Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4Sp-6-2014.pdf
PDF · 135.78 KB
Case nature
Area
Subarea
4Sp/6/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: T. W. L., M.. XX.XX.XXXX, Š. U. P., A. Q. V., P., A. Č. E. F. Ú.A. U. S. U. K. P., zastúpeného Mgr. Jaroslavom Martiňukom, Advokátska kancelária, Branisková 7, 040 01 Košice, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru, Komlósiho 222, 076 77 Veľké Slemence, o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO16-44-008/2014 zo dňa 18.01.2014 o zaistení, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 18.01.2014 č. p. PPZ-HCP-SO16-44-008/2014, v spojitosti s rozhodnutím odporcu zo dňa 28.01.2014 č. p. PPZ-HCP-SO16-44-019/2014.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-44-008/2014 zo dňa 18.01.2014 v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ prvý bod zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 18.01.2014 v čase o 18:30 hod. na dobu 5 mesiacov do 19.06.2014 v konaní o administratívnom vyhostení č, p. PPZ-HCP- SO16-45/2014 s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, pretože existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC“).
V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 18.01.2014 v čase o 05:36 hod. účastník konania nedovolene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny v katastri obce U., okres L., v služobnom obvode Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru (ďalej len „OHK PZ“) Veľké Slemence, čo bolo zaznamenané aj kamerovým systémom EBAS a následne po predchádzajúcej pátracej akcii, vykonanej príslušníkmi OHK PZ Veľké Slemence, bol v čase o 06:11 hod. zadržaný a následne predvedený na OHK PZ Veľké Slemence. V súvislosti s tým odporca poukázal na článok 3 ods. 1, článok 19 ods. 1 a článok 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru a s poukázaním na § 2 ods. 1 písm. g/ zákona o pobyte cudzincov stanovil, že účastník konania neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu a zároveň sa neoprávnene zdržiaval na území SR, čím porušil ustanovenie článku 4 ods. 1 a článku 5 ods. 1 Nariadenia Rady ES 562/2006, čím sa dopustil priestupkov podľa § 116 ods. 1 písm. a/ a § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov.
Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že účastník konania bol rozhodnutím OHK PZ Veľké Slemence č. PPZ-HCP-SO16-44-005/2014 zo dňa 18.01.2014 zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existovalo riziko jeho úteku. Voči účastníkovi konania OHK PZ Veľké Slemence začalo konanie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO16-45/2014 s určením zákazu vstupu v zmysle zákona o pobyte cudzincov a po ukončení konania o administratívnom vyhostení mal byť vrátený na územie Ukrajiny v zmysle Dohody ES a Ukrajinou o readmisii osôb, uverejneným vo Vestníku L332/48/ zo dňa 18.12.2007.
Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal prejavenou vôľou navrhovateľa požiadať na území SR o udelenie azylu počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO16-45-005/2014 zo dňa 18.01.2014, s odkazom na ustanovenie § 77 ods. 4, § 3 ods. 2 a § 3 ods. 8 zákona o azyle, ako aj § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov. Odporca sa zaoberal tiež rozhodnutím Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/2011. Uviedol, že po zhodnotení dôkaznej situácie mal za to, že cudzinec prejavil vôľu požiadať o azyl účelovo, aby tým pozdržal vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Tento záver potvrdzuje skutočnosť, že účastník konania v zápisnici o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP- SO16-45-005/2014 zo dňa 18.01.2014 uviedol, že aj na územie Ukrajiny vstupoval nelegálne, po vstupe sám sa neprihlásil orgánom Ukrajiny a o udelenie medzinárodnej ochrany nepožiadal bezodkladne príslušné orgány Ukrajiny. O azyl požiadal až po tom, ako bol orgánmi Ukrajiny zadržaný a hrozilo mu vyhostenie z územia Ukrajiny, čo potvrdili aj orgány Ukrajiny v zápisnici zo stretnutia pomocníkov hraničných splnomocnencov Slovenskej republiky a Ukrajiny č. PPZ-HCP-SO16-38-001/2014. Po podaní žiadosť o medzinárodnú ochranu napriek tomu utiekol z Ukrajiny, hoci počas jeho pobytu na Ukrajine nebol vystavený akémukoľvek útoku z národnostných, náboženských a politických dôvodov, respektíve mu nehrozilo neľudské, kruté alebo ponižujúce zaobchádzanie. Z toho správny orgán vyvodil záver, že prejavenie úmyslu účastníka konania požiadať o azyl na území Ukrajiny bolo účelové a účastník konania tým sledoval oddialenie jeho odsunu z Ukrajiny. Správny orgán mal za to, že účastník konania vedome zneužíva medzinárodnú dohodu o utečencoch, aby sa vyhol vyhosteniu. Vychádzajúc z jeho správania sa na Ukrajine, podľa záveru odporcu reálne hrozí, že tento postup bude uplatňovať aj u nás, teda že o azyl žiada za účelom oddialenia jeho návratu na Ukrajinu.
Odporca sa vo svojom rozhodnutí v súvislosti s navrhovateľom, ako žiadateľom o azyl, riadil aj článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 a článkom 2 písm. c/ Smernice Rady 200/3/9/ES. S prihliadnutím na to, podľa právneho názoru správneho orgánu, účastník konania nie je žiadateľom o azyl, pretože OHK PZ Veľké Slemence nie je v zmysle § 3 ods. 2 zákona o azyle príslušným na prijatie vyhlásenia, o čom bol účastník konania náležite poučený v zápisnici o vyjadrení účastníka konania. Ďalej sa odporca zaoberal článkom 7 ods. 3 Smernice, článkom 18 Charty základných práv EÚ a článkom 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951. Uviedol, že Ukrajinu možno vo všeobecnosti považovať za bezpečnú krajinu, nakoľko ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd. Ďalej sa odporca zaoberal článkom 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sža 52/2008, ako aj Nálezom ÚS SR č. k. II. ÚS/264//09-81 zo dňa 19.10.2010. Odporca poukázal tiež na závery Výboru pre ľudské práva, v zmysle ktorého samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná a nič na tom nemení ani skutočnosť, že dotyčná osoba je žiadateľom o azyl, pretože zaistenie cudzinca, žiadajúceho o azyl, nie je v rozpore s Paktom o občianskych a politických právach.
Správny orgán vo svojom rozhodnutí prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t. j. či trvá riziko úteku účastníka konania. Zo záznamov hliadky OHK PZ Veľké Slemence č. p. PPZ- HCP-SO16-2-075(076-079)/2014 zo dňa 18.01.2014 vyplýva, že účastník konania po neoprávnenom prekročení štátnej hranice sa príslušným orgánom sám neprihlásil, naopak, snažil sa ujsť, respektíve schovať pred policajnými hliadkami, ktoré po zaujatí stanovíšť na hrádzi s dobrým výhľadom na celý priestor, vykonávali pozorovanie infraprístrojom, termokamerou, presvetľovali daný priestor, avšak pohyb účastníka konania nezaregistrovali. Bol vypátraný a zadržaný až po nasadení služobného psa na stopu v krovinatom poraste, asi 1000m od štátnej hranice. Účastník konania pri presune využíval
vlastnosti terénu, so zámerom vyhnúť sa hliadke a svojmu zadržaniu, ktoré by zmarilo jeho úmysel pokračovať v ceste.
Odporca k výpovedi účastníka konania v zápisnici č. PPZ-HCP-SO16-44-004/2014, v ktorej uviedol, že ak by nebol zadržaný príslušníkmi policajného zboru, bol by pokračoval ďalej smerom do Nemecka, kde chcel pracovať, namietal, že účastník konania mohol vidieť hliadku na hrádzi, no namiesto toho pokračoval do vnútrozemia popri kríkoch, chcel sa skryť pred hliadkou a pokúsil sa vyhnúť vyhosteniu za každú cenu. Podľa záveru odporcu preto existuje reálne riziko jeho úteku, že počas konania o administratívnom vyhostení sa bude skrývať, respektíve sa bude snažiť ujsť a pokúsi sa vyhnúť vyhosteniu za každú cenu. Podľa praxe správnych orgánov štátni príslušníci tretích krajín častokrát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl, iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory a neoprávnene sa zdržiavajú v štátoch EÚ. Podľa názoru správneho orgánu účastník konania svojou žiadosťou o azyl sleduje jednak oddialenie vydania na Ukrajinu a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl.
Na základe týchto skutočností správny orgán usúdil, že reálne riziko úteku účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení trvá a že existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
Odporca tiež preskúmal prekážky zaistenia uvedené v § 88 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov a na základe uvedených dôkazov, a to záznamov hliadok a zápisníc o vyjadrení účastníka konania, dospel k záveru, že účastník konania nepožiadal o udelenie azylu na území SR bezodkladne po neoprávnenom prekročení vonkajšej hranice, ba naopak, snažil sa ujsť pred príslušníkmi OHK PZ.
Vo svojom rozhodnutí sa odporca zaoberal tiež ustanovením § 89 zákona o pobyte cudzincov, túto povinnosť mu neuložil z dôvodu, že odporca nemal dostatočné finančné prostriedky, nemal rezervované ubytovanie, ani zabezpečené zamestnanie, nemal žiadne väzby, nielen rodinné a neovláda slovenský jazyk.
Pri dĺžke zaistenia účastníka konania v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar vychádzal zo skutočnosti, že konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené a že v ňom nemôže pokračovať až do vydania rozhodnutia vo veci žiadosti o azyl a pri dĺžke zaistenia vychádzal aj z § 20 zákona o azyle.
Pri skúmaní reálnej možnosti výkonu vyhostenia účastníka konania, t. j. účelnosti zaistenia, mal správny orgán za to, že v prípade odpadnutia dôvodov prerušenia konania o administratívnom vyhostení bude možné v ňom pokračovať a účastníka konania vyhostiť na Ukrajinu v zmysle Dohody o readmisii osôb, uverejnenej v Úradnom vestníku L 332, 18.12.2007, s poukazom na článok 8 ods. 1, článok 2 ods. 1 tejto dohody, s prihliadnutím na zápisnicu z hraničnej schôdzky pomocníkov hraničných splnomocnencov č. p. PPZ-HCP-SO16-19-040/2013. Na základe týchto skutočností mal správny orgán za to, že vyhostenie účastníka konania je potenciálne možné.
Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie.
V opravnom prostriedku, v spojitosti s opravou chýb v ňom, splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. Vytýkal odporcovi, že z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že toto bolo navrhovateľovi doručené rok pred jeho vydaním a je zrejmé, že ide o chybu v písaní, ktorú je možné opraviť. Ďalej namietal, že v poslednom odseku na strane 9 a 10 rozhodnutia sa správny orgán zaoberal otázkou reálnej možnosti výkonu vyhostenia, teda účelnosti zaistenia s tým, že vyhostenie účastníka je potenciálne možné. Svoje rozhodnutie opiera o článok 2 odsek 1 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb. Podľa názoru zástupcu navrhovateľa je vyhostenie možné,
ale malo byť odôvodnené článkom 3 ods. 1 písm. a/ predmetnej Dohody. Namietal však, že navrhovateľ nie je štátnym príslušníkom požiadaného štátu.
Napokon splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol, že v zmysle readmisnej dohody by Ukrajina a členské štáty Európskej únie mali vyvinúť maximálne úsilie, aby účastníka konania vzhľadom na okolnosti prípadu poslali do štátu pôvodu, čo sa zrejme nepodarí naplniť, pretože v P. prebiehajú boje a nefunguje štátne zriadenie.
Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 17.02.2014. Uviedol v ňom stručný chronologický prehľad úkonov. K odvolacej námietke o doručení rozhodnutia o zaistení účastníkovi rok pred vydaním rozhodnutia uviedol, že táto zjavná chyba v písaní bola opravená záznamom z opravy chýb č. p. PPZ-HCP-SO16-44-022/2014. Taktiež nesprávnu citáciu článku 2 odseku 1 Dohody medzi ES a Ukrajinou o readmisii osôb v poslednom odseku na strane 9 a 10, ako zjavnú chybu v písaní, odstránil v zázname z opravy chýb pod č. p. PPZ-HCP-SO16-44-022/2014, nakoľko je evidentné, že odsun štátneho príslušníka P. v zmysle readmisnej dohody je možný jedine podľa článku 3 odsek 1 písm. a/ Dohody o readmisii osôb. Reálnosťou, teda možnosťou vyhostenia účastníka konania sa správny orgán vo svojom rozhodnutí zaoberal. Chybná citácia neznamená nemožnosť readmisie účastníka konania v zmysle Dohody.
Napokon k odvolaciemu dôvodu na vrátenie navrhovateľa do štátu pôvodu, v ktorom ale prebiehajú boje a nefunguje štátne zriadenie, odporca uviedol, že uvedená myšlienka je citáciou preambuly predmetnej dohody. Podstatou readmisnej dohody bolo, že ak sa zásadu odsunu nepodarí naplniť zmluvným štátom, ale cudzinec prichádza z územia zmluvného štátu, ten nesie mieru zodpovednosti za takéhoto cudzinca a je povinný ho prijať. V texte predmetnej dohody sa však nestanovili podmienky, hmotné, či procesné, na odsun cudzích štátnych príslušníkov do ich domovskej krajiny a preto odporca považoval túto odvolaciu námietku za zavádzajúcu.
Odporca na záver dal súdu do pozornosti, že dňa 28.01.2014 bolo navrhovateľovi vydané nové rozhodnutie o zaistení cudzinca pod č.p. PPZ-HCP-SO16-44-019/2014, nakoľko navrhovateľ podal vyhlásenie pred orgánom príslušným na prijatie vyhlásenia o tom, že žiada o azyl (stal sa žiadateľom o azyl) pod č.p. PPZ-HCP-SE1-1/2014.
Odporca považoval svoj postup v konaní a napadnuté rozhodnutie o zaistení za správny a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.
Správny orgán predložil súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku tiež rozhodnutie o zaistení cudzinca zo dňa 28.01.2014 č. p. PPZ-HCP-SO16-44-019/2014, ktorým odporca zaistil navrhovateľa dňom 28.01.2014 v čase o 11:00 hod. na dobu 5 mesiacov do 28.06.2014, pretože ako štátny príslušník tretej krajiny, zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ prvý bod v konaní o administratívnom vyhostení, vedenom Oddelením hraničnej kontroly PZ č. p. PPZ-HCP-SO16-45/2014 s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, podal dňa 28.01.2014 v čase o 09:45 hod. vyhlásenie pred orgánom príslušným na prijatie vyhlásenia o tom, že žiada o azyl (stal sa žiadateľom o azyl) a existuje dôvodné podozrenie, že túto žiadosť podal s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Na výkon jeho zaistenia sa podľa § 3 ods. 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle určil útvar pre cudzincov v Sečovciach.
Odporca uvedené rozhodnutie odôvodnil v podstate zhodne s predchádzajúcim rozhodnutím, len so zohľadnením skutočností, že navrhovateľ dňa 28.01.2014 podal vyhlásenie pred orgánom príslušným na prijatie vyhlásenia o tom, že žiada o azyl. Odporca zotrval na tom závere, že navrhovateľ túto žiadosť podal s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. V tomto rozhodnutí tiež uviedol, že navrhovateľ bol už rozhodnutím OHK PZ Veľké Slemence č. p. PPZ-HCP-SO16-44-005/2014 zo dňa 18.01.2014 zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existovalo riziko úteku účastníka konania. Voči navrhovateľovi OHK PZ Veľké Slemence
začalo konanie o administratívnom vyhostení č. p. PPZ-HCP-SO16-45/2014 s určením zákazu vstupu v zmysle štvrtej časti prvej hlavy zákona o pobyte cudzincov, po ktorého ukončení má byť vrátený na územie Ukrajiny v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu a domáhal sa zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie.
V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na osobný pohovor navrhovateľa a jeho priateľa so splnomocneným zástupcom. Navrhovateľ uviedol, že z Ukrajiny sa rozhodol odísť s priateľom, pretože mu tam nebol poskytnutá žiadna pomoc a ochrana, no po pokuse prejsť na Slovensko cez oficiálny hraničný priechod bol vrátený na Ukrajinu, kde bol dva dni držaný vo väzení, bolo s ním zle zaobchádzané, bol bitý zo strany policajtov a bola mu zamietnutá možnosť požiadať o azyl. Po presunutí do zariadenia pre mladistvých, s pomocou Humanitnej rady, kde bol dva týždne, rozhodol sa definitívne prekročiť hranicu, lebo sa nechcel zdržiavať na Ukrajine, pretože nemal doklady, nepoznal krajinu a všade bolo veľa policajtov, žiadajúcich úplatky. Snaha prejsť cez hraničný priechod svedčí o dobrom úmysle a je potrebné zvážiť, do akej miery mal vedomosť o správnom postupe podľa platných predpisov EÚ, čo podľa jeho vyjadrenia nemal. Napokon poukázal na readmisnú dohodu, v zmysle ktorej je potrebné vyvinúť maximálne úsilie, aby navrhovateľa, vzhľadom na okolnosti prípadu poslali do P., kde však prebiehajú boje a nefunguje štátne zriadenie.
Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 17.02.2014. Uviedol v ňom stručný chronologický prehľad úkonov. K odvolaciemu dôvodu, týkajúceho sa pobytu na Ukrajine, jeho vrátenia zo SR na územie Ukrajiny, kde mu bol odmietnutý prístup k azylovému konaniu. Odporca uviedol, že vykonal previerku na hraničných priechodoch na vonkajšej hranici s Ukrajinou o zamietnutí vstupu navrhovateľovi do Slovenskej republiky v roku 2013 s negatívnou odpoveďou. Zo zápisnice z hraničnej schôdzky pomocníkov hraničných splnomocnencov zo dňa 18.01.2014 č. p. PPZ-HCP- SO16-38-001/2014, ako aj z dokladu nájdeného navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ je na Ukrajine evidovaný ako žiadateľ o azyl, čo sám potvrdil v zápisnici č. PPZ-HCP-SO16-45-005/2014. Informácie uvedené v návrhu podľa názoru odporcu navrhovateľ dodatočne uviedol účelovo za účelom dosiahnuť prepustenie zo zaistenia.
K odvolacej námietke, týkajúcej sa nevedomosti navrhovateľa o jeho protiprávnom konaní respektíve nevedomosti jeho správneho postupu, odporca uviedol, že navrhovateľ počas svojho pobytu na Ukrajine od novembra 2013 má možnosť navštíviť zastupiteľský úrad alebo konzulát SR a poukázal tiež na § 2 zákona č. 1/1993 Z. z.. Sám navrhovateľ v zápisnici č. PPZ-HCP-SO16-45-005/2014 uviedol, že si je vedomý, že nemá oprávnenie zdržiavať sa na území SR.
K námietke ohľadom readmisnej dohody a vrátenia navrhovateľa do P., poukázal odporca na preambulu Dohody o readmisii osôb.
Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O. s. p., nakoľko splnomocnený zástupca navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.02.2014 o 11:00 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.).
Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.
Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 18.01.2014, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ prvý bod zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 18.01.2014 v čase o 18:30 hod. na dobu päť mesiacov do 19.06.2014 v konaní o administratívnom vyhostení č. p. PPZ-HCP-SO16-45/2014 s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka konania a na výkon jeho zaistenia určil Ú. F. P..
Následne odporca rozhodnutím zo dňa 28.01.2014 č. p. PPZ-HCP-SO16-44-019/2014 zaistil navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. c/ prvý bod zákona o pobyte cudzincov dňom 28.01.2014 v čase o 11:00 hod. na dobu 5 mesiacov do 28.06.2014 v konaní o administratívnom vyhostení, vedenom Oddelením hraničnej kontroly PZ č. p. PPZ-HCP-SO16-45/2014 s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, pretože existuje dôvodné podozrenie, že žiadosť podanú dňa 28.01.2014 v čase o 09:45 hod., ktorou sa stal žiadateľom o azyl, podal s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie a na výkon jeho zaistenia určil ÚPZC v Sečovciach.
Krajský súd pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch prihliadol na nasledujúce relevantné ustanovenia zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
V zmysle § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny
a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak
1. existuje riziko jeho úteku, alebo
2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia,
b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia,
c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo
d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, 78) ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.
(2) Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
(3) Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu 3) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
(4) Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný
cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
(5) Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou.
(6) Zaistený štátny príslušník tretej krajiny, o ktorého odovzdaní na územie susedného štátu bolo začaté konanie podľa medzinárodnej zmluvy, môže byť odchylne od odseku 5 dočasne umiestnený na policajnom útvare. Z celkovej lehoty zaistenia, ktorú policajný útvar určí v rozhodnutí o zaistení podľa odseku 4, môže byť štátny príslušník tretej krajiny dočasne umiestnený na policajnom útvare najviac na sedem dní od zaistenia. Ak nedôjde k odovzdaniu štátneho príslušníka tretej krajiny do siedmich dní od zaistenia, musí byť ďalej umiestnený v zariadení.
(7) Zaistený štátny príslušník tretej krajiny môže podať proti rozhodnutiu o zaistení a proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia opravný prostriedok do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, a to orgánu, ktorý ho vydal. Orgán, ktorý rozhodnutie vydal, predloží opravný prostriedok do piatich pracovných dní príslušnému krajskému súdu spolu so spisovým materiálom, ktorý sa na vec vzťahuje, a s písomným vyjadrením k opravnému prostriedku. Podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok.
(8) O opravnom prostriedku rozhodne súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku. 85a)
(9) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
(10) Rozhodnutie o zaistení stráca platnosť zaradením osoby do programu ministerstva vnútra na podporu a ochranu obetí obchodovania s ľuďmi.
(11) Ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa odseku 1 písm. a) a policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od zaistenia, policajný útvar štátneho príslušníka tretej krajiny ihneď prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení z dôvodu prerušenia konania o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 4 alebo vyžiadania informácie podľa § 83 ods. 7.
Podľa ustanovenia § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, s názvom zaistenie žiadateľa o udelenie azylu, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky
a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti,
b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku,
c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie,
d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo
e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c).
(2) Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.
Krajský súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravné prostriedky navrhovateľa, prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie sú dôvodné.
Z opravného prostriedku splnomocneného zástupcu navrhovateľa, podaného proti rozhodnutiu odporcu č. p. PPZ-HCP-SO16-44-008/2014 zo dňa 18.01.2014, vyplynulo niekoľko odvolacích dôvodov.
Splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal zrejmé nesprávnosti v písaní v napadnutom rozhodnutí, týkajúce sa dátumu doručenia rozhodnutia navrhovateľovi a citácie článku 2 ods. 1 Dohody o readmisii osôb, namiesto článku 3 ods. 1 písm. a/ tejto Dohody. Odporca vo vyjadrení poukázal na záznam z opravy chýb zo dňa 06.02.2014 č. p. PPZ-HCP-SO16-44-022/2014 a záznam z opravy chýb pod č.p. PPZ-HCP-SO16-44-022/2014, ktorými zrejme nesprávnosti v písaní odporca napravil, ako je to zrejmé z administratívneho spisu odporcu.
K odvolacej námietke, že v zmysle readmisnej dohody by Ukrajina a členské štáty Európskej únie mali vyvinúť maximálne úsilie, aby účastníka konania vzhľadom na okolnosti prípadu poslali do štátu pôvodu, čo sa zrejme nepodarí naplniť, pretože v P. prebiehajú boje a nefunguje štátne zriadenie, odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že sa jedná o myšlienku uvedenú v preambule dohody. Zdôraznil, že mieru zodpovednosti za cudzinca, ktorý prichádza z územia zmluvného štátu, nesie cudzí štát, z ktorého územia takáto osoba prichádza a ten je povinný ho prijať. Krajský súd k tomu len dodáva, že odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal podmienkami readmisie navrhovateľa na územie Ukrajiny. Je potrebné zdôrazniť, že nielen na územie SR, ale už aj na územie Ukrajiny navrhovateľ vstupoval nelegálne a o udelenie medzinárodnej ochrany na území Ukrajiny požiadal až po svojom zadržaní a hrozbe vyhostenia. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu na území Ukrajiny odtiaľ utiekol aj napriek tomu, že počas jeho pobytu na Ukrajine nebol vystavený akémukoľvek útoku z národnostných, náboženských a politických dôvodov, respektíve nehrozilo neľudské, kruté alebo ponižujúce zaobchádzanie. z toho správny orgán vyvodil správny záver, že žiadosť navrhovateľa o azyl bola už účelová a navrhovateľ tým sledoval oddialenie jeho odsunu z Ukrajiny.
Z administratívneho spisu odporcu krajský súd zistil, že napadnutému rozhodnutiu predchádzalo rozhodnutie o zaistení cudzinca č. p. PPZ-HCP-SO16-44-005/2014 zo dňa 18.01.2014, ktorým podľa § 88 ods. 1 písm. a/ prvý bod zákona o pobyte cudzincov odporca zaistil navrhovateľa dňom 18.01.2014 v čase o 17:00 hod. na dobu 48 hodín do 20.01.2014 v konaní o administratívnom vyhostení, vedenom Oddelením hraničnej kontroly PZ Veľké Slemence pod č. PPZ-HCP-SO16-45/2014 s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka konania a na výkon jeho zaistenia určil OHK PZ Veľké Slemence. Predmetné rozhodnutie nebolo napadnuté opravným prostriedkom, až následné rozhodnutie z toho istého dňa, ako to už bolo uvedené.
Krajský súd z administratívneho spisu odporcu tiež zistil, že po podaní opravného prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č. p. PPZ-HCP-SO16-44-008/2014 zo dňa 18.01.2014, vydal odporca ďalšie rozhodnutie o zaistení cudzinca dňa 28.01.2014 č. p. PPZ-HCP-SO16-44-019/2014, ktorým bol navrhovateľ zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. c/ prvý bod zákona o pobyte cudzincov dňom 28.01.2014 v čase o 11:00 hod. na dobu 5 mesiacov do 28.06.2014, pretože ako štátny príslušník tretej krajiny, zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ prvý bod v konaní o administratívnom vyhostení, vedenom OHK PZ č.p. PPZ-HCP-SO16-47/2014 s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, podal dňa 28.01.2014 v čase o 09:45 hod. vyhlásenie pred orgánom príslušným na prijatie vyhlásenia o tom, že žiada o azyl (stal sa žiadateľom o azyle) a existuje dôvodné podozrenie, že túto žiadosť podal s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, pričom na výkon tohto
zaistenia bol určený ÚPZC v Sečovciach. Odporca vydal toto rozhodnutie v súlade s § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
Odporca týmto rozhodnutím reagoval na skutočnosť, že navrhovateľ požiadal o azyl vo vyhlásení cudzinca zo dňa 28.01.2014. Odporca v oboch rozhodnutiach poukázal na článok 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. Zaoberal sa tiež Smernicou Rady 2003/ES z 27.01.2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl s tým, že Smernica č. 2005/85 nebráni tomu, aby štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení na základe článku 15 Smernice 2008/115 podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle Smernice 2005/85, bol ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu návratu. Zaistenie je aj vzhľadom na dôvody uvádzané navrhovateľom nevyhnutné, pretože je tu riziko úteku zo strany navrhovateľa, keď odporca vo svojom rozhodnutí náležite vyhodnotil účelové podanie žiadosti o azyl už na území Ukrajiny, po neoprávnenom vstupe na jej územie a pred rozhodnutím o tejto žiadosti rovnako postupoval aj na území Slovenskej republiky.
Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal účelom zaistenia, ako aj odôvodnením potrebnej predpokladanej dĺžky zaistenia, účelnosťou a efektívnosťou zaistenia.
Krajský súd sa teda v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutých rozhodnutiach, námietkam splnomocneného zástupcu navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO16-44-008/2014 zo dňa 18.01.2014 , v spojitosti s rozhodnutím odporcu č. p. PPZ-HCP-SO16-44-019/2014 zo dňa 28.01.2014 v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. ako zákonné potvrdil.
O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca boli v konaní neúspešní, nemajú preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.