Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10To-9-2023.pdf
PDF · 92.64 KB
Case nature
Area
Subarea
10To/9/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr. Evy Rešatkovej a JUDr. Petra Tobiaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 05.04.2023, v trestnej veci proti obžalovanému Bc. Y. S. pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a iné, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/93/2019 zo dňa 11.01.2023 takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku
obžalovaného Bc. Y. S., nar. X.X.XXXX v N., trvale bytom S. č. XX, okres Prešov,
podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov pre skutok kvalifikovaný ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že
- dňa 7.4.2016 asi o 18.00 hod. v obci S., okr. Prešov, na mieste prístupnom verejnosti, na miestnej komunikácii, na ulici pred rodinným domom č. XXX, po predchádzajúcom vzájomnom nedorozumení, obvinený Bc. Y. S. otvorenou dlaňou raz udrel do ľavej časti tváre M. S. a keď mu poškodený úder opätoval a chcel od obvineného odísť, obvinený tohto rukami chytil za ramená, sotil ho, v dôsledku čoho poškodený spadol na ľavý predný blatník tam stojaceho osobného motorového vozidla obvineného, kde ho obvinený svojím telom pritlačil o kapotu auta, chytil ho za ramená, zdvihol ho a následne sa obvinený snažil opakovane udierať poškodeného do tváre, čo sa mu nepodarilo, keďže obvinený si kryl tvár svojimi rukami, pričom počas tohto útoku sa obvinený svojim telom zvalil na poškodeného, kde obaja spadli na zem, kde obvinený ležal chrbtom k zemi a nohami držal nad ním sa nachádzajúceho poškodeného, zároveň ho rukami držal za hlavu a túto tlačil smerom k hrudníku, pričom poškodenému M. S. boli spôsobené zranenia a to pomliaždenie driekovej chrbtice ťažkého stupňa a pomliaždenie driekovo krížovej oblasti, ktoré zranenia si vyžiadali liečenie spojené s práceneschopnosťou od 7.4.2016 do 5.5.2016,
lebo skutok nie je trestným činom.
Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku poškodeného M. S., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom S. XXX, okres Prešov, s jeho nárokom na náhradu škody o d k a z u j e na civilný proces.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obž. Bc. Y. S. podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku oslobodený spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že
- dňa 7.4.2016 asi o 18.00 hod. v obci S., okr. Prešov, na mieste prístupnom verejnosti, na miestnej komunikácii, na ulici pred rodinným domom č. XXX, po predchádzajúcom vzájomnom nedorozumení, obvinený Bc. Y. S. otvorenou dlaňou raz udrel do ľavej časti tváre M. S. a keď mu poškodený úder opätoval a chcel od obvineného odísť, obvinený tohto rukami chytil za ramená, sotil ho, v dôsledku čoho poškodený spadol na ľavý predný blatník tam stojaceho osobného motorového vozidla obvineného, kde ho obvinený svojím telom pritlačil o kapotu auta, chytil ho za ramená, zdvihol ho a následne sa obvinený snažil opakovane udierať poškodeného do tváre, čo sa mu nepodarilo, keďže obvinený si kryl tvár svojimi rukami, pričom počas tohto útoku sa obvinený svojim telom zvalil na poškodeného, kde obaja spadli na zem, kde obvinený ležal chrbtom k zemi a nohami držal nad ním sa nachádzajúceho poškodeného, zároveň ho rukami držal za hlavu a túto tlačil smerom k hrudníku, pričom poškodenému M. S. boli spôsobené zranenia a to pomliaždenie driekovej chrbtice ťažkého stupňa a pomliaždenie driekovo krížovej oblasti, ktoré zranenia si vyžiadali liečenie spojené s práceneschopnosťou od 7.4.2016 do 5.5.2016,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Súčasne podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku poškodený M. S. bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces.
Proti uvedenému rozsudku podal okresný prokurátor v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedol, že s napadnutým rozsudkom sa nestotožňuje, keďže podľa jeho názoru tak v rámci prípravného konania, ako aj v konaní na súde bolo dostatočne preukázané, že to bol obžalovaný, kto poškodenému spôsobil ujmu na zdraví. Zdôraznil, že obžalovaného z konania usvedčuje poškodený, ktorý podrobne popísal okolnosti, za ktorých sa skutok stal, popísal svoje konanie, ako aj konanie obžalovaného. Zároveň poukázal aj na závery znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctva, v ktorých znalec okrem iného uviedol, že zranenia poškodeného vznikli pôsobením strednej sily, s najväčšou pravdepodobnosťou pri páde po posotení druhou osobou. Aj keď v danom prípade aj obžalovaný utrpel zranenia, vychádzajúc zo všetkých nazhromaždených dôkazov predpokladá, že poškodený utrpel poranenia v dôsledku aktívneho konania obžalovaného voči jeho osobe. V danej veci podľa neho nebol zistený taký dôkaz, ktorý by spochybňoval výpoveď poškodeného a opis skutku. Vzhľadom na vyššie uvedené preto navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil Okresnému súdu Prešov na nové konanie a rozhodnutie.
Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné čiastočne, ale z iných, ako v ňom uvádzaných dôvodov.
V prvom rade krajský súd zistil, že v konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy v rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé rozhodnutie tak, ako to predpokladá ust. § 2 ods. 10 Tr. poriadku. Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol dôkazy, ktoré boli v konaní pred súdom prvého stupňa vykonané, pričom uviedol aj ako dôkazy vyhodnotil a akými úvahami sa spravoval, keď dospel k záveru prezentovanému vo výroku svojho rozhodnutia.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd k záveru, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, dospel v podstate na základe zistenia, podľa ktorého vykonané dôkazy netvoria takú logickú a ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, aby vo svojom celku spoľahlivo preukázali všetky okolnosti žalovaného skutku a z jeho spáchania usvedčovali práve obžalovaného a súčasne vylúčili možnosť akéhokoľvek iného záveru, t.
j. že k zraneniu poškodeného došlo pri jeho útoku na osobu obžalovaného, ktorý ho mohol k tomu vyprovokovať svojím správaním sa na mieste samom. Keďže nenadobudol vnútornú istotu o vine obžalovaného, tak musel rozhodnúť podľa zásady „in dubio pro reo“ - v pochybnostiach v prospech obžalovaného. Preto obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku oslobodil.
Napriek tomu, že uvedené dôvody napadnutého rozsudku sú aj podľa odvolacieho súdu v podstate vecne správne, tak súd prvého stupňa pri rozhodnutí o oslobodení obžalovaného spod obžaloby použil nesprávny dôvod oslobodenia. Aj z dôvodov napadnutého rozsudku je totiž zrejmé, že bolo dokázané, že skutok sa stal, nakoľko na mieste verejnosti prístupnom došlo ku konfliktu medzi obžalovaným Bc. Y. S. a poškodeným M. S., pri ktorom poškodenému bolo ublížené na zdraví, avšak skutok z dôvodu okolnosti vylučujúcej protiprávnosť nie je trestným činom.
V predmetnej trestnej veci sa z hľadiska možných záverov o skutkovom stave vytvorili dve protichodné skupiny dôkazov. Na strane jednej tu bola výpoveď obžalovaného a znalecký posudok z odboru zdravotníctvo a farmácia o zraneniach spôsobených obžalovanému a mechanizme ich vzniku, podľa ktorých poškodený M. S. fyzicky napadol obžalovaného a obžalovaný sa len bránil. Na strane druhej boli svedecké výpovede poškodeného M. S. a Y. V. a tiež znalecký posudok z odboru zdravotníctvo a farmácia o zraneniach spôsobených poškodenému a mechanizme ich vzniku, podľa ktorých naopak obžalovaný fyzicky napadol poškodeného M. S. a poškodený sa len bránil.
Po starostlivom vyhodnotení oboch skupín dôkazov aj podľa odvolacieho súdu nie je možné bez akýchkoľvek rozumných pochybností dospieť k záveru, že obžalovaný Bc. Y. S. nekonal v nutnej obrane podľa § 25 Tr. zákona. Podľa § 25 ods. 1, 2 Tr. zákona čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.
Obžaloba závery o vine Bc. Y. S. opierala najmä o zhodné svedecké výpovede poškodeného M. S. a Y. V.. Avšak okrem toho, že nimi prezentovaný priebeh skutkového deja poprel vo svojej výpovedi obžalovaný, tak sú tu aj ďalšie skutočnosti, ktoré neumožňujú dospieť k jednoznačnému záveru o jeho vine.
V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že svedkyňa Y. V. je družkou poškodeného M. S., s ktorým má maloleté deti a s ktorým žije v spoločnej domácnosti. Keďže ako páchateľ do úvahy prichádza len obžalovaný alebo poškodený, svedkyňa jednoznačne mala záujem na výsledku trestného konania a na tom, aby bola potvrdená výpoveď poškodeného a usvedčený bol obžalovaný.
Za tejto dôkaznej situácie dôkaznú kvalitu výpovede svedkyne V. negatívne ovplyvnili orgány činné v trestnom konaní svojím nesprávnym procesným postupom. M. S. a Y. V. boli vo veci prvýkrát ako svedkovia vypočutí dňa 07.06.2016 a to M. S. o 8:00 hod. a Y. V. o 12:00 hod. Porovnaním zápisníc o ich výsluchoch je zrejmé, že výpoveď svedkyne V. vznikla len prepisovaním výpovede svedka S., keď v niektorých častiach poverený príslušník PZ ani len gramaticky neupravil vypovedajúcu osobu a hoci vypovedala Y. V., tak je jej výpoveď zapísaná v mužskom rode a s totožným obsahom, ako je v zápisnici o výsluchu svedka S.. Napríklad v zápisnici o výsluchu svedkyne V., v zhode zo zápisnicou o výsluchu svedka S., sú zaznamenané aj tieto časti výpovede: „Teda ma postavil. Po mojom postavení sa p. S....“, „T. S. si vymyslel to, že ja som mu dal prvý facku, pritom to nie je pravda. Ja som mu facku len opätoval. Je pravda, že som mu dal tričko na tvár a udrel som ho, ale to bolo v sebaobrane a nie ako tvrdí p. S., že ja som na neho zaútočila a že som ho dokonca ťahal po zemi. Ani by to nebolo možné vzhľadom na moju váhu a na jeho doslova 120 kilovú váhu. Veď by som ho ani nedokázal odtiahnuť. Taktiež nie je pravda, že ja som mu poškodil jeho vozidlo, pretože on sám ma na jeho auto pritlačil. Týmto je jeho výpoveď doslova vymyslená tak, aby on bol ten poškodený a nie ja. K tomu ešte uvediem, že ja som sa po celý čas bránil a snažil som sa od neho odtiahnuť, pričom p. S. bol ten, čo ma nechcel od seba pustiť a stále na mňa útočil.“.
Vzhľadom na tento postup povereného príslušníka PZ vznikli pochybnosti, či zmyslom svedeckej výpovede Y. V. namiesto objasnenia skutočností dôležitých pre trestné konanie, nebolo len potvrdiť tvrdenia poškodeného M. S.. Vzhľadom na povahu chyby postupu pri prvom výsluchu týchto svedkov, sa ďalšie výsluchy svedkyne V. javia len ako formálne, pretože dotknuté údaje, ktoré sú relevantné
pre rozhodovanie súdu, vypovedala až potom, čo bola zjavne oboznámená s obsahom výpovede poškodeného M. S..
Aj keď uvedená procesná chyba neznamená, že svedkyňa V. nevypovedala pravdu, tak súčasne výrazne znižuje jej hodnovernosť ako dôkazu usvedčujúceho obžalovaného. Obdobne bola potom vykonávaná aj rekonštrukcia 20.10.2016, keď z obsahu zápisnice o nej vyplýva, že svedkyňa bola prítomná aj pri vykonávaní verzie skutkového deja podľa poškodeného S. a dokonca mu slúžila aj ako figurantka, a až následne len zopakovala verziu poškodeného.
V nadväznosti na to potom nie je možné prehliadnuť ani ďalšie skutočnosti, ktoré vyvolávajú pochybnosti o vine obžalovaného. Predovšetkým ide o závery znaleckých posudkov z odboru zdravotníctvo a farmácia. Podľa nich väčšie množstvo zranení jednoznačne utrpel obžalovaný, pričom s najväčšou pravdepodobnosťou vznikli pri viacerých úderoch do zranených oblastí obžalovaného zatvorenou dlaňou
- päsťou spôsobeným druhou osobou, s následným pádom obžalovaného na zem, kedy mohlo dôjsť k vzniku ďalších poranení v oblasti trupu a končatín. Poranenia obžalovaného Bc. S. v rôznych oblastiach podľa znalca majú charakter poranení spôsobených aktívne vedeným útokom druhej osoby pripomínajúcom bitku - fyzický konflikt jednej útočiacej osoby a druhej osoby, ktorá sa bránila pomerne neúčinným spôsobom. U obžalovaného boli zistené také zranenia, ako pomliaždenie a kožná odrenina pod ľavou očnicou, kožné odreniny v okolí nosa obojstranne prechádzajúce cez koreň nosa do čelovej oblasti uprostred, kožná odrenina ľavej ušnice, kožné odreniny temennej a záhlavnej oblasti vpravo, pomliaždenie ľavej polovice hrudníka zo štrbinovitými zlomeninami druhého a tretieho rebra vľavo, pomliaždenie krížovo sedacej oblasti vpravo, kožná odrenina pravého lakťa, kožná odrenina pravého kolena či pomliaždenie pravého vonkajšieho členku.
Naproti tomu u poškodeného M. S. nebola diagnostikovaná žiadna podliatina ani hematóm a ani poranenie hlavy. Znalec u neho zistil len pomliaždenie driekovej chrbtice ťažkého stupňa a pomliaždenie driekovo krížovej oblasti. Tieto vznikli s najväčšou pravdepodobnosťou pri páde poškodeného na kapotu, po posotení druhou osobou, s jeho ďalším pádom na zem spôsobený druhou osobou. Znalec teda u neho nezistil žiadne zranenia vznikajúce po úderoch päsťou či dlaňou, pričom na rozdiel od obžalovaného u neho nekonštatuje charakter poranení spôsobených aktívne vedeným útokom druhej osoby pripomínajúcom bitku - fyzický konflikt jednej útočiacej osoby a druhej osoby, ktorá sa bránila pomerne neúčinným spôsobom.
Za tejto dôkaznej situácie súd prvého stupňa správne hodnotil aj také dielčie časti deja ako je skutočnosť, že to bol poškodený M. S., ktorý vystúpil zo svojho auta a prišiel k dverám auta obžalovaného, a tiež že nie poškodený, ale obžalovaný bol ten, ktorý ihneď volal políciu a podal trestné oznámenie, a teda že logicky sa cítil byť ukrivdeným viac, než poškodený.
Na základe všetkých dostupných dôkazov tak nie je možné celkom bezpečne vylúčiť, že to bol obžalovaný, ktorý sa musel brániť pred fyzickým útokom poškodeného a že tak konal za podmienok nutnej obrany uvedených v § 25 ods. 1, 2 Tr. zákona. Za okolností popísaných vo výpovedi obžalovaného by jeho obrana bola oprávnená a nie celkom zjavne neprimeraná útoku.
Je potrebné zdôrazniť, že jednou z najvýznamnejších ústavných záruk spravodlivého procesu v trestnom konaní je ústavná zásada prezumpcie neviny (čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, § 2 ods. 4 Tr. poriadku). Právny význam prezumpcie neviny spočíva predovšetkým v povinnosti súdu hľadieť na toho, proti komu je vedené trestné konanie, ako na nevinného. Zároveň však zásada prezumpcie neviny vyjadruje aj požiadavku, aby vina obžalovaného bola úplne a nepochybne preukázaná, čím je úzko spätá tiež s pravidlom in dubio pro reo. Obsahom tohto pravidla totiž je, že ak nie je v dôkaznom konaní dosiahnutá praktická istota o existencii relevantných skutkových okolností, t.j. ak sú prítomné dôvodné pochybnosti vo vzťahu k skutku či osobe páchateľa, ktoré nie je možné odstrániť ani vykonaním ďalšieho dôkazu, je potrebné rozhodnúť v prospech obžalovaného, keď ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe ešte nie je spôsobilý vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok (nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 1975/08).
Hoci toto prísne pravidlo „preukázania bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti“ sa vzťahuje predovšetkým na dosiahnutie čo najvyššej možnej istoty ohľadom záveru vyplývajúceho z dôkazu, neznamená to, že súd nemusí dodržať vysoký štandard aj pokiaľ ide o samotnú vypovedaciu schopnosť
a hodnovernosť dôkazu samotného. Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, procesné predpisy síce ponechávajú súdu voľnosť, avšak nemôže ísť o voľnosť absolútnu, neviazanú na skúsenosťami preverenú pravdepodobnosť určitých skutočností. Dôkaz musí byť odrazom skutočných udalostí a situácií, čo má garantovať, aby bol jednotlivec uznaný vinným na podklade objektívnych a skutočnosti zodpovedajúcich zistení (nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 3094/08).
Za danej dôkaznej situácie, po starostlivom uvážení všetkých uvedených skutočností jednotlivo i v ich súhrne, aj podľa odvolacieho súdu nie je možné bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti určiť, ktorá z alternatív skutkového deja zodpovedá skutočnosti. Preto je potrebné pri zachovaní zásady „in dubio pro reo“ zvoliť alternatívu pre obžalovaného najpriaznivejšiu, teda že konal v nutnej obrane. Z tohto dôvodu jeho skutok nie je trestným činom a bolo namieste ho oslobodiť spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku.
Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku teda dopustil chyby len v tom, že namiesto dôvodu podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku obžalovaného spod obžaloby oslobodil z priaznivejšieho dôvodu uvedeného v § 285 písm. a) Tr. poriadku, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Vzhľadom na uvedené krajský súd, na podklade odvolania prokurátora podaného v neprospech obžalovaného, jednomyseľne napadnutý rozsudok v celom rozsahu podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku zrušil a podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku obžalovaného spod obžaloby oslobodil, pretože skutok nie je trestným činom. jednomyseľne
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.