Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19C-3-2009.pdf
PDF · 151.4 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-19C/3/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Oľgou Mičietovou v právnej veci žalobcu Z. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom v H., G. č. X, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove, Bocmanova 19/670, Leopoldov, práv. zast. JUDr. Klaudiou Azariovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Kmeťova 26, proti žalovanej Slovenskej republike, zast. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, v konaní o zaplatenie 10.000,- eur s prísl.
rozhodol:
Žalobný návrh zamieta.
Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva. Žalobca nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobca návrhom na začatie konania doručeným dňa 7.1.2009 žiadal, aby mu súd priznal náhradu škody vo výške 10.000,- eur ako osobe poškodenej trestným činom na svojich právach. Odôvodnil podanie žaloby tým, že dňa 19.3.1993 došlo k trestnému činu spáchanému na jeho osobe páchateľom M. G. pri OC Cassovia v Košiciach, a to jeho napadnutím, pichnutím do oblastí chrbta a krku, po ktorom napadnutí bol hospitalizovaný. Uviedol, že dňa 8.8.2008 bola postúpená jeho žiadosť na Okresné riaditeľstvo PZ v Košiciach, o výsledkoch vyšetrovania, o ktorých ho ako poškodenú osobu nikto nikdy neinformoval. Dňa 5.9.2008 mu bolo oznámené, že skutok, pri ktorom vystupuje ako poškodená osoba „bol upustený“ z dôvodu, že po skončení liečenia sa údajne nezdržiaval v mieste svojho trvalého bydliska a jeho pobyt sa nepodarilo zistiť. Žalobca mal za to, že vyšetrovateľ v tejto veci nepostupoval podľa zákona a naviac uviedol lož o tom, že sa jeho pobyt nepodarilo zistiť.
Na základe uznesenia súdu zo dňa 13.7.2009, č.k. 19C/3/2009-15, ktorým bol žalobca vyzvaný na odstránenie vád podania postupom podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p., telefaxovým podaním zo dňa 21.8.2009, doručeným súdu dňa 30.9.2009 a následne doplneným jeho riadnym písomným vyhotovením, žalobca na doplnenie svojho návrhu uviedol, že jeho žaloba smeruje proti Slovenskej republike a ako orgán, ktorý bude za štát konať, označil Ministerstvo spravodlivosti SR. K skutkovým okolnostiam uplatneného nároku uviedol, že bol dňa 19.3.1993 napadnutý nožom páchateľom - M. G., ktorá vec bola vyšetrovaná vyšetrovateľom bývalého Mestského úradu vyšetrovania PZ SR pod č.p. VP-464/10-93. Uviedol, že vyšetrovateľ nepostupoval v súlade s platnými právnymi predpismi a uvedenú vec nevyšetril riadne a včas, keď jednak neinformoval žalobcu vystupujúceho ako poškodený, o výsledkoch vyšetrovania a vykonaných procesných úkonoch a takisto nevykonal procesné úkony na náležité zistenie skutkového stavu a zistenie páchateľa. Uviedol, že nečinnosťou vyšetrovateľa, resp. jeho nedostatočnou činnosťou došlo k tomu, že voči podozrivej osobe M. G., nebolo vznesené obvinenie za skutok, ktorý spáchal na ňom - žalobcovi. Uviedol, že zodpovednosť žalovanej vyplýva z nesprávneho
úradného postupu pri vyšetrovaní predmetnej veci, v ktorej on vystupoval ako poškodený a ktorá bola vyšetrovaná Obvodným úradom vyšetrovania PZ SR Košice II pod č.p. VP-464/10-93. Uviedol, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Uviedol aj, že prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo spravodlivosti SR.
Žalovaná vo veci dala svoje písomné stanovisko, ktoré bolo súdu doručené dňa 17.5.2010. Uviedla, že neuznáva právny titul pre žalobcom uplatnenú náhradu škody. S odkazom na citované znenia ust. § 18 ods. 1 a 2 zák. č. 58/1969 Zb., žalovaná uviedla, že predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu sú: nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nimi, ktoré predpoklady musia byť splnené kumulatívne. Ak čo len jeden z nich nie je splnený, základ nároku nie je daný a súd návrh zamietne s tým, že ostatnými podmienkami už nie je potrebné sa zaoberať. Uviedla, že v danej právnej veci žalobca nepreukázal, že by údajný nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní viedol k vzniku škody a teda ani len príčinnú súvislosť medzi údajným nesprávnym postupom a škodou, ktorú vyčíslil na 10.000,- eur. K nesprávnemu úradnému postupu uviedla, že sa jedná o taký postup, ktorý nie je v súlade so stanovenými pravidlami. Uviedla, že trestné konanie a rozhodovanie upravuje Trestný poriadok a v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. nemôže súd preskúmavať postup orgánu činného v trestnom konaní a jeho rozhodnutia z hľadiska správnosti úradného postupu. Mala za to, že tak môže konať len príslušný súd na základe riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku. Nad rámec uvedeného namietala svoju pasívnu legitimáciu v predmetnej veci. Uviedla, že nie je splnená zákonná podmienka podľa § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., lebo nejde o prípad nezákonného rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní. Podľa jej názoru, za prípadný nesprávny úradný postup, o ktorý žalobca oprel svoj nárok, je pasívne legitimované Ministerstvo vnútra SR, do pôsobnosti ktorého spadá orgán polície. Navrhla preto žalobný návrh v celom rozsahu zamietnuť. Dodala aj, že žiadosť žalobcu o náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu zo dňa 25.9.2009, ktorú obdržala dňa 6.10.2009, nebola na Ministerstve spravodlivosti SR predbežne prerokovaná s uvedením, že nejde o postup podľa § 9 zák. č. 58/1969 Zb., lebo náhrada škody nie je uplatnená z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní.
Žalobca v reakcii na písomné vyjadrenie žalovanej, podaním zo dňa 30.9.2009 (doručené dňa 28.10.2010) uviedol, že námietku nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej považuje za neopodstatnenú. Zdôraznil, že žalovanou a teda nositeľkou pasívnej legitimácie v konaní je Slovenská republika a nie Ministerstvo spravodlivosti SR a teda pri označení žalovanej „Slovenská republika“, ani nemôže dôjsť k nedostatku pasívnej legitimácie. Citáciou ust. § 9 ods. 1, § 18 ods. 1 a § 25 ods. 1 zák. č. 58/1969 spolu s uvedením, že podľa zák. č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku sa trestným konaním rozumie konanie podľa tohto zákona, trestným stíhaním úsek konania od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, príp. iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej a prípravným konaním úseku od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, postúpenia veci, prerušenia alebo zastavenia trestného stíhania pred podaním obžaloby, mal žalobca za ním uvedených skutkových okolností za zrejmé, že ide o nesprávny úradný postup práve v trestnom konaní. Keďže ide o trestné konanie, uviedol, že v zmysle § 9 ods. 1 v nadväznosti na § 18 ods. 1 a § 25 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. je tak v prípade nezákonného rozhodnutia, ako aj v prípade nesprávneho úradného postupu orgánom vystupujúcim v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti. Opätovne zdôraznil, že žalované nie je Ministerstvo spravodlivosti SR ako osobitná organizačná zložka štátu s právnou subjektivitou, ale žalovanou je Slovenská republika a preto nemôže sa v danom prípade jednať o nedostatok pasívnej legitimácie. Na základe uvedeného na žalobnom návrhu zotrval.
Tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 5.11.2010 a žalobný návrh zamietol s tým odôvodnením, že sa stotožnil s vyjadrením žalovanej, podľa ktorej za prípadný nesprávny úradný postup, o ktorý žalobca oprel svoj nárok, podľa ust. § 18 zák. č. 58/1969 Zb. zodpovedá a teda aj je pasívne legitimované Ministerstvo vnútra SR, do pôsobnosti ktorého spadá aj orgán polície, ktorý podľa vyjadrenie žalobcu mal mu spôsobiť v dôsledku nesprávneho úradného postupu škodu.
Na základe odvolania podaného žalobcom, Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 24.10.2011, č.k. 2Co/52/2011-90, predmetný rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene žalovanej Slovenskej republiky konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovanej, preto nedostatky v zastúpení žalovanej majú povahu nedostatkov procesných podmienok konania, ide o nedostatok podmienky konania, ktorý je možno odstrániť, a preto pokiaľ sa súd prvého stupňa domnieval, že žalobca nesprávne označil ako zástupcu Slovenskej republiky Ministerstvo spravodlivosti SR, bolo jeho povinnosťou postupom podľa § 104 ods. 2 O.s.p. ho vyzvať na odstránenie vád označenia účastníka a iba v prípade, pokiaľ by sa nepodarilo nedostatok podmienky konania odstrániť, bolo možné konanie zastaviť. Uviedol, že keď v danom prípade súd prvého stupňa zamietol žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej napriek tomu, že sám konštatoval, že za škodu zodpovedá štát, pričom žalobca ako žalovanú označil Slovenskú republiku, je zrejmé, že vec nesprávne právne posúdil. Uložil súdu prvého stupňa po vrátení veci, pokiaľ dospel k záveru, že žalobca nesprávne označil zástupcu žalovanej, vyzvať ho na odstránenie vady návrhu a poskytnúť mu primeranú lehotu na jej odstránenie a podľa výsledku vo veci ďalej postupovať.
Podľa ust. § § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Po vrátení veci, na základe výzvy súdu žalobcovi na odstránenie vady označenia zástupcu žalovanej, žalobca telefaxovým podaním zo dňa 6.12.2011 doručeným súdu dňa 24.2.2012, opravil označenie žalovanej tak, že orgánom, ktorý bude za štát konať v konaní, je Ministerstvo vnútra SR.
Ministerstvo vnútra SR ako zástupca konajúci vo veci za žalovanú SR, doručilo písomné vyjadrenie vo veci dňa 12.2.2013 (čl. 109). Ku skutkovým tvrdeniam žalobcu žalovaná uviedla, že Obvodný úrad vyšetrovania PZ SR Košice II (ďalej „OÚV PZ SR Košice II“) dňa 17.5.1993 vydal uznesenie ČVS: VP-464/10-93, ktorým bolo podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej „TP“) začaté trestné stíhanie vo veci pokusu trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1 Trestného zákona (ďalej „TZ“), lebo na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že dňa 19.3.1993 asi o 20.00 hod. v Košiciach pred reštauráciou Cassovia na Tr. SNP č. 88 napadol neznámy páchateľ žalobcu, ktorého pichol nožom do chrbta a do oblasti krku, čím mu spôsobil práceneschopnosť v trvaní asi 21 dní. Dňa 18.6.1993 bolo OÚV PZ SR Košice II začaté trestné stíhanie a podľa § 163 ods. 1 vznesené obvinenie voči M. G. pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví. Toho istého dňa bol obvinený M. G. zadržaný, opatrením Obvodného súdu Košice 2, sp. zn. 8Nt/628/93 zo dňa 18.6.1993, mu bol ustanovený obhajca, za prítomnosti ktorého bol vypočutý. V rámci výsluchu uviedol, že bol v podnapitom stave, okrem toho užil aj diazepam. Taktiež uviedol, že bili jeho aj jeho družku, ale nevie kto. Ešte dňa 18.6.1993 bol zo strany OÚV PZ SR Košice II podaný návrh na vzatie M. G. do vyšetrovacej väzby. Dňa 19.6.1993 bol obvinený M. G. dovýsluchnutý. V rámci výsluchu vo vzťahu k žalobcovi poprel celú skutočnosť, uviedol, že tam bola veľký bitka a že jeho samotného pichli. Obvodný súd Košice 2 vydal dňa 19.6.1993 uznesenie sp. zn. 8Nt/73/93, ktorým vzal obvineného M. G. do väzby, ktorá začala plynúť odo dňa jeho zadržania, t.j. od 18.6.1993. Dňa 22.7.1993 bola vypočutá E. Q., družka I. P. (otec priateľky obvineného M. G.). Obvinený M. G. bol vzhľadom na svoje psychické problémy dňa 27.7.1993 prevezený na Psychiatrickú kliniku Väzenskej nemocnice Ústavu Zboru väzenskej a justičnej stráže v Trenčíne. Dňa 3.9.1993 OÚV PZ SR Košice II na základe telefonického rozhovoru s MUDr. X. zistil, že u obvineného sa jedná o závislosť na návykových látkach a alkohole, trpí depresiami a rôznymi predstavami, takže v uvedenom čase nie je možné vykonať ďalšie procesné úkony ako sú rekonštrukcie a konfrontácie. Uznesením Obvodného súdu Košice 2 zo dňa 11.8.1993, č.k. 8Nt/73/93-20, bola obvinenému M. G. predĺžená väzba do 30.9.1993. Dňa 20.9.1993 bolo zistené, že zdravotný stav obvineného naďalej nedovoľuje vykonať procesné úkony a jeho liečenie potrvá pravdepodobne do 15.10.1993. Dňa 22.9.1993 bola OÚV PZ SR Košice II doručená správa ÚZVaJS Trenčín, z ktorej vyplynulo, že obvinený M. G. bol prijatý na oddelenie Nemocnice pre obvinených a odsúdených dňa 27.7.1993 kvôli prejavom duševnej choroby, ktorá v priebehu hospitalizácie odoznela, ale keďže jeho stav nebol diagnosticky doriešený, bolo odporučené znalecké dokazovanie jeho duševného stavu. Uznesením Obvodného súdu Košice 2 zo dňa 28.9.1993, č.k. 8Nt/73/93-25, bola obvinenému M. G. predĺžená väzba do 31.10.1993. Zo strany Obvodnej prokuratúry Košice II bolo nariadené OÚV PZ SR Košice II opätovne predvolať, resp. predviesť všetkých svedkov uvedených v pokyne zo dňa
13.7.1993 a vykonať ďalšie úkony podľa pokynu, okrem iného zistiť zdravotný stav obvineného M. G. v ÚZVaJS v Trenčíne. Obvodný súd Košice 2 uznesením zo dňa 26.10.1993, č.k. 8Nt/73/93-30, opätovne predĺžil lehotu trvania väzby obvineného M. G. do 30.11.1993. Dňa 29.10.1993 bol vypočutý D. I., nar. XX.X.XXXX, ktorý uviedol, že žalobca sa nezdržiava na svojej adrese na G. ul. v H., nakoľko popichal nožom F. O. a skrýva sa. Dňa 1.11.1993 bol vypočutý Elemír Šaňa, nar. X.X.XXXX, ktorý uviedol, že nevidel priebeh incidentu, videl len ležať žalobcu a G., P. a ďalších dvoch Rómov utekať k električke. Dňa 1.11.1993 bol vo veci vypočutý I. I., ktorý uviedol, že nevidel, ako došlo k pichnutiu E. (t.j. žalobcu), videl len, ako G., P. a jeho brat bežia k zastávke električky. Uznesením Obvodnej prokuratúry Košice II, sp. zn. 3Pv/869/93, zo dňa 24.11.1993, bol prepustený obvinený M. G. na slobodu z dôvodu, že mu bol nariadený výkon trestu odňatia slobody na základe rozsudku Obvodného súdu Košice 2 a Mestského súdu v Košiciach. Rozsudkom Obvodného súdu Košice 2, sp. zn. 7T/141/93, zo dňa 27.10.1993 (právoplatný dňa 15.11.1993) bol M. G. uznaný vinným pre trestný čin krádeže, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov so zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny. Obvodný súd Košice 2I zároveň nariadil výkon trestu odňatia slobody vo veci obvineného M. G. vedenej na Mestskom súde v Košiciach pod sp. zn. 5T/363/91, kde bol uznaný vinným pre trestný čin krádeže, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody 30 mesiacov so zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny. Dňa 7.1.1994 bola OÚV PZ SR Košice II pod ČVS: VP-464/10-93 vypracovaná záverečná správa s návrhom na konečné opatrenie, kde na str. 3 sa uvádza, že trestnú činnosť, a to, že M. G. mal spôsobiť zranenie žalobcovi, sa nepodarilo objasniť, nakoľko sa poškodený (t.j. žalobca) po skončení jeho pobytu v nemocnici, nezdržiava v mieste trvalého bydliska a jeho iný pobyt sa nepodarilo zistiť. Ďalej sa v správe uvádza, že vo veci boli vypočutí svedkovia, ale na podklade ich výpovedí nie je možné posúdiť, ako došlo k roztržke a následnému pichnutiu nožom, čiže tento skutok nebol obvinenému M. G. náležite preukázaný.
Žalovaná, zastúpená Ministerstvom vnútra SR ďalej uviedla vo svojom stanovisku, že OÚV PZ SR Košice II žiadosťou zo dňa 13.7.1993 požiadal Pohotovostnú motorizovanú jednotku, eskortnú skupinu Košice, o predvedenie žalobcu na výsluch na deň 19.7.1993. Pohotovostná motorizovaná jednotka upovedomením zo dňa 19.7.1993 (doručeným dňa 21.7.1993) OÚV PZ SR Košice II oznámila, že žalobca nebol predvedený, nakoľko sa v uvedený deň doma nenachádzal. OÚV PZ SR Košice II žiadosťou zo dňa 20.7.1993 požiadal Pohotovostnú motorizovanú jednotku o predvedenie žalobcu na výsluch na deň 21.7.1993. Pohotovostná motorizovaná jednotka upovedomením zo dňa 21.7.1993 (doručeným dňa 23.7.1993) oznámila, že žalobca nebol predvedený, nakoľko od príbuzných bolo zistené, že v mieste trvalého pobytu sa nezdržiava a jeho pobyt nie je známy. OÚV PZ SR Košice II žiadosťou zo dňa 22.10.1993 požiadal Pohotovostnú motorizovanú jednotku o predvedenie žalobcu na výsluch k vyšetrovateľovi na deň 29.10.1993 z dôvodu, že sa riadne nedostavuje na predvolania vyšetrovateľa. Pohotovostná motorizovaná jednotka upovedomením zo dňa 29.10.1993 (doručeným dňa 2.11.1993) oznámila, že žalobca nemohol byť predvedený, nakoľko sa doma nenachádzal, podľa udania matky sa s ňou pohádal a odišiel na neznáme miesto.
V ďalšej časti svojho vyjadrenia MV SR na základe citácie ust. § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. a § 12 ods. 1 TP (zák. č. 58/1969 Zb.) vznieslo námietku nedostatku procesnej spôsobilosti MV SR konať za Slovenskú republiku. Na podporu svojich tvrdení poukázalo na uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 14Co/238/04 zo dňa 2.6.2005, z ktorého uviedlo citáciu: „Z uvedeného vyplýva, že za oblasť súdov a ďalších orgánov činných v trestnom konaní je týmto ústredným orgánom, vystupujúcim v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti, pritom podľa platnej právnej úpravy niektorých pojmov v Trestnom poriadku, orgánmi činnými v trestnom konaní sa rozumejú súd, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán (§ 12 ods. 1 Tr. por., zák. č. 141/1969 Zb. v znení neskorších predpisov)“.
V ďalšej časti svojho vyjadrenia MV SR citovalo ust. § 2 ods. 5, § 2 ods. 6, § 160 ods. 1, § 163 ods. 1 a § 164 ods. 2 TP účinného v čase spáchania a prešetrovania skutku, ako aj v čase účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. a vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré uviedlo vo svojom vyjadrení, ako aj odvolávajúc sa na priložené listinné dôkazy, malo za jednoznačne vyplývajúce, že vyšetrovateľ sa predmetnou vecou riadne zaoberal. Začal vo veci trestné stíhanie, vzniesol obvinenie M. G., zabezpečoval vo veci dôkazy z vlastnej iniciatívy, ako aj podľa pokynov prokuratúry, preto sa nemohol dopustiť nesprávneho úradného postupu, ako to uvádza žalobca. Vyšetrovateľ konal vo veci promptne, bez toho, aby z jeho strany boli spôsobené prieťahy. Na rýchlosť vykonania jednotlivých procesných úkonov mal vplyv aj zdravotný stav obvineného, ako aj nedostavovanie sa niektorých svedkov na vyšetrovacie úkony na základe predvolaní a následná nevyhnutnosť ich predvedenia. V súvislosti s namietaním skutočností, že sa žalobca
zdržiaval doma a že sa vec doriešila bez jeho účasti, MV SR konštatovalo, že vyšetrovateľ viackrát požiadal o predvedenie žalobcu (v trestnom konaní v pozícii poškodeného), ale tieto predvedenia boli neúspešné z dôvodu, že sa na mieste svojho pobytu nezdržiaval v čase predvedenia. Poukázal v tomto smere na žiadosti o predvedenie z dní 22.10., 13.7. a 20.7.1993 a na upovedomenia z dní 19.7., 21.7. a 29.10.1993. MV SR uviedlo, že žalobca v pozícii poškodeného sa mohol kedykoľvek v priebehu vyšetrovania informovať na stav konania, a v prípade, pokiaľ by mal za to, že v rámci vyšetrovania sú nejaké závady alebo prieťahy, mohol požiadať prokurátora vykonávajúceho dozor v prípravnom konaní, ktorý by namietané závady alebo prieťahy preskúmal. Uviedlo, že žalobca však v predmetnom konaní niky nepožiadal prokurátora o prešetrenie postupu vyšetrovateľa.
V súvislosti s uplatnenou náhradou škody žalovaná SR zast. MV SR uviedla, že vychádzajúc z § 20 zák. č. 58/1969 Zb. („Pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom“) sa na vymedzenie pojmu škoda použijú ust. Obč. zák., ktorý v ust. § 442 ods. 1 Obč. zák. rozlišuje dva druhy škody a to skutočnú škodu a ušlý zisk. Poukázala žalovaná na to, že zo žalobného návrhu, ako aj z listinných dôkazov nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuj škodu vo forme skutočnej škody alebo ušlého zisku, resp. oboch, rovnako ako nie je nijako zdôvodnená výška škody, ktorá zároveň nie je nijako preukázaná. Súčasne poukázala na skutočnosť, že inštitút nemajetkovej ujmy v prípade náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri jeho činnosti bol zavedený až zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004. Z uvedeného mala žalovaná za jednoznačné, že žalobca môže požadovať len škodu a to už či skutočnú škodu alebo ušlý zisk, ale nie nemajetkovú ujmu, pretože zák. č. 58/1969 Zb. priznanie nemajetkovej ujmy neupravuje. Súčasne citovala žalovaná § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Mala za to (keďže ku skutku došlo v r. 1993 a vyšetrovanie prebiehalo v r. 1993 a 1994), že právo žalobcu je v zmysle § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. premlčané. Nakoľko však v žalobnom návrhu žalobca neuviedol, kedy sa o škode dozvedel, navrhla žalovaná, aby súd vyzval žalobcu na upresnenie žalobného návrhu ohľadom tejto skutočnosti.
S poukazom na vyššieuvedené žalovaná dospela k názoru, že v danej právnej veci neboli naplnené zákonné predpoklady na vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú orgánom pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť) a navrhla preto žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Na pojednávaní dňa 31.1.2014 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že škoda, náhradu ktorej si uplatňuje voči štátu, spočíva v nemajetkovej ujme, ktorá mu vznikla a spočíva v tom, že bol žalobca dlhú dobu fyzicky aj psychicky indisponovaný majúc za to, že to bolo z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu činného v trestnom konaní, ktorého postup nebol v súlade so zákonom. Túto škodu žalobca vyčíslil sumou 10.000,- eur s odôvodnením, že suma 10.000,- eur je primeraná tej skutočnosti, že do dnešného dňa nedošlo k určeniu páchateľa trestného činu, ktorý ho indisponoval fyzicky aj psychicky. Žalobca súčasne prostredníctvom svojho právneho zástupcu, na základe vyjadrenia žalovanej Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR navrhol, aby žalovanú Slovenskú republiku v danom prípade vo vedenom konaní zastupovalo Ministerstvo spravodlivosti SR.
Žalovaná prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR v písomnom podaní doručenom súdu dňa 24.2.2014 oznámila, že zotrváva na svojom písomnom vyjadrení zo dňa 5.5.2010 (č.l. 31) a doterajších ústnych prednesoch a uviedla, že zák. č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej ujmy neumožňuje. Zároveň žalovaná vzniesla námietku premlčania domáhať sa práva na náhradu škody podľa zák. 58/1969 Zb.. Nemajetková ujma mala vzniknúť žalobcovi v trestnom konaní, ktoré trvalo v rokoch 1993-1994 a žalobca podal žalobu na Okresnom súde Košice II dňa 7.1.2009. Navrhla žalobu zamietnuť.
Vo veci súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu prostredníctvom dožiadaného súdu a oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi, na základe čoho zistil tento skutkový stav:
Uznesením Obvodného úradu vyšetrovania PZ SR Košice II, ČVS: VP-464/10-93 zo dňa 17.5.1993, vyšetrovateľ podľa § 160 ods. 1 TP začal trestné stíhanie vo veci pokusu trestného činu ublíženia na zdraví, majúc na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že dňa 19.3.1993 asi o 20:00 hod. v Košiciach pred reštauráciou Cassovia na Tr. SNP č. 88 napadol neznámy páchateľ Z. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H., G. 8, ktorého pichol nožom do chrbta a do oblasti krku, čím mu spôsobil práceneschopnosť v trvaní asi 21 dní.
Uznesením OÚV PZ SR Košice II, ČVS: VP-464/10-93 zo dňa 18.6.1993, mal súd preukázané, že ním bolo začaté trestné stíhanie voči obvinenému M. G., a súčasne bol tento stíhaný, pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví na základe záveru, ktorý mal vyšetrovateľ za dostatočne odôvodnený, v zmysle ktorého dňa 19.3.1993 asi o 20:00 hod. v Košiciach na ul. Tr. SNP 88 pred reštauráciou Cassovia napadol Z. E. a toho pichol nožom do chrbta a do oblasti krku, čím mu spôsobil práceneschopnosť v trvaní 21 dní.
Zápisnicou o zadržaní obvineného, vyhotovenou OÚV PZ SR Košice II, ČVS: VP-464/10-93, mal súd preukázané, že dňa 18.6.1993 bol zadržaný obvinený M. G., ktorý bol uznesením vyšetrovateľa stíhaný pre trestný čin podľa § 221 ods. 1 TZ.
Listom zo dňa 18.6.1993 OÚV PZ SR Košice II, ČVS: VP-464/10-93, predložil Obvodnej prokuratúre Košice II návrh na podanie návrhu na vzatie obvineného M. G. do vyšetrovacej väzby.
Uznesením Obvodného súdu Košice 2, č.k. 8Nt/73/93 zo dňa 19.6.1993, bol obvinený M. G. vzatý do väzby.
Úradným záznamom spísaným dňa 3.8.1993 na OÚV PZ SR Košice II, ČVS: VP-464/10-93, mal súd preukázané, že vyšetrovateľ na základe telefonického rozhovoru s MUDr. X. z Psychiatrickej kliniky väzenskej nemocnice zistil, že zdravotný stav obvineného G., ktorý sa nachádzal na liečení na klinike, nedovoľuje s ním vykonať procesné úkony.
Uznesením Obvodného súdu Košice 2, č.k. 8Nt/75/93-20 zo dňa 11.8.1993, bola predĺžená lehota trvania väzby u obvineného M. G. do 30.9.1993.
Úradným záznamom spísaným dňa 20.9.1993 na OÚV PZ SR Košice II, ČVS: VP-464/10-93, mal súd preukázané, že uvedeného dňa vyšetrovateľ uskutočnil telefonický rozhovor s MUDr. X. z Psychiatrickej kliniky väzenskej nemocnice ÚZVaJS v Trenčíne, ktorý mu oznámil, že zdravotný stav obvineného G. nedovoľuje vykonať procesné úkony.
Podľa písomnej správy Ústavu zboru väzenskej a justičnej stráže SR, č. ÚZVJS: 36/90-38-93, ktorá bola doručená OÚV PZ SR Košice II k ČVS: VP-464/10-93 dňa 22.9.1993, obvinený M. G. bol prijatý na psychiatrické oddelenie Nemocnie pre obvinených a odsúdených dňa 27.7.1993 kvôli prejavom duševnej choroby. Pre posúdenie jeho duševného stavu bolo doporučené znalecké posúdenie.
Uznesením Obvodného súdu Košice II zo dňa 28.9.1993, č.k. 8T/73/93-25, bola predĺžená lehota trvania väzby u obvineného M. G. do 31.10.1993.
Listom zo dňa 7.10.1993 Obvodná prokuratúra Košice II, sp. zn. 3Pv/869/93, OÚV PZ SR Košice II k č. ČVS: VP-464/10-93 zaslala vyšetrovací spis a uložila opätovne predvolať, resp. predviesť všetkých svedkov v zmysle pokynu zo dňa 13.7.1993 a vykonať ďalšie úkony vrátane zistenia zdravotného stavu obvineného G..
Uznesením Obvodného súdu Košice 2, č.k. 8T/73/93-30, zo dňa 26.10.1993, bola predĺžená lehota trvania väzby u obvineného M. G. do 30.11.1993.
Uznesením zo dňa 24.11.1993 obvodný prokurátor pre Košice II vo veci trestného činu ublíženia na zdraví proti obvinenému M. G. rozhodol o jeho prepustení z väzby na slobodu vzhľadom na to, že mu bol nariadený výkon trestu odňatia slobody na základe rozsudkov Obvodného súdu Košice 2, sp. zn. 7T/141/93 z 27.10.1993 a na základe rozsudku Mestského súdu v Košiciach sp. zn. 5T/363/91.
Predloženými zápisnicami o výsluchu obvineného mal súd preukázané, že dňa 18.6.1993 a dňa 19.6.1993 bol obvinený M. G. vypočutý OÚV PZ SR Košice II vo veci vedenej pod ČVS: VP-870/10-93.
Predloženými zápisnicami o výsluchu svedka mal súd za preukázané, že OÚV PZ SR Košice II vo veci vedenej pod ČVS: VP-870/10-93 uskutočnil výsluchy svedkov a to dňa 22.7.1993 E. Q., nar. XXXX, bytom G. XX, H. (čl. 152-155), dňa 29.10.1993 D. I., nar. XXXX, bytom H., S. XX (čl. 156-159), dňa 1.11.1993 svedka D. I., nar. XXXX, bytom H., E. X (čl. 160-162) a dňa 1.11.1993 svedka I. I., nar. XXXX, bytom H. č. XX, H., (čl. 163-166).
Dňa 7.1.1994 vyhotovil OÚV PZ SR Košice II vo veci ČVS: VP-464/10-93 Záverečnú správu s návrhom na konečné opatrenie na obvineného M. G., preto že dňa 17.6.1993 v Košiciach na ul. Tr. SNP pred redakciou Večerníka na Luníku II. prepadol Z. A. a spôsobil mu zranenie s dobou práceneschopnosti 10 týždňov, teda inému úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, čím spáchal trestný čin ublíženia na zdraví. Z odôvodnenia tejto záverečnej správy vyplynulo, že skutok, ktorý mal obvinený G. spáchať dňa 19.3.1993 a ktorým mal spôsobiť zranenie Z. E., sa nedá objasniť, nakoľko poškodený E. sa po skončení práceneschopnosti nezdržiava v mieste svojho trvalého bydliska a jeho iný pobyt sa nepodarilo zistiť. Na základe výpovedí svedkov, ktorí boli vo veci vypočutí, nebolo možné posúdiť a tento skutok obvinenému G. náležite dokázať.
Žiadosťou o predvedenie Z. E. zo dňa 13.7.1993, OÚV PZ SR Košice II požiadal Pohotovostnú motorizovanú jednotku, eskortnú skupinu Košice, vzhľadom na to, že Z. E. sa riadne nedostavuje na predvolanky vyšetrovateľa, o jeho predvedenie na deň 19.7.1993 o 7:30 hod.. Upovedomením zo dňa 19.7.1993 Pohotovostná motorizovaná jednotka oznámila Obvodnému úradu vyšetrovania, že Z. E. (t.j. žalobca) nebol predvedený na uvedený deň, nakoľko sa doma nenachádzal. Upovedomenie bolo doručené dňa 21.7.1993.
Žiadosťou o predvedenie Z. E. zo dňa 20.7.1993, požiadal OÚV PZ SR Košice II Pohotovostnú motorizovanú jednotku, eskortnú skupinu Košice, vzhľadom na to, že sa Z. E. riadne nedostavuje na predvolanky vyšetrovateľa, o jeho predvedenie na deň 21.7.1993. Upovedomením zo dňa 21.7.1993 Pohotovostná motorizovaná jednotka oznámila OÚV PZ SR, že Z. E. nebol predvedený na uvedený deň, nakoľko od príbuzných bolo zistené, že v mieste trvalého bydliska sa nezdržiava a iný pobyt nie je známy.
Žiadosťou o predvedenie Z. E. zo dňa 22.10.1993, OÚV PZ SR Košice II požiadal Pohotovostnú motorizovanú jednotku, eskortnú skupinu Košice, vzhľadom na to, že sa Z. E. riadne nedostavuje na predvolanky vyšetrovateľa, o jeho predvedenie na deň 29.10.1993. Podľa oznámenia Pohotovostnej motorizovanej jednotky Obvodnému úradu vyšetrovania, nemohol byť Z. E. predvedený na deň 29.10.1993, nakoľko v skorých ranných hodinách sa doma nenachádzal a podľa udania jeho matky sa s ňou pohádal a z domu odišiel na neznáme miesto.
Dňa 12.12.2013 bol dožiadaným Okresným súdom Trnava vypočutý vo veci žalobca. Žalobca po zákonných poučeniach podľa príslušných ustanovení O.s.p. a poučení o predmete konania do zápisnice sa odmietol k návrhu vyjadriť a odporučil obrátiť sa na právnu zástupkyňu ním splnomocnenú.
Podľa ust. § 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o
väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
Podľa ust. § 18, ods. 1 a 2 zák. č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ust. § 25 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., v právnych vzťahoch upravených v tomto zákone vystupuje v mene štátu ústredný orgán uvedený v § 9 ods. 1.
Podľa ust. § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je týmto orgánom,
a) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej republiky, federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,
b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).
Vzhľadom na námietku nedostatku pasívnej legitimácie vystupovať v mene štátu v tomto konaní, ktorú vznieslo tak Ministerstvo spravodlivosti SR, ako aj Ministerstvo vnútra SR, obe striedavo na základe návrhov žalobcu konajúce za štát, bolo potrebné vyporiadať sa prvotne s otázkou ktorý štátny orgán má za štát v danej veci konať.
Označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka konania na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O.s.p.. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26.9.2012, sp. zn. 6Cdo/149/2011).
Vzhľadom na vyššieuvedené bolo potrebné ustáliť, či žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom vyšetrovacích orgánov PZ SR patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR alebo do pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti. V danom prípade napokon sám žalobca po predložení rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.10.2008, sp. zn. 22C/62/2003 žalovanou Slovenskou republikou, zastúpenou Ministerstvom vnútra SR a jej odvolaní sa na odôvodnenie rozsudku, označil na pojednávaní dňa 31.1.2014 za štátny orgán oprávnený konať v mene štátu ako zodpovednostného subjektu podľa zák. č. 58/1969 Zb., Ministerstvo spravodlivosti SR.
Na základe návrhu žalobcu napokon štát, ktorý je pasívne legitimovaným subjektom v zmysle ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., v tomto konaní zastupovalo Ministerstvo spravodlivosti SR.
Podľa ust. § 12 ods. 11 zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok), v znení platnom v rozhodnom období, trestným konaním sa rozumie konanie podľa tohto zákona, trestným konaním sa rozumie konanie podľa tohto zákona, trestným stíhaním úsek konania od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej a prípravným konaním úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, postúpenia veci, prerušenia alebo zastavenia trestného stíhania pred podaním obžaloby.
Podľa ust. § 1 ods. 1 Trestného poriadku, účelom trestného poriadku je upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní.
Podľa ust. § 12 ods. 1 Trestného poriadku, orgánmi činnými v trestnom konaní sa rozumejú súd, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán.
Keďže žalobca svoj nárok zdôvodňoval nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľa ako orgánu činného v trestnom konaní, a to v trestnom konaní ktoré bolo začaté vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania, je nesporné, že sa jedná v prípade žalobcom napádanej nesprávnosti úradného postupu štátu, v zmysle ust. § 12 ods. 1 a ods. 11 zák. č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku o nesprávny úradný postup v trestnom konaní, v ktorom prípade v zmysle ust. § 9 ods. 1 veta druhá zák. č. 58/1969 Zb. je ústredným orgánom kompetentným za štát konať, Ministerstvo spravodlivosti SR. Na základe uvedeného mal tak súd v danom prípade Ministerstvo spravodlivosti SR za správne označený ústredný orgán štátu konajúci za žalovanú Slovenskú republiku.
Pokiaľ sa jedná o otázku nesprávneho úradného postupu, z titulu ktorého si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody voči štátu, malo sa jednať o nesprávny úradný postup vyšetrovacieho orgánu pri vyšetrovaní trestnej veci vedenej Obvodným úradom vyšetrovania PZ SR Košice II pod č.p. VP-464/10-93, a podľa žalobcu mal nesprávny úradný postup vyšetrovateľa spočívať v tom, že nevyšetril vec riadne a včas, keďže žalobcu neinformoval o výsledkoch vyšetrovania a vykonaných procesných úkonoch, nevykonal procesné úkony na náležité zistenie skutkového stavu páchateľa a nebolo vznesené obvinenie voči M. G..
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je objektívnou zodpovednosťou za škodu, t.j. bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom splnení troch podmienok a to: nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu je teda existencia nesprávneho úradného postupu. Nesprávny úradný postup môže byť tak rozmanitý, že jeho všeobecné vyjadrenie v definícii, ako i zovšeobecňujúci popis nie je možný, preto zákon nedefinuje nesprávny úradný postup. Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. V rámci nesprávneho úradného postupu riešia sa tie prípady vzniku škôd, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou.
Podľa ust. § 2 ods. 5 Trestného poriadku (účinného v čase spáchania a prešetrovania skutku, ako aj v čase účinnosti zák. č. 58/1969 Zb.), orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán. Priznanie obvineného nezbavuje orgány činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať všetky okolnosti prípadu.
Podľa ust. § 2 ods. 6 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i súhrnne, nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.
Podľa ust. § 160 ods. 1 Trestného poriadku, ak zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, a ak nie je dôvod pre postup podľa § 159 ods. 2 a 3, začne vyšetrovateľ alebo vyhľadávací orgán bez meškania trestné stíhanie. Trestné stíhanie sa začína uznesením. Ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania, začne vyšetrovateľ alebo vyhľadávací orgán trestné stíhanie vykonaním zabezpečovacích úkonov podľa ustanovení druhého až piateho oddielu štvrtej hlavy. Po ich vykonaní vyhotoví bez meškania uznesenie. Prokurátorovi sa doručí odpis uznesenia najneskoršie do 48 hodín.
Podľa ust. § 163 ods. 1 Trestného poriadku, ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin bol spáchaný určitou osobou, vydá vyšetrovateľ bez meškania uznesenie, že sa táto osoba stíha ako obvinený.
Podľa ust. § 164 ods. 2 Trestného poriadku, vyšetrovateľ postupuje pri vyšetrovaní z vlastnej iniciatívy tak, aby čo najrýchlejšie a najúplnejšie boli objasnené všetky skutočnosti potrebné na posúdenie prípadu, osoby páchateľa i nároku poškodeného na náhradu škody a aby boli tiež odhalené príčiny, ktoré viedli k trestnej činnosti alebo umožnili jej spáchanie (§ 89 ods. 1). Na zistené nedostatky alebo závady upozorní vyšetrovateľ štátny alebo iný orgán, podnik alebo organizáciu, ktorých sa zistený nedostatok alebo závada týka.
Vykonaným dokazovaním, a to oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi z vyšetrovacieho spisu Obvodného úradu vyšetrovania PZ SR Košice II, č.p. VP-464/10-93, mal súd za preukázané, že vyšetrovanie v danej veci prebiehalo v súlade s cit. zákonnými ustanoveniami upravujúcimi postup vyšetrovania, a to priebežne a riadne. Vo veci bolo začaté trestné stíhanie, voči M. G. bolo vznesené obvinenie, boli vykonávané vyšetrovacie úkony. Súd nezistil nesprávny úradný postup vyšetrovateľa, existenciu ktorého tvrdil bez jeho bližšej konkretizácie, žalobca. Vyšetrovateľ konal vo veci priebežne a bez toho, aby z jeho strany boli spôsobené akékoľvek prieťahy. Je potrebné zohľadniť, že na rýchlosť vykonania jednotlivých procesných úkonov mal vplyv aj zdravotný stav obvineného, ako aj nedostavovanie sa niektorých svedkov na vyšetrovacie úkony na základe predvolaní a následná nevyhnutnosť ich predvedenia. Pokiaľ sa jedná o otázku neinformovania žalobcu o výsledkoch vyšetrovania o vykonaných procesných úkonoch, v tomto smere poukazuje súd na žiadosti vyšetrovateľa o predvedenie žalobcu z dní 13.7., 20.7. a 22.10.1993 a na upovedomenia z dní 19.7., 21.7. a 29.10.1993, z obsahu ktorých je zrejmé a súd mal tak za preukázané, že sa žalobca nezdržiaval v mieste svojho trvalého bydliska a žiadnu inú svoju adresu vyšetrovateľovi neoznámil a preto ho vyšetrovateľ nemohol informovať o výsledkoch vykonávaného vyšetrovania. T.j. súd nezistil nesprávny úradný postup. Tým nebol daný ani len prvý zákonný predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi titulom nesprávneho úradného postupu.
Aj pokiaľ sa jedná o vznik škody, žalobca len vo všeobecnosti tvrdil, že mu bola spôsobená škoda, ktorú ani na základe výzvy súdu bližšie nekonkretizoval, len uviedol prostredníctvom právneho zástupcu, že sa jedná o nemajetkovú ujmu spočívajúcu v jeho dlhodobej fyzickej a psychickej indispozícii. Vznik žiadnej konkrétnej škody ako majetkovej ujmy však v tomto konaní žalobca ani netvrdil a ani nepreukázal, pričom dôkazné bremeno zaťažovalo práve žalobcu. Pokiaľ sa týka uplatneného nároku na náhrady škody vo výške 10.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy, je potrebné uviesť, že zák. č. 58/1969 Zb. neupravuje zodpovednosť štátu za vznik nemajetkovej ujmy a náhradu nemajetkovej ujmy neumožňuje, aj keby vznik nemajetkovej ujmy bol žalobca v konaní preukázal, k čomu však nedošlo.
O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nesprávneho úradného postupu, t.j. vtedy, ak nesprávny úradný postup a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nesprávneho úradného postupu, ku škode by nebolo bývalo došlo.
Keďže v danom prípade nebol preukázaný ani nesprávny úradný postup, ani vznik škody, nemohla byť ani preukázaná príčinná súvislosť medzi nimi.
Vykonaným dokazovaním tak nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd preto žalobný návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
Ak by aj bolo preukázané naplnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania práva žalobcu na náhradu škody, vychádzajúc z predpokladu, že vyšetrovanie bolo ukončené vypracovaním záverečnej správy dňa 7.1.1994, je potrebné vyhodnotiť, že objektívna premlčacia doba 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti z ktorej škoda vznikla uplynula najneskôr 7.1.2004 (a len v rámci nej mohla plynúť subjektívna premlčacia doba) a žaloba bola podaná na súde až po je uplynutí dňa 7.1.2009.
O trovách konania rozhodol súd v zmysle ust. § 141 ods. 2 O.s.p. tak, že vo veci úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnila a vo veci neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia na Okresný súd Košice II. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok).