Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-18-2023.pdf
PDF · 104.13 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/18/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: ABC Commerz Ges.m.b.H, Müllner Hauptstr 1, 5020 Salzburg, Rakúska republika, IČO: FN 40037 d, právne zastúpeného: Majerník & Miháliková, s.r.o., so sídlom Cukrová 14, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 232 200, proti žalovanému: ZUREK TRADE 2 s. r. o., J. C. Hronského 10, 831 02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 44 404 085, v spore o zaplatenie 40.466,61 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 22Cb/125/2021-125 zo dňa 17. októbra 2022, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 40.466,61 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 29.685,69 Eur od 25.05.2019 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 9.749,79 Eur od 25.05.2019 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 409,50 Eur od 29.06.2019 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 4.687,56 Eur od 03.08.2019 do zaplatenia. Výrokom II. žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa svojho nároku v celkovej sume 40.466,61 Eur domáhal na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, keď dodal žalovanému tovar, ktorý si žalovaný prevzal. Žalobca následne vystavil žalovanému nasledovné faktúry: faktúra číslo: XXXXXXX zo dňa 25.03.2019 s dátumom splatnosti 24.05.2019 v celkovej výške 29.685,69 Eur; faktúra číslo: XXXXXXX zo dňa 25.03.2019 s dátumom splatnosti 24.05.2019 v celkovej výške 18.201,60 Eur, ktorú žalobca čiastočne uhradil vo výške 8.451,81 Eur; faktúra číslo: XXXXXXX zo dňa 29.04.2019 s dátumom splatnosti 28.06.2019 v celkovej výške 409,50 Eur; faktúra číslo: XXXXXXX zo dňa 03.06.2019 s dátumom splatnosti 02.08.2019 v celkovej výške 4.687,56 Eur; faktúra číslo: XXXXXXX zo dňa 24.06.2019 s dátum splatnosti 24.06.2019, v celkovej výške - 4.065,93 Eur. Žalovaný prevzal od žalobcu tovar, vyššie uvedené faktúry nezaplatil, dodaný tovar žalobcovi nevrátil. Vrátil len časť tovaru, na ktorý žalobca vystavil dobropis. Žalovaný čiastočne uhradil faktúru číslo XXXXXXX, čím podľa žalobcu žalovaný uznal záväzok voči žalobcovi. Žalobca zdôrazňujúc skutočnosť, že prejednávaný
zmluvný vzťah existuje medzi dvoma subjektmi, ktoré sa nachádzajú v dvoch rôznych štátoch, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (ďalej len "Dohovor") a keďže Dohovor upravuje uzavieranie zmlúv a práva a povinnosti predávajúceho a kupujúceho, v súlade s článkom 1, ods. 1 písm. a) v spojení s článkom 4 Dohovoru, mal za to, že na predmetný vzťah sa uplatňuje úprava Dohovoru a nie Obchodného zákonníka. Poukázal na ustanovenia článku 8 ods. 1, ods. 3 Dohovoru, článku 9 ods. 1 Dohovoru, článku 11 Dohovoru, článku 18 ods. 1 Dohovoru, článku 19 ods. 1, ods. 3 Dohovoru, článku 24 Dohovoru a článku 53 Dohovoru.
1.3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť tvrdiac, že tovar si neobjednával od žalobcu, ale od iného subjektu, pričom tovar bol dodaný oneskorene, v dôsledku čoho si žalovaný uplatnil 30 % zľavu z ceny, v opačnom prípade bol pripravený vrátiť tovar späť.
1.4. Z vykonaných dôkazov súd inštancie zistil nasledovný skutkový stav veci.
1.5. Z CMR dokladu č. XXXXXXXXXXX vystaveného žalobcom dňa 02.10.2018 podpísaného žalovaným vyplýva, že žalovanému bol dodaný tovar podľa dodacieho listu. Z CMR dokladu č. XXXXXXXXXXX vystaveného žalobcom dňa 21.11.2018 podpísaného žalovaným vyplýva, že žalovanému bol dodaný tovar podľa dodacieho listu. Z dodacích listov vyplýva, že dodaný tovar bol odoslaný žalobcom, ako subjekt dodania tovaru je uvedený žalovaný.
1.6. Žalobca vystavil žalovanému nasledovné faktúry: faktúra číslo: XXXXXXX zo dňa 25.03.2019 s dátumom splatnosti 24.05.2019 na sumu 29.685,69 Eur; faktúra číslo: XXXXXXX zo dňa 25.03.2019 s dátumom splatnosti 24.05.2019 na sumu 18.201,60 Eur, faktúra číslo: XXXXXXX zo dňa 29.04.2019 s dátumom splatnosti 28.06.2019 na sumu 409,50 Eur; faktúra číslo: XXXXXXX zo dňa 03.06.2019 s dátumom splatnosti 02.08.2019 na sumu 4.687,56 Eur. Žalobca vystavil žalovanému dobropis - faktúru číslo: XXXXXXX zo dňa 24.06.2019 s dátumom splatnosti 24.06.2019 na sumu - 4.065,93 Eur.
1.7. Z e-mailovej korešpondencie medzi žalovaným a p. U. N., ktorý je podľa predloženého, úradne preloženého výpisu z Obchodného registra Rakúskej republiky konateľom žalobcu, vyplýva, že medzi adresátmi e-mailovej korešpondencie prebehla diskusia zameraná na požiadavku žalovaného o poskytnutie zľavy tovaru.
1.8. Z inventarizácie záväzkov žalovaného adresovanej žalobcovi dňa 06.06.2019 vyplýva, že žalovaný žiadal žalobcu o odsúhlasenie svojich záväzkov voči žalobcovi v celkovej sume 44.816,76 Eur. Faktúry špecifikované v inventarizácii sú faktúrami, ktorých úhrady sa žalobca voči žalovanému v tomto spore domáhal.
1.9. Žalovaný listom zo dňa 28.06.2019 označeným ako "Oznámenie o jednostrannom zápočte pohľadávok" žalobcovi oznámil, že si voči pohľadávke žalobcu z faktúry č. XXXXXXX splatnej dňa 24.05.2019 na sumu 9.749,79 Eur uplatňuje započítanie v sume 4.065,93 Eur.
1.10. Na zistený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ustanovenie § 756 Obchodného zákonníka, článku 1 ods. 1 písm. a) Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (ďalej len "Dohovor"), článku 8 ods. 1, 3 Dohovoru, článku 9 ods. 1 Dohovoru, článku 11 Dohovoru, článku 18 ods. 1 Dohovoru, článku 19 ods. 1,3 Dohovoru, článku 24 Dohovoru, článku 53 Dohovoru, článku 78 Dohovoru, § 150 ods. 1 CSP, § 151 ods. 1 CSP, § 153 CSP ods. 1, 2 CSP. Na základe zisteného skutkového stavu s použitím vyššie uvedených právnych predpisov prvoinštančný súd vec právne posúdil nasledovne.
1.11. Konštatoval, že predmetnom sporu je žaloba, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 40.466,61 Eur s príslušenstvom titulom neuhradených faktúr za dodanie tovaru. Vyhodnotil, že na prejednanie veci má právomoc danú v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I.). Vec posudzoval ako spor obchodnoprávny, pričom pri rozhodovaní o žalobou uplatnenom nároku aplikoval Viedenský Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, zverejnený v Zbierke zákonov pod č. 160/1991 Zb.
1.12. Z vykonaného dokazovania prvoinštančný súd uzavrel, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovanému bol dodaný tovar a žalovaný tovar prevzal. Žalovaný nepoprel, že mu bol dodaný tovar, ktorý objednal. Poprel skutkové tvrdenie žalobcu, že tovar objednal u žalobcu. Z listinných dôkazov - CMR dokladov podpísaných žalovaným však vyplynulo, že žalovaný prevzal tovar odoslaný žalobcom, ktorý je na predmetných listinách jednoznačne identifikovaný.
1.13. Žalovaný nesúhlasil so skutkovým tvrdením žalobcu, že medzi žalovaným a žalobcom existovala zvyklosť zavedená praxou v súlade s ustanoveniami článku 9 Dohovoru. Uvedené tvrdenie neobstálo i vzhľadom na vyjadrenie samotného žalovaného zastúpeného konateľom na pojednávaní, ktorý uviedol, že nevie, na základe čoho začala dodávať tovar počas dvoch sezón iná spoločnosť. Obchodný vzťah medzi nimi tak aspoň po dobu dvoch sezón trval.
1.14. Spornou medzi stranami bola tiež otázka, či bol objednaný tovar dodaný žalovanému oneskorene a či táto skutočnosť mala vplyv na dôvodnosť a správnosť žalobcom vystavených faktúr žalovanému za dodanie tovaru a nadväzne na to na dôvodnosť žalobou uplatneného nároku. V tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal na skutočnosť, že žalovaný tovar prevzal, keď z dodacieho listu muselo byť zrejmé, kto tovar odosiela a o aký tovar ide. Žalovaný dodaný tovar nevrátil. Žiadal u žalobcu uplatnenie zľavy, nárok na zľavu však nebol dôvodný. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný nepreukázal svoje skutkové tvrdenie, že dodaný tovar bol dodaný oneskorene, nepreukázal a ani netvrdil iné dôvody, ktoré by zakladali nárok na poskytnutie zľavy z ceny dodaného tovaru.
1.15. Skutkové tvrdenie žalovaného o tom, že tovar nemal kam vrátiť, nakoľko dopravu vždy objednával žalobca, aj napriek tomu, že ho v niekoľkých mailoch vyzýval, že tovar chce vrátiť a žalobca túto dopravu neobjednal, preukázané nebolo. Uvedené skutkové tvrdenie bolo prednesené až na pojednávaní, a teda po uplynutí lehoty určenej súdom v zmysle § 167 CSP v rámci výzvy na vyjadrenie a prednesenie skutkových tvrdení, ktorá výzva obsahovala i poučenie podľa § 153 CSP.
1.16. Na preukázanie skutkového tvrdenia o tom, že dodaný tovar nemal žalovaný kam vrátiť, navrhol žalovaný predložiť e-mailovú korešpondenciu, z ktorej by táto skutočnosť mala vyplývať. Súd prvej inštancie však navrhovaný dôkaz doplnením komunikácie, ktorá by preukazovala novo uvádzané skutkové tvrdenie o nemožnosti vrátenia dodaného tovaru nevykonal a to s poukazom na § 153 CSP na článok 17 základné princípy CSP, nakoľko zo strany žalovaného nebol navrhovaný dôkaz predložením konkrétnej listiny, ale len možnosť predloženia listiny - e-mailovej komunikácie, o ktorej žalovaný tvrdí, že táto 100 % existuje, ktorá však s poukazom na viackrát uvedený § 153 CSP mohla byť predložená skôr, nakoľko ide o reakciu na skutkové tvrdenie žalobcu opakovane uvádzané v jeho vyjadreniach doručených žalovanému. Vykonanie tohto navrhovaného dôkazu, ktorý by len hypoteticky mohol preukázať nové skutkové tvrdenie žalovaného, by bolo v rozpore s citovaným článkom 17 CSP.
1.17. Za dôkazy preukazujúce existenciu žalovanej pohľadávky prvoinštančný súd označil i listinu - inventarizácia záväzkov žalovaného adresovanej žalobcovi dňa 06.06.2019, z ktorej vyplývalo, že žalovaný žiadal žalobcu o odsúhlasenie svojich záväzkov voči žalobcovi v celkovej sume 44.816,76 Eur. Faktúry špecifikované v inventarizácii sú faktúrami, ktorých úhrady sa žalobca voči žalovanému v tomto spore domáhal.
1.18. Listinu - Oznámenie o jednostrannom zápočte pohľadávok, ktorou žalovaný žalobcovi oznámil, že si voči pohľadávke žalobcu z faktúry č. XXXXXXX splatnej dňa 24.05.2019 na sumu 9.749,79 Eur uplatňuje započítanie v sume 4.065,93 Eur súd prvej inštancie považoval za listinný dôkaz preukazujúci žalobcom v predmetnom spore uplatnený nárok, nakoľko započítací prejav môže smerovať len voči existujúcej, uznanej pohľadávke.
1.19. Vychádzajúc z uvedených záverov prvoinštančný súd konštatoval, že žalovaný účinne nevyvrátil skutkové tvrdenie žalobcu o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku a to v časti istiny, tak i v časti úrokov z omeškania. Nárok žalobcu uplatnený žalobou preto považoval v celom rozsahu za preukázaný, preto výrokom I. rozhodol tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
1.20. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol výrokom II. podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2.1. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť.
2.2. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj z dôvodu, že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.3. Zotrval na tvrdení, že žalobca nepreukázal, že by si žalovaný u neho objednal tovar. Naopak, od momentu prevzatia tovaru žalovaný tvrdil, že tento tovar neobjednal u žalobcu a chcel ho vrátiť, nakoľko bol dodaný po skončení sezóny, kedy nebol možný jeho optimálny predaj. Ako alternatívu požadoval 30 % zľavu z ceny tovaru, načo však žalobca nepristúpil. Poprel, že by medzi stranami sporu existovala zvyklosť zavedená praxou v súlade s článkom 9 Viedenského dohovoru. Mal za to, že dostatočným spôsobom preukázal uplatnenie si zľavy z ceny tovaru. Uviedol, že bolo na žalobcovi, aby zabezpečil odvoz tovaru keď ho chcel žalovaný vrátiť.
2.4. Namietal závery súdu prvej inštancie, že za dôkaz preukazujúci existenciu žalovanej pohľadávky je možné označiť listinu - inventarizácia záväzkov žalovaného adresovanej žalobcovi dňa 06.06.2019. Túto inventarizáciu záväzkov nie je možné považovať za uznanie záväzku, nakoľko inventarizáciou si účtovná jednotka overuje či stav majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov v účtovníctve zodpovedá skutočnosti.
2.5. Taktiež nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého považoval listinu - oznámenie o jednostrannom zápočte pohľadávok za listinný dôkaz preukazujúci žalobcom v predmetnom spore uplatnený nárok. Zdôraznil, že účelom tejto listiny o započítaní, vyhotovenej a zaslanej účtovníčke, nebolo uznanie záväzku voči žalobcovi. S poukazom na ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka uviedol, že z tohto úkonu nie je možné vyvodiť, že žalovaný uznáva aj zvyšok záväzku, nakoľko sa ním sledovalo len účtovné usporiadanie vzájomných záväzkov medzi stranami.
2.6. Mal za to, že žalobca v konaní dôkazné bremeno neuniesol a preto mal prvoinštančný súd žalobu zamietnuť.
3.1. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu zotrval na svojej argumentácii uvedenej pred súdom prvej inštancie a odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdil.
3.2. Zotrval na tvrdení, že v konaní dostatočným spôsobom preukázal existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, dôkazom čoho sú aj úkony - inventarizácia záväzkov a oznámenie o jednostrannom zápočte pohľadávok, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalovaný potvrdil existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, keďže sám záväzky voči žalovanému evidoval a aj si voči nim uplatnil svoje pohľadávky voči žalobcovi započítaním.
3.3. Žalobca sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v bode 66. napadnutého rozsudku, v ktorom dospel k záveru, že žalovaný sám svojimi vyjadreniami na pojednávaní dňa 17.10.2022 potvrdil, že mu tovar dodával žalobca po dobu minimálne dvoch sezón. Zdôraznil, že žalovaný voči tomuto argumentu súdu síce namietal, avšak nevysvetlil, prečo je uvedený záver prvoinštančného súdu nesprávny, ani nepredložil dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že tento záver je nesprávny. Jeho tvrdenie je preto irelevantné.
3.4. Žalovaný rovnako neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že mu bol tovar dodaný oneskorene. K tejto časti argumentácie nepredložil žiaden dôkaz.
3.5. Opätovne zdôraznil, že pokiaľ si žalovaný u žalobcu tovar neobjednal, tento nemal prevziať. Keď napriek tomu tovar prevzal, mal ho vrátiť, čo sa nestalo. To, že tovar nevedel vrátiť, nikdy netvrdil a začal tvrdiť až na pojednávaní dňa 17.10.2022. Ani uvedené tvrdenie však nijako nepreukázal.
3.6. K tvrdeniu žalovaného, že inventarizácia a jednostranné započítanie záväzkov, nie je dôkazom o uznaní záväzku žalobca uviedol, že žalovaný na základe týchto úkonov uznal existenciu záväzkového vzťahu medzi ním a žalobcom, z ktorého vznikla povinnosť žalovaného plniť.
4. Ďalšie písomné vyjadrenia vo veci podané neboli.
5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov, a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
6. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
7. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
8. Z výpisu z Obchodného registra SR žalovaného odvolací súd zistil, že v priebehu odvolacieho konania došlo dňa 08.02.2023 k zmene obchodného mena žalovaného a jeho sídla z obchodného názvu NOVONET, s.r.o. so sídlom Sedličná 79, Trenčianske Stankovce, na nové obchodné meno ZUREK TRADE 2, s.r.o., so sídlom J.C. Hronského 10, Bratislava.
9. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
10. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno konštatovať, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
11. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP.
12. Tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní boli v zásade totožné s tvrdeniami, ktoré žalovaný uplatnil pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie zaoberal a vysporiadal, a nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené a preukázané také skutočnosti, ktoré by ma mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.
13.1. Výlučne na zdôraznenie správnosti právneho záveru prvoinštančného súdu o dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie žalobou uplatnenej pohľadávky odvolací súd uvádza, že tvrdenia žalobcu o existencii záväzkového vzťahu boli preukázané nielen tým, že žalovaný preukázateľne tovar prevzal, tento nevrátil, od zmluvy neodstúpil, ale aj tým, že jednu zo žalovaných faktúr si žalovaný jednostranne započítal so svojou pohľadávkou voči žalobcovi. Za uvedenej dôkaznej situácie odvolaciemu súdu neostávalo iné, len sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, ktorý správne ustálil, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu kúpnych zmlúv, tak ako uvádza v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vzhľadom na skutočnosti vyššie uvedené je správny záver prvoinštančného súdu, že žalovaný účinne nevyvrátil skutkové tvrdenie žalobcu o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku
a to v časti istiny, tak i v časti úrokov z omeškania. 13.2. K odvolacej námietke žalovaného, že inventarizáciu záväzkov žalovaného adresovanej žalobcovi dňa 06.06.2019 nemožno považovať za uznanie záväzku, odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s uvedeným tvrdením žalovaného, avšak zdôrazňuje, že prvoinštančný súd uvedenú skutočnosť posúdil len ako dôkaz preukazujúci existenciu žalovanej pohľadávky, pričom z uvedenej listiny nevyvodil právny záver o tom, že žalovaný uznáva pohľadávku voči žalobcovi.
13.3. K odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa jednostranného započítania záväzkov žalovaného voči žalobcovi a účinkov ustanovenia § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd z uvedeného právneho úkonu nevyvodzoval uznanie pohľadávky v celom rozsahu, konštatoval len, že tento úkon možno považovať za listinný dôkaz preukazujúci žalobcom v predmetnom spore uplatnený nárok, nakoľko započítací prejav môže smerovať len voči existujúcej pohľadávke. Uvedený záver prvoinštančného súdu považuje odvolací súd za správny, nakoľko by bolo v rozpore so zásadami logiky, aby si žalovaný dobrovoľne jednostranným započítacím prejavom čiastočne započítal voči žalobcovi pohľadávku, pokiaľ by bol názoru, že táto neexistuje. Naopak odvolací súd zhodne so závermi prvoinštančného súdu uvedený právny úkon posúdil ako dôkaz, preukazujúci uzatvorenie zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, na základe ktorého si následne žalobca uplatnil svoj nárok súdnou cestou.
14. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie ust. § 255 ods. 1 CSP, keď úspešnému žalobcovi správne priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
15. Odvolací súd po zistení, že napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, vychádzajúci z riadne zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia veci, ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
16. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP.
17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).