Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5C/126/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš samosudcom Mgr. Jurajom Lukáčom v právnej veci žalobcu: P. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom v B. XX, právne zastúpeného: JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou, advokátkou so sídlom v Žiline, Na Priekope č. 174/13, proti žalovanému: Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

rozhodol:

Žaloba sa z a m i e t a .

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 54,63 eur, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobou, doručenou súdu dňa 22. 05. 2013, sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal voči žalovanému náhradu škody vo výške 19.158,37 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 300.000,- eur, zaplatenia príslušenstva v sume 2.143,62 eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa PZ Okresný úrad vyšetrovania Liptovský Mikuláš ČVS: OUV - 401/2001 zo dňa 30. 01. 2002 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa , účinného do 01. 01. 2006. Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. zo dňa 18. 04. 2012 súd žalobcu oslobodil podľa . Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 02. 10. 2012, č. konania - 547 podľa zrušil rozsudok Okresného súdu zo dňa 18. 04. 2012 a žalobcu podľa oslobodil spod žaloby. Žalobca bol uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 31. 01. 2002, sp. zn. vzatý do väzby so začiatkom plynutia väzby 29. 01. 2002 o 09.00 hod. Z väzby bol prepustený dňa 28. 02. 2006. S poukazom na právoplatný oslobodzujúci rozsudok je nezákonným rozhodnutím, ktorý zakladá nárok na náhradu škody uznesenie o vznesení obvinenia. Žalobca proti nezákonnému rozhodnutiu podal sťažnosť a tak splnil podmienku stanovenú V priamej a príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím ako následok vznikla žalobcovi škoda, ktorú špecifikoval nasledovne: 1. ušlá mzda počas väzby 9.241,- eur, náklady na obhajcu 1.083,37 eur, škoda z titulu znehodnotenia zaistených osobných motorových vozidiel v čase trestného konania Mitsubishi Pajero 8.048,- eur a Mercedes Benz 786,- eur, náhrada škody spolu 19.158,37 eur; 2. príslušenstvo - trovy právneho zastúpenia pri predbežnom prerokovaní nároku žalobcu o náhradu škody v sume 2.143,44 eur. V trestnom konaní vedenom proti žalobcovi ho obhajovala zvolená obhajkyňa, ktorá vyúčtovala úkony právnej služby na sumu 1.083,37 eur, vyúčtované trovy žalobca uhradil. Žalobca na výzvu vyšetrovateľa v jeho trestnej veci vydal dobrovoľne dňa 29. 01. 2002 vyšetrovateľovi veci dôležité pre trestné konanie, osobné motorové vozidlo značky Mercedes - Benz 124 D čiernej farby a značky Mitsubishi Pajero 2,5 TDI. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 04. 11. 2011, sp. zn. súd

žalobcovi vrátil špecifikované osobné motorové vozidlá. Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona žalobca písomným podaním zo dňa 16. 01. 2013, podaným na poštovú prepravu dňa 23. 01. 2013 zaslal žalovanému návrh na prerokovanie nároku na náhradu škody. Nezákonné rozhodnutie je neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcu. Malo závažné následky v jeho živote. Proti žalobcovi bolo vedené trestné konanie 10 rokov a 9 mesiacov. Vo väzbe strávil bezdôvodne 4 roky. Prebiehajúce trestné konanie mu spôsobovalo veľkú psychickú traumu vyplývajúcu z neistoty a obáv o osobnú budúcnosť, ako i z prípadného justičného omylu. Nezákonné rozhodnutie malo negatívny vplyv na zdravotný stav žalobcu a negatívne narušilo vzťahy v rodine. Žalobcova dôstojnosť, vážnosť bola v širokej spoločnosti znížená a preto sú splnené podmienky k priznaniu nemajetkovej ujmy. Trestné stíhanie a v rámci neho aj prípadný výkon väzby predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilý okrem porušenia práva na osobnú slobodu obmedziť, či porušiť jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, príp. výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Doba, počas ktorej beží trestné stíhanie, resp. doba, po ktorú pôsobí následne zrušené odcudzujúce rozhodnutie je tým nelegitímnym faktorom, ktorý je treba skúmať. V takýchto prípadoch je potrebné príslušné obmedzenie osobnostných práv podrobiť testu proporcionality, teda skúmaniu, či obmedzenie základného práva, či právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a právo na súkromie je ešte primerané vymedzenému verejnému záujmu. Ústavno - právny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom treba hľadať nielen v ustanovení SR, ale aj v čl. 1 ods. 1, teda v princípoch materiálneho a právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V tejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody, spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Žalobca považuje za nezákonné rozhodnutie uznesenie vyšetrovateľa z 30. 01. 2002 ČVS: OUV - 401/2001.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe, doručenom súdu dňa 09. 10. 2013 vzniesol námietku premlčania. Zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom vyplýva, že k vydaniu namietaného nezákonného rozhodnutia, uznesenia o vznesení obvinenia ČVS: OUV - 401/2001 došlo 30. 01. 2002. Majetkové škoda a nemajetková ujma mali žalobcovi vzniknúť v súvislosti s vyššie uvedeným nezákonným rozhodnutím. S poukazom na citované ustanovenia a skutkový stav začala v predmetnej veci premlčacia lehota plynúť doručením rozhodnutia o vznesení obvinenia zo dňa 30. 01. 2002. Keďže žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody prvýkrát spôsobom podania žiadosti o predbežné prerokovanie na Ministerstve spravodlivosti SR 25. 01. 2013 a následne na súde podaním žaloby dňa 22. 05. 2013 je zrejmé, že si uplatňuje premlčaný nárok. 10 - ročná premlčacia lehota je objektívneho charakteru a od vydania nezákonného rozhodnutia uplynulo viac ako 10 rokov. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania žalovaný poukázal na zásadu hospodárnosti, ktorá musí viesť k tomu, aby sa súd prednostne zaoberal otázkou premlčania práva, pokiaľ to účinnejšie a rýchlejšie vedie k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný polemizoval o existencii nezákonného rozhodnutia, a to v nadväznosti na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č. konania

- 103 zo dňa 22. 05. 2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR - 13 zo dňa 07. 11. 2012. V prípade, že nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného konania vyjadrených v vyšetrovateľom alebo policajným orgánom a išlo o štandardný postup policajného orgánu a orgánov činných v trestnom konaní v medziach zákona, pričom uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené ako nezákonné, nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vychádzať len z dôsledkov konania bez prihliadnutia aj na osobitné okolnosti v konkrétnej trestnej veci. Na potrebu skúmania osobitných okolností poukázal aj Ústavný súd ČR, podľa ktorého nie je možné každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevyústi v právoplatný odsudzujúci rozsudok paušálne považovať za nezákonné. V každej trestnej veci je

namieste v každej fáze trestného konania bedlivo a pozorne zvažovať, ako sa ten ktorý prípad vo svojej aktuálnej, najmä však dôkaznej situácii vyvíja, pozorne sledovať aktuálny stav vykonávania dôkazov a s tým spojené hodnotenie situácie, reflektovať v ďalšom procesnom postupe. Vo vzťahu k okolnostiam prípadu je významná otázka skúmania možných následkov nevznesenia obvinenia voči žalobcovi aj v paralelnej súvislosti, že spoluobvinené boli aj iné osoby, ktoré boli v konečnom dôsledku odsúdené a podielu žalobcu na vydaní uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 30. 01. 2002. Základom pre vznesenie obvinenia bola skutočnosť, že žalobca mal ako člen organizovanej skupiny dovtedy nezisteným spôsobom pomáhať pri obstarávaní osobných motorových vozidiel, ktoré boli skoršie odcudzené majiteľom. Po vykonaní domovej prehliadky žalobcu bolo nájdených viacero súčastí motorov motorových vozidiel, ktoré preukázateľne pochádzali z trestnej činnosti a napriek tomu, že žalobca bol spod obžaloby v konečnom obžaloby oslobodený, lebo nebolo preukázané, že skutok spáchal žalobca, žalovaný má za to, že ide o prípad, kde si žalobca zavinil vydanie uznesenia o vznesení obvinenia sám. To, že žalobca uskladňoval u seba súčiastky kradnutých áut, ktoré mali podľa tvrdení žalobcu patriť osobe, ktorej priezvisko žalobca ani nepoznal a nevedel o nej uviesť dostatočné identifikačné znaky, predstavuje dostatočné podozrenie zo spáchania trestného činu, ktoré bolo nevyhnutné náležite vyšetriť. Predpokladajúc priemernú mieru opatrnosti je zrejmé, že žalobca prinajmenšom nevenoval náležitú pozornosť podozrivým okolnostiam uskladňovania rôznych podozrivých predmetov na svojom pozemku a musí viesť k záveru, že v danom prípade ide minimálne o nedbanlivosť, ktorá zakladá zavinenie. Žalobca sa pohyboval v skupine, ktorá bola podozrivá z krádeží motorových vozidiel a preto žalobca mohol a mal predpokladať, že sa príčinný vzťah medzi konaním (uschovávaním častí áut neznámeho pôvodu) a jeho následkov môže rozvinúť, t. j. mal konať obozretnejšie. Žalovaný poukázal na to, že uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30. 01. 2002 bolo potvrdené ako zákonné a správne. Vo vzťahu k trovám právneho zastúpenia žalobca predložil faktúru, vyčíslenie trov obhajoby vo veci , ktoré tvorí prílohu faktúry a príjmový pokladničný doklad. Žalovaný rozporoval, že na doklade nie je uvedené poradové číslo, pod ktorým je doklad zaúčtovaný v peňažnom denníku advokáta. Zároveň namietal účelnosť vykonaných úkonov a dôvodnú prepojenosť na uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30. 01. 2002. V časti uplatnených trov právneho zastúpenia v rámci predbežného prerokovania je tento čiastkový nárok plne neopodstatnený. Žalovanému sa javí ako podstatný nepomer, keď žalobca mal vynaložiť za dva právne úkony pri predbežnom prerokovaní nároku dvojnásobok sumy, ktorú mal hradiť za poskytnuté právne služby v rámci trestného konania počas 1,5 roka právneho zastupovania, kedy sa malo uskutočniť nespočetne viac právnych úkonov. Čo sa týka skutočnej škody, ktorú žalobca stotožňuje so znehodnotením zaistených osobných motorových vozidiel, žalovaný namietal samotné znalecké posudky. Znalec vychádzal pri výpočte hodnoty vozidiel ku dňu 29. 01. 2002 len z fotodokumentácie OČTK a z opisu ich technického stavu. Stanovenie hodnoty motorového vozidla bez reálnej obhliadky a s 10 - ročným časovým odstupom nemôže odzrkadliť skutočnú hodnotu vozidla v čase jeho odňatia. Medzi označeným nezákonným rozhodnutím, ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia a nie uznesenie o vzatí do väzby a uplatňovaným ušlým ziskom neexistuje žiadna príčinná súvislosť. Ak sa nárok na náhradu škody posudzuje podľa , náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je vylúčená. Neoprávnenosť prípadného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby sa posudzuje výlučne vo vzťahu k dodržiavaniu právnych predpisov. Žalobca si odvodzuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj v zmysle čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dohovor sa v tomto smere nevenuje otázke zásahu do práv jednotlivca, v prípade ak titulom je uznesenie o vznesení obvinenia, preto nie je možné hovoriť o rozpore s dohovorom, nakoľko žalobca uvádza iný pôvod zásahu. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 31. 07. 2012, sp. zn. , podľa ktorého čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo zadržania v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami len za nezákonné zatknutie alebo zadržanie (väzbu) a nie za celé trestné stíhanie. Ak by si žalobca uplatňoval náhradu škody z titulu väzby, nešlo by o pozbavenie slobody v rozpore s dohovorom. Podľa názoru žalovaného nie je možné ustáliť priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť a tvrdiť, že škoda/nemajetková ujma z titulu nezákonného rozhodnutia vyplýva výlučne z uznesenia o vznesení obvinenia, berúc do úvahy viaceré trestné stíhania, ktoré boli vedené voči žalobcovi. Najmä nie je vôbec možné ustáliť príčinnú súvislosť medzi tvrdeným ušlým ziskom a označeným nezákonným rozhodnutím. Žalovaný si uplatnil právo na náhradu trov konania.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, povereného zamestnanca žalovaného, listinami, a to návrhom na prerokovanie nároku na náhradu škody, príjmovým pokladničným dokladom, prílohou č. 1 k faktúre č. 2013001, faktúrou, oznámením bývalého zamestnávateľa žalobcu, znaleckými posudkami, oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, zmluvou o poskytovaní

právnej pomoci, podstatným obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš a zistil nasledovný skutkový stav:

Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní predniesla, že v plnom rozsahu zotrvávajú na podanej žalobe. K vznesenej námietke premlčania uviedla, že nemôže obstáť. Je pravdou, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 30. 01. 2002 a uplynula doba 10 rokov od jeho vydania, avšak rozhodujúcim je konečné rozhodnutie v trestnej veci, ktoré bolo vyhlásené Krajským súdom v Žiline dňa 02. 10. 2012. Nebolo vinou žalobcu, že trestné konanie trvalo tak dlho.

Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že sa dostal do väzby, v cele nemohol zaspať, ťažko to opísať, keď si to nikto neprežil. Bol v miestnosti 5 x 3 metre. Možnosť pohybovať sa bola obmedzená. Mali slabé svetlo, ktoré mu zničilo zrak. Prestal rozprávať, keď ho prišla navštíviť rodina. Časť väzby bol na cele sám. Počas väzby mala jeho matka mozgovú príhodu, z ktorej sa už nedostane. V tom čase mal rozostavaný dom. Keď nastúpil do väzby, museli to znášať deti, bývalá manželka, matka. Deti ostali bez prostriedkov, pomáhali im rodičia. On v tom čase mal zamestnanie, viedol normálny život, dnes má 53 rokov, už sa nemôže zamestnať. V jednom období po návrate z väzby robil v Taliansku na lodenici, keď išli domov, šéf mu oznámil, aby už nechodil. Jeho meno sa objavilo aj v novinách v mafiánskom zozname. Kamaráti, ktorých mal predtým, teraz od neho bočia. Už to nie je také, ako predtým. Dodnes nemôže dobre spávať. Sú aj dva dni, kedy nemôže po sebe zaspať. Potom sa musí ísť von poprechádzať. Nemôže sa sústrediť na žiadnu robotu. Týmto všetkým trpela a trpí jeho rodina. Aj s dcérou má výstup, keď nemôže zaspať.

Poverený zamestnanec žalovaného vo výpovedi zotrval na písomnom vyjadrení.

Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. bolo zistené, že Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru v Liptovskom Mikuláši uznesením zo dňa 30. 01. 2002, ČVS: OÚV-401/2001 začal trestné stíhanie podľa a súčasne podľa vzniesol žalobcovi (popri viacerých obvinených) obvinenie z trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa , , pretože zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin a bol dostatočne odôvodnený záver, že v presne nezistenom čase si ako organizovaná skupina doposiaľ nezisteným spôsobom obstarali osobné motorové vozidlá. Uznesenie bolo doručené žalobcovi dňa 30. 01. 2002 a jeho obhajcovi 31. 01. 2002. Žalobca prostredníctvom svojho obhajcu podal proti označenému uzneseniu sťažnosť. Námestníčka okresného prokurátora v Liptovskom Mikuláši uznesením zo dňa 04. 02. 2002, sp. zn. -115 sťažnosť žalobcu zamietla ako nie dôvodnú. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 31. 01. 2002, sp. zn. 5/02 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 26. 02. 2002, sp. zn. súd vzal žalobcu do väzby, ktorá začala dňa 29. 01. 2002 o 09.00 hod. Podľa zápisnice o vydaní veci dňa 29. 01. 2002 žalobca dobrovoľne na výzvu orgánu činného v trestnom konaní vydal veci dôležité pre trestné konanie OÚV-401/2001, a to osobné motorové vozidlo zn. Mercedes 124 D ŠPZ LM - 579 AH čiernej farby a motorové vozidlo zn. Mitsubishi Pajero 2,5 TDI modrej farby ŠPZ LM - 327 AC. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 02. 2006, sp. zn. bol žalobca prepustený z väzby na slobodu. Dňa 05. 05. 2011 si žalobca zvolil ako obhajkyňu JUDr. Kristínu Mitrovú Polkovú na jeho obhajobu v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. . Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 04. 11. 2011, sp. zn. súd vrátil žalobcovi veci - osobné motorové vozidlo značky Mercedes - Benz 124 D čiernej farby, ev. č. LM - 579 AH a osobné motorové vozidlo značky Mitsubishi Pajero 2,5 TDI modrej farby ŠPZ LM - 327 AC. Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 18. 04. 2012, sp. zn. bol žalobca podľa oslobodený spod obžaloby za skutok špecifikovaný vo výroku rozsudku, ktorým mal spáchať trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa v znení účinného do 31. 08. 2003, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 02. 10. 2012, sp. zn. bol zrušený rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 18. 04. 2012, sp. zn. a žalobca bol podľa oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca.

Žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne dňa 16. 01. 2013 podal návrh na prerokovanie nároku na náhradu škody podľa adresovaný Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý bol podaný na poštovú prepravu 23. 01. 2013.

Podľa , :

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa :

Ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa , :

Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

Podľa :

Pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone .

Podľa , , :

Právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

Podľa , :

Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa :

Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

V prípade, ak uplynie zákonom určená premlčacia doba a veriteľ v nej svoje právo na súde alebo inom orgáne neuplatní, neuplatnené právo sa premlčí. Napriek premlčaniu veriteľovi zostáva zachované jeho premlčané subjektívne občianske právo. Aj dlžník zostáva naďalej povinným splniť svoj dlh, ktorý premlčanému právu veriteľa zodpovedá. V dôsledku márneho uplynutia premlčacej doby nastal právny účinok. Dlžníkovi vzniklo oprávnenie vzniesť v priebehu konania námietku premlčania a spôsobiť tým veriteľovi zánik možnosti domáhať sa s úspechom na súde premlčaného subjektívneho práva. Za predpokladu, že námietka premlčania bola vznesená dlžníkom odôvodnene, súd nemôže veriteľovi premlčané právo priznať a žalobu veriteľa, ktorou sa domáha premlčaného subjektívneho práva, zamietne. Vznesením námietky premlčania dlžníkom došlo k zániku nároku, t. j. subjektívne právo prestalo byť vznesením námietky na súde autoritatívne vynútiteľné.

V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd žalobu zamietol. Žalovaný v priebehu konania v podanom vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania uplatneného práva žalobcu. Z uvedeného dôvodu súd skúmal, či je námietka premlčania vznesená zo strany žalovaného dôvodne. V konkrétnej veci mal súd preukázané, že podľa skutkových tvrdení žalobcu, ktorými je súd v sporovom konaní viazaný, je nezákonným rozhodnutím, ktorým mala byť žalobcovi spôsobená škoda uznesenie o vznesení obvinenia vydané Okresným úradom vyšetrovania v Liptovskom Mikuláši dňa 30. 01. 2002. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom upravuje v ust. tzv. subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu na uplatnenie práva na náhradu škody podľa citovaného zákona. V prípade práva na náhradu škody, spôsobenej podľa citovaného zákona je určená kombinovaná premlčacia doba subjektívna a objektívna. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - 3 - ročná a plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode ( prvá veta zákona), v prípade, ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia ( druhá veta zákona). Vzájomný vzťah obidvoch premlčacích dôb je taký, že v prípade, že skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému by plynula aj druhá premlčacia doba. Objektívnu premlčaciu dobu však nie je možné v žiadnom prípade prekročiť. Zakotvenie objektívnej premlčacej doby nepochybne korešponduje požiadavke právnej istoty. Objektívna premlčacia doba je v zákone () stanovená na dobu 10 rokov a plynie odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že žalujúca strana označila ako nezákonné rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda podľa citovaného zákona, uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré bolo žalobcovi oznámené dňa 30. 01. 2002 a jeho obhajcovi 31. 01. 2002. Preto 10 - ročná objektívna premlčacia doba uplynula najneskôr dňa 31. 01. 2012. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že trestné konanie vedené proti žalobcovi bolo právoplatne skončené vyhlásením oslobodzujúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline, a to dňa 02. 10. 2012. Začiatok premlčacej doby je všeobecne (objektívne) určený v citovaného zákona. Takto určený počiatok je vymedzený objektívne, nezávisle na poškodenom, čo zodpovedá podstate objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia tejto lehoty nie je významné, kedy sa poškodený o nezákonnosti rozhodnutia dozvedel, prípadne či bol v situácii, ktorá mu uplatnenie práva znemožňovala; rozhodujúca z tohto hľadiska je iba skutočnosť, kedy, nezávisle na úrovni vedomia (znalosti) oprávneného účastníka zodpovednostného vzťahu došlo k vydaniu rozhodnutia, ktoré bolo príčinou vzniku škody. Vedľa tejto tzv. objektívnej lehoty citovaný zákon stanovuje k uplatneniu nárokov zo zodpovednostných práv za škodu spôsobenú rozhodnutiami štátnych orgánov tiež lehotu subjektívnu, u ktorej je rozhodujúci subjektívne určený počiatok. Táto doba je 3 roky a začína plynúť odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o škode (veta prvá) a ak je podmienkou pre uplatnenie práva o náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia (veta druhá). Obidve premlčacie doby (objektívna aj subjektívna) začínajú plynúť a končia nezávisle od seba. Všeobecne platí, že nárok na náhradu škody treba uplatniť v čase, kedy ešte plynú obe lehoty, t. j. lehota objektívna a v jej rámci lehota subjektívna. Márnym uplynutím jednej z týchto lehôt sa nárok premlčuje, aj keď poškodenému ešte plynie druhá premlčacia lehota (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. 03. 2010, sp. zn. ). V konkrétnej veci je zrejmé, že žalobca bol právoplatne oslobodený spod obžaloby v označenej trestnej veci preukázateľne po uplynutí objektívnej premlčacej doby. Súd však

zdôrazňuje, že nič nebránilo žalobcovi, aby z dôvodu zachovania objektívnej premlčacej doby si uplatnil predčasne nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní súčasne s podaním návrhu na prerušenie občianskeho súdneho konania až do právoplatného skončenia trestného konania vedeného proti žalobcovi, keďže sa v ňom riešila otázka dôležitá pre civilné súdne konanie. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že neskončenie trestného konania, vedeného proti žalobcovi, nemôže v žiadnom prípade pôsobiť na objektívnu premlčaciu dobu v tom zmysle, že by malo za následok prerušenie jej plynutia, príp. spočívanie až do doby skončenia trestného konania. Pripustenie uvedeného názoru by zásadným spôsobom zmenilo charakter objektívnej premlčacej doby a tým aj spochybnilo princíp právnej istoty, na ktorom je objektívna premlčacia doba postavená. Správnosti uvedeného právneho názoru zodpovedá aj gramatický výklad ust. § 22 ods. 2 zákona, ktoré pri vymedzení objektívnej premlčacej doby používa výraz „najneskôr“. Interpretáciou uvedeného ustanovenia je potom potrebné dospieť k záveru, že objektívna premlčacia doba je tou poslednou časovou hranicou pre uplatnenie práva, ktorú nemožno prekročiť. Iný výklad by mal za následok v podstate predĺženie objektívnej premlčacej doby, čo je vylúčené a v priamom rozpore so zákonným znením. Ako už bolo uvedené vyššie, táto (objektívna doba) plynie nezávisle na vedomosti poškodeného a bez ohľadu na to, či sa poškodený nachádzal v situácii, ktorá mu bránila domáhať sa práva na náhradu škody. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu zamietol, keďže námietka premlčania bola vznesená žalovanou stranou dôvodne. Premlčacia doba uplynula dňa 31. 1. 2012, žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 16. 1. 2013 bola podaná na poštovú prepravu 23. 1. 2013, t. j. po uplynutí premlčacej doby a prirodzene aj žaloba, ktorá bola doručená súdu dňa 22. 5. 2013, bola podaná na súd po uplynutí premlčacej doby. Za uvedeného skutkového stavu súd nevykonával dôkazy výsluchom svedkov navrhnutých žalujúcou stranou, keďže ich vykonanie by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania s poukazom na vznesenú námietku premlčania. V prípade, ak je námietka premlčania vznesená dôvodne, súd na ňu prihliada bez ohľadu na to, či vznikol premlčaný nárok uplatnený žalobcom a v akom rozsahu. V súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy je potrebné uviesť, že neupravoval možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy poškodenému, na rozdiel od v súčasnosti platného a účinného V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 11. 2012, sp. zn. , podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Počiatok plynutia všeobecnej 3 - ročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť, alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. V prejednávanej veci bolo preukázané, že v zmysle skutkových tvrdení žalobcu neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcu je nezákonné rozhodnutie a to uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30. 01. 2002. Od nasledujúceho dňa začala plynúť všeobecná 3 - ročná premlčacia doba, ktorá skončila 31. 01. 2005. Aj ohľadom uvedeného nároku súd konštatuje, že samotné neskončenie trestného konania nemá za následok prerušenie, príp. spočívanie plynutia premlčacej doby a preto je v tomto prípade potrebné uviesť, že žalobca sa mohol obrátiť so žalobou o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy na súd v občianskom súdnom konaní a súčasne požiadať o prerušenie konania do skončenia trestného konania. Žalobca podal žalobu na súde dňa 22. 05. 2013, teda preukázateľne po uplynutí premlčacej doby nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia . Žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, z tohto dôvodu mu vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalobcovi, v konaní neúspešnému. Trovy konania pozostávali z náhrady hotových výdavkov, v dôsledku použitia osobného motorového vozidla v súvislosti s účasťou povereného zamestnanca na pojednávaní. Z listín predložených žalovanou stranou bolo zistené, že normovaná spotreba použitého vozidla v meste je 8,70 l/100 km a mimo mesta je 6,43 l/100 km, pričom spotreba činila 40,03 l. Vozidlo najazdilo v meste 24 km a mimo mesta 590 km, spolu 614 km. Cena pohonných látok bola vyčíslená sumou 1,365 eur/ liter. Žalovaný si správne vyčíslil predmetné trovy, pri ich vyčíslení vychádzal zo správnych údajov rozhodujúcich pre ich vyčíslenie, ktoré tiež preukázal predloženými listinnými dôkazmi, preto súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 54,63 eur, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Žiline v dvoch vyhotoveniach.

Podľa v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov.