Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6CoE-174-2013.pdf
PDF · 110.42 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/174/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, za ktorú ako konateľ koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému: Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom v C. R., B. XXX, okres S., pre vymoženie 1 198,28 € s príslušenstvom, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 1311/09, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava z 21. augusta 2013 č. k. 8 Er 142/2009
- 24
rozhodol:
Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.
P o t v r d z u j e uznesenie.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo len „exekučný súd“) uznesením označeným v záhlaví exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Exekučným titulom v danom prípade bol právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. z 22.10.2008 sp. zn. SR XXXXX/XX (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“ alebo „exekučný titul“) povinného zaväzujúci na peňažné plnenie voči oprávnenému. Podkladom pre jeho vydanie bola zmluva o úvere č. XXXXXXX zo 7.4.2008 (ďalej len „úverová zmluva“), na základe ktorej oprávnený ako veriteľ povinnému ako dlžníkovi poskytol úver v sume 20 000 Sk a povinný sa zaviazal veriteľovi zaplatiť celkovo 39 120 Sk v 12 mesačných splátkach.
Vec právne posúdil podľa §41 ods. 2 písm. d), §57 ods. 1 písm. g), ods. 2, §58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný poriadok“ alebo aj len „EP“), §44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“ alebo aj len „ZoRK“), ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a podľa §2 písm. a) a písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vyššie uvedenú úverovú zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc pritom zo zistenia, že oprávnený v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti ako veriteľ z vlastných zdrojov povinnému dočasne poskytol finančné prostriedky vo forme úveru, pričom povinnému ako dlžníkovi (fyzickej osobe) úver nebol poskytnutý na výkon jeho obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Konštatoval, že prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, alebo označenie úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
Rozhodcovskú doložku obsiahnutú v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako neoddeliteľnej súčasti úverovej zmluvy považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a v zmysle §53 ods. 5 Obč. zák. preto za absolútne neplatnú, na čo musí prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo). Usúdil totiž, že praktickým dôsledkom aplikovania ustanovenia rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľovi fakticky je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Konštatoval, že znenie rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Vychádzajúc tak zo zistenia, že právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie vo veci je založená na absolútne neplatnej rozhodcovskej doložke, dospel k názoru, že exekúcia je neprípustná, a preto podľa §57 ods. 1 písm. g), 57 ods. 2 a 58 ods. 1 EP ju zastavil.
S odôvodnením, že súdny exekútor trovy exekúcie napriek opakovaným výzvam súdu neuplatnil, súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie (§200 ods. 2 EP).
Proti tomuto uzneseniu oprávnený (ďalej aj len „odvolateľ“) podal odvolanie. Navrhuje, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Exekučnému súdu predovšetkým vyčíta, že pri aplikácii smernice 93/13/ES nezohľadnil svoju povinnosť účastníkov exekučného konania upozorniť na neprijateľnú podmienku a tak (ani) oprávnenému nedal možnosť vyjadriť sa či už k nej alebo k prípadnému stanovisku (reakcii) povinného. Je však toho názoru, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec Exekučným poriadkom mu zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou §41 ods. 2 EP a §45 ods. 1 a 2 ZoRK postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. To mu ako exekučnému súdu neprináleží, preto porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Exekučný súd totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu v posudzovanej veci navyše dochádza za situácie, kedy exekučný súd prv už preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom a nezistil žiadne rozpory. Poukazuje na to, že exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. §40 a nasl. ZoRK oprávneným rozhodovať o zrušení rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov zákonodarca všeobecným súdom priznal iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a pritom všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa odvolateľa exekučný súd s rozhodcovským rozsudkom musí nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Odvolateľ namieta tiež to, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. K tomu malo dôjsť tým, že okrem už vytknutého porušenia princípu legality, exekučný súd mal porušiť aj zásadu začatia konania na návrh, zásadu rovnosti účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces i zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Podľa odvolateľa exekučný súd mal odlišný prístup k jednotlivým účastníkom konania, keď povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv, kým oprávnený v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnej však nezákonne dal dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie.
Nedostatočné zistenie skutkového stavu pre nevykonanie dokazovania a námietku, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci uplatňuje s odôvodnením, že exekučný súd nad rámec svojho oprávnenia posudzoval aj otázku súladu (podľa odvolateľa platnej) rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Zdôrazňuje, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom
zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nesúhlasí ani s posúdením úverovej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. On svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy podľa §497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ust. §261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté z nej sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy vzniknuté medzi nimi sa budú spravovať Obchodným zákonníkom.
Oprávnený alternatívne navrhuje, aby odvolací súd podľa §109 ods. 1 písm. c) OSP konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním sformulované nasledovné prejudiciálne otázky:
„1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.
Oprávnený zároveň navrhuje, aby odvolací súd postupom podľa §109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a Ústavnému súdu Slovenskej republiky podal návrh na začatie konania o súlade §44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.
Odvolací súd po zistení, že odvolanie podal včas na to oprávnený účastník konania (§201 a 204 OSP) proti uzneseniu, proti ktorému je odvolanie prípustné, prejednal vec bez nariadenia pojednávania v zmysle §214 ods. 2 OSP v rozsahu vyplývajúcom z §212 ods. 1 a 3 OSP a dospel k názoru, že na vec sa vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Postupujúc podľa §213 ods. 2 OSP oprávneného i povinného preto vyzval, aby sa vyjadrili k možnému použitiu §3 a 4 zákona o rozhodcovskom konaní s tým, že odvolací súd bude skúmať, či rozhodcovská zmluva bola uzavretá v písomnej forme a bude teda posudzovať či bola daná právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok a v tej súvislosti posúdi, či rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa §41 Exekučného poriadku.
Oprávnený vo vyjadrení k výzve v celom rozsahu poukázal na argumentáciu použitú v odvolaní. K otázkam nastoleným vo výzve vecne sa nevyjadril.
Odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť. Napadnuté uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle §219 ods. 1 OSP potvrdil, aj keď z iných dôvodov. Exekučný súd danú vec posudzoval podľa inej právnej normy ako odvolací súd, ale táto skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť výroku napadnutého rozhodnutia. Nesprávnosť v odôvodnení rozhodnutia exekučného súdu odvolací súd napráva odôvodnením tohto potvrdzujúceho rozhodnutia. Vzhľadom na to, že bol zachovaný postup podľa §213 ods. 2 OSP, nedochádza tým k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom a odvolací súd môže potvrdiť vecne správne rozhodnutie bez nutnosti zmeny alebo zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože jeho rozhodnutie pre účastníkov nie je prekvapivým.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Odvolací súd sa z tohto dôvodu v prvom rade zaoberal otázkou, či rozhodcovská zmluva bola uzavretá v písomnej forme, pretože inak je neplatná, a či teda bola daná právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok a v tej súvislosti, či rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa §41 EP [v zmysle §41 ods. 2 písm. d) EP podľa tohto zákona exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených].
Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§3 ods. 1 ZoRK). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§4 ods. 1 ZoRK). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§4 ods. 2 ZoRK).
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je oprávnený a povinný v každom štádiu exekučného konania, a to i bez návrhu (ex officio) skúmať či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania a či neexistujú relevantné okolnosti, so zreteľom na ktoré je (alebo v štádiu konania pred udelením poverenia na vykonanie exekúcie by bol) nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že na takéto rozhodnutie sú dané dôvody. Uvedené znamená, že exekučný súd v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania je oprávnený a povinný zaoberať sa tým, či rozhodnutie, ktoré je v danej exekúcii exekučným titulom, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej.
V prejednávanej veci exekučný súd opomenul zaoberať sa riešením tejto otázky, preto sa jej riešením zaoberal odvolací súd po poučení účastníkov v zmysle §213 ods. 2 OSP.
Oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie pripojil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. z 22.10. 2008 sp. zn. SR XXXXX/XX, z ktorého vyplýva, že právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť daný spor je založená na dojednaní rozhodcovskej doložky obsiahnutom v bode 17 VOP, považujúc VOP za súčasť úverovej zmluvy.
Z obsahu spisu (VOP vo fotokópii) odvolací súd zistil, že rozhodcovská doložka je obsiahnutá v bode 17 týchto všeobecných podmienok poskytnutia úveru, tieto nie sú podpísané ani jednou zo zmluvných strán. V samotnej úverovej zmluve jej účastníkmi podpísanej dňa 7.4.2008 rozhodcovská doložka obsiahnutá nie je. V úverovej zmluve dlžník len vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom zmluvy, ako aj s obsahom plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane zmluvy, nemá k nim výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdil prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok.
Podľa názoru odvolacieho súdu pre nedostatok podpisu účastníkov zmluvy na všeobecných podmienkach poskytnutia úveru nie je možné dospieť k záveru, že účastníci úverovej zmluvy rozhodcovskú zmluvu uzavreli v písomnej forme tak, ako to vyžaduje zákon (§4 ods. 2 ZoRK).
Úverová zmluva je obsiahnutá na jedinej strane a končí v mieste, kde sa nachádzajú podpisy povinného a oprávneného, na spodku strany. V zásade platí, že podpisy zmluvných strán sa nachádzajú v závere dokumentu, obsahom ktorého chcú byť viazané, a tak tomu je aj v posudzovanej veci. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru ako ďalší dokument (nachádzajúci sa hoci aj na zadnej strane toho istého listu papiera ako zmluva samotná) na rozdiel od úverovej zmluvy, teda už nie sú kryté podpisom ani jednej zo zmluvných strán. Platí preto, že rozhodcovská doložka v nich obsiahnutá sa nenachádza v dokumente podpísanom zmluvnými stranami.
Obchodný zákonník umožňuje, aby všeobecné obchodné podmienky boli súčasťou zmluvy, pretože v zmysle jeho ustanovenia §273 časť obsahu zmluvy možno výslovne určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené. Ustanovenie §54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy však prikazuje aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka na práva a povinnosti spotrebiteľa, pokiaľ sú pre spotrebiteľa priaznivejšie ako príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka („zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa“). Citované ustanovenie §54 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje korektív pre použitie ustanovení Obchodného zákonníka, a to aj napriek charakteru úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka. Uvedené znamená, že Obchodný zákonník možno v prípade spotrebiteľskej zmluvy aplikovať iba tam, kde nenarazí na obmedzenia vyplývajúce z Občianskeho zákonníka.
Podľa Občianskeho zákonníka rovnako je daná možnosť, aby všeobecné obchodné podmienky boli súčasťou zmluvy, ale len pri poistných zmluvách (§788 ods. 3 Občianskeho zákonníka), pretože pre iné prípady Občiansky zákonník nemá takéto ustanovenie všeobecného charakteru. To znamená, že na rozdiel od zmlúv posudzovaných podľa ustanovení Obchodného zákonníka, (okrem poistnej zmluvy) v prípade zmlúv posudzovaných podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, pre platnosť ktorých sa vyžaduje písomná forma, všeobecné obchodné podmienky sa stanú súčasťou zmluvy, len ak ich účastníci podpíšu, resp. ak by sa ustanovenia všeobecných obchodných podmienok priamo prevzali do zmluvy. Pre zachovanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy pod sankciou jej neplatnosti (§4 ods. 2 ZoRK) nepostačuje preto klauzula, ktorá odkazuje na úpravu vo všeobecných obchodných podmienkach bez toho, aby aj tieto všeobecné obchodné podmienky boli podpísané.
Aplikujúc uvedené na posudzovaný prípad, kde rozhodcovská doložka pri spotrebiteľskom úvere, ktorý je potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, je obsiahnutá výlučne vo VOP, ktoré účastníkmi úverovej zmluvy nie sú podpísané, pričom pre platné dojednanie rozhodcovskej doložky zákon vyžaduje písomnú formu, takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je neplatné.
Keďže rozhodcovská zmluva nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, lebo všeobecné podmienky poskytnutia úveru nie sú podpísané účastníkmi zmluvy, rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienku písomnej formy, a preto je neplatná. Inú platnú rozhodcovskú zmluvu oprávnený nepredložil.
Za tejto situácie rozhodcovský súd nemal právomoc vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 146/2011 z 13.10.2011). Ak rozhodcovský súd vydal rozhodcovský rozsudok napriek tomu, že nemal na to právomoc, takéto ním vydané rozhodnutie nie je exekučným titulom podľa §41 EP, lebo ide o nulitný právny akt. Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je len taký exekučný titul, ktorý materiálne i formálne je vykonateľným. V tomto rozsahu exekučný súd je nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný, a to v každom štádiu exekučného konania či už na návrh alebo aj bez návrhu skúmať exekučný titul a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky jeho materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, aj bez návrhu exekúciu zastaviť.
Z vyššie uvedených dôvodov exekučný súd rozhodol vecne správne, keď exekúciu vykonávanú na základe nulitného právneho aktu zastavil. Odvolací súd preto v zmysle §219 ods. 1 OSP jeho vecne správne rozhodnutie potvrdil, aj keď z iných dôvodov.
Vzhľadom na dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie (pre nedostatok písomnej formy neplatne uzavretá rozhodcovská doložka), nebolo potrebné zaoberať sa odvolacími námietkami odvolateľa, pretože všetky odvolacie námietky sú právne irelevantné a odvolanie oprávneného je nedôvodné.
Z dôvodu, že exekučný súd rozhodol o zastavení exekúcie, v zmysle §200 ods. 2 EP bolo jeho povinnosťou rozhodnúť aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. V danom prípade exekútor náhradu trov neuplatnil, preto exekučný súd rozhodol správne a v zmysle zákona, keď súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie. Odvolací súd z týchto dôvodov podľa §219 ods. 1 OSP potvrdil aj toto vecne správne rozhodnutie exekučného súdu.
Podľa §109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa §109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa §251 ods. 4 OSP na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa §36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon4c) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno inter alia prerušiť. V zmysle odkazu 4c) ide napríklad o §14 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov alebo o §68d zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení zákona č. 589/2003 Z. z., ktoré zákony expressis verbis ustanovujú podmienky, za ktorých sa exekučné konanie prerušuje.
V zmysle citovaných zákonných ustanovení na exekučné konanie možno teda aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku len vtedy, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Exekučný poriadok v §36 ods. 5 výslovne vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie, okrem osobitným zákonom stanovených prípadov, medzi ktoré nespadá prerušenie konania v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedených dôvodov §109 ods. 1 písm. c) ani §109 ods. 1 písm. b) OSP na exekučné konanie nemožno aplikovať, a teda nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to žiada oprávnený.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Vzhľadom na dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie (rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého sa predmetná exekúcia vykonávala nie je spôsobilým exekučným titulom, a to v dôsledku nedostatku písomnej formy neplatne uzavretej rozhodcovskej doložky), je zrejmé, že prejudiciálne otázky, ktoré majú byť Súdnemu dvoru EÚ podľa návrhu oprávneného predložené, sú irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a ich potenciálne zodpovedanie naň nemá reálny dosah. Na základe uvedeného v posudzovanom prípade nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva na Súdny dvor EÚ.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zamietol návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. b) a c) OSP.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa §224 ods. 1 OSP v spojení s §142 ods. 1 OSP, pretože oprávnený bol v odvolacom konaní neúspešný a úspešnému povinnému trovy v odvolacom konaní preukázateľne nevznikli.
Výsledok hlasovania senátu 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.