Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/65/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v právnej veci žalobcu: Z. W., nar. XX. novembra XXXX, bytom R. XXX/XX, XXX XX J. H., zastúpený JUDr. Jozefom Dobrovičom, LL.M., advokátom so sídlom AK Záhradnícka 27, 811 07 Bratislava, IČO: 42 358 566 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, IČO: 42 499 500, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. -241 zo dňa 1. júna 2022, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, ktoré mu je žalobca povinný zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich výške.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. -241 zo dňa 1. júna 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnutý rozsudok“) žalobu žalobcu zamietol (prvá výroková veta). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o ich výške (druhá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému písomne sa mu ospravedlniť z dôvodu, že konaním žalovaného bolo zasiahnuté do jeho občianskej cti a bolo poškodené jeho dobré meno a dôstojnosť na pracovisku. Žalobu oprel o skutočnosť, že žalovaný na neho dňa 09.12.2019 podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa a dňa 02.03.2020 mu bolo dané upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s možnosťou skončenia pracovného pomeru. Uvedeným žalovaný o žalobcovi šíril nepodložené informácie a podaním trestného oznámenia značne znížil občiansku česť a dobrú povesť žalobcu v zamestnaní. Z právneho hľadiska žalobu oprel o ustanovenia a . V žalobe a v priebehu konania tiež tvrdil, že k svojej práci pristupoval zodpovedne a riadne, na základe pokynov alebo odsúhlasenia nadriadenej osoby, nesvojvoľne a vždy v súlade s pracovnou zmluvou. Neporušil interné predpisy, ani zákon; nebolo mu umožnené vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré mu boli kladené za vinu. Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a trestné oznámenie na svoju osobu považoval za účelové konanie vedúcich zamestnancov žalovaného s cieľom, aby bol zbavený funkcie a prepustený zo zamestnania, prípadne odsúdený za trestný čin. Popísané konanie žalovaného ho poškodilo v zamestnaní, bola mu do značnej miery odobratá agenda, ostatní zamestnanci sa mu začali vyhýbať. Nadriadení s ním prestali komunikovať; zamestnanci sa dozvedeli o podanom trestnom oznámení a upozornení na porušenie pracovnej disciplíny. Anonymným mailom bol jeho nadriadený

plk. H. žiadaný, aby bol žalobca pripravený o mzdu, služobné výhody a vytváral sa tlak s upozornením na medializáciu. Pokiaľ ide o vytýkané skutočnosti v upozornení na porušenie pracovnej disciplíny a v trestnom oznámení, žalobca zdôrazňoval, že dodržal postup pri oprave havarijného stavu detektorov v zmysle tretieho dielu bodu 197 písm. e) interného aktu č. 54/2019. Minimálne v 11 prípadoch havarijných stavov rôznych zariadení v predchádzajúcich riešených prípadoch bol zvolený rovnaký postup, a to so súhlasom generálneho riaditeľa sekcie. Svoj postup navyše konzultoval s oddelením centrálneho nákupu sekcie ekonomiky; mal zabezpečiť doklady, vyplniť formulár a dať ho podpísať nadriadenému na schválenie. Všetky opravy, na základe ktorých bolo podané trestné oznámenie, boli realizované po oboznámení jeho priameho nadriadeného a ním odsúhlaseného havarijného stavu. V priebehu konania žalobca uviedol, že jeho pracovný pomer u žalovaného stále trvá; nikto sa mu však doposiaľ na pracovisku neospravedlnil.

1.2 Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uplatnený nárok neuznal. Bránil sa v podstate tým, že v prípade písomného upozornenia i trestného oznámenia postupoval v súlade so zákonnými podmienkami; písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny nie je neoprávneným zásahom do osobnostných práv, a to ani v prípade, ak by sa po jeho vydaní preukázalo, že bolo vydané nedôvodne. Neoprávneným zásahom nebolo ani trestné oznámenie; obsahovalo skutočnosti svedčiace o podozrení zo spáchania trestného činu žalobcom, ktorý pri plnení pracovných úloh vo svojom pracovnom zaradení na oddelení koordinácie priameho výkonu služby porušil povinnosti dané interným riadiacim aktom Smernicou o verejnom obstarávaní č. 54/2019. Tvrdil, že žalobca prekročil svoje oprávnenia vyplývajúce z jeho pracovného zaradenia, keď zadal zákazky na opravu a servis stacionárnych detektorov radiácie ako zákazky s nízkou hodnotou bez prieskumu trhu priamo spoločnosti Contineo Slovakia, s.r.o., hoci tieto úkony boli výlučne v kompetencii oddelenia centrálneho nákupu. Spracované požiadavky na obstaranie tejto zákazky žalobca predložil na schválenie a súhlas až po tom, keď došlo k zadaniu tejto zákazky a k zadaniu nebol ani oprávnený. Žalovaný mal za to, že jeho konanie nemožno chápať ako konanie mimo rámca právnych predpisov alebo vybočenie z neho - exces. Pokiaľ ide o upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, toto má výchovný charakter, nemá povahu trestu, neovplyvnilo pracovné zaradenie žalobcu a ani jeho finančné ohodnotenie. Ak bol podnet na trestné stíhanie odmietnutý, bol odmietnutý z dôvodu, že žalobca sa nemohol dopustiť prečinu marenia úlohy verejného činiteľa, keďže postavenie verejného činiteľa v danej dobe nemal. V uznesení o odmietnutí trestného oznámenia je však uvedené, že pokiaľ žalobca vypracovával zákazky na verejné obstarávanie bez súhlasu nadriadeného a obstarávateľského útvaru, porušil tým iba svoje pracovné povinnosti, ktoré rieši jeho zamestnávateľ v rámci disciplinárneho konania.

1.3 Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia a , oboznámil sa so žalobou, ústnymi a písomnými vyjadreniami strán sporu, vyslúchol svedka JUDr. E. T., postupom podľa položil otázky svedkom plk. Mgr. Q. H. a Mgr. D. P., oboznámil sa s upozornením na porušenie pracovnej disciplíny, oznámením o podozrení zo spáchania trestného činu a listinami obsiahnutými v súdnom spise, predloženými stranami sporu.

1.4 Okresný súd poukázal na právno-teoretické východiská občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti, táto občianskoprávna zodpovednosť predpokladá preukázanie existencie neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť osobnosť fyzickej osoby, preukázanie ujmy na osobnosti a príčinnej súvislosti medzi zásahom a ujmou. Zdôraznil však, že o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde v prípade, ak je zásah dovolený zákonom alebo jeho možnosť je zákonom predpokladaná. Takýto zásah predstavujú predovšetkým tzv. zákonné licencie, u ktorých ide o situáciu, keď nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických osôb, do ktorých osobností je zasahované, prevláda závažnejší a významnejší a funkčne vyšší verejný záujem. Okresný súd ustálil, že pokiaľ došlo k zásahu do osobnostných práv v trestnom alebo inom obdobnom konaní v rámci výkonu zákonom stanovených procesných oprávnení orgánov, ktoré rozhodujú v rámci svojej právomoci a tieto nevybočili z medzí tohto konania, nejde o zásah neoprávnený. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde ani v prípade, keď zasahujúcim je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu totiž k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s vyšším verejným záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je tak jednanie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením a zároveň je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu, stanovených v právnom poriadku.

1.5 Pokiaľ ide o podávanie podnetu na trestné stíhanie a ukladanie disciplinárnych trestov v rámci pracovnoprávneho vzťahu, tieto je potrebné považovať za zákonnú licenciu. Z výpovede svedka JUDr. E. T., bývalého riaditeľa odboru inšpekcie žalovaného, vyplýva, že žalovaný mal zriadený odbor inšpekcie, ktorého hlavnou náplňou činnosti bolo zhromažďovanie a skúmanie podkladov pre podnety na trestné stíhanie zamestnancov žalovaného spolu s oddelením vnútornej kontroly. Išlo o bežnú činnosť týchto zamestnancov žalovaného; z obsahu podnetu nadriadeného žalobcu, z obsahu podnetu žalovaného orgánu činného v trestnom konaní na žalobcu a ani z upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny pre okresný súd nevyplynulo, že by tieto obsahovali pravdu skresľujúce prípadne difamujúce tvrdenia ohľadom žalobcu. Aj keď trestné stíhanie bolo odmietnuté, z jeho záverov vyplýva, že pre orgán činný v trestnom konaní konanie žalobcu napĺňalo znaky porušenia pracovnej disciplíny a ako také bolo aj predmetom konania žalovaného v disciplinárnom konaní. Bolo oprávnením aj povinnosťou žalovaného skúmať konanie žalobcu aj z hľadiska dodržiavania jeho pracovnej disciplíny; uloženie sankcie - upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť skončenia pracovného pomeru, vychádzalo z podložených skutkových zistení, bolo riadne odôvodnené a nemalo difamujúci charakter.

1.6 Súd prvej inštancie zdôraznil, že nebolo úlohou súdu v prejednávanej veci vyhodnotenie, či sa žalobca dopustil porušenia pracovnej disciplíny alebo spáchania trestného činu; úlohou bolo posúdiť, či žalovaný mohol postupovať daným spôsobom a či to odôvodňovali v tom čase zistené skutkové okolnosti. K uvedenému okresný súd zdôraznil, že žalovaný konal v rámci jemu zverenej právomoci; nebolo preukázané, že by žalovaný zverejnil údaje iným spôsobom, prípadne iným osobám, než ktoré boli oprávnené mať k listinám prístup a mali povinnosť mlčanlivosti; nebolo preukázané, že by došlo v pracovnom postavení žalobcu v súvislosti s konaním žalovaného k výrazným zmenám. Z podnetu trestného stíhania okresný súd vyvodil, že skutočnosťou, pre ktorú bol podaný podnet, bola skutočnosť, že žalobca konal v rozpore s jeho právomocou vymedzenou mu v pracovnej náplni, keď minimálne v troch prípadoch zadal zákazku priamo firme, hoci na to nebol oprávnený. Uvedené tvrdenie žalobca nevyvrátil a z jeho prednesov vyplýva, že si bol vedomý, že zadanie zákazky malo na starosti oddelenie centrálneho nákupu sekcie ekonomiky. Žalobca nevyvrátil ani tvrdenie žalovaného, že takýto postup mal byť aj v prípadoch havarijného stavu a aj v prípade zákazky s nízkou hodnotou; uvedená otázka bola v konaní sporná a správny postup nevyplynul jednoznačne ani z vykonaného dokazovania. Nebolo však sporné, že pokiaľ aj žalobca predložil spracované požiadavky na obstaranie zákazky na schválenie a súhlas, bolo to až po tom, čo došlo k zadaniu tejto zákazky a jej realizácii, a to v troch prípadoch; cena týchto prác mala výrazne prevyšovať predchádzajúce ceny opráv.

1.7 S poukazom na dôkazné bremeno okresný súd zdôraznil, že žalobca svoje tvrdenie, že konal v súlade s internými predpismi a náplňou práce ničím nedoložil. Argumentoval iba tým, že takáto prax bola v organizácii aj v minulosti a nebolo voči nej námietok zo strany jeho nadriadeného a ani zo strany plk. Mgr. Q. H.. Takéto tvrdenie však nepreukázalo, že zo strany žalovaného išlo o neodôvodnené konanie vybočujúce z realizácie jeho práv.

1.8 Z vyššie uvedeného okresný súd vyvodil, že podmienky pre postup žalovaného boli dané, jeho postup nebol neoprávnený. Z uvedeného dôvodu žalobu ako bezdôvodnú zamietol.

1.9 Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie , rozhodoval podľa zásady úspechu v konaní. Z uvedeného dôvodu nárok na náhradu trov konania priznal v spore plne úspešnému žalovanému.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca (ďalej aj „odvolateľ“), v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v a (ďalej aj „“), tvrdil tak, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1 V podanom odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, keď tento tvrdil, že pokiaľ došlo k zásahu do osobnostných práv v trestnom alebo inom konaní v rámci výkonu zákonom stanovených procesných oprávnení orgánov, ktoré rozhodujú v rámci svojej právomoci a tieto nevybočili z medzí

konania, nejde o zásah neoprávnený. Ak okresný súd pritom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, poukazovaný rozsudok riešil vec, kde sa žalobca domáhal ochrany osobnosti zásahu orgánmi činnými v trestnom konaní. V poukazovanej veci tak išlo o iný predmet sporu. Žalobca v priebehu celého konania tvrdil, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo samotným zamestnávateľom tým, že podal také trestné oznámenie a začal disciplinárne konanie a táto informácia bola šírená medzi zamestnancami, a to na základe postupu, ktorý bol u žalovaného zaužívaný. V prejednávanej veci bol žalobcom riadne dodržaný postup pri oprave havarijného stavu detektorov a iných špeciálnych zariadení v zmysle tretieho dielu bodu 197 písm. a) interného aktu č. 54/2019; všetky opravy boli realizované rovnakým spôsobom, po oboznámení priameho nadriadeného žalobcu a ním odsúhlaseného havarijného stavu. Nie je tak pravda, že by žalobca robil niečo svojvoľne; opravy boli vykonané a prevzatie opravených detektorov a ich plnú funkčnosť potvrdila oprávnená osoba.

2.2 Žalobca zotrval na argumentácii, že zo strany žalovaného išlo o nepravdivé tvrdenia, došlo k zásahu do pracovnoprávnych vzťahov, do jeho postavenia v zamestnaní; zásah objektívne dehonestujúci profesijnú česť osoby je spôsobilý znížiť jej vážnosť v spoločnosti a dotknúť sa jej osobnosti. Tým, že žalovaný podal na žalobcu trestné oznámenie a následne uložil disciplinárny trest, vážnym spôsobom poškodil dobré meno žalobcu, uvedené malo vplyv na vzťah žalobcu s kolegami a nadriadenými, v dôsledku nepriaznivého prostredia v zamestnaní sa výrazným spôsobom zhoršil zdravotný stav žalobcu, čo v konaní preukázal.

2.3 Žalovaný v podanom odvolaní poukázal na obsah výpovedí Mgr. D. P. a plk. Mgr. Q. H.; z výpovede D. P. poukázal na záver, že podľa neho žalobca postupoval v zmysle platných interných riadiacich aktov a potvrdil, že roky sa postupovalo rovnakým spôsobom. Z uvedeného žalobca vyvodil, že konanie žalovaného v podobe začatia disciplinárneho konania a podania trestného oznámenia na žalobcu bol značný exces, ktorý zasiahol do osobnostných práv žalobcu. Aj svedkovi P. bolo uložené písomné pokarhanie, svedok mal za to, že bol potrestaný aj za konanie žalobcu, kedy mu ako svojmu nadriadenému nepredložil doklady na kontrolu a bez jeho vedomia a predchádzajúceho súhlasu nadriadeného predložil na organizačný útvar finančnej správy, ktorý podklady ďalej procesoval a zaplatil za poskytnuté služby dodávateľovi. Žalobca však tvrdil, že nikdy nevykonal nič svojvoľne, všetky podklady boli podpísané jeho nadriadenými. Argumentácia prezentovaná najmä pánom H. zasiahla do dobrého mena a povesti žalobcu v jeho zamestnaní. Otázne pritom tiež je, prečo nebolo podané trestné oznámenie aj na D. P. ako priameho nadriadeného žalobcu, ako osobu v prvom rade zodpovednú za kontrolu požiadaviek. Pokiaľ ide o výpoveď Q. H., žalobca zdôraznil, že nikdy nezadal žiadnu zákazku svojvoľne, každá jedna požiadavka mu bola pridelená priamym nadriadeným v spisovej službe, skontrolovaná a odsúhlasená jeho priamym nadriadeným. Takýto postup bol akceptovaný v 11 prípadoch, až kým žalobca nezmenil dodávateľskú firmu na odstránenie havarijného stavu. Kým opravy vykonávala firma DESYRE, v ktorej vedení sú bývalí kolegovia svedka H., nebol s postupom žalobcu žiaden problém. Za pochybnú žalobca považoval aj skutočnosť, že trestné oznámenie bolo skôr, ako bola začatá kontrola na to určenou sekciou; vo vzťahu k argumentácii svedka žalobca zdôraznil, že svedok nie je štátnym orgánom, je povinný dodržiavať určité postupy, neobchádzať organizačné zložky, ktoré majú oprávnenie vykonávať kontrolu nad činnosťou zamestnancov. Škoda, ktorú mal žalobca spôsobiť, nebola nikdy špecifikovaná, havarijné stavy opravovaných zariadení boli preukázané a poruchy spôsobujúce havarijný stav boli odstránené. Žalobca naďalej disciplinárne konanie a trestné oznámenie považoval za osobné útoky svedka H. voči nemu, ktorým dôvodom bola pravdepodobne výmena dodávateľskej firmy na opravu havarijného stavu špeciálnej techniky. Ak sa žalovaný bránil tým, že upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny alebo podiel na trestnom stíhaní nebol na pracovisku zverejňovaný, žalobca poukázal na výpoveď svedka P., ktorý o trestnom oznámení na žalobcu počul od svedka H. niekoľkokrát.

2.4 Žalobca poukázal na dôležitosť opravovaných zariadení na hranici na východe Slovenska, skutočnosť, že predchádzajúce opravy spoločnosťou DESYRE boli nekvalitné a práve z uvedeného dôvodu žalobca po konzultácii so svojim priamym nadriadeným zvolili inú spoločnosť ako dodávateľa, ktorá bola najbližšie od opravovaných zariadení, čo malo šetriť finančné prostriedky štátu. Havarijné stavy boli preukázané fotodokumentáciou, doložené žiadosťou príslušného orgánu, túto žiadosť mal žalobca vždy pridelenú v spisovej službe a odsúhlasenú priamym nadriadeným, svedkom P.. Zabezpečenie súhlasu generálneho riaditeľa svedka H. pritom spadá do pracovnej náplne svedka P.. Pre žalobcu je tak zrejmé, že sa nemohol dopustiť žiadneho trestného činu a nemohol sa dopustiť ani

disciplinárneho previnenia, nakoľko svojim postupom neporušil predpisy vzťahujúce sa na výkon práce, ktorú vykonával zodpovedne podľa jeho vedomostí a schopností.

2.5 Žalobca pritom nežiada nič iné, iba obyčajné ospravedlnenie, on jediný zamestnanec nedostával od poukazovaného incidentu žiadne odmeny, žalobcovi sa podstatne zhoršuje zdravotný stav, čo on dáva do súvisu s psychickou nepohodou v zamestnaní. To, že pred inými zamestnancami je svedkom H. očierňovaný, žalobca počul od viacerých spolupracovníkov; nikto z nich nebol ochotný svedčiť proti zamestnávateľovi a z uvedeného dôvodu ich žalobca ani nenavrhol vypočuť. Žalobca napokon namietal vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu neprípustný prenos dôkazného bremena vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že hlavným dôvodom, pre ktorý žalovaný podal podnet na trestné stíhanie, bola skutočnosť, že žalobca konal v rozpore s jeho právomocou vymedzenou už v pracovnej náplni, keď minimálne v troch prípadoch zadal zákazku priamo firme, hoci na to nebol oprávnený. Ak k uvedenému okresný súd uviedol, že toto tvrdenie žalobca nijakým spôsobom nevyvrátil, žalobca nemohol dokazovať niečo, čo neurobil.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietol a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Poukázal na dôvody napadnutého rozsudku, odvolaciu argumentáciu žalobcu a zdôraznil, že z argumentácie žalobcu nemožno vyvodiť podklady pre záver, že žalobca mohol byť, resp. bol konaním žalovaného skutočne a reálne dotknutý na svojich osobnostných právach a zásah žalovaného mal byť v rozpore so zákonom. Predmetom prejednávanej veci bolo posúdenie zákonnosti konania žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý vo vzťahu k žalobcovi ako svojmu zamestnancovi uplatnil pracovnoprávnu zodpovednosť formou uloženia písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny menej závažným dôvodom a súčasne konania, ktorým oznámil orgánom činným v trestnom konaní podozrenie zo spáchania trestného činu, ktorého sa mal v súvislosti s porušením pracovných povinností dopustiť žalobca. Žalovaný poukázal na zákonné predpoklady pre vznik nemajetkovej ujmy, ktorými sú existencia zásahu, protiprávny charakter tohto zásahu a existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou. V tomto smere vyjadril, že v danom prípade nebolo preukázané, že by žalovaný obsah listiny obsahujúcej písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny vo veci žalobcu zverejnil alebo s ním verejne oboznamoval ostatných zamestnancov. Argumentácia žalobcu o tom, že bezprostredne nadriadený svedok P. mal od svedka H. niekoľkokrát počuť o trestnom oznámení, žalovaný zdôraznil, že svedok P. je u žalovaného v postavení vedúceho zamestnanca, vo vzťahu k žalobcovi vykonáva funkciu jeho bezprostredného nadriadeného. Je prirodzené a potrebné, že má mať vedomosť o všetkých podstatných skutočnostiach týkajúcich sa zamestnaneckých vzťahov jeho podriadených zamestnancov; oznámenie na políciu priamo súviselo s posúdením plnenia pracovných úloh jemu podriadeného zamestnanca aj v trestnoprávnej oblasti. Takýto postup nemožno stotožňovať a dávať do roviny zverejňovania informácie zo strany žalovaného. Tvrdenie žalobcu o zverejňovaní predmetnej informácie je plne nedôvodné a nezodpovedá skutočnosti.

3.1 Žalovaný zotrval na tvrdení, že zásah do osobnostných práv žalobcu nebol nedovolený, existovali okolnosti vylučujúce jeho neoprávnenosť, keď žalovaný ako zamestnávateľ vykonával zo zákona vyplývajúce právo uplatňovať voči zamestnancovi pracovnoprávnu zodpovednosť. Výnimkou z takéhoto konštatovania by bol iba prípad, kedy by sa orgán uskutočňujúci konania a vydávajúci rozhodnutia dopustil excesu z rámca daného právnou úpravou a neprípustne zasiahol do osobnostných práv. Prípadné neúplné zistenie skutkových okolností alebo nesprávne rozhodnutie o merite veci alebo nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vydaného štátnym orgánom, by mohlo byť vybočením z požiadavky, aby rozhodnutia štátnych orgánov boli správne, skutkovo dostatočne podložené a primerane odôvodnené. Nešlo by však o vybočenie z tzv. zákonnej licencie, s ktorou je spojená dovolenosť zásahu. Žalovaný tak ustálil, že vo vzťahu k žalobcovi postupoval zákonom dovoleným a predpokladaným spôsobom, jeho konanie nevybočilo z medzí a ; žalovaný postupoval len v rámci ustanovení zákonov.

3.2 Za nepravdivé tvrdenie považoval žalovaný aj tvrdenie žalobcu o tom, že ako jediný zamestnanec nedostal žiadne odmeny. V tomto smere žalovaný zdôraznil, že v roku 2021 žalobcovi vyplatil okrem ostatných mzdových náležitostí aj odmeny v celkovej výške 1.080,-Eur. Uvedené preukazoval prehľadom udelených odmien za obdobie od 01.01.2019 do 31.12.2020 (predložená listina je však prehľadom udelených odmien za obdobie od 01.01.2019 do 31.12.2020; odmeny v celkovej výške 1.785,-Eur - pozn. odvolacieho súdu). Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu o tom, že závery vyplývajúce z rozsudku NS ČR, sp.zn. na prejednávanú vec dopad nemajú; nie je

podstatné aký subjekt mal byť iniciátorom zásahu, ale podstatné je, že konanie, ktorého predmetom je uplatňovanie trestnoprávnej zodpovednosti voči určitej osobe, sa realizuje na základe osobitného zákona a toto konanie patrí medzi tzv. zákonné licencie. Uzavrel, že zásah do ochrany osobnosti fyzickej osoby nie je neoprávnený, keď k nemu došlo pri výkone iného subjektívneho práva stanoveného zákonom, poprípade keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú uložil zákon.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného napriek výzve okresného súdu v replike nevyjadril.

5. Žiadne ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo.

6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom , bez nariadenia pojednávania v zmysle a rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ustanovenia ods., ods.2 ako vecne správny potvrdil.

6.1 Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu, ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

7.1 Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie je síce stručne ale riadne a v súlade so zákonom odôvodnený; je z neho zrejmé, akými úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní; je preskúmateľný a zrozumiteľný. Odvolací súd sa stotožnil v podstatnej časti s právnymi závermi a argumentáciou súdu prvej inštancie tak ako sa premietla do napadnutého rozsudku; súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu v celom rozsahu zamietol. Pre odvolací súd z napadnutého rozhodnutia jasne vyplývajú dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobnú argumentáciu nepovažoval za dôvodnú. Odvolateľ v podanom odvolaní pritom neuviedol žiadne nové podstatné dôvody, s ktorými by sa už súd prvej inštancie nevysporiadal. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní žalobkyne bol postačujúci skutkový stav veci, ako ho zistil súdu prvej inštancie a z ktorého odvolací súd vychádzal; pre rozhodnutie odvolacieho súdu tak nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie. Odvolací súd tak stotožňujúc sa s argumentáciou súdu prvej inštancie na ňu v celom rozsahu poukazuje a iba pre úplnosť a reagujúc na odvolacie dôvody dodáva nasledovné dôvody:

8. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Zo žaloby a žalobnej argumentácie vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal ochrany svojej osobnosti v zmysle ustanovenia , najmä ochrany mena, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti v zamestnaní u žalovaného. Uplatnil nároky vyplývajúce z ustanovenia ; domáhal sa uloženia povinnosti žalovanému ospravedlniť sa mu a zároveň písomné ospravedlnenie konkrétneho znenia uverejniť na internetovej stránke www.financnasprava.sk <http://www.financnasprava.sk>. Finančného zadosťučinenia sa nedomáhal. Podstatnou argumentáciou žalobcu bolo tvrdenie, že žalovaný zasiahol do jeho osobnostných práv tým, že mu bolo dané upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a zároveň bolo podané trestné oznámenie; uvedeným mal žalovaný o žalobcovi šíriť nepodložené informácie a znížiť tak občiansku česť a dobré meno žalovaného v zamestnaní.

8.1 Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie založil na konštatovaní, že úkony žalovaného vo vzťahu k žalobcovi predstavovali tzv. zákonné licencie; o neoprávnený zásah nejde v prípade, ak je zásah dovolený zákonom alebo jeho možnosť je zákonom predpokladaná a napokon nezistil, že by úkony

žalovaného vo vzťahu k žalobcovi obsahovali pravdu skresľujúce alebo difamujúce tvrdenia ohľadom žalobcu. S uvedenými závermi sa stotožňuje aj odvolací súd.

9. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že „písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť skončenia pracovného pomeru“ zo dňa 2.3.2020 je podľa svojej formy strohé, koncipované administratívnym štýlom bez osobných a expesívnych výrazov; žalovaný v ňom uvádza pracovné zaradenie žalobcu, cituje ustanovenia právnych predpisov, popisuje konanie žalobcu, ktoré mu vytýka; uvedené konanie subsumuje pod ustanovenia citovaných právnych predpisov a konštatuje, že žalobca ako zamestnanec nepostupoval v súlade so Smernicou o verejnom obstarávaní a prekročil svoje oprávnenia vyplývajúce z pracovného zaradenia tým, že dňa 25.9.2019, 1.10.2019 a 9.10.2019 zákazky zadal priamo spoločnosti Contineo Slovakia s.r.o.. Uvedené úkony sú výlučne v kompetencii oddelenia centrálneho nákupu. Ďalej je nutné uviesť, že ku konaniu v rozpore so Smernicou o verejnom obstarávaní došlo tiež tým, že spracované požiadavky na obstaranie zákazky podľa predložil na schválenie aj súhlas po tom, ako došlo k zadaniu samotnej zákazky a k zadaniu zákazky vôbec nie ste oprávnený. Ako odborný zamestnanec ste nezabezpečili dodržiavanie predmetnej Smernice o verejnom obstarávaní a bez zákonného opodstatnenia a bez schválenia ste zadali zákazku v rozpore so Smernicu o verejnom obstarávaní, čím ste porušili povinností vyplývajúce z , 2. dielu, 1. oddielu odseku 10 Pracovného poriadku a odseku 186, odsek 198, 3. dielu, 1. oddielu Smernice o verejnom obstarávaní.

9.1 Odvolací súd nemá pochybnosť, že na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa vzťahuje o výkone práce vo verejnom záujme; podľa ustanovenia citovaného zákona sa na pracovnoprávne vzťahu zamestnancov pri výkone práve vo verejnom záujme sa vzťahuje , ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zamestnávateľ v rámci trvania pracovného vzťahu je oprávnený hodnotiť plnenie pracovných povinností zamestnanca (čo aj konkludentne), dodržiavanie povinností ustanovených pracovnou zmluvou, pracovnoprávnymi predpismi, pracovným poriadkom ak bol vydaný a internými predpismi zamestnávateľa. Rovnako odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zamestnávateľ môže so zamestnancom zo zákonných dôvodov ukončiť pracovný pomer; jednou z podmienok skončenia pracovného pomeru (či už výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru) je aj predchádzajúce upozornenie na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Je tak zrejmé, že , na ktorý odkazuje s upozornením zamestnanca na porušenie pracovnej disciplíny výslovne počíta; počíta s ním aj Pracovný poriadok žalovaného.

9.2 Vyššie citované písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny v prejednávanej veci nie je aktom svojvôle zamestnávateľa, neobsahuje žiadne difamačné konštatovania, upozorňuje zamestnanca na ustanovenia konkrétnych právnych predpisov a vyčíta ich porušenie zamestnancovi s uvedením konkrétneho konania v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov.

9.3 Odvolací súd sa tak stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný konal v medziach svojich oprávnení zamestnávateľa voči zamestnancovi, vytýkané konanie vychádzalo z podložených skutkových zistení zamestnávateľa, nebolo svojvoľné, bolo riadne odôvodnené a difamujúci charakter nemalo. Z uvedených dôvodov pokiaľ žalobca uplatňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, absentuje neoprávnený zásah. Takýmto zásahom by bolo konanie žalovaného, na ktoré by nemal zákonné oprávnenie, ktoré by bolo zjavne svojvoľným, ktorým by ustanovenia aplikovaných právnych predpisov vyložil contra legem a teda v rozpore s výslovným znením právneho predpisu, prípadne ktorým by zamestnancovi vytýkal konanie, ktorého sa vôbec nedopustil. Nemožno tak dôvodne tvrdiť, že písomné upozornenie obsahuje výslovne nepodložené informácie.

9.4 Ak absentuje neoprávnený zásah, uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť dôvodný.

10. Obdobné konštatovania platia aj pre „oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu“ zo dňa 9.12.2019 adresované príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní; oznámenie rovnako obsahuje neosobný popis konania žalobcu, ustanovenia právnych predpisov a právne hodnotenie konania zamestnanca, ktoré pre zamestnávateľa vzbudilo podozrenie zo spáchania trestného činu. K podaniu trestného oznámenia (oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu) je žalovaný ako štátny orgán nielen oprávnený ale aj povinný ( ); v niektorých prípadoch

dokonca pod sankciou vlastnej trestnej zodpovednosti (trestný čin neoznámenia trestného činu podľa ustanovenia ).

10.1 Iba skutočnosť, že žalovaný informoval príslušný orgán o svojom podozrení, že určitá osoba sa mohla dopustiť trestného činu, nepredstavuje neoprávnený zásah. Uvedené platí najmä v prípade, ak v trestnom oznámení uvedené skutočnosti nie sú vymyslené, postup oznamovateľa nie je svojvoľný, argumentácia v trestnom oznámení je odôvodnená s poukazom na konkrétne konanie zamestnanca a ustanovenia právnych predpisov. Iba skutočnosť, že trestné oznámenie bolo orgánom činným v trestnom konaní bolo odmietnuté neznamená, že žalovaný ako štátny orgán svoju právomoc prekročil, prípadne že by postupoval spôsobom zakladajúcim neoprávnený zásah do osobnostných práv ako predpoklad vzniku nemajetkovej ujmy. Navyše aj z odôvodnenia rozhodnutia prokurátora o sťažnosti žalovaného vyplýva, že je toho názoru, že podozrivý svojím konaním porušil iba svoje pracovné povinnosti, ktoré porušenie rieši zamestnávateľ v rámci disciplinárneho konania. Uvedenou argumentáciou v rozhodnutí o sťažnosti síce súd v konaní o uplatnenom nároku nie je viazaný; uvedená argumentácia však dotvára celkový obraz odôvodňujúci konštatovanie, že či už podanie trestného oznámenia alebo upozornenie na porušenie pracovných povinností svojvoľné nebolo.

11. Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalobca iba tvrdil, že pri oprave havarijného stavu detektorov bolo dodržaný postup v zmysle Smernice o verejnom obstarávaní č. 54/2019; nevysporiadal sa však s tým, že zo smernice nevyplýva taký postup, podľa ktorého by bol oprávnený zákazky priamo zadať vybranej spoločnosti a nevyplýva z nej ani taký postup, podľa ktorého bola vec na súhlas predložená až potom, ako došlo k zadaniu zákazky. Iba skutočnosť, že roky sa postupovalo rovnakým spôsobom nie je argumentom ku konštatovaniu, že k porušeniu predpisov nedošlo. Ani skutočnosť, že obdobný postup žalovaný neprijal aj proti bezprostredne nadriadenému žalobcu, D. P. neznamená, že postup žalobcu bol súladný s citovanou smernicou; bolo na žalovanom či a ktoré právne prostriedky voči ktorej osobe uplatní, a to posudzujúc prípadnú mieru zavinenia.

11.1 Žalobca v podanom odvolaní ponúka motiváciu žalovaného (resp. riadiaceho pracovníka Q. H.), pre ktoré bol disciplinárne riešený práve žalobca a bolo na neho podané trestné oznámenie a ktoré majú spočívať v tom, že žalobca vymenil dodávateľskú firmu DESYRE s osobami spriaznenými s Q. H.. Uvedené tvrdenia sú len v hypotetickej rovine bez vplyvu na oprávnenie žalovaného postupovať zákonom predpokladaným spôsobom, či už v rovine pracovnoprávnej alebo trestnoprávnej.

11.2 Odvolateľ namietal neprípustný prenos dôkazného bremena súdom prvej inštancie. Uvedené tvrdenie je v rozpore s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie; okresný súd len konštatoval, že žalobca svoje tvrdenie, že konal v súlade s internými predpismi a náplňou práce ničím nedoložil. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu v tomto smere; žalobca nepoprel, že bol to on, kto zadal zákazku priamo konkrétnej firme a zároveň, že spracované požiadavky na schválenie a súhlas predložil až potom, ako došlo k zadaniu zákazky a jej realizácii. Dôkaz o tom, že to bolo v súlade s internými predpismi však nepredložil; záver súdu prvej inštancie je v tomto smere správny.

11.3 Žalobca napokon tvrdil, že informácia o trestnom oznámení a upozornení na porušení pracovných povinností bola na pracovisku informáciou verejnou; preukázal však iba vedomosť svojho bezprostredne nadriadeného o tejto skutočnosti. Tu sa odvolací súd stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že jeho priamy nadriadený práve z tohto titulu o trestnom oznámení a tvrdenom porušení pracovných povinností nielen mal ale aj musel mať vedomosť.

12. S prihliadnutím na vyššie uvedenú argumentáciu sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie; odvolacie námietky neboli spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Preto odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ustanovenia , ako vecne správny potvrdil, vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov konania, keď súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie a náhradu trov konania priznal v spore v celom rozsahu úspešnému žalovanému.

13. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia v spojení s , z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval

zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia . V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, preto mu podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu odvolací súd priznal proti žalobcovi v rozsahu 100%. Dôvody pre aplikáciu ustanovenia odvolací súd nezistil.

14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( druhá veta ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( )

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. ( )

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Ak má dovolanie vady podľa a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.