Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-130-2012.pdf
PDF · 113.84 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/130/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Česká republika, s. r. o., Praha 4, Novodvorská 994, Česká republika, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: A. E., nar. XX. N. XXXX, bytom L. U., E. XXX, o 1.269,13 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Spotrebiteľské združenie OSA, Bratislava, Fedinova 9, zast. splnomocnenkyňou: HKP Legal, s. r. o., Bratislava, Sasinkova 6, o odvolaniach žalobkyne a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 30. apríla 2012 č. k. 12C/215/2011 - 53 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej p o t v r d z u j e .
V napadnutej časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania v sume 142,70 eur na trovách právneho zastúpenia a v sume 54,72 eur na ďalších trovách, oboje splnomocnenkyni žalobkyne do 60 dní.
Žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.091,98 eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 6. augusta 2008 do zaplatenia a to do 60 dní (od právoplatnosti rozsudku); II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalovanému uložil povinnosť žalobkyni „nahradiť“ (správne „zaplatiť“) „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania vo výške 59,46 eur na trovách právneho zastúpenia a vo výške 54,72 eur na ďalších trovách, „na adresu právneho zástupcu“ žalobkyne, taktiež do 60 dní. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 39, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2, § 524 a § 544 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 3 „vyhl.“ (správne „nariadenia vlády“) č. 87/1995 Z. z.; vecne mal potom za to, že žaloba bola dôvodnou len čiastočne. Medzi účastníkmi (v skutočnosti medzi právnou predchodkyňou žalobkyne v osobe spoločnosti Beneficial Finance, a. s., reprezentovanej jej slovenskou organizačnou zložkou na jednej a žalovaným na druhej strane) totiž došlo k uzavretiu úverovej zmluvy so spotrebovaním a riadnym nesplatením poskytnutého úveru zo strany žalovaného (čo tento v konaní nesporoval). Pre spotrebiteľský charakter vzťahu bolo možno považovať za opodstatnené čiastkové požiadavky žalobkyne na tzv. istine vo výške nevráteného zvyšku úveru (995,82 eur) s úrokom vyčísleným do odstúpenia od zmluvy (96,16 eur) a úrokmi z omeškania v zákonom pripustenej výške, nakoľko zmluva bola uzavretá platne a k omeškaniu žalovaného nespochybne došlo; toto však naopak neplatilo u požiadavky na zmluvnú pokutu (177,15 eur), kde jej „dojednanie“ len v obchodných podmienkach
žalobkyne spôsobilo, že tu chýbala zákonom predpísaná písomná forma (prejav vôle žalovaného vyjadrený podpisom). Rozhodnutie o trovách konania (len medzi žalobkyňou a žalovaným, keďže k vstupu vedľajšieho účastníka do konania došlo až po vyhlásení rozsudku - pozn. odvolacieho súdu) bolo potom odôvodnené právne iba paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 3 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a celú vyhlášku č. 655/2004 Z. z. (o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej len „advokátska tarifa“), vecne potom prevažným čistým úspechom žalobkyne v rozsahu 72% (86 - 14) a jej akceptovateľnými trovami na súdnom poplatku (76 eur) a trovách právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby (po 73,69 eur), paušálne náhrady (po 8,89 eur) a DPH (podľa rozpisu v odôvodnení), z ktorých bolo namieste priznanie náhrady príslušným percentom a naopak nebola opodstatnenou požiadavka na honorovanie i ďalšieho úkonu právnej služby, predstavovaného tzv. predžalobnou výzvou (alebo tiež pokusom o zmier), nakoľko k vykonaniu tohto došlo ešte pred začatím konania.
Proti tomuto rozsudku podali včas odvolania vedľajší účastník na strane žalovaného a žalobkyňa.
Vedľajší účastník napadol rozsudok priamo len vo vyhovujúcej časti vo veci samej a tu ho navrhol zmeniť zamietnutím žaloby aj tam, kde tak neurobil už súd prvého stupňa (spolu s uplatnením požiadavky na náhradu trov konania). S odvolaním sa viaceré ustanovenia O. z. (o. i. tie o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a o nemožnosti odchyľovania sa nimi od ustanovení zákona slúžiacich na ochranu spotrebiteľa v neprospech tohto účastníka vzťahu) a jedno z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (vo veci vedenej takým súdom pod sp. zn. 5 M Cdo 20/2009) v praktickej zhode s podaním oznamujúcim jeho vstup (vedľajšieho účastníka) do konania namietal, že spotrebiteľské vzťahy (o aký ide aj v tomto prípade) sú vždy občianskoprávnymi, nie je tak rozhodným dojednané použitie Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a s prihliadnutím na časové súvislosti prípadu v tejto konkrétnej veci treba nároky žalobkyne považovať za premlčané.
Žalobkyňa rozsudok naopak napadla len v časti trov konania, namietajúc zjavnou matematickou chybou súdu prvého stupňa a navrhujúc zmenu rozsudku v takejto časti uložením žalovanému povinnosti zaplatiť jej na trovách právneho zastúpenia sumu 118,92 eur, keďže správnym výpočtom je nutné dospieť k záveru o tom, že jej prináleží práve takáto suma.
Žalovaný odvolací návrh nepodal, vedľajší účastník v rámci vyjadrenia k odvolaniu žalobkyne poukázal na obsah vlastného odvolania (prezentujúc pritom názor o bezpredmetnosti zaujímania vecného stanoviska k odvolaniu žalobkyne) a žalobkyňa (táto vyjadrením k odvolaniu vedľajšieho účastníka) argumentovala možnosťou uplatnenia námietky premlčania len dlžníkom (aké postavenie však vedľajšiemu účastníkovi v osobe spotrebiteľského združenia neprislúcha), ako aj názorom o neoprávnenosti vedľajšieho účastníka na podanie odvolania a do tretice tiež názorom o neúčelnosti právneho zastupovania vedľajšieho účastníka.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolaní (teda správnosť rozhodnutia rozsudkom vo veci samej iba v tej časti, kde bolo žalobe vyhovené, ako aj v časti trov konania - pretože čiastkový výrok rozsudku o zvyškovom zamietnutí žaloby by bola subjektívne oprávnená napadnúť len žalobkyňa a tá tak neurobila) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane však nie aj o ktorýkoľvek zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejdnávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa vec prejednal na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že z oboch odvolaní možno za dôvodné považovať len to žalobkynino a rozsudok súdu prvého stupňa tak treba považovať za správny len v napadnutej (vyhovujúcej) časti vo veci samej.
Takto bolo treba na vec nazerať predovšetkým preto, že odvolací súd sa nemohol (pri viazanosti nielen rozsahom odvolania, ale i jeho dôvodmi) stotožniť s jediným argumentom z odvolania vedľajšieho účastníka, ktorým tu bolo, že spotrebiteľských vzťahoch by malo byť celkom vylúčené použitie Obch. z. a
preto sa aj posudzovanie otázky včasnosti uplatnenia práva (a behu premlčacej doby) má riadiť úpravou z O. z. (pretože táto je pre spotrebiteľa priaznivejšou); popri tom však považuje za celkom legitímne urobenie predmetom diskusie i toho, či vedľajšieho účastníka možno považovať za osobu s oprávnením dovolať sa (samostatne) premlčania práva (uplatňovaného voči tomu účastníkovi hmotnoprávneho vzťahu, na podporu ktorého vedľajší účastník v konaní vystupuje).
Podľa § 54 ods. 1 O. z. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie; podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona potom v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 100 ods. 1 O. z. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110); na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka a ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 O. z. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz; podľa § 107 rovnakého zákona potom právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (odsek 1); najneskôr sa však právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (odsek 2).
Podľa § 1 ods. 1 Obch. z. tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona; ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva; ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
Podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obch. z. touto časťou zákona (rozumej treťou časťou nazvanou „Obchodné záväzkové vzťahy“ a zahŕňajúcou ustanovenia §§ 261 až 755 Obch. z. - pozn. odvolacieho súdu) sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov (aj) záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere (§ 497).
Podľa § 387 ods. 1 Obch. z. právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom; podľa § 388 ods. 1 takéhoto zákona premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby a podľa § 391 ods. 1 rovnakého zákona pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.
Podľa § 394 ods. 1 Obch. z. potom pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie premlčacia doba odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil a napokon podľa § 397 zákona, o ktorom je tu reč, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
Tzv. kľúčovou otázkou nastolenou odvolaním vedľajšieho účastníka a majúcou sa vyriešiť v odvolacom konaní tu je, či v právnych vzťahoch zakladaných zmluvami spadajúcimi pod zákonnú definíciu spotrebiteľskej zmluvy a dojednávanými za stavu potreby ich primárneho riadenia sa (či už pre povahu príslušného zmluvného typu alebo pre voľbu práva vykonanú účastníkmi právneho vzťahu) obchodným právom má byť použitá úprava premlčania podľa Obch. z. alebo naopak tá podľa O. z. Práve o taký prípad malo inak ísť prinajmenšom počnúc 1. januárom 2008 (teda od účinnosti zákona č. 568/2007 Z. z., ako jednej z novelizácií O. z.) aj v prejednávanej veci, pominúc na tomto mieste zrušenie skoršieho zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení neskorších zmien a doplnení) a to vrátane jeho ust. § 23a (obsahujúceho definíciu spotrebiteľskej zmluvy odchylnú od tej v O. z. a zahŕňajúcu medzi
spotrebiteľské zmluvy aj tie podľa Obch. z.) novším zákonom č. 250/2007 Z. z. už s účinnosťou od 1. júla 2007, nadobudnutie účinnosti novej právnej úpravy spotrebiteľskej zmluvy v ust. § 52 ods. 1 O. z. (ktorou mali byť už odstránené skoršie pochybnosti o tom, či aj zmluvy podľa Obch. z. sú spotrebiteľskými) až 1. januára 2008 (tu por. i čl. II body 1 a 14 a čl. VII zákona č. 568/2007 Z. z.) a uzavretie úverovej zmluvy právnej predchodkyne žalobkyne a žalovaného z prejednávanej veci 20. novembra 2007 (paradoxne teda práve v čase, v ktorom skoršia definícia zo zákona o ochrane spotrebiteľa už neplatila a tá nová z O. z. ešte len na nadobudnutie účinnosti čakala). Korektné zodpovedanie takejto otázky pritom podľa názoru odvolacieho súdu nebolo (a nie je) možným bez dôsledného pochopenia vzťahu oboch právnych predpisov, prichádzajúcich tu do úvahy a tiež bez podrobnejšej analýzy toho problému, či záujem na prakticky bezvýnimočnej aplikácii (v spotrebiteľských vzťahoch) len všeobecnej občianskoprávnej úpravy (najmä ustanovení O. z.) a to s logickým následkom v podobe vyradenia paralelne existujúcej úpravy z Obch. z. je (vždy a za každých okolností) postupom v medziach inak legitímneho cieľa ochrany spotrebiteľa.
Pri vyjdení z takýchto východísk musí byť celkom zrejmé, že pomer Obch. z. k O. z. je vzťahom predpisu osobitnej povahy (Obch. z. ako lex specialis) k predpisu povahy všeobecnej (O. z. ako lex generalis), pričom v rámci Obch. z. existuje celý rad ustanovení normujúcich týmto zákonom upravené inštitúty komplexne (teda s vylúčením možnosti, žeby tu mohlo prísť do úvahy vypomáhanie si úpravou z O. z., v tejto súv. por. napr. úpravu zmluvy o dielo v ust. §§ 536 - 565 Obch. z. aj v ust. §§ 631 - 656 O. z.), popri nich však aj ustanovenia upravujúce len isté špecifiká pre oblasť vzťahov pomenovaných zákonodarcom za obchodné záväzkové a majúce charakter len fragmentov ucelenej úpravy (v tomto prípade por. najmä časti úpravy v Obch. z., nadpísané názvami začínajúcimi slovným spojením „Niektoré ustanovenia o ...“, napr. §§ 266 - 268, 269 - 288, 293 - 296, 297 - 302, 344 - 357 alebo 358 - 364 Obch. z.) a napokon i prípady, v ktorých existuje len úprava v jednom alebo druhom zákone (napr. úprava aj tu diskutovanej úverovej zmluvy len v ust. § 497 - 507 Obch. z., alebo úprava počítania času len v ust. § 122 O. z.). V práve spomenutých prípadoch komplexnej úpravy v Obch. z. pritom nie je (pokiaľ ide o vzťah definične zaraditeľný pod úpravu takéhoto zákona) de facto (ani de iure) žiaden priestor pre použitie úpravy z O. z. (a predmetom diskusie tu tak môže byť len samotný fakt, či na vzťah možno nazerať ako na obchodný záväzkový vzťah v zmysle ust. § 261 a nasl. Obch. z.), v prípadoch len čiastočnej úpravy v Obch. z. sa logicky úprava musí doplniť (na použiteľný celok) práve použitím predpisov občianskeho práva (s tým, že tu až z podrobného rozboru úpravy ako celku môže vyplynúť, čo zo všeobecnej občianskoprávnej úpravy je aj reálne použiteľným bez toho, aby tu nastal konflikt s osobitnými ustanoveniami, vyjadrujúcimi záujem na predsa len odchylnej regulácii obchodných záväzkových vzťahov) a napokon v prípadoch úpravy niektorého inštitútu len v O. z. (keďže pomer špeciálneho ku všeobecnému platí len v pomere Obch. z. ku O. z., nie však aj naopak) je tu samozrejmá potreba postupu iba podľa takejto úpravy.
Okrem práve uvedeného však rozhodne nie je zanedbateľným ani to, že ochrana poskytovaná spotrebiteľom všeobecnými výkladovými pravidlami z ust. § 54 ods. 1 a 2 O. z. dopadá len na posudzovanie prípadných problematických zmluvných podmienok. To znamená jednak to, že posudzovanie možných odchýliek alebo tiež excesov (vybočení) od zákonnej úpravy sa môže týkať len dispozitívnych právnych noriem (keďže u kogentných alebo tiež kategorických ustanovení žiadna odchýlka od zákonnej úpravy možnou nie je), najmä však to, že posudzovanie či už jednotlivých zmluvných podmienok, alebo aj obsahu spotrebiteľských zmlúv ako celku z pohľadu ich prospešnosti alebo priaznivosti spotrebiteľa sa nemôže týkať použitia konkrétnych ustanovení alebo aj celých častí právneho poriadku, majúcich byť použitých buď priamo na základe zákona (spravidla preto, že tu ide o zmluvný typ, normovaný priamo v takomto zákone), alebo na základe vôle účastníkov právneho vzťahu (v tomto prípade obvykle preto, že účastníci vzťahu inak nespadajúceho pod ktorýkoľvek z definičných znakov obchodných záväzkových vzťahov si formou voľby práva dojednajú, že ich právny vzťah sa bude riadiť práve Obchodným zákonníkom, tu por. i § 262 Obch. z.). I keď samozrejme nemožno vylúčiť, že voľba Obch. z. či použitie konkrétneho zmluvného typu tu môžu byť motivované snahou eliminovať dopady noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na konkrétny vzťah (keďže vo viacerých tunajším súdom v minulosti posudzovaných veciach to bolo presne tak), neprijateľnou (a neplatnou) alebo pre spotrebiteľa neprospešnou, resp. preňho menej priaznivou nemôže byť voľba práva sama osebe ani samo rozhodnutie sa (nech aj často nie dostatočne informované) pre určitý zmluvný typ, ale takéto následky - zákonom považované za nedovolené a nemajúce požívať právnu ochranu - možno vztiahnuť len na dojednania strán zmluvy, u ktorých je priamym dôsledkom spravovania sa nimi poškodenie spotrebiteľa alebo už hrozba, že k tomuto dôjde.
Aj úprava premlčania v Obch. z. má vyššie priblížený charakter do tej miery komplexnej úpravy, pre ktorú ustanovenia O. z. o premlčaní použiteľnými nemôžu byť. Je to tak nielen pre vyjadrenie zákonodarcom i slovne, že tu nejde len o „Niektoré ustanovenia o premlčaní“, ale o „Premlčanie“ (v uvedenej súv. por. názov dielu IX, hlavy I tretej časti zákona), ale predovšetkým preto, že Obch. z. tu upravil všetky rozhodné aspekty diskutovanej problematiky (nech aj s môžbyť nadbytočným formulovaním pravidiel významovo totožných s tými v O. z., resp. urobenia tak aj len za cenu použitia iných než v O. z. používaných výrazov
- tu por. napr. pojmy „dlžník“ v O. z. a „povinná osoba“ v Obch. z.) a aj vo vzťahu k odchylnej dĺžke premlčacej doby v jednom i druhom zákone neposkytol priestor pre sanovanie či už výpadku úpravy v Obch. z. alebo vedomého opomenutia tam niečo upraviť (s výnimkou počítania času) podporným použitím úpravy v O. z.
Obstáť pritom nemôže ani tá námietka, že úprava premlčania v Obch. z. je pre spotrebiteľa menej prospešnou, resp. priaznivou (a naopak úprava rovnakej otázky v O. z. prospešnejšou alebo priaznivejšou) už z podstaty uzákonenia v Obch. z. dlhšej premlčacej doby. Takáto výhoda (spojená s kratší alebo dlhší čas trvajúcou neistotou, či nároky plynúce zo zmluvy alebo aj po jej zániku bude možné uplatňovať bez rizika úspechu námietky premlčania) môže byť totiž pre spotrebiteľa výhodou len vtedy, ak bude v spore žalovaným, keďže len vtedy mu môže byť na prospech interpretácia o potrebe postupu podľa ustanovení o premlčaní v O. z. Ak však naopak spotrebiteľ bude žalobcom, tá istá výhoda sa razom zmení na nevýhodu, nakoľko mu na uplatnenie jeho práv proti dodávateľovi (veriteľovi) ostane kratšia lehota (hoci práve vtedy by sa mu nepochybne - a to i pri rešpektovaní faktoru úrovne právneho vedomia na oboch stranách tu diskutovaného vzťahu - viac hodila dlhšia lehota podľa Obch. z.). Ak potom už Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 24. júla 2012 sp. zn. 32 Cdo 3337/2010 uzavrel (nech aj vo vzťahu k ust. § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka, platiaceho v Českej republike), že neprijateľným je výklad, ktorý by rozlišoval, či spotrebiteľ je v pozícii nositeľa práva alebo v pozícii osoby majúcej povinnosť a podľa toho umožňoval použitie príslušného ustanovenia o premlčaní v Občianskom alebo Obchodnom zákonníku (podľa konkrétnej situácie) a k rovnakému záveru treba podľa názoru tunajšieho odvolacieho súdu dospieť tiež výkladom slovenskej (vyššie citovanej, i keď v porovnaní s tou českou čiastočne odchylnej) úpravy; muselo to v prejednávanej veci viesť k tomu, že i vedľajší účastník obraznou „stávkou na jedného koňa“ zariskoval a to tak, že sa mu podstúpené riziko (predstavované aj tu naplnenou možnosťou neprijatia jedinej odvolacej námietky v spojení s neposkytnutím už žiadnej inej) nevyplatilo.
Odvolaciemu súdu za takejto situácie preto ani neostávalo iné, než rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdiť.
Pre úplnosť v tejto časti (k veci samej) odvolací súd považuje za vhodné doplniť ešte nasledovné :
1/ Výklad zhora odvolací súd považuje i za najviac šetrný k požiadavke výkonu práv a povinností z právnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi a navyše i za taký, ktorý treba považovať za čestný (keďže čestné je sa k prípadným požiadavkám iného účastníka konania postaviť „čelom“ a brániť sa im vecne, nie teda využiť obranu založenú na plynutí času, ktorá pri dovedení do dôsledkov vedie aj k získaniu takého majetkového prospechu, na ktorý niet právneho dôvodu).
2/ V prípade problému oprávnenia vedľajšieho účastníka namietať premlčanie použitie (zákonodarcom v oboch inkriminovaných ustanoveniach § 100 ods. 1 O. z. aj § 388 ods. 1 Obch. z.) výrazov „dlžník“, resp. „povinná osoba“ zjavne nasvedčuje uprednostneniu takého výkladu, ktorý príslušné oprávnenie zveruje len účastníkovi hmotnoprávneho vzťahu (ktorým spotrebiteľské združenie z povahy veci nie je a ani byť nemôže). I keď s takouto interpretáciou zaiste ide polemizovať či snažiť sa jej čeliť úpravou z ust. § 93 ods. 4 vety prvej O. s. p. (podľa ktorého v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník - rozumej tzv. hlavný, ktorému vedľajší v spore pomáha), nevyhnutnou podmienkou vážneho zaoberania sa takouto polemikou aj vyslovenia sa (objektívne akceptovateľným spôsobom) v prospech možnosti uplatnenia námietky premlčania aj vedľajším účastníkom by musela byť aj rozumná odpoveď na otázku (zjavne predstavujúcu následok nie celkom uváženého a premysleného prístupu k jednej z početných novelizácií základného predpisu tuzemského procesného práva), ako je to v prípade
vedľajších účastníkov podľa § 93 ods. 2 O. s. p. (tých, ktorí vystupovaním v konaní nesledujú vlastný záujem, ale len záujem nimi podporovaného a často celkom nečinného účastníka) s použiteľnosťou úpravy z ustanovení § 93 ods. 4 vety druhej a tretej O. s. p. (čiže ako a či vôbec sa má v prípadoch vedľajšej účasti spotrebiteľských združení vykladať to, že takýto účastník koná iba sám za seba a ako a či vôbec možno aj v takýchto prípadoch zistiť prípadný rozpor úkonov vedľajšieho účastníka s úkonmi toho, kto je takto podporovaný a za predpokladu, že takýto rozpor nastane, čo má byť onými všetkými okolnosťami, majúcimi byť v procese posudzovania relevancie úkonov vedľajšieho účastníka uváženými súdom).
3/ Napokon k tej procesnej stránke problému, ktorou bola žalobkyňou taktiež namietaná samotná možnosť podania odvolania vedľajším účastníkom, možno len zopakovať to, na čo tunajší súd poukázal taktiež už skôr (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. októbra 2013 č. k. 10Co/126/2012-132, vydané vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/14/2012) a síce, že súčasnú podobu ustanovenia § 201 O. s. p. nemožno považovať za prekážku, pri ktorej by na vedľajšieho účastníka v osobe tzv. spotrebiteľského združenia bolo treba hľadieť ako na osobu bez oprávnenia na podanie odvolania (samozrejme s výnimkou už spomenutou vyššie). Aj v tomto prípade totiž ide len o zjavnú nedôslednosť zákonodarcu, ktorý či už pre nedostatok znalosti systematiky O. s. p. alebo pre nedostatočnú pozornosť v legislatívnom procese opomenul buď už v súvislosti s doplnením § 93 zákona o dnešný odsek 2 (zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou k 15. októbru 2008) alebo neskôr korigovať tiež ustanovenie viažúce právo vedľajšieho účastníka podať odvolanie na existenciu určitého spôsobu vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, vyplývajúceho z právneho predpisu (ktorý spôsob tu, ako je známe, v prípade spotrebiteľov a tzv. spotrebiteľských združení nie je); úpravu z uvedeného pohľadu pochybnú však možno (a aj treba) vyložiť eurokonformne (teda v prospech zjednania priechodu ochrane spotrebiteľa a teda i práva vedľajšieho účastníka podať odvolanie, neobmedzovaného tu v zákone uvádzanou podmienkou - čo samozrejme môže znamenať len vecnú prejednateľnosť odvolania, nie teda i to, že vedľajší účastník s brojením proti rozhodnutiu súdu vždy uspeje).
Rozsudok súdu prvého stupňa potom nešlo považovať za správny v časti trov konania a to čiastočne pre výskyt odvolaním uvádzanej počítacej chyby (nebyť odvolania, opraviteľnej aj opravným uznesením), čiastočne potom i pre nie celkom správnu formuláciu tzv. náhradového výroku (v ktorom uložením povinnosti na peňažné plnenie spôsobom umožňujúcim neskoršiu exekúciu je použitie výrazu „zaplatiť“ a trovy konania si platí každý účastník sám, pričom priznáva sa - alebo aj nepriznáva - iba ich náhrada). Stotožniť sa bolo treba s ustálením pomeru úspechu a neúspechu oboch strán sporu (voči ktorému ani nikto nič nenamietal), pre výsledok konania vo veci samej bola bezpredmetnou požiadavka vedľajšieho účastníka na náhradu jemu vzniknutých trov a ak žalobkyni skutočne v prvostupňovom konaní vznikli nárokovateľné trovy na právnej službe tzv. advokátskej obchodnej spoločnosti, reprezentované odmenou za 2 úkony (1. prevzatie a príprava zastúpenia podľa § 10 ods. 1 a 2 a § 14 ods. 1 písm. a/ advokátskej tarify v znení platnom a účinnom do 30. júna 2013 vrátane a 2. písomná žaloba, tá podľa § 14 ods. 1 písm. b/ advokátskej tarify v rovnakom znení), každý v sume 73,69 eur, paušálnymi náhradami k nim (podľa § 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 advokátskej tarify), každou v sume 8,89 eur a DPH (podľa § 18 ods. 3 advokátskej tarify), spolu v sume 198,19 eur (2x 73,69 + 2x 8,89 + 20%, tu inak pri evidentnom opomenutí aj odvolateľky v odvolaní pripočítať k požadovanej sume na odmene a paušálnych náhradách tiež DPH); žalobkyni patrila pomerná náhrada trov právneho zastúpenia v sume 142,70 eur (72% zo 198,19 eur). Práve povinnosť na zaplatenie takejto sumy spolu so správne vypočítanou náhradou iných trov konania 54,72 eur (72% zo súdneho poplatku 76 eur) preto bolo treba uložiť prevažne neúspešnému žalovanému a to za podmienok ustálených napádaným rozsudkom súdu prvého stupňa (kde platobné miesto v osobe splnomocnenkyne žalobkyne vyplýva z ust. § 149 ods. 1 O. s. p. a dôvodom pre výnimku zo zákonnej trojdňovej lehoty plnenia podľa § 160 ods. 1 O. s. p. bolo uspokojenie sa žalobkyne s poskytnutím takejto výhody); čím zároveň došlo k zmene rozsudku súdu prvého stupňa v príslušnej časti podľa § 220 O. s. p.
Napokon v odvolacom konaní i pri zachovaní spôsobu rozhodnutia vo veci samej a tým danom úspechu žalobkyne bolo namieste nepriznanie žalobkyni náhrady podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 O. s. p. V tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa pre takýto postup odvolací súd videl v tom, že na náhradu by tu principiálne mal byť povinný žalovaný, hoci proti rozhodnutiu v prvom stupni vôbec nebrojil a trovy majúce sa nahradiť zapríčinil výlučne vedľajší účastník na jeho strane.
Tomu potom tzv. náhradovú povinnosť uložiť nebol dôvod preto, že k potvrdeniu rozsudku nedošlo z dôvodov použitých vo vyjadrení žalobkyne k odvolaniu vedľajšieho účastníka a konkrétny spôsob obrany rozhodnutia v prvom stupni tak nešlo považovať za účelné bránenie práva (zasluhujúce si náhradu trov) a trovy spojené s podaním odvolania proti časti rozsudku o trovách konania účelnými neboli z toho dôvodu, že v tomto prípade zjavnú chybu v počítaní šlo odstrániť i opravou. Vedený týmito úvahami a v neposlednom rade tiež okolnosťou doterajšieho nie celkom uspokojivého riešenia problému konkurencie ustanovení o premlčaní podľa Obch. z. a O. z. (v spotrebiteľských vzťahoch) preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol spôsobom podávajúcim sa z tretej vety výroku tohto jeho rozsudku.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne v určenej lehote (počítanej od právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu), možno sa ich splnenia domáhať exekučne.