Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5CoE-42-2014.pdf
PDF · 112.06 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/42/2014
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: U. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. W. XXX, o vymoženie sumy 505,88 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno, č. k. 10Er/1209/2006-25 zo dňa 7. augusta 2012, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti výrokov o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa (Okresný súd Komárno) návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol. Exekúciu vedenú pod sp. zn. 10Er/1209/2006 a vedenú u súdneho exekútora JUDr. Branislava Plška, Exekútorský úrad v Bratislave, Letná 5, pod EX 341/06 vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak, že oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Branislavovi Plškovi sumu 64,99 eura do 3 dní od dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovení § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 103 OSP, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 57 ods. 1 písm. a/, g/, ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Uviedol, že súdnemu exekútorovi bolo dňa 26. 09. 2006 udelené poverenie na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 0939/06 zo dňa 28. 03. 2006, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., ktorý mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 23. 04. 2006. Dňa 14. 10. 2009 predložil oprávnený súdu návrh na zmenu súdneho exekútora a žiadal, aby súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka č. 60. Zároveň bolo preskúmaním úverovej zmluvy č. 1620247 zo dňa 09. 06. 2005 zistené, že v čl. 17 je obsiahnutá rozhodcovská doložka. Podľa tejto doložky všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Karlovské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (rozhodcovský súd), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných poriadkov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/19630 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. V tomto smere uviedol, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo rozhodcovskú doložku. Zdôraznil, že takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Poukázal na to, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je podľa občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň poukázal na skutočnosť, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by povinný, teda spotrebiteľ, bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť dojednané, on by bol s týmto ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas podpisom. Zastal názor, že podpis na úverovej zmluve nemožno považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Pri preskúmavaní toho či je predložené rozhodnutie vykonateľným exekučným titulom sa zameral najmä na zistenie či bol predložený rozsudok vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke. S poukazom na uvedené skutočnosti súd zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vzhľadom na to je možné vychádzať z toho, že ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania, a preto súd rozhodol tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil a návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, pričom dôvodil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci podľa § 205 ods. 2 písm. b/, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný podľa § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ OSP, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ OSP, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP. V úvode svojho odvolania navrhol predmetné konanie prerušiť, podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, v ktorom žiadal predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „1) má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?, 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecného súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?, 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ V odvolaní namietal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, aby bol exekučný titul zrušený. Konštatoval, že exekučný súd je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc ust. § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Je potom neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL. ÚS 21/08. Exekučný súd podľa jeho názoru nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, pričom nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tiež uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania v zmysle ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnako tak svojím rozhodnutím súd prvého stupňa porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. V danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu obsahu jeho rozhodnutia, poukazujúc na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tiež nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ohľadne posúdenia neprimeranosti úrokov z omeškania uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. okrem iného i s bodom 6 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutú výšku úroku tak označil za primeranú a súladnú so zásadami poctivého obchodného styku. Záverom zdôraznil, že zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby. Svoj záver argumentačne oprel o uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 05. 1996 sp. zn. 3 Obdo 3/96 a zo dňa 21. 12. 2004 sp. zn. 1 Obdo 34/2004. Uzavrel, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. V úvode svojho odvolania opätovne zdôraznil, že súd prvého stupňa mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Exekučný súd neumožnil účastníkom (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou podmienok.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo procesným postupom podľa § 212 ods. 1 OSP, § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Podľa § 45 ods. 3 proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený svojím návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 16. 07. 2006 požiadal súdneho exekútora JUDr. Branislava Plška, so sídlom Votrubova 2, Bratislava, o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie pohľadávky 505,88 eura (15.240,- Sk) s príslušenstvom. Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 0939/06 zo dňa 28. 03. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20. 04. 2006 a vykonateľnosť dňa 23. 04. 2006. Súdny exekútor podaním doručeným súdu dňa 19. 09. 2006 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom mu súd prvého stupňa dňa 26. 09. 2006 udelil poverenie na vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti. Dňa 14. 10. 2009 oprávnený svojím podaním žiadal o zmenu súdneho exekútora, pričom navrhol vykonaním exekúcie poveriť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Následne súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom zamietol žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a rozhodol o trovách exekúcie tak, že oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Branislavovi Plškovi trovy exekúcie v sume 64,99 eura do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dôvody, na základe ktorých súd exekúciu zastaví sú uvedené v § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takého konania, pričom jedným z predpokladov je aj relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd kedykoľvek v priebehu konania môže exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky.
Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. g/ Exekučného poriadku).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, preto odvolací súd sa v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 OSP.
V danej právnej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu sankcie obsiahnutú v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí
preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/ EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu.
Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Okrem iného odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom.
Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/2008, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Z výroku uvedeného rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí následne i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Súd je povinný ex offo skúmať neprijateľnosť podmienok upravených v rozhodcovskej doložke v rámci vnútroštátnych procesných pravidiel, môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Taktiež § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu zastaviť.
Odvolací súd má zhodne so súdom prvého stupňa za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, nakoľko zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú právne nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi, preto v ďalšom odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí ako na svoje vlastné. Jedným z cieľov legislatívy európskej únie a členských štátov je zvýšenie ochrany záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany - nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je ale založená a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou s dôsledkom neplatnosti je práve ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,
potom stanovenie konkrétneho rozhodcu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach. Odvolací súd konštatuje, že je potrebné rozhodcovskú doložku so svojimi dôsledkami ozrejmiť spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ uvedomil vážne dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie sa musí javiť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky až po vydanie rozhodcovského rozsudku je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť vydaný, keďže rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď exekúciu zastavil.
Oprávnený v odvolaní žiadal prerušiť konanie, preto odvolací súd preskúmal prípustnosť takéhoto postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ OSP. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok, zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru ES návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok, pričom výnimkou z povahy je návrh na obnovu konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. Októbra 2010). Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania, keďže okresný a krajský súd aplikovali a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne právne predpisy (Občiansky zákonník, Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.).
S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a irelevantné, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ OSP zamietol.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie, v ktorom súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní došlo k zmene Exekučného poriadku zákonom č. 299/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2013 okrem čl. I bodov 55 a 56, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2014, odvolací súd nemohol preskúmavať aj výrok napadnutého uznesenia o trovách
konania, keďže v Exekučnom poriadku sa v ustanovení § 58 ods. 6 slová „je odvolanie prípustné“ nahradili slovami „nemožno podať mimoriadne dovolanie“. Od 1. novembra 2013 teda ustanovenie § 58 ods. 6 znie: Proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.
V ustanovení § 243b ods. 1 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2013 citovaného zákona č. 299/2013 Z. z.) exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
Podľa § 243b ods. 3 o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.
Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.
Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Napadnuté uznesenie, v ktorom bolo rozhodnuté aj o trovách konania (trovách exekúcie) vydal vyšší súdny úradník pred 1. novembrom 2013, pričom ním došlo k zastaveniu exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku a Exekučný poriadok od 1. novembra 2013 v takomto prípade neumožňuje o podanom odvolaní proti takémuto uzneseniu rozhodovať podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní je treba pri rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzať z platného a účinného ustanovenia § 58 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré neumožňuje podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania (teda aj trov exekúcie), takže o podanom odvolaní v časti výroku o trovách exekúcie rozhodne sudca Okresného súdu Komárno. Od 1. novembra 2013 totiž zákon nepripúšťa odvolanie proti výroku o náhrade trov konania, teda aj trov exekúcie a už nie je možné, aby o takomto odvolaní rozhodoval krajský súd ako súd odvolací. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku upravujúcej vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil a v časti výroku o trovách exekúcie uznesenie vracia súdu na ďalšie konanie v zmysle ust. § 374 ods. 4 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich náhradu povinnej v tomto konaní nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.