Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_15C-371-2012.pdf
PDF · 120.3 KB
No categories available
15C/371/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Annou Vargovou v právnej veci žalobcu: H. X., Q.. XX.XX.XXXX, U. Š. XXX, právne zastúpený: JUDr. Martin Staroň, advokát so sídlom Prešov, Hlavná 89 proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., IČO: 35 805 731 so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 49, právne zastúpený: De minimis, spol. s r.o., IČO: 36 868 949 so sídlom Bratislava, Mateja Bela 6, zastúpený Mgr. Marekom Kaľavským, konateľom a advokátom, za účasti vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, IČO: 42205735 so sídlom Nitra, Petzwalova 12 v konaní o určenie neprijateľných zmluvných podmienok a o primerané finančné zadosťučinenie takto
rozhodol:
určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 19.11.2011, podľa ktorej je žalobca povinný zaplatiť žalovanému administratívny poplatok je neprijateľná,
v prevyšujúcej časti žalobu zamieta,
o trovách konania bude rozhodnuté v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Žalobou doručenou na tunajší súd 18.10.2012 sa žalobca domáhal, aby súd určil, že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 19.11.2011, v ktorej je uvedený administratívny poplatok je neprijateľná, zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru týkajúca sa odmeny za hotovostný výber splátok úveru je neprijateľná a aby zaviazal žalovaného na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 210,56 Eur. Zároveň požadoval nahradiť trovy konania. Žalobný návrh odôvodnil uzavretím Zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi ním a žalovaným dňa 19.11.2011, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi bezúčelový úver vo výške 320 Eur s povinnosťou vrátiť 400,47 Eur. Žalobca zároveň musel uzavrieť i Zmluvu o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej sa zaviazal, že za službu žalovaného spočívajúcu v prevzatí peňažnej splátky mu zaplatí odmenu vo výške 164,80 Eur. Spolu mal teda vrátiť 564,27 Eur. Úver zobral žalobca v tiesni a za úžernú cenu, preto navrhuje jeho posúdenie ako právny úkon v rozpore s dobrými mravmi.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil, namietal absenciu dôvodov neplatnosti Zmluvy o úvere a nedôvodnosť námietok tákajúcich sa výšky odplaty. Dodatočne právnu argumentáciu rozšíril o namietaný nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení.
Súd nariadil a vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom svedkyne F. X., výsluchom svedkyne H. A., písomnými stanoviskami oboch sporových strán, Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, Zmluvou o zabezpečení splátok úveru uzavretou medzi účastníkmi konania 19.11.2011, kartou splátok k poskytnutému úveru, štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere,
zákazníckou kartou žalobcu z 19.11.2011, stanoviskom Ministerstva financií SR zo 06.10.2011 k Zákonu o spotrebiteľských úveroch, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:
Žalobca uzavrel so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX dňa 19.11.2011. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru v sume 320 Eur, pričom celkové náklady sú tvorené súčtom úroku, administratívneho poplatku. Zmluvný úrok predstavoval 23,80 % zo sumy úveru, teda bol vo výške 34,71 Eur, administratívny poplatok predstavoval pevnú sumu 45,76 Eur. Podľa údajov uvádzaných v zmluve bola RPMN 69,49 % a celková čiastka, ktorú bol zákazník povinný zaplatiť predstavovala 400,47 Eur pri priemernej hodnote RPMN 42,84 %. Úver mal byť splácaný v splátkach v počte 45 splátok s uvedením výšky prvej splátky 8,90 Eur a poslednej splátky 8,87 Eur. Úver bol, ako to vyplýva zo zmluvy, poskytnutý hotovostne a zmluva bola podpísaná žalobcom ako zákazníkom dňa 19.11.201, za žalovaného zástupcom H. A.ou rovnako dňa 19.11.2011. V ten istý deň podpísal žalobca so žalovaným v zastúpení zástupcu H. A. aj Zmluvu o zabezpečení splátok úveru k úverovej zmluve č. XXXXXXXXX, kde predmet zmluvy vymedzuje práva a povinnosti zmluvných strán. Poskytovateľ (žalovaný) sa zaviazal za odmenu počas splatnosti zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru. Celková odmena predstavovala 164,80 Eur a pozostávala z administratívneho poplatku na úhradu nákladov v súvislosti s výberom splátok vo výške 10 % z celkovej odmeny a poplatku za výbery splátok vo výške 90 % z celkovej odmeny. Zákazník sa zaviazal splácať odmenu v 45-tich pravidelných splátkach vo výške 3,67 Eur a posledná splátka vo výške 3,32 Eur. Zmluva bola zmluvnými stranami uzatvorená na dobu neurčitú so zánikom po splnení si záväzkov oboch zmluvných strán, alebo zánikom platnosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V záverečných ustanoveniach je vyhlásenie zmluvných strán o slobodne a vážne prejavenej vôli a že zmluva nebola uzatvorená pod hrozbou, nátlakom, v tiesni, alebo za nápadne nevýhodných podmienok, s prihliadnutím k osobným a majetkovým pomerom zákazníka.
Z predloženej karty splátok vyplýva, že žalobcovi bola poskytnutá pôžička vo výške 320 Eur, súhrny poplatok vyčíslený na 245,27 Eur a celková splatná suma 565,27 Eur. Žalobca uhradil v období od 26.11.2011 do 06.05.2011 celkom 14 splátok v celkovej výške 182 Eur. Žalobca za neprimerané považuje úverovanie za viac ako 69 %-nú cenu úveru a poskytovanie úverov na základe poplatkov, ktoré sú neprijateľné, pretože sa nimi má platiť fiktívne plnenie žalovaného, resp. sa za uvedené poplatky neposkytlo skutočné plnenie. Vymedzenie administratívneho poplatku je podľa žalobcu neurčité, odmena za zabezpečenie splátok úveru je neprimeraná a odporujúca dobrým mravom, z ktorých navyše zástupca žalovaného inkasuje len nepatrnú čiastku. Na podporu svojich právnych argumentov žalobca poukázal na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 03.05.2010, č.k. AZ 17 U 192/2010.
Žalovaný sa s návrhom žalobcu nestotožnil z viacerých dôvodov. Predovšetkým za nepravdivé označil tvrdenie, že žalobca musel podpísať Zmluvu o zabezpečení splátok úveru z 19.11.2011 a aj iné, z jeho pohľadu zavádzajúce tvrdenia. Žalovaný namieta absenciu dôvodov neplatnosti Zmluvy o úvere pre jej uzatvorenie v tiesni, nakoľko z deklarovaného príjmu žalobcu vyplýva, že rozdiel medzi jeho príjmami a výdavkami bol 930 Eur, teda žalobca musel mať predstavu, aké finančné zaťažene na seba berie a v akej je finančnej situácii. Nie je možné žalovanému vyčítať zlý úmysel, či využívanie situácie žalobcu, pretože uzatvorenie Zmluvy o úvere bolo rozhodnutím žalobcu. Rovnako tak nemusel využiť službu zabezpečenia splátok úveru a splátky mohol splácať prostredníctvom banky, alebo inou formou. Žalovaný ďalej namietal neprimeranosť výšky odplaty za úver, resp. tvrdenie žalobcu, ktoré tento ničím nepreukázal. Výška zmluvne dohodnutého úroku 23,80 % (34,71 Eur) z pohľadu žalovaného nemôže byť považovaný za úrok v rozpore s dobrými mravmi, pretože pri spotrebiteľských úveroch obdobného charakteru majú aj banky porovnateľné, či dokonca aj vyššie úrokové sadzby (podľa žalovaného napr. poštová banka do 32,50 %). Úrokové sadzby žalovaného ako nebankovej inštitúcie zohľadňujúce riziko, do ktorého žalovaný vstupuje, okrem iného aj to, že žalovaný nemá úver nijako zabezpečený, je vyššia úroková sadzba prijateľná. K administratívnemu poplatku žalovaný dôvodil, že tento mu zákon nezakazuje, dokonca je prípustný aj v zmysle § 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vyplýva to aj z č.l. 3 písm. g/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48 ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, pričom ide o jediný poplatok, ktorý si žalovaný uplatňuje pri poskytovaní úveru a je zákazníkovi známy už pred uzatvorením Zmluvy o úvere. Zákazník teda vie, že poplatok platí za administratívne činnosti a vie aj jeho výšku. Administratívny poplatok ako je zrejmé z tohto názvu, zahŕňa množstvo predvídateľných, ale aj nepredvídateľných nákladov, ktoré vzniknú žalovanému v súvislosti s poskytovaním úveru a jeho správou, pričom nedá sa vopred presne špecifikovať. Je to
paušálny poplatok a ak by mala byť relevantnou argumentácia žalobcu, museli by súdy prestať priznávať advokátom režijné paušály, keďže vzťah advokáta a klienta je tiež spotrebiteľský. K výške RPMN žalovaný uviedol, že táto bola v súlade s právnymi predpismi a ako taká vyjadruje v percentuálnom vyjadrení, aký je úver pre spotrebiteľa nákladný a vychádza pritom zo všetkých nákladov okrem istiny, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. V tomto prípade bolo nákladmi spotrebiteľa len úrok a administratívny poplatok. Žalovaný súdu predložil tabuľky vydané v zmysle Nariadenia Vlády č. 238/2008 Z.z. slúžiace ako základ pre stanovenie maximálne prípustnej hodnoty RPMN. Vychádzajúc z týchto tabuliek sa maximálne prípustná hodnota RPMN v rokoch 2008 až 2010 pohybovala medzi 76 % až 112,52 %, čo znamená, že RPMN v tomto konkrétnom prípade 69,49 % nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. K doplnkovej službe žalovaného podľa Zmluvy o zabezpečení splátok úveru poskytnutej žalobcovi žalovaný uviedol, že táto služba je využiteľná na báze dobrovoľnosti a nie je pravdou, žeby bola podmienkou získania úveru. Okrem toho § 53 ods. 1 OZ vylučuje posudzovanie primeranosti predmetu plnenia a ceny plnenia a neumožňuje to ani čl. 4 ods. 2 Smernice Rady EHS č. 93/13. Vyhlásenie uvedených zmluvných podmienok (Zmluva o zabezpečení splátok úveru a administratívny poplatok v Zmluve o spotrebiteľskom úvere) neznamenajú pre žalobcu ako spotrebiteľa znevýhodnenia tak, ako je neprijateľná podmienka vymedzená v § 53 ods. 1 OZ ako ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pred uzatvorením tak Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj Zmluvy o zabezpečení splátok úveru žalobca vopred mal informáciu o poplatku účtovanom žalovaným klientom, mal vedomosť o celkových nákladoch úveru a mal vedomosť aj o výške splátok podľa Zmluvy o zabezpečení splátok úveru. V neposlednom rade ust. § 53 ods. 1 OZ hovorí, že neprijateľnou podmienkou nie je ak ide o cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. A pokiaľ žalobca relevantným spôsobom nepreukáže porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, resp. že došlo k nejakej nekalej obchodnej praktike, nemá nárok na priznanie finančného zadosťučinenia.
Žalovaný písomným podaním z 28.05.2013 doplnil vyjadrenie k žalobnému návrhu o námietku nepreukázania naliehavého právneho záujmu žalobcom na požadovanom určení. Žalovaný sa domnieva, že žalobca nepreukázal splnenie naliehavého právneho záujmu, pretože z poskytnutej istiny úveru 320 Eur žalovanému uhradil len 182 Eur. Právnu neistotu by mohol mať žalobca v prípade, ak by zaplatil aspoň istinu poskytnutého úveru a následne by mal neistotu voči žalovanému v tom, či má nejaký dlh, alebo nie.
V konaní vypočutý žalobca uviedol, že podpísal to za mamku s tým, že ona to bude platiť a on sa viac vyjadriť nevie. Poprel, žeby mu pri podpise zmluvy boli vysvetlené jednotlivé položky v zmluve. Opakovane aj na položené otázky odpovedal, že Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere a ani iné listiny nečítal. Jeho rodina bola vo finančnej tiesni a on im chcel pomôcť. Žalobca nemal vedomosť ani o výške doposiaľ uhradenej sumy z poskytnutého úveru.
Na návrh žalobcu bola v konaní vypočutá svedkyňa F. X., matka žalobcu, ktorá uviedla, že o pomoc pri čerpaní úveru zo dňa 19.11.2011 požiadala syna, ktorý v tom čase už pracoval. Potvrdila, že zmluvu podpísal, ale nečítal ju. Svedkyňa uviedla, že je dlhoročnou klientkou žalovaného už do roku 2008 a s výnimkou troch posledných úverov, všetky doposiaľ splatila a to až do mája roku 2012. Úvery čerpala pre zložitú finančnú situáciu v rodine, pričom nevedela, že platí aj za „biely papier“, teda že platí obchodnej zástupkyni preto, že chodí vyberať splátky. Žalovaným jej nebolo vysvetlené, že splátky môže uhrádzať aj iným spôsobom ako odovzdávať ich obchodnej zástupkyni pri osobnej návšteve, za ktorú platí navyše. Keď sa dostala do nepriaznivej situácie a požiadala o pomoc, tak jej žalovaný znížil splátky o 10 Eur, avšak pri návšteve obchodnej zástupkyne tejto musela dať 5 Eur zakaždým. Ešte sa jej vyhrážali policajtami. Na položené otázky svedkyňa odpovedala, že majetková bonita ich rodiny bola obchodnou zástupkyňou zisťovaná len z vyjadrení svedkyne.
V súvislosti s výsluchom svedkyne právny zástupca žalovaného upriamil pozornosť súdu na možnú finančnú zainteresovanosť svedkyne v konaní, s poukázaním na konania, v ktorých je účastníčkou svedkyňa ako žalobkyňa.
Na návrh právnej zástupkyne žalobcu súd v konaní vypočul svedkyňu H. A., obchodnú zástupkyňu žalovaného. Svedkyňa uviedla, že žalobcovi poskytla úver jedenkrát, pričom jeho rodina celá mali úvery. Pri poskytovaní úveru žalobcovi všetko vysvetlila, vystavila zákaznícku kartu „oskorovala“ rodné číslo a údaje o klientovi a podľa ponuky bol poskytnutý úver okolo 600 Eur. Potom sa vypísala zmluva, ktorú
obaja podpísali a svedkyňa vyplatila žalobcovi peniaze. Na otázku súdu čo všetko svedkyňa klientovi vysvetľovala táto uviedla, že keď sa vypisuje zákaznícka karta, klient poskytuje informácie o sebe typu či je zamestnaný alebo nezamestnaný, kto je zamestnávateľ, aké má príjmy a výdavky v rodine a podľa toho svedkyňa vie v akej výške môže úver poskytnúť, aké budú splátky úveru, aké navýšenia úveru a klient podpisuje zákaznícku kartu, zmluvu o spotrebiteľskom úvere, zmluvu o zabezpečení splátok úveru a štandardné európske podmienky. Na otázku akým spôsobom svedkyňa informuje klientov o zmluve o zabezpečení splátok úveru svedkyňa uviedla, že predovšetkým vysvetlí, že túto službu môže, ale nemusí využiť. Služba je však obľúbená, pretože klienti nezabúdajú splácať splátky, nemusia chodiť do banky a aj klienti, ktorí od tejto služby upustili, sa k nej časom vrátili.
Zo stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky poskytnutého na základe žiadosti žalovaného k otázke započítania niektorých nákladov do ročnej percentuálnej miery nákladov listom zo dňa 06.10.2011 uviedlo, že podľa ust. § 19 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa rozumejú všetky náklady vrátene úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov, do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť Zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Dôvodová správa k zákonu túto definícii podrobnejšie vysvetľuje, že do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom patria:
- všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe,
- náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a to najmä poistné, pokiaľ je poistenie povinné na získanie úveru a o tejto povinnosti rozhoduje veriteľ.
Na konkrétnu otázku žalovaného, či náklady na doplnkovú službu (osobné prevzatie peňažnej hotovosti určenej na úhrady splátky spotrebiteľského úveru) sa podľa Ministerstva financií SR do výpočtu RPMN nezahŕňajú. Dôvodom tohto záveru je fakt, že na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a Zmluvy o zabezpečení splátok úveru má spotrebiteľ na výber 3 formy splácania úver:
- bezhotovostným prevodom na účet spoločnosti,
- v hotovosti vkladom na účet spoločnosti v ktorejkoľvek banke alebo pobočke zahraničnej banky,
- osobným prevzatím peňažnej hotov osti v mieste trvalého bydliska spotrebiteľa, ktoré vykoná zástupca veriteľa.
Keďže spotrebiteľ má na výber viacero možností a uzavretie Zmluvy o doplnkovej službe nie je podmienkou získavania spotrebiteľského úveru, náklady na túto doplnkovú službu sa nezahŕňajú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a teda ani nevstupujú do výpočtu RPMN.
Na základe zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:
Účastníci konania pri uzatváraní Zmluvy o spotrebiteľskom úvere konali v pozícii dodávateľa a spotrebiteľa, keď žalovaný pri uzatváraní a plnení konal vrámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti ako dodávateľ a žalobca, ktorému boli peňažné prostriedky poskytnuté tieto použil na svoju osobnú potrebu, preto by nemalo byť vážnejších pochýb o tom, že záväzkovo-právny vzťah spadá pod režim spotrebiteľských zmlúv a je potrebné ho posúdiť podľa zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy 19.11.2011 a podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy v znení účinnom v rovnaký deň.
Podľa § 52 ods. 1,2,3,4, Občianskeho zákonníka č. 40/14964 Zb. (ďalej „OZ“) (1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
(2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. (3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. (4) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 51 OZ, účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona.
Podľa § 2 písm. d/, g/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa na účely tohto zákona rozumie d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.
Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.
(1) Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. (2) Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. (3) Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 80 písm. c/ O.s.p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
K namietanému nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení súd uvádza, že otázku naliehavého právneho záujmu riešil Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 1 MCdo 1/2009 keď dôvodil, že pri skúmaní podmienok uvedených v § 80 písm. c/ O.s.p. umožňujúcich riešenie práva, resp. právneho vzťahu súdnym rozhodnutím treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti Zmluvy o úvere, pôžičke má žalobca - spotrebiteľ, ktorého špecifické postavenia ako slabšej strany v spore osvedčuje predovšetkým úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra súdov európskych spoločenstiev, v nie poslednom rade i domáca právna úprava, pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky). Jeho postavenie sa stane istejšie,
nebude vystavený sankciám na nezaplatenie odplaty, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Spotrebiteľ má teda v zásade daný naliehavý právny záujem na určení každej skutočnosti, ktorá môže mať vplyv na zmluvný vzťah dodávateľ a spotrebiteľ, čo zodpovedá požiadavke, aby z úradnej povinnosti rozhodnutie súdu bolo spôsobilé ovplyvniť právne postavenie žalobcu. Po vyriešení námietky nedostatku naliehavého právneho záujmu, ktorú súd vyhodnotil ako neopodstatnenú sa zaoberal meritom veci.
Žalobca v žalobe odôvodňoval neplatnosť úverovej zmluvy, ktorú uzavrel podľa jeho vyjadrení „v tiesni a za úžernú cenu“, preto by táto mala byť posúdená ako právny úkon v rozpore s dobrými mravmi, s čím sa žalovaný rozhodne nestotožnil, nakoľko rozhodnutie uzatvoriť Zmluvu o úvere bolo rozhodnutím žalobcu a pri uzatváraní zmluvy tento mal vedomosť, aké je finančné zaťaženie spojené s uzavretím zmluvy pri jeho finančnej situácii a mal prehľad o výške úroku, administratívneho poplatku, celkových nákladoch úveru, poplatku za zabezpečenie splátok.
Ochrana spotrebiteľa v EÚ vychádza z koncepcie zachovania zásady rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch medzi spotrebiteľom na jednej strane a subjektom konajúcim vrámci svojej podnikateľskej alebo profesijnej činnosti na strane druhej. V takto uzatváraných zmluvách sa zásada rovnosti narúša v dôsledku nedostatočnej informovanosti spotrebiteľa o svojich právach, ako aj o ekonomickej situácii na trhu s tovarom alebo službou, ktorá je predmetnom zmluvy najmä v porovnaní so skúsenosťami a vedomosťami podnikateľského subjektu. Systém ochrany spotrebiteľa vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení a túto nerovnováhu sa snaží zákonodarca vyvážiť právnou úpravou, ktorá má chrániť práva a oprávnené záujmy spotrebiteľa. Podľa judikatúry európskych súdov zaoberajúcou sa definíciou priemerného spotrebiteľa, je priemerným spotrebiteľom spotrebiteľ primerane dobre informovaný, opatrný a pozorný. Žalobca sa v uvedenom prípade ako priemerný spotrebiteľ rozhodne nesprával, keď pred súdom nepoprel, že Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale aj o zabezpečení splátok úveru podpísal bez toho, aby sa aspoň informatívne zaoberal tým, čo podpisuje. Žalobca preto nemôže v žalobe argumentovať, že obe zmluvy boli uzatvorené zneužitím jeho veľmi zlého sociálneho postavenia a takáto zmluva má byť posúdená ako právny úkon v rozpore s dobrými mravmi. Bez ohľadu na pohnútku (požiadala ho o to matka pre zlú finančnú situáciu) žalobca nemôže byť natoľko pasívny a o svoje práva sa vôbec nezaujímať. Z uvedeného dôvodu súd neposúdil Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX a doplnkovú Zmluvu o zabezpečení splátok úveru uzavreté medzi účastníkmi konania za absolútne neplatný právny úkon pre údajný rozpor s dobrými mravmi, pretože dôvody pre takéto posúdenie nezistil, pričom dôkazné bremeno znáša žalobca, ktorý to tvrdí.
Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 19.11.2011 súd zistil, že žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver v sume 320 Eur a povinnosťou žalobcu ako dlžníka bolo vrátiť poskytnutý úver a zaplatiť dohodnuté úroky. Hlavným predmetom uvedenej zmluvy je dojednanie o výške úveru, úrokovej sadzbe, výške úroku a nakoľko jednotlivé náležitosti sú dojednané určito a zrozumiteľne, nemôžu byť preskúmavané ako neprijateľné zmluvné podmienky. Tak dohodnutý úrok vo výške 23,70 % (36,71 Eur) ako aj výška RPMN cca 70 % nie je z pohľadu súdu neprimerane vysoká, nespôsobuje rozpor s dobrými mravmi a ani neplatnosť Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dojednanie v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého dlžník zaplatí veriteľovi okrem úveru a úrokov aj administratívny poplatok, nie je dojednaním o hlavnom predmete plnenia a ako taký môže byť predmetom súdnej kontroly. Z úverovej zmluvy nepochybne vyplýva, že administratívny poplatok je dostatočne určitý čo do výšky a spotrebiteľ má možnosť sa s jeho výškou oboznámiť. Diskutabilné je, či môže jeho výšku aj ovplyvniť a tiež to, či v prípade odmietnutia administratívneho poplatku spotrebiteľom by tento úver dostal za rovnakých podmienok. Opodstatnenosť a účel administratívneho poplatku vo vyjadrení žalovaného je len veľmi nekonkrétne a má slúžiť výhradne na správu a riadenie konkrétneho spotrebiteľského úveru. Takéto využitie poplatku však kryje náklady žalovaného na jeho vnútornú činnosť, pričom ide o činnosť vo výlučnom záujme žalovaného. Je preto opodstatnené skúmať, či účtovanie poplatku je v záujme klienta (spotrebiteľa). Ak ide o uhradenie úveru, slúži úverový účet predovšetkým odúčtovaciemu cieľu úverovej inštitúcie, prostredníctvom svojho vnútorného vedenia účtu vo vlastnom záujme aktuálny stav úverovej povinnosti klientov dokumentuje. Pre úverovú inštitúciu je úverový účet iste nevyhnutný, pretože platby zákazníkov vo vlastnom záujme predovšetkým k stanoveniu možného nedoplatku v súvislosti s úrokmi a splátkou musí kontrolovať a zaúčtovať. Naopak, pre splnenie svojich platobných povinností objasnením a preukázaním zaťažený úverový dlžník nepotrebuje vedenie účtu prostredníctvom úverovej inštitúcie a ani z hľadiska vlastného záujmu, pretože v tom-ktorom individuálnom prípade spravidla spôsob platieb iným vhodným spôsobom preukázať môže. Podľa názoru súdu administratívny poplatok
spotrebiteľovi neprináša výhody len nevýhody, pretože skryto zdražuje cenu úveru vyjadrenú v úrokoch. Administratívny poplatok v konkrétne posudzovanej Zmluve o spotrebiteľskom úvere predstavuje cca 13 % z ceny poskytnutého úveru a po pripočítaní k úroku by tento navýšil na takmer 37 %. Účtovaním poplatku za správu a riadenie konkrétneho úveru nie je poskytnuté spotrebiteľovi žiadne plnenie, naopak, navyšuje sa ním cena poskytnutého úveru a tým zhoršuje postavenie, pritom celý zmysle ochrany spotrebiteľa je práve o tom, zabrániť okrádaniu dôverčivých klientov cez poplatky, ktorým nezodpovedajú plnenia pre klienta. Zmluvné dojednanie v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX spotrebiteľa
- žalobcu zaplatiť administratívny poplatok je neprijateľné, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V tejto časti považoval súd žalobný návrh za opodstatnený a vyslovil neprijateľnosť uvedenej podmienky v súlade s výrokom rozsudku. Ďalšou namietanou neprijateľnou zmluvou podmienkou bola podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru týkajúca sa odmeny za hotovostný výber splátok úveru podľa úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX ako samostatného zmluvného vzťahu. Zmluva o zabezpečení splátok úveru uzatvorená účastníkmi konania dňa 19.11.2011 je uzavretá podľa ust. § 51 OZ ako zmluva nepomenovaná, ktorej hlavným predmetom plnenia je povinnosť spotrebiteľa - žalobcu platiť za doplnkovú službu. Služba spočíva v osobnom vyberaní splátok úveru obchodným zástupcom dodávateľa za odplatu v tomto prípade vo výške 164,80 Eur rozložených do 45 splátok zhodne so splátkami úveru. Hlavným predmetom plnenia uvedenej zmluvy je dojednanie o platbe za poskytnutú službu, pričom zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti vo vzťahu k poskytovanej službe, je dostatočne určitá, jasná a zrozumiteľná. Uzavretie tejto zmluvy nie je možné preskúmavať ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože je výrazom konsenzu zmluvných strán. Uvedený zmluvný vzťah podľa názoru súdu nie je možné posúdiť ako uzavretý v tiesni a spotrebiteľovi vnútený, pretože spotrebiteľ sám vypovedal, že zmluvy podpisoval bez oboznámenia sa s tým, čo podpisuje. Je ťažké uveriť, že v rodine žalobcu kde sa čerpali úvery od žalovaného od roku 2008 (predmetná zmluva bola uzatváraná koncom roka 2011), kde zakaždým kópie zmlúv zostávali aj spotrebiteľom, sa títo neoboznámili s tým, čo podpisujú. Odplata za doplnkovú službu podľa uzatvorenej zmluvy o zabezpečení splátok úveru je hlavný predmet plnenia a ako taký nepodlieha súdnej kontrole, nemôže byť súdom preskúmavané ako neprijateľná zmluvná podmienka, preto bol žalobný návrh v tejto časti zamietnutý.
Žalobca sa tiež domáhal primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 210,56 Eur vyčíslené podľa výšky neprijateľných poplatkov (administratívny poplatok a odplatu za zabezpečenie splátok úveru) a v súlade s § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Pre priznanie peňažného zadosťučinenia nie sú stanovené žiadne špeciálne podmienky a jeho posudzovanie je subjektívnej povahy. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia závisí od „úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľom, ktorému bola privodená určitá ujma“. Uplatnený nárok v časti primeraného finančného zadosťučinenia súd nepovažoval za dôvodný, pretože žalobca relevantným spôsobom nepreukázal, že neprijateľným administratívnym poplatkom mu bola spôsobená ujma. Žalobca reálne tento poplatok neuhradil a doposiaľ nesplatil ani istinu úveru. Súd sa domnieva, že žalobcovi nepatrí primerané finančné zadosťučinenie aj pre jeho pasivitu keď nepristupuje k uzatváraniu záväzkového právneho vzťahu s dostatočnou vážnosťou, nie je primerane opatrný a pozorný. Takto nie je možné usúdiť, že ujmu žalobcovi ako spotrebiteľovi mohol spôsobiť svojim konaním žalovaný ako dodávateľ, laxným prístupom si ujmu mohol spôsobiť aj spotrebiteľ sám. Vychádzajúc z okolností konkrétneho prípadu súd nepovažoval za dôvodné priznať žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 151 ods. 3 O.s.p., v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
O trovách konania bude rozhodnuté v súlade s citovaným zákonným ustanovením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.