Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-269-2013.pdf
PDF · 78.5 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/269/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka, a.s., Bratislava, Michalská 18, IČO 36 854 140, zast.: JUDr. Branislav Zuberec, advokát, Bratislava, Michalská 9, proti žalovanému: D. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, o zaplatenie 5.170,07 eur a príslušenstva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 18. marca 2013 č. k.12C/377/2012-77 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd rozhodol tak, že I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.597,37 eur a 9% úrok z omeškania p. a. zo sumy 844,15 eur od 17.10.2012 do zaplatenia, II. konanie v časti o zaplatenie istiny 2.888,23 eur zastavil, III. vo zvyšku žalobu zamietol, IV. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 488,75 eur na trovách právneho zastúpenia a 225,36 eur na ďalších trovách, k rukám právneho zástupcu žalobcu a V. žalovanému povolil vykonať peňažné plnenie v splátkach po 100 eur mesačne, vždy do 20. dňa mesiaca, pod stratou výhody splátok, počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že v prvom rade splatí žalovaný úrok z úveru 827,32 eur, debetný zostatok na účte 16,83 eur, následne trovy konania žalobcovi a v poslednom rade úrok z omeškania. Svoje rozhodnutie odôvodnil s použitím § 52 ods. 1 a 4, § 517 ods. 2 O. z. Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 a § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a v časti náhrady trov konania ust. § 142 ods. 2 O.s.p.. Vecne argumentoval tým, že žaloba bola s prihliadnutím na dôkaznú povinnosť žalobcu podaná dôvodne len sčasti a nárok žalobcu je oprávnený čiastočne. Považoval za potrebné uviesť, že neobstojí návrh zástupcu žalobcu, aby súd, ak ho chce vypočuť, odročil pojednávania. Je na žalobcovi a jeho advokátovi, aby si svoj nárok obhájil (§ 120 ods. 1 a § 79 ods. 2 O. s. p.), k čomu mu bolo riadne doručené aj predvolanie. K samotnému nároku žalobcu uzavrel, že zmluva o úvere bola uzavretá platne, obsahuje náležitosti požadované zákonom, pričom žalovaný nárok žalobcu po skutkovej (vecnej) a ani po právnej stránke čo do dôvodu nesporoval, namietal jeho výšku, následne však uznal výšku splateného úveru, pričom podľa vyčíslenia žalobcom tu žalobca evidoval aj platby žalovaného vymáhajúcej firme, od júna 2011 do júla 2012 v sume celkom 1.302,61 eur. Vzhľadom k spotrebiteľskému charakteru zmluvného vzťahu súd prvého stupňa z úradnej moci preskúmal oprávnenosť jednotlivých nárokov a po konštatovaní platnosti zmluvy o úvere žalobe v časti uplatnenej na úroku dohodnutom v úverovej zmluve (14,7% ročne), predstavujúceho sumu 827,32 eur vyhovel a zaviazal tak žalovaného k zaplateniu zmluvného úroku, keď v časti uplatneného úroku z omeškania ho žalobca správne vyčíslil v súlade s právnou úpravou, keď podľa tabuľkovej špecifikácie započal s vyčísľovaním v sadzbe 10 percent ročne, postupne prešiel k sadzbe 9 percent a skončil sadzbou 8,75 percenta. Medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva, na základe ktorej žalobca žalovanému založil a viedol peňažný účet. Žalovaný tu opäť nárok žalobcu ani po skutkovej (vecnej), ani po právnej stránke nesporoval. Vzhľadom k spotrebiteľskému charakteru zmluvného vzťahu však súd z úradnej moci aj v
tejto časti žalobného nároku preskúmal jeho oprávnenosť. Žalovaný debetný zostatok na účte v sume 16,83 eur uznal a preto ho k jeho zaplateniu súd zaviazal. Nárok žalobcu na „debetnom úroku“ ako určitej formy sankcie, ktorý termín nie je zákonu známy, však súd zamietol. Debetný úrok je sankciou za nedodržanie zmluvných podmienok, táto sankcia je neprimerane vysoká v zmysle na § 53 ods. 4 písm. k/ O. z., okrem toho „dojednanie“ o tzv. debetnom úroku súd považuje za obchádzanie zákona (§ 39 O. z.), aby nemusel žalobca uplatňovať úrok z omeškania v zákonom limitovanej výške, preto priznal na úroku z omeškania výlučne úrok v zmysle zákonnej úpravy - 9% ročne. V súlade s § 160 ods. 1 O. s. p. uložil v rozsudku povinnosť na žiadosť žalovaného a výšku uloženej mu povinnosti vykonať v splátkach, pričom ich výšku určil tak, aby bola pohľadávka žalobcu vrátane úrokov z omeškania v rámci možností žalovaného čo najskôr uspokojená. Pokiaľ sa však žalovaný omešká so zaplatením čo i len jednej splátky, stane sa splatnou jemu uložená povinnosť v celosti. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p. a žalobcovi, ako účastníkovi v konaní úspešnejšiemu vo väčšom rozsahu (86%) má nárok na náhradu trov konania, z ktorého dôvodu mu súd priznal voči žalovanému (úspešnému v rozsahu 14%) náhradu trov, a to zo súdneho poplatku zaplateného vo výške 313 eur a z trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby (1. prevzatie a príprava zastúpenia, 2. podanie žaloby) v tarifnej odmene po 180,93 eur, paušálne výdavky 2x 7,63 eur a DPH, v rozsahu 76% (86 mínus 14).
Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho zástupcu odvolanie, výslovne v časti, v ktorej súd prvého stupňa zamietol jeho žalobný nárok a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa navrhol zmeniť tak, že bude žalovanému uložená povinnosť zaplatiť mu 2.281,84 eur a úrok z omeškania zo sumy 1.511,79 vo výške 9% p. a. od 17.10.2012 až do zaplatenia a 25 % úrok zo sumy 16,83 eur od 11.10.2012 do zaplatenia. Ako odvolací dôvod označil nesprávne právne posúdenie veci, ako aj nepreskúmateľnosť rozsudku v tejto časti.
Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu sa vyjadril v tom smere, že s odvolaním nesúhlasil, keď mal za to, že žiadosť žalobcu a jeho zástupcu je prehnaná a miestami hraničí s úžerou.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti rozsudku a v časti o náhrade trov konania.
V zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O. s. p. i uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O. s. p.), súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z ust. § 157 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia
predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t. j. musí byť preskúmateľné.
Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne ani vecne neodôvodnil.
V prvom rade je potrebné konštatovať, že z odôvodnenia prvostupňového rozsudku nie je zrejmé, v akom zvyšku bola žaloba zamietnutá. S najväčšou pravdepodobnosťou nebol priznaný uplatňovaný ,,debetný úrok“ vo výške 25% ročne v podstate s odôvodnením, že takáto sankcia za nedodržanie zmluvných podmienok je neprimerane vysoká v zmysle § 53 ods. 4 písm. k/ O. z. v spotrebiteľskej zmluve uzavretej účastníkmi. Tu však opomenul, že v takom prípade v zmysle § 153 ods. 4 O. s. p. bolo povinnosťou prvostupňového súdu i bez návrhu ex offo uviesť túto zmluvnú podmienku vo výroku rozhodnutia a ak týmto zákonom stanoveným spôsobom nepostupoval, nerozhodol tak o celom predmete konania.
V dôsledku vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., keďže takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom, zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude zodpovedať všetky relevantné otázky súvisiace s žalobným nárokom, ktorý mal byť, resp. bol zamietnutý aj s ohľadom k priznanému žalobnému nároku, v prípade potreby doplniť dokazovanie, jeho výsledky náležite zhodnotiť (§ 132 O. s. p.), vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a o veci v časti, v ktorej táto po odvolaní žalobcu ostala predmetom konania, o trovách konania a tiež o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.), opätovne rozhodnúť a rozhodnutie náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodniť.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.