Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_12CoE-200-2013.pdf
PDF · 100.23 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoE/200/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: N. L., s.r.o., L.: XX XXX XXX, so sídlom v N., V. X/A, zastúpený spoločnosťou verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská 18, IČO: 35 940 875, proti povinnej: R. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom v G., X. 8, vedenej u súdnej exekútorky Mgr. Jany Sitášovej, so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, pod sp. zn. EX 367/13, o vymoženie 190,71 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 06.03.2013, č. k. 39Er/550/2013-13, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spis. zn. EX 367/2013 zamietol.
V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 30.01.2013 domáhal vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnej na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s. v Bratislave č. BW-B/0112/0470 zo dňa 20.07.2012. Dňa 18.02.2013 doručila súdna exekútorka súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa citoval ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a uviedol, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Ak tento zaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu. Pre takéto posúdenie však musí mať k dispozícii predovšetkým zmluvu o úvere so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami a listinu obsahujúcu dohodu o tom, že riešenie sporov, ktoré vzniknú z konkrétneho zmluvného vzťahu, budú zmluvné strany riešiť v rozhodcovskom konaní. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenú v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Súd prvého stupňa preto preskúmal Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.09.2007 a zistil, že uvedenou zmluvou sa oprávnený (pôvodný oprávnený A. - poznámka odvolacieho súdu) zaviazal poskytnúť povinnej úver vo výške 331,94 eur, čím zmluva nadobudla charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ďalej preskúmal Obchodné podmienky pre úver, a to v časti týkajúcej sa rozhodcovskej doložky (bod 11.2), podľa ktorej sa strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody budú spory riešené v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. S poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a ust. § 40 ods. 1 a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd prvého stupňa uviedol, že takto dojednaný spôsob riešenia sporov vzniknutých medzi zmluvnými stranami možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo v obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe mohol byť spôsobilým exekučným titulom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal napadnuté uznesenie zmeniť a súdnemu exekútorovi udeliť poverenie na vykonanie exekúcie alebo alternatívne napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Oprávnený namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/). Uviedol, že právomoc rozhodcovského súdu v predmetnej veci vyplývala z rozhodcovskej doložky priloženej k úverovej zmluve, kde A. ako pôvodný veriteľ v súlade s § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ponúkla svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods.1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. tak, že prípadne vzájomné spory z obchodov mali byť rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného predpisu. Zdôraznil, že zmluva o úvere bola uzatvorená pred 1.1.2008, teda pred novelizáciou Občianskeho zákonníka týkajúcej sa spotrebiteľských zmlúv, a teda úprava Občianskeho zákonníka sa na predmetnú zmluvu o úvere nevzťahuje, nakoľko Občiansky zákonník taxatívne vymedzoval zmluvy, ktoré možno považovať za spotrebiteľské. Ďalej poukázal na rozhodovaciu činnosť slovenských krajských súdov a na nálezy ÚS SR a citujúc § 35 a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 159 ods. 1 a § 161 ods. 1 O.s.p. vyjadril názor, že právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, čím zakladá prekážku „res iudicata“. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava túto žiadosť, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom, ale nepreskúmava ich po stránke hmotnoprávnej ani procedurálnej, keďže na takýto postup nemá právomoc, nakoľko by otváral konanie, ktoré nie je oprávnený sám meritórne rozhodnúť. Ani v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu exekučný súd nie je vecne príslušný vo veci konať, a to či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. V uvedenom rámci vykladá vec aj Súdny dvor EÚ, ktorý vo veci C-40/08 vyslovil úradnú povinnosť exekučného súdu skúmať, či dohoda (rozhodcovská doložka) medzi spotrebiteľom a podnikateľom, ktorou je založená právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, je alebo nie je nekalou zmluvnou podmienkou, avšak iba v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá. Oprávnený mal za to, že konaním súdu mu bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné, čím mu spôsobil ujmu a teda konal i v rozpore so základnou právnou zásadou, podľa ktorej nikomu nie je možné odoprieť spravodlivosť. V ďalšom zdôraznil, že posudzovaná zmluva uzavretá medzi jeho právnym predchodcom a povinnou vznikla pred 1.1.2008, preto nebolo možné na vec aplikovať ustanovenia zákona č. 568/2007 Z. z. účinného od 1.1.2008, keďže v zmysle prechodných ustanovení k novele Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch sa vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.1.2008 posudzujú podľa doterajších predpisov. Zmluvu o úvere preto nemožno považovať za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle Občianskeho zákonníka a nemožno teda aplikovať ani
ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku na uvedený zmluvný vzťah. Tiež poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka a na rôzne jazykové verzie bodu 1, písm. q/ Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS, kde znenie slovenského prekladu smernice je podľa oprávneného zavádzajúce. Citoval z uznesenia Ústavného súdu ČR (sp. zn. IV. ÚS 174/02) a zdôraznil, že súd dospel k úplne nesprávnemu právnemu záveru, svojím konaním porušil a zasiahol do viacerých aj ústavou garantovaných základných práv účastníkov konania a jeho právne zdôvodnenie je v rozpore s viacerými právnymi normami a zásadami, pričom nerešpektuje právne princípy ako zmluvná voľnosť, právna istota, „res iudicata“ a iusticia nemini neganda.
Napadnuté rozhodnutie vydala vyššia súdna úradníčka. O odvolaní oprávneného proti jej uzneseniu zákonný sudca podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné.
Oprávnený v podanom odvolaní namietal rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku a nedôvodné posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej podmienky.
V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok zo dňa 20.07.2012, č. BW- B/0112/0470 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom Trnavská cesta 7, Bratislava, a to rozhodcami JUDr. Adriánom Knežom, JUDr. Marekom Baňasom a Mgr. Branislavom Legátom.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo skúmať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný zisťovať, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou, ktorý vznikol na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej dňa 07.09.2007 medzi právnym predchodcom oprávneného (A. a.s.) a povinnou, je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo nenamietal ani oprávnený.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva už zo samotného označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, riadiacou sa okrem ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch aj príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, aj keď tento v čase jej uzavretia za spotrebiteľské zmluvy považoval len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Charakter predmetnej zmluvy totižto nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku, ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko Slovenská republika je členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri výklade tejto smernice Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis). Zároveň podľa Smernice Rady 93/13/ EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka.
V prejednávanej veci nie je sporné, že pôvodný oprávnený (A., a.s.), ktorý predmetnú zmluvu s povinnou uzatváral, je dodávateľom služby - poskytovanie úverov - čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v obchodnom registri. Povinná pri uzatváraní zmluvy vystupovala ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýva, že konala s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm. a/, b/ Smernice Rady č. 93/13/EHS). Zmluva bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti - poskytovania úverov. Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým
zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.
Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra 2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom.
V posudzovanom prípade rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc vo veci od rozhodcovskej doložky uvedenej v čl. 11.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007), ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o úvere.
Odvolací súd k tomu uvádza, že Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 za neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách považoval všetky ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 3 obsahovalo len demonštratívny výpočet týchto podmienok, a teda charakter neprijateľnej podmienky mohli mať aj iné ustanovenia, ktoré narúšali rovnováhu medzi zmluvnými stranami. Táto nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde rozhodcovská doložka nútila spotrebiteľa, teda povinnú, podrobiť sa v prípade sporu výlučne rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Týmto spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana nemohol dosiahnuť prejednanie sporu pred všeobecným súdom. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, musí na ňu súd prihliadať z úradnej povinnosti.
V tejto súvislosti nie je podstatný ani doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná smernica v čl. 8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Teda ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v ust. § 53 ods. 4 OZ upravená prísnejšie ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto znenie nie je v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice.
Ak oprávnený v podanom odvolaní namietal, že v čase podpisu zmluvy bol pôvodný oprávnený povinný v zmysle ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, ani táto odvolacia námietka neobstojí. Totižto podľa ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere, banky a pobočky zahraničných bánk boli povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o
tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to podľa § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. (poznámka č. 88k/ k zákonu č. 483/2001 Z. z.). Jedná sa o súd zriadený bankami alebo pobočkami zahraničných bánk, resp. ich záujmovým združením. Z exekučného titulu ani z výpisu z Obchodného vestníka č. 49/2003 nevyplýva, že Stály rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s. je stálym rozhodcovským súdom zriadeným v zmysle ust. § 67 zákona č. 510/2002 Z. z., pričom jedine takýto rozhodcovský súd bol v zmysle zákona č. 483/2001 Z. z. oprávnený prejednávať a rozhodovať spory z bankových obchodov.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom preukázateľné trovy tohto konania nevznikli, preto im neboli priznané.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.