéto výdavky dodávateľa úveru. Aj pri aplikácii ust. § 121 ods. 3 Obč. zák., príslušenstvom pohľadávky sú inter alia len náklady spojené s jej uplatnením
- skutočné náklady. Ak si ich žalobca uplatňuje v paušálnej náhrade, nezodpovedajú tieto paušálne náhrady skutočným nákladom. Každopádne predžalobné upomienky v hodnote po 18,- eur jedna, či 25,- eur jedna, zďaleka prevyšujú reálne skutočné náklady s tým spojené. Aj vyhotovenie fotokópie zmluvného dokumentu v hodnote 10,- eur takýmto skutočným výdavkom nezodpovedá.
Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti zamietavému výroku rozsudku súdu prvého stupňa i súvisiacemu výroku o trovách konania nie je dôvodné. K výroku o náhrade trov konania sa však žiada uviesť to, že tento výrok súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia nepresne a neurčito účastníkom konania objasnil. Neuviedol, ktorý z odstavcov ust. § 142 O.s.p. treba aplikovať. Každopádne úspech žalobcu v konaní bol čiastočný. Odôvodňuje to postup podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a v zastavenej časti aj podľa § 146 ods. 2 O.s.p.. Žalobcovi však už len pri prisúdení sumy 4.683,09 eur svedčí pomer úspechu v rozsahu 87,50%. Úspech žalovaných by bol 12,50%. Ak zo žaloby bol zaplatený súdny poplatok a z neho by sa pri postupe podľa § 142 ods. 2 O.s.p. malo priznať 75% (87,5-12,5), výška náhrady trov by bola aj v nižšom rozsahu ako ju priznal súd prvého stupňa. Ak odvolanie podal len žalobca, nemohlo to privodiť ani zmenu vo výroku o trovách konania. Preto v tejto časti (o zamietnutí žaloby i o trovách konania) rozhodnutie súdu prvého stupňa ako správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
V odvolacom konaní bol žalobca len čiastočne úspešný, a to v tej časti, ktorou namietal spôsob plnenia žalovaných i splatnosť prisúdených nárokov. Vo zvyšnej časti úspech nemal. Žalovaní návrh na náhradu trov odvolacieho konania nepodali, preto pri aplikácii ust. § 224 ods. 1, § 142 ods. 2 a § 151 ods. 1 O.s.p. odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.
Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Až po rozhodnutí odvolacieho súdu žalovaný v 3. rade doručil odvolaciemu súdu podanie, ktorým okrem iného žiada vec „bezodkladne predložiť ústavnému súdu“.
Odvolací súd po svojom konečnom rozhodnutí vracia vec súdu prvého stupňa. Pri rozhodovaní o podanom odvolaní sa riadil devolutívnymi účinkami podaného odvolania. Preto bude vecou súdu prvého stupňa, aby objasnil čo žalovaný predmetným podaním žiada (čo sa ním domáha) a to postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.