Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cob-149-2021.pdf
PDF · 106.26 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/149/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Ley Gubovej, v právnej veci žalobcu G. O., J. X/X, XXX XX C., W.: XX XXX XXX, práv. zast. JUDr. Jurajom Gábrišom, advokátom, Koceľova 17, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, proti žalovanému JUNGERS, spol. s r.o., Bernolákova 89, 902 01 Pezinok, IČO: 36 728 136, práv. zast. JUDr. Helenou Čerešňovou, advokátkou, Horné predmestie 216/16, 900 21 Svätý Jur, o zaplatenie 24.405,81 EUR s prísl. a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 10Cb/45/2017-291 zo dňa 27.4.2021 jednohlasne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky č.k. 10Cb/45/2017-291 zo dňa 27.4.2021 p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že v priebehu konania spis. zn. 10Cb/294/2015 dňa 28.12.2016 doručil žalovaný (v tomto konaní žalobca) súdu podanie, z obsahu ktorého vyplývalo, že sa domáha voči žalobcovi (v tomto konaní žalovanému) zaplatenia sumy 24.405,81 EUR za inštalačný materiál, ktorý žalobca prevzal do svojho skladu. Súd vyhodnotil podanie žalovaného ako vzájomnú žalobu, nakoľko sa žalovaný domáhal, aby mu bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca a Uznesením č.k. 10Cb/294/2015-177 zo dňa 28.12.2016 tento nárok vylúčil na samostatné konanie. Predmetom konania po vylúčení veci zostal nárok uplatnený pôvodným žalovaným vzájomnou žalobou na zaplatenie sumy 24.405,81 EUR, ktorý žalobca odôvodnil tým, že sa so žalovaným v mesiaci september 2013 dohodli, že jeho pohľadávku 14.244,- EUR započítajú „za inštalačný materiál, ktorý zostal v sklade žalovaného v Malackách“, na základe čoho žalovaný prevzal inštalačný materiál v celkovej výške 24.405,81 EUR, čo žalobca preukazuje výdajkami č. V07363 zo dňa 10.9.2013, č. V07363 zo dňa 14.9.2013, č. V07363 zo dňa 16.9.2013, č. V07363 zo dňa 16.9.2013, ku ktorým boli vystavené dodacie listy v počte 42 ks. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie najskôr zaoberal otázkou žalobcom formulovaného zloženého petitu. Žalobca žiadal, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie peňažnej sumy ako finančný ekvivalent tovaru odovzdaného žalovanému žalobcom, na základe výdajok tovaru a pre prípad, že súd nezaviaže žalovaného na zaplatenie tejto sumy, žiada uložiť žalovanému povinnosť vydať tovar prevzatý od žalobcu špecifikovaný vo výdajkách. Súd vyhodnotil žalobcom uplatnený petit ako zložený petit.
3. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania mal za to, že žalovaný na požiadanie žalobcu, ktorý rušil sklad inštalačného materiálu, prevzal tovar vo vlastníctve žalobcu za účelom, aby ho uschoval a opatroval, pričom strany si nedohodli dobu, po ktorú má byť tovar žalobcu zložený u žalovaného a za uloženie si nedohodli žiadnu odplatu. Žalovaný súhlasil, aby žalobca uložený tovar ponúkal na predaj tretím osobám. V r. 2013 sa strany dohodli, že v prípade nakladania s uloženým tovarom predajom tretím osobám potom výťažok z predaja žalobcovi žalovaný neodovzdá, ale započíta na svoje pohľadávky voči žalobcovi zo vzájomného obchodného styku. Súd dospel k záveru, že medzi stranami prišlo k vzniku obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý kvalifikoval ako inominátnu zmluvu s prvkami zmluvy o uložení veci, na základe ktorej sa žalovaný ako opatrovateľ zaviazal bez nároku na odplatu, že bude pre žalobcu ako uložiteľa dočasne bezplatne opatrovať vec. Zmluva medzi stranami bola uzatvorená neformálne, na dobu neurčitú (nebolo dohodnutá doba, po ktorú má mať žalovaný veci u seba a opatrovať ich). Takýto skutkový stav vyplýval z výsluchu konateľa žalovaného W.. I. A. (žalobca ho oslovil s tým, že sa sťahuje, či by žalovaný nemohol prevziať nejaký tovar, ktorý sa mu nezmestí do garáže, nedohodli sa, na akú dlhú dobu by mal žalovaný tovar prevziať), skutkové okolnosti prevzatia tovaru žalovaným uviedol aj samotný žalobca a tiež vyplynuli z výsluchov svedkýň Č. a D.. Z vykonaného dokazovania, a to výsluchov žalovaného, svedkov a predložených dodacích listov vyplynulo, že žalovaný inštalačný materiál od žalobcu prevzal v auguste 2012. Následne sa v r. 2013 strany dohodli, že v prípade nakladania s uloženým tovarom predajom tretím osobám potom výťažok z predaja žalobcovi žalovaný neodovzdá, ale započíta na svoje pohľadávky voči žalobcovi zo vzájomného obchodného styku.
4. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že sa nestotožnil s právnym posúdením žalovaného, že tovar od žalobcu prijal ako zábezpeku podľa § 555 OZ v podobe záložného práva k hnuteľným veciam. Žiadna zo strán v okamihu odovzdania tovaru neprejavila vôľu, aby si žalovaný ponechal tovar žalobcu ako zabezpečenie svojich pohľadávok a takáto vôľa nevyplýva ani z vykonaného dokazovania. Sama existencia pohľadávok žalovaného voči žalobcovi z iných obchodno-záväzkových vzťahov neznamená, že prevzatie tovaru je možné posúdiť ako zriadenie záložného práva na tento tovar, keď vôľa žalobcu smerovala výslovne k uzatvoreniu dohody o uložení inštalačného materiálu z iných dôvodov (rušenie skladu), nie k poskytnutiu zabezpečenia záväzkov, ktorý mal v čase prevzatia tovaru voči žalovanému. Z vykonaného dokazovania nevyplynula oferta žalobcu poskytnúť zábezpeku akýmkoľvek spôsobom zabezpečenia, teda ani záložným právom na hnuteľné veci, z prejavov vôle strán ani nevyplynulo, ktoré pohľadávky a v akej výške by mali byť zabezpečené tvrdenou zábezpekou (ako vyplynulo z pripojeného konania spis. zn. 10Cb/294/2015 žalovaný evidoval aj iné pohľadávky voči žalobcovi, ako tie, ktoré boli predmetom konania). Na tom, že odovzdaním materiálu si strany nedohodli zabezpečenie pohľadávok žalobcu nemení nič ani pohnútka žalovaného a ani súhlas žalobcu, aby žalovaný s prevzatým tovarom nakladal (predal ho a výťažok z predaja započítal na pohľadávky voči žalobcovi).
5. Žalobca vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 24.405,81 EUR nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil žiadne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o vzniku pohľadávky vo výške 24.405,81 EUR, ani právny dôvod jej vzniku. Žalobca počas konania tvrdil len to, že odovzdal materiál žalovanému, keď rušil sklad a výšku odôvodňuje nákupnou cenou prevzatého materiálu bez DPH, ktorá vyplýva z jeho skladovej evidencie. Aritmetickým výpočtom súd zistil, že žalovaná istina 24.405,81 EUR predstavuje súčet nákupných cien tovaru bez DPH zo skladovej evidencie žalobcu (alebo môže ísť o aritmetický priemer nákupných cien podľa iného spôsobu použitej funkcionality softwaru na vedenie skladu), teda tovaru, ktorý bol vyskladnený žalobcom v r. 2013, ako vyplýva z výdajok. Tieto listinné dôkazy nepreukazujú právny dôvod vzniku záväzku, tiež nepreukazujú, že ide práve o materiál, ktorý prevzal žalovaný ešte v r. 2012 a nepreukazujú žiadnu dohodu žalobcu a žalovaného o cene alebo skutočnej hodnote tovaru vo vzťahu žalobca - žalovaný. Neexistencia akejkoľvek dohody strán o cene materiálu vyplýva aj z vykonaného dokazovania. Tiež zo stranami predložených listinných dôkazov ich porovnaním vyplynulo, že na vyhotovení dodacích listov, ktorými disponuje žalovaný, sa ceny nenachádzali. Žalobca okrem skutkových tvrdení o prevzatí materiálu v ním tvrdených cenách netvrdil žiadne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné ustáliť právny dôvodu vzniku uplatnenej pohľadávky voči žalovanému a jeho výšku. Žalobca netvrdil napokon ani to, že žalovaný predal všetok uložený materiál a práve za sumu vo výške žalovanej istiny (teda dôvodom vzniku jeho pohľadávky by mohol byť v takom prípade nezapočítaný výťažok z predaja, keď z výsluchu konateľa žalovaného vyplynulo, že časť tovaru žalobcu predal a výťažok podľa ich dohody žalovanému nepreviedol, ale z dokazovania nevyplynulo, že uskutočnil úkon, ktorý by smeroval k započítaniu výťažku oproti svojím pohľadávkam, žalobca však nenavrhol v tomto smere žiadne relevantné dokazovanie). Zásada viazanosti súdu petitom bude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než akého sa účastníci domáhali. Z týchto dôvodov potom žalobe o primárne uplatnenom nároku nebolo možné vyhovieť. Vzhľadom na to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ani len tvrdenia, že žalovanému vznikol záväzok, neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k právnemu dôvodu jeho vzniku a ani výšky, súd námietku premlčania vznesenú žalovaným neposudzoval.
6. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že základom pre rozhodnutie súdu o sekundárnom petite, t.j. o uložení povinnosti vydať veci v prospech žalobcu, je preukázanie existencie vecí, ktorých vydania sa žalobca domáha a súčasne preukázanie, že ich stále drží žalovaný a že táto držba je neoprávnená. Žalobe však ani v tejto časti nebolo možné vyhovieť, a to z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že materiál, ktorého vydania sa domáha, žalovaný prevzal a je v čase rozhodovania súdu v držbe žalovaného a táto držba je neoprávnená. Nakoľko podľa názoru súdu neprišlo k zriadeniu záložného práva na materiál a nebolo dojednané a ani z okolností, za ktorých bola zmluva uzavretá nevyplývalo, ako dlho majú byť veci žalobcu uložené u žalovaného, žalovanému vznikne preto povinnosť vydať veci uložiteľovi, len čo ho o to uložiteľ požiada a uložiteľ je povinný prevziať vec bez zbytočného odkladu po tom, čo ho na to opatrovateľ vyzval. Z vykonaného dokazovania nevyplývalo, že by žalobca vyzval žalovaného na vydanie vecí, avšak za takúto výzvu je možné považovať doručenie žaloby. Žalobca však v konaní nepreukázal, že všetky veci, ktoré prevzal žalovaný a v auguste 2012, a ktorých vydania sa domáha, ku dňu rozhodovania súdu existujú a že sú v držbe žalovaného. Ako vyplývalo zo žalobného petitu, žalobca sa domáhal vydania vecí uvedených vo výdajkách, ktoré však preukazujú iba to, že určitý tovar bol vyskladnený zo skladu žalobcu, nepreukazujú odovzdanie tovaru druhej zmluvnej strane. Z vykonaného dokazovania síce vyplynulo, že žalovaný prevzal od žalobcu nejaký inštalačný materiál, avšak stalo sa tak už v r. 2012. Z ostatných predložených dodacích listov prevzatie materiálu žalovaným nevyplývalo. Z výdajok č. V07363, č. V07364, č. V07365, č. V07366 vyplýva len vyskladnenie inštalačného materiálu zo skladu žalobcu, nie sú opatrené podpisom žalovaného, a to v značnom časovom odstupe po tom, čo nejaký materiál žalovaný v r. 2012 prevzal. Z uvedeného dôvodu súd síce tvrdenie žalovaného, že neprevzal žiaden tovar vyhodnotil ako nepravdivé, avšak zároveň nebolo v konaní riadne preukázané, že práve materiál, ktorého vydania sa sekundárnym petitom žalobca domáha na základe, žalovaný prevzal.
7. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ sa žalobca domáhal vydania vecí špecifikovaných v jednotlivých výdajkách, výdajky, ktoré boli žalobcom predložené, sú z iného časového obdobia, ako prišlo k prevzatiu inštalačného materiálu žalovaným. V petite žaloby žalobca požaduje vydanie vecí vo „výdajke“ č. 1 až 42 v žalobcom uvedených cenách, dôkazy produkované stranami sú vzájomne rozporné: výdajky majú odlišné číslovanie, sú z iného obdobia, dodacie listy predložené žalobcom síce obsahujú číslovanie 1 až 42, na vyhotoveniach identických dodacích listov predložených žalovaným však takéto číslovanie nie je. Na všetkých vyhotoveniach dodacích listov predložených žalobcom sú uvedené aj nákupné ceny materiálu, na vyhotoveniach predložených žalovaným len čiastočne, pričom ani takto uvedené ceny sa nezhodujú s cenami uvedenými na dodacích listoch predložených žalobcom. Pokiaľ sa žalobca domáhal vydania vecí, vec musí byť individualizovaná tak, aby tieto bolo možné odlíšiť od iných vecí. Z listinných dôkazov bolo možné dospieť k záveru, že žalovaný prevzal od žalobcu inštalačný materiál uvedený v dodacích listoch zo dňa 17.8.2012, 2.8.2012, 6.8.2012, 13.8.2012, 14.8.2012, 15.8.2012, avšak nie je možné dospieť k záveru, že ide o materiál v súhrnnej cene, ktorú v petite uvádza žalobca. Z vyjadrenia žalovaného tiež vyplynulo, že niektoré z prevzatých vecí scudzil, a teda ich vydanie už nie je možné, ani na tieto tvrdenia žalovaného žalobca adekvátne procesne nereagoval, nenavrhol žiadne dokazovanie, z ktorého by bolo možné ustáliť, ktoré z vecí sú, a ktoré nie sú v čase rozhodovania v držbe žalovaného. V priebehu konania vyšlo najavo, že žalovaný mal vôľu materiál žalobcovi dobrovoľne vydať, avšak sa napokon jeho vydania ani reálne nedomáhal, z vyjadrenie svedkyne Č. vyplynulo, že žalobca v septembri 2020 kontaktoval žalovaného, ale materiál si neprevzal, a to napriek následným urgenciám žalovaného s odôvodnením, že aj tak nevie, čo s ním má spraviť. Nebolo preto súdu zrejmé, z akých dôvodov sa domáha súdnou cestou uloženia povinnosti žalovanému, ktorú bol tento ochotný dobrovoľne splniť.
8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. V odvolaní uviedol, že dňa 17.6.2020 na nariadenom pojednávaní, súd návrh na zmenu žalobného návrhu zamietol, pričom sa ním nezaoberal a ak by návrh zmeny žaloby pripustil, malo by to za následok to, že súd by postupoval pri vydávaní rozhodnutia iným spôsobom, ako uvádza v odôvodnení v bode 8. Súd teda návrh zmeny žaloby na pojednávaní nepripustil, neuviedol dôvody jeho nepripustenia, ale urobil to až v rozhodnutí o zamietnutí žaloby. Ďalej poukázal na to, že žalovaný počas nariadených pojednávaní sústavne menil svoje tvrdenia. Tieto tvrdenia vyvrátil sám žalovaný pri jeho výsluchu, kde uviedol, že prebral tovar, ktorý bol spísaný na výdajkách s kolegyňou p. Č. a tento si odviezol do jeho skladu. Súčasne uviedol, že časť tovaru predal v rozsahu cca 25 - 28%, ktorý je ochotný započítať a uviedol, že inštalačný materiál je stále u žalovaného. Žalovaný na otázku prečo výťažok z predaja neposlal žalobcovi odpovedal, že preto lebo mu dlhoval 37.000,- EUR, pričom uviedol, že žalobcovi nikdy žiadne oznámenie o započítaní neposlal. Súčasne sa žalovaný zaviazal, že súdu doloží presnú sumu, ktorý tovar predal z prevzatého tovaru od žalobcu. Žalobca zastáva názor, že súd nedostatočne vyhodnotil samostatne i v spojitosti jednotlivé dôkazy a na základe ich dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zo zamietnutia žalobného návrhu vyplýva, že žalovanému bez náhrady zostáva tovar ním prevzatý do jeho skladu bez toho, aby tento zaplatil, resp. vydal žalobcovi. Túto skutočnosť, že žalovaný rozpredal časť tovaru uviedol žalovaný aj v tomto konaní. Záverom žalobca poukázal na rozsudok Okresného súdu Malacky č.k. 10Cb/294/2015-191 zo dňa 9.1.2017, ktorý v spojení s potvrdzujúcim rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť, na základe ktorého bol vtedy žalovaný (dnes žalobca) povinný zaplatiť žalobcovi (dnes žalovanému) sumu 14.244,- EUR. Jednalo sa pritom o jeden spor, ktorý súd po návrhu rozdelil ako vzájomná žalobca na dve samostatné konania. Výsledkom týchto súdom rozdelených konaní v jednej právnej veci je skutočnosť, že žalovaný získal z prvého konania 14.244,- EUR a z druhého konania 24.405,81 EUR, a to tým, že mu zostal ním prevzatý materiál od žalobcu, bez právneho dôvodu, ktorý ako sám uvádza, postupne rozpredáva. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť.
9. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný a uviedol, že na pojednávaní konanom dňa 17.6.2020 súd riadne zdôvodnil, prečo návrh na zmenu žaloby z 19.2.2020 nepripúšťa. Uvedené bude jednoznačne zrejmé aj zo zvukovej nahrávky. Skutočnosť, že zdôvodnenie nie je aj obsahom písomnej zápisnice nie je procesnou vadou konania, pretože záznam z pojednávania sa vykonáva prioritne zaznamenávaním zvuku. Pokiaľ sa vyhotovuje písomná zápisnica, zachytí sa v nej len výrok rozhodnutia t.j. nie odôvodnenie rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené súd konal v súlade so zákonom. Pokiaľ ide o samotný dôvod nepripustenia zmeny žaloby z 19.2.2020, súd rozhodol s poukazom na ust. § 143 ods. 1 C.s.p. V zmysle uznesenia súdu z 21.11.2019 bolo totiž predmetom konania zaplatenie 24.405,81 EUR, eventuálne vydanie veci. Ibaže návrhom na zmenu žaloby sa žalobca domáhal vydania veci eventuálne náhrady škody. Vzhľadom na to, že pri nároku na „zaplatenie“ sa v zásade dokazuje titul vzniku nároku a skutočnosť, či tovar, za ktorý sa požaduje odplata bol riadne a včas dodaný a v akom rozsahu a vzhľadom na to, že pri uplatňovaní nároku na náhradu škody sa preukazujú odlišné skutočnosti a síce kto škodu zavinil, rozsah škody, kauzálny nexus a zavinenie, je zrejmé, že žalobca návrhom na zmenu žaloby uplatňoval také nároky, pri ktorých dovtedajší priebeh dokazovania nemohol byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe. Ďalej uviedol, že žalobca neodovzdal a nemohol odovzdať žalovanému všetok tovar tak, ako tvrdil v žalobe v znení jej zmeny. Už uvedené teda znamená, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Nehovoriac o tom, že v konaní bolo preukázané manipulovanie dôkazmi predloženými žalobcom a síce, že žalobca dopisoval ceny tovarov až po tom, ako niektoré dodacie listy podpísal žalovaný a domáhal sa zaplatenia takto jednostranne dopísaných súm. Žalovaný poukázal na to, že v konaní o reivindikačnej žalobe je preukázanie neoprávneného zadržiavania veci. Žalobca nielenže nepreukázal neoprávnenú držbu žalovaného k tovaru, ale naopak potvrdil, že žalobca tovar žalovanému dobrovoľne odovzdal a dôvod odovzdania trvá. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že žalovaný nezadržiava vec neoprávnene, a teda nie je založený právny dôvod na to, aby sa žalobca domáhal vydania veci.
10. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca a poukázal na svoje odvolanie, pričom zdôraznil, že súd sa dňa 4.3.2020 na nariadenom pojednávaní nezaoberal návrhom na zmenu žalobného návrhu, hoc v tom čase mu bol návrh na zmenu žalobného návrhu známy, a to od 19.2.2020. Ako žalobca už uviedol vo svojom odvolaní, súd sa až na nariadenom pojednávaní 17.6., t.j. 4 mesiace po podanom návrhu na zmenu žalobného návrhu žalobcom, uznesením návrh na zmenu žalobného návrhu bez uvedenia dôvodov zamietol.
11. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 21.3.2023. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadreniami strán sporu, dospel súd k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.
12. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
13. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
14. Odvolací súd po preskúmaním obsahu spisu v rozsahu podaného odvolania konštatuje, že nezistil pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli mať za následok zrušenie alebo zmenu rozsudku.
15. Odvolací súd preskúmal postup súdu prvej inštancie v súvislosti s návrhom na zmenu žaloby, ktorú na pojednávaní dňa 17.6.2020 nepripustil. Odvolací súd sa oboznámil so zvukovým záznamom z pojednávania, z ktorého zistil, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o návrhu na zmenu žaloby odôvodnil najmä tým, že na to, aby súd prvej inštancie mohol pripustiť navrhovanú zmenu žaloby, je potrebné vychádzať v ďalšom konaní z dovtedajšieho dokazovania. Súd prvej inštancie poukázal na to, že o náhrade škody dovtedy nekonal, v prípade zmeny žaloby sa jedná o nárok na základe iného právneho titulu (náhrady škody), na podklade iných skutkových tvrdení, s iným rozsahom dokazovania. Súd prvej inštancie poukázal na ust. C.s.p. a rozhodol v tejto fáze konania nepripustiť zmenu žaloby. Zároveň strany sporu poučil o tom, že proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok, uznesenie nebude vyhotovovať písomne, pretože bolo vyhlásené za účasti oboch strán na pojednávaní. Uviedol, že stručné odôvodnenie bude v meritórnom rozhodnutí. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne vyhlásil, odôvodnil a poučil o opravnom prostriedku priamo na pojednávaní dňa 17.6.2020 za prítomnosti strán sporu a teda dodržal procesný postup v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na zmenu žaloby. Proti uzneseniu o nepripustení zmeny žaloby sudcom na pojednávaní nie je prípustné odvolanie, a preto odvolací súd samotné nepripustenie zmeny žaloby nepreskúmava v takom rozsahu, ako je to v prípade odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu však na strane súdu prvej inštancie nedošlo k naplneniu odvolacieho dôvodu pre zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku, keďže súd o návrhu na zmenu žaloby rozhodol, svoje rozhodnutie náležite v súlade s C.s.p. odôvodnil a poučil strany sporu o opravnom prostriedku. Z procesného postupu súdu prvej inštancie odvolací súd nezistil pochybenie, ktoré by mohlo mať za následok zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku a súd prvej inštancie správne postupoval v súlade s čl. 17 C.s.p. a ustanovením § 143 C.s.p. tak, že rozhodol o žalobe bez pripustenia jej zmeny, nakoľko žalobca zásadne žiadal zmeniť nárok uplatňovaný žalobou, a teda vychádzal zo vzniku škody, pričom dovtedajšie vedenie sporu sa náhrady škody netýkalo, a teda by bolo neúčelné a nehospodárne požadovanú zmenu žaloby pripustiť, čiže dovtedajšie dokazovanie nebolo podkladom pre konania o zmenenom návrhu, ak by súd zmenu pripustil. Skutočnosť, že súd mal podľa žalobcu o návrhu na zmenu žaloby rozhodnúť na skoršom pojednávaní je vo vzťahu k preskúmavaniu odvolaním napadnutého rozsudku v odvolaní bez právnej relevancie.
16. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podrobne odôvodnil, pričom vychádzal z vykonaného dokazovania. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, nakoľko zo skutkových tvrdení strán sporu, výsluchov a listinných dôkazov je zrejmé, že strany sporu sa dohodli, že žalovaný prevezme do vlastnej dispozície hnuteľné veci, avšak bližšie podrobnosti riadne upravené neboli a teda strany sporu vykladali vzájomné povinnosti rôzne. Zhodné však je, že žalovaný mal možnosť časť hnuteľných vecí predať. Rozsah hnuteľných vecí v dispozičnej sfére žalovaného, ich hodnota, vôbec ich existencia a trvanie dispozície, súdu prvej inštancie strany sporu náležite nepreukázali, a teda žalobca pokiaľ ide o žalobu o vydanie veci, neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal nárok na vydanie konkrétnych vecí.
17. Pokiaľ ide o zaplatenie sumy 24.405,81 EUR, žalobca nepreukázal výšku nároku ani existenciu právneho dôvodu, nakoľko najskôr sa malo jednať o zaplatenie hnuteľných vecí z titulu nejasného právneho dôvodu, následne súd posudzoval aj trvanie zabezpečenia, to však preukázané tiež nebolo a dožadovanie sa nároku z titulu náhrady škody, resp. relutárnej náhrady už prekračovalo žalobu v tomto spore. Odovzdanie vecí do dispozície žalovaného nezakladá automaticky dôvod na zaplatenie ich hodnoty, ak strany sporu nepreukážu právny dôvod odovzdania vecí a samozrejme aj hodnotu, rozsah a s tým spojené práva a povinnosti.
18. Podľa názoru odvolacieho súdu je teda potrebné zhrnúť, že strany sporu sa navzájom „dohadovali“ s rôznym výkladom práv a povinností, podľa aktuálnej úvahy nakladali s hnuteľnými vecami, avšak na účely vysporiadania ich právneho vzťahu neposkytli súdu prvej inštancie náležité dôkazy, ktoré by mali za následok úspech podanej žaloby. Súd prvej inštancie sa žalobou podrobne zaoberal, posúdil viaceré zmluvné typy, avšak nezistil právny dôvod a rozsah nároku, ktorému by bolo možné na podklade žaloby vyhovieť. Vzhľadom na uvedené žalobca nepreukázal dôvodnosť podanej žaloby a teda nároku na zaplatenie ani nároku na vydanie veci.
19. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.11.2011, sp. zn. 6Cdo 145/2011).
20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2, C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
22. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).