Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/262/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Gizely Majerčákovej v právnej veci žalobcu: KVESTA s.r.o., so sídlom v Košiciach, Komenského 71, Košice, IČO: 46 563 865, zastúpený JUDr. Monikou Ilčišinovou, advokátkou so sídlom vo Vranove nad Topľou, Herľanská 547, proti žalovanej: T. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom A. O., L. XX, v konaní o 300 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. -62 zo dňa 30. apríla 2013

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 300 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti z r u š u j e rozsudok a v zrušenom rozsahu v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Okresný súd Michalovce (ďalej len súd prvého stupňa) zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 300 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 36 € za zaplatený súdny poplatok a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 333,12 € k rukám právneho zástupcu žalobcu, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 300 € titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo žalovanej prijatím preddavku na budúcu zmluvu, k uzavretiu ktorej však následne nedošlo.

Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalovaná bola v pracovnom pomere so spoločnosťou MAXIMUS PROSPERITY s.r.o., Prešov na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29.4.2011 a k skončeniu pracovného pomeru došlo dohodou dňom 31.3.2012. Z dôvodu platobnej neschopnosti tohto zamestnávateľa počnúc mesiacom apríl 2012 boli nároky na mzdu za mesiac február a marec 2012 a odstupné vo výške 1 mesačného platu vyplatené žalobkyni Sociálnou poisťovňou z garančného fondu. Dňa 20.4.2012 žalobca previedol na účet žalovanej sumu 300 €. Podľa tvrdenia žalobcu malo ísť o preddavok na mzdu, na ktorú vznikne žalobkyni nárok počnúc mesiacom máj 2012 na základe toho, že uzavrie so žalobcom pracovnú zmluvu, príp. inú dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Žalovaná poprela akúkoľvek ústnu dohodu o budúcom pracovnom pomere medzi účastníkmi konania a trvala na tom, že sumu 300 € považovala za mzdu za mesiac marec, zaslanú jej zamestnávateľom. Nepoprela, že v apríli 2012 prišla jej na účet suma 300€, avšak v tom čase nevedela, od koho je táto suma. Toto zistila až z výpisu z účtu v júni 2012, keďže výpisy z účtu jej boli doručované raz za tri mesiace. Pokiaľ jej neskôr Sociálnou poisťovňou bola vyplatená suma 800,10 €, zistila, že táto suma predstavuje mzdu za mesiac február a marec 2012, odstupné za jeden mesiac a náhradu mzdy za dovolenku.

Právne súd posudzoval vec podľa ust. § 451 ods. 1,2 a § 456 Obč. zák. a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Suma 300 €, ktorú zaslal žalobca žalovanej dňa 20.4.2012, predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovanej, ktoré získala od žalobcu bez právneho dôvodu, keďže nešlo o mzdu za mesiac marec 2012 od jej bývalého zamestnávateľa a nešlo ani o plnenie na základe zmluvy medzi účastníkmi konania, keďže títo pracovnú zmluvu, ani dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru neuzavreli.

O trovách konania rozhodol podľa ust. a zaviazal na ich náhradu úspešnému žalobcovi neúspešnú žalovanú v celom rozsahu.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná a podľa jeho obsahu navrhla rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť a v prípade, že bude musieť uhradiť žalobcovi sumu 300 €, nesúhlasila s jej zaplatením v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Pre ten prípad navrhla splátky, ktorých výšku neuviedla. Nesúhlasila ani so zaplatením trov konania vzhľadom na skutočnosť, že je nezamestnaná a je matkou dvoch maloletých detí, z ktorého dôvodu nie je v jej možnostiach ani schopnostiach súdom priznanú sumu zaplatiť.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť. Poukázal na to, že žalovaná už nemôže ďalej tvrdiť, že suma 300 € predstavuje mzdu za mesiac február a marec od bývalého zamestnávateľa, keďže nároky platobne neschopného zamestnávateľa boli uspokojené Sociálnou poisťovňou dávkou garančného poistenia vo výške 800,09 €, z ktorého dôvodu už nemôže očakávať ďalšie plnenie. Medzi účastníkmi konania nevznikol žiaden zmluvný vzťah, napriek tomu žalovaná nevrátila žalovanú sumu žalobcovi ani potom, čo zistila, z čoho pozostávala vyplatená suma na jej účet na základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne a potom, čo zistila, že žalobca nebol povinný plniť jej na základe žiadneho právneho titulu. Takto žalovaná získala od žalobcu prakticky bezúročnú pôžičku. Tento už vyše roka trvajúci súdny spor pritom nemusel vzniknúť, ak by žalovaná správne zareagovala na predžalobnú výzvu. Žalobcovi pritom so súdnym konaním vznikli náklady na uplatnenie a bránenie práva. Za vzniknutú sociálnu situáciu žalovanej žalobca nie je zodpovedný a nemožno od neho spravodlivo požadovať poskytnutie bezúročnej pôžičky na tak dlhé obdobie s ohľadom aj na situáciu, že jej ponúkal prácu a poskytol jej preddavok na budúcu mzdu, no ona pracovnú ponuku nevyužila a prijaté peniaze odmieta vrátiť žalobcovi.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. v rozsahu vyplývajúcom z ust. , a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej vo veci samej nie je možné vyhovieť.

Rozsudok je vo výroku vo veci samej (výrok I. rozsudku) vecne správny, preto ho odvolací súd v tomto výroku v zmysle ust. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.2.2014 o 9.10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 18.2.2014 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. , .

Žalovaná podľa obsahu odvolania namieta odvolací dôvod podľa ust. , t. j. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom sa riadil právnym názorom vysloveným Krajským súdom v Košiciach v uznesení č. k. -49 zo 11.3.2013, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil.

Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku vo veci samej, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje ( ).

Žalovaná v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvého stupňa a ohľadne ktorých súd vykonal dokazovanie a náležite sa s nimi vyporiadal pri rozhodovaní vo veci a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná prijala od žalobcu dňa 20.4.2012 sumu 300 €, ktorú jej žalobca zaslal titulom preddavku na mzdu, na ktorú jej vznikne nárok v budúcnosti potom, čo uzatvorí pracovnú zmluvu alebo inú dohodu o prácach vykonaných mimo pracovného pomeru so žalobcom. K uzavretiu takejto zmluvy následne nedošlo, teda žalovaná prijala sumu 300 € bez právneho dôvodu, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nešlo o plnenie mzdy za jej platobne neschopného zamestnávateľa, ani o plnenie iných nárokov, ktoré mala voči svojmu zamestnávateľovi (Maximus Prosperity s.r.o., Prešov - poznámka odvolacieho súdu). Prijatú sumu 300 € žalobcovi nevrátila ani potom, čo zistila v júni 2012 z výpisu z účtu, kým jej bola uvedená suma poukázaná a ani potom, čo zistila v Sociálnej poisťovni, že mzda za mesiac marec 2012 a ďalšie nároky z predchádzajúceho pracovného pomeru jej boli vyplatené z garančného fondu Sociálnej poisťovne z dôvodu platobnej neschopnosti jej zamestnávateľa.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa prijala sumu 300 € od žalobcu bez právneho dôvodu, čím jej vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinná žalobcovi vydať.

Súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, ak žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 300 €, preto odvolací súd rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 300 € potvrdil podľa ust. ako vecne správny.

Pokiaľ ide o návrh žalovanej umožniť jej splácanie tejto sumy v splátkach, tomuto nie je možné vyhovieť vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci.

V zmysle ust. ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

Pri úvahe súdu o povolení splátok na splnenie rozsudkom uloženej povinnosti je potrebné vychádzať z okolností konkrétneho prípadu, z povahy prejednávanej veci a priznaného nároku, z osobných, majetkových a zárobkových pomerov účastníkov, ale zároveň je potrebné rešpektovať aj zásadu úmernosti určených splátok k výške priznanej pohľadávky. Je potrebné zohľadniť nielen dopad na situáciu dlžníka, ale aj veriteľa v tom zmysle, či určením splátok nedôjde k neúmernému zvýhodneniu dlžníka na úkor veriteľa.

V konaní pred súdom prvého stupňa žalovaná nepožiadala o povolenie splátok, preto nebolo zisťované splnenie podmienok za tým účelom a z obsahu spisu nie sú zrejmé také pomery žalovanej, ktoré by povolenie splátok odôvodňovali. Ani v odvolaní žalovaná nepreukázala svoje tvrdenia, že nie je schopná dlh zaplatiť jednorázovo, keď iba uviedla (bez predloženia dôkazov), že je nezamestnaná, pracuje na dohodu a je matkou dvoch maloletých detí.

Okrem toho nemožno pominúť skutočnosť, že žalovaná sumu 300, € prijatú dňa 20.4.2012, nevrátila žalobcovi ani potom, čo v júni 2012 zistila, že nešlo o plnenie od jej bývalého zamestnávateľa a ani následne potom, čo všetky jej nároky voči predchádzajúcemu zamestnávateľovi boli uspokojené dávkou z garančného fondu Sociálnej poisťovne. Žalovaná teda napriek svojej vedomosti o vyplatení mzdy za mesiace február a marec 2012, odstupného a náhrady mzdy za dovolenku Sociálnou poisťovňou namiesto bývalého zamestnávateľa, sumu 300 €, o ktorej sa domnievala, že ide o jej mzdu za mesiac

marec 2012, žalobcovi nevrátila a takýto svoj postoj reprezentovala aj počas celého konania, keď neuznávala žalovanú pohľadávku a neprejavila ochotu a vôľu túto sumu žalobcovi vrátiť.

Za týchto okolností, keď žalovaná od 20.4.2012 disponuje neoprávnene sumou 300 €, nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby sa uhradenie jeho pohľadávky oddialilo povolením splátok žalovanej.

Odvolací súd dopĺňa, že žalovaná mala možnosť splácať dlh aj od podania odvolania dňa 24.5.2013 doposiaľ, čím by sa znížil tento dlh, ktorú možnosť však nevyužila a nepreukázala tak skutočnú snahu o postupné vyrovnanie dlhu.

Pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií pre rozhodovanie v zmysle ust. s ohľadom na výšku dlžnej sumy 300 € odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, ak uložil žalovanej zaplatiť sumu 300 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, preto rozsudok aj v tejto časti (vo výroku o lehote na plnenie) ako vecne správny podľa ods. potvrdil.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania účastníkov, súd prvého stupňa rozhodol v zmysle ust. , teda podľa zásady úspechu v konaní, kedy je rozhodujúci vždy procesný výsledok a tento v danom prípade je taký, že žalobca bol úspešný v celom rozsahu, a teda neúspešnej žalovanej vznikla povinnosť nahradiť mu trovy konania.

Avšak aj za tejto situácie bolo povinnosťou súdu zvážiť, a to aj bez návrhu žalovanej, či nie sú splnené podmienky v zmysle ust. pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, a to jednak vzhľadom na osobné, majetkové a sociálne pomery žalovanej, ako aj vzhľadom na okolnosti danej veci.

V zmysle ust. , ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Aplikácia vyššie citovaného ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o prípad hodný osobitného zreteľa, pričom výnimočnosť tohto prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Vždy je pritom potrebné zvážiť okolnosti konkrétneho prípadu tak na strane toho, v čí prospech má byť toto ustanovenie použité, ako aj na strane toho, komu inak prislúchajúci nárok nie je priznaný. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Výnimočnosť prípadu musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnená. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadnuť v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania, pričom treba zohľadniť aj pomery toho účastníka, ktorému by inak patrila náhrada trov konania z toho hľadiska, aký bude dopad rozhodnutia v zmysle ust. na majetkové pomery tohto oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie ust. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a podobne.

Súd prvého stupňa sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal možnosťou rozhodovania podľa ust. , preto úlohou súdu v ďalšom konaní bude skúmať, či v danom prípade sú splnené podmienky v zmysle ust. pre nepriznanie náhrady trov účastníkom konania a v závislosti od výsledkov týchto zistení opätovne rozhodnúť o trovách konania účastníkov.

Za tým účelom súd zistí osobné, majetkové a sociálne pomery žalovanej, zohľadní pomery žalobcu, ktorému inak patrí náhrada trov konania z toho hľadiska, aký bude prípadný dopad rozhodnutia v zmysle ust. na jeho pomery, prihliadne na okolnosti, ktoré predchádzali podaniu žaloby a ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, prihliadne na postoj žalovanej v samotnom konaní a tiež na okolnosť, či žalobca, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí a na základe týchto zistení opätovne rozhodne o trovách konania účastníkov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania účastníkov v zmysle ust. a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom súd rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.