Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cob/337/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členiek senátu JUDr. Lenky Praženkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej v právnej veci navrhovateľa: J. T. XX, XXX XX U., štátne občianstvo A. republika, zast. JUDr. Lenka Molčanová, advokátka, Hlavná 10, Prešov proti odporcovi v 1. rade: STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882 a odporcovi v 2. rade: P. U., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX Klokočov, o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. 1008002 zo dňa 26.06.2009 odporcu v 1. rade, vrátenie veci odporcovi v 1. rade na nové konanie a zaviazanie odporcu v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane trov tohto konania navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci, na odvolanie odporcu v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. -256 zo dňa 28.03.2012 takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. -256 zo dňa 28.03.2012 v znení opravného uznesenia č.k. -307 zo dňa 02.05.2012 a v znení opravného uznesenia č.k. -325 zo dňa 22.06.2012 v napadnutej časti m e n í tak, že návrh voči odporcovi v 1. rade z a m i e t a .

Výrok o trovách konania, ktorým uložil odporcom v 1. a v 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 3.436,62 Eur mení tak, že odporca v 2. rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 3.436,62 Eur, z čoho náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje sumu 3.105,12 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu navrhovateľa.

Odporcovi v 1. rade náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Okresný súd Bratislava III napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že zrušil rozhodcovský rozsudok odporcu v 1. rade sp. zn. 1008002 zo dňa 26.06.2009 a zamietol návrh navrhovateľa v časti vrátenia veci odporcovi na nové konanie a zaviazanie odporcu v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane trov tohto konania navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci. Odporcov v 1. a 2. rade zaviazal k povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 3.436,62 Eur (z čoho náhrada právneho zastúpenia navrhovateľa predstavuje sumu 3.105,12 Eur) s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov plniť. Rozhodol tak na základe návrhu na začatie konania zo dňa 28.08.2009, ktorý podal navrhovateľ z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov konania podľa § 40 ods. 1 písm. g) a h) zák. o rozhodcovskom konaní.

Súd prvého stupňa rozhodol vo veci rozsudkom dňa 13.10.2010 č.k. tak, že návrhu vyhovel. Na odvolanie odporcu v 1. rade odvolací súd uznesením č.k. zo dňa 04.10.2011 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že nariadil vysporiadať sa s otázkou pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade. Súd prvého stupňa rovnako riešil i samotnú dôvodnosť žalovaného návrhu navrhovateľa, pričom konštatoval, že skutočnosť, že odporca v 2. rade nezaslal žalobnú odpoveď a že odporca v 1. rade rozhodoval v zmysle § 30 ods. 2 zák. o rozhodcovskom konaní na základe dôkazov predložených navrhovateľom, nemožno považovať za porušenie rovnosti strán, pretože dojednanie účastníkov v čl. 7 komisionárskej zmluvy ohľadne nespornosti skutočností v žalobe je v rozpore s § 30 ods. 2, a teda je neplatné.

Súd prvého stupňa po doplnení dokazovania nariadeného odvolacím súdom dospel pri riešení otázky dôvodnosti žaloby k záveru, že odporca v 1. rade svojimi vyjadreniami v súdnom konaní potvrdil, že postupom počas rozhodcovského konania porušil zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania tým, že porušil svoju zákonnú povinnosť zakotvenú v V konaní pred prvostupňovým súdom bolo jednoznačne preukázané, a navrhovateľom a odporcom v 1. rade zhodne potvrdené, že na výzvu odporcu v 1. rade zo dňa 26. 01. 2009 mu navrhovateľ predložil v prílohe svojej písomnosti zo dňa 06. 02. 2009 dodacie listy (výdajky) zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008 ako písomný dôkaz v rozhodcovskom konaní. Odporca v 1. rade vydal dňa 26. 06. 2009 rozhodcovský rozsudok sp. zn. 1008002, v odôvodnení ktorého neprihliadal a nevyhodnotil navrhovateľom predložené tieto listinné dôkazy (dodacie listy - výdajky zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008), pričom neuviedol žiadne dôvody, ako tieto dôkazy vyhodnotil - či v prospech navrhovateľa alebo na jeho ťarchu. Odporca v 1. rade teda tým, že nezahrnul do vyhodnotenia dokazovania navrhovateľom riadne predložené listinné dôkazy, ktoré majú priamy súvis s meritom veci, porušil svoju zákonnú povinnosť, zakotvenú v ust. , a najmä a zákona o rozhodcovskom konaní vo vzťahu k ustanoveniam , pretože nevykonaním dôkazu, riadne predloženým účastníkom konania, odporca v 1. rade porušil SR (napr. čl. 48 ods. 2 a najmä ) a (, a a a ) garantované právo účastníka rozhodcovského sporu na spravodlivé prejednanie jeho veci pri zachovaní rovnosti sporových strán. Odporca v 1. rade ako rozhodcovský súd totižto porušil svoju zákonnú povinnosť vykonať navrhovateľom riadne predložené dôkazy (dodacie listy - výdajky zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008).

Nie je pritom dôležité, či by rozhodnutie odporcu v 1. rade bolo vykonaním predmetných dôkazov pre predkladateľa týchto dôkazov priaznivejšie, dôležitým je fakt, že uvedeným nekonaním odporca v 1. rade porušil ústavnú a zákonnú zásadu rovnosti účastníkov súdneho a tiež rozhodcovského konania, čo je podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorého vydaniu predchádzalo konanie odporcu v 1. rade, ktoré vykazovalo vyššie uvedenú vadu.

Odporca v 1. rade síce na svoju obranu tvrdil, že uvedené neuvedenie navrhovateľom predložených predmetných dôkazov v jeho rozsudku bolo len chybou v písaní, ale súd mal s odvolaním sa na ust. § 36 ods. 1 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní za to, že odporca v 1. rade mal z vlastnej iniciatívy v zmysle tohto zákonného ustanovenia teda opraviť predmetný rozhodcovský rozsudok o doplnenie vykonaných listinných dôkazov, ktoré predložil navrhovateľ a ktoré v predmetnom rozhodcovskom rozsudku neboli uvedené (dodacie listy - výdajky zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008). To, že tak odporca v 1. rade nevykonal, bolo s ohľadom na ust. § 36 ods. 1 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý pri oprave chyby v písaní uvažuje o iniciatíve rozhodcovského súdu potvrdením faktu, že odporca v 1. rade predmetné dôkazy neuviedol v predmetnom rozsudku nie pre chybu v písaní, ale ich opomenul vykonať. V tomto prípade nie je plynutie lehoty na vykonanie takejto opravy podľa ust. § 36 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní dôležité.

Prvostupňový súd mal ďalej za to, že zrušenie rozhodcovského rozsudku bolo potrebné vyhlásiť aj podľa ust. § 40 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko boli splnené náležitosti uvedené v tomto ustanovení s ohľadom na vyššie uvedené dôvody, podľa ktorých riadne predložené dôkazy navrhovateľom počas rozhodcovského konania neboli odporcom v 1. rade bez odôvodnenie vykonané, pričom mohli pre navrhovateľa privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, takže podľa ust. § 228

ods. 1 písm. b) a ust. zákona o rozhodcovskom konaní navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania sa mohol žalobou podanou na všeobecnom súde (ktorým bol prvostupňový súd) domáhať zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku odporcu v 1. rade, pretože existovali dôvody (bez odôvodnenia nevykonanie riadne predložených dôkazov navrhovateľom počas rozhodcovského konania), pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona (ust. ).

Z uvedených dôvodov mal prvostupňový súd za to, že odporca v 1. rade porušil zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a preto rozhodcovský rozsudok odporcu v 1. rade sp. zn. 1008002 zo dňa 26. 06. 2009 zrušil podľa podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní.

Súd prvého stupňa dospel pri riešení druhej z otázok - pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade k záveru, že odporca v 1. rade má, na rozdiel od jeho tvrdení spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa ust. , nakoľko je právnickou osobou podľa ust. a analogicky ust. zákona o rozhodcovskom konaní, pretože odporca v 1. rade ako stály rozhodcovský súd má spôsobilosť mať práva a povinnosti už len s ohľadom na znenie zákona o rozhodcovskom konaní, pretože rozhodcovský súd vedie rozhodcovské konanie a vydáva rozhodcovské rozhodnutia, čo by osoba bez takejto spôsobilosti nemohla robiť.

Súd ďalej konštatoval, že v tomto súdnom konaní nejde o vzťah účastníkov konania k úspechu v konaní, a preto nemožno považovať postavenie odporcu v 1. rade ako účastníka tohto konania za zainteresovaný vzťah na výsledku tohto súdneho konania s odvolaním sa na ust. § 43 ods. 1 a najmä § 43 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

Z uvedených dôvodov mal prvostupňový súd za to, že odporca v 1. rade bol v spore pasívne legitimovaným účastníkom konania.

Súd prvého stupňa ďalej návrh navrhovateľa v časti vrátenia veci odporcovi v 1. rade na nové konanie a zaviazanie odporcu v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane trov tohto konania navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci zamietol z dôvodu, že mohol posúdiť uvedený rozhodcovský rozsudok len z hľadiska zrušenia tohto rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) a h) zákona o rozhodcovskom konaní, čo znamená, že ho mohol „preskúmať“, avšak len výslovne za účelom jeho zrušenia z dôvodov, uvedených v citovaných zákonných ustanoveniach. Prvostupňový súd nemohol rozhodovať o vrátení veci naspäť do konania pred rozhodcom pre neexistenciu ustanovenia zákona o rozhodcoch, ktoré by takúto možnosť (teda zrušiť rozhodcovský rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie sťaby orgán nadriadený rozhodcovskému súdu) všeobecnému súdu priznalo. Takisto tunajší súd nemohol rozhodovať o náhrade trov rozhodcovského konania podľa ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko tunajší súd napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) a h) zákona o rozhodcovskom konaní, pričom o trovách súdneho konania tunajší súd v tomto súdnom rozsudku rozhodol.

Súd prvého stupňa rozhodol o veci s poukazom na , , Obch. zák., , , , , , , , , , , veta prvá , , , , , , , , , , Obč. zák., ,

O trovách konania súd rozhodol podľa , nakoľko navrhovateľ mal vo veci úspech síce len čiastočný, avšak v podstatnej a nosnej časti žalobného návrhu, teda ohľadom rozhodovania o zrušení rozhodcovského rozsudku. O povinnosti odporcov v 1. a v 2. rade nahradiť navrhovateľovi trovy konania spoločne a nerozdielne súd rozhodol podľa Obč. zák.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca v 1. rade a navrhol, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa sa odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu v uznesení č.k. zo dňa 04.10.2011, kde odvolací súd vyslovil, že „ Súd prvého stupňa pochybil, keď neskúmal, či je odporca v 1. rade pasívne legitimovaný, nakoľko v zmluvnom vzťahu s navrhovateľom a účastníkom rozhodcovského konania bol len odporca v 2. rade, čo znamená, že aj účastníkom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku na strane odporcu je účastník zmluvného vzťahu s navrhovateľom. V dôsledku tohto pochybenia prvostupňového súdu je nesprávny aj výrok, ktorým súd zaviazal odporcov v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania.“

Súd prvého stupňa síce uviedol, že vychádzal z doplneného dokazovania, avšak svoje rozhodnutie oprel len o vlastný výklad v spojení s ZORK. Uvedené skutočnosti boli známe už odvolaciemu súdu v čase jeho rozhodovania, a teda nemožno ich označiť za skutočnosti, v dôsledku ktorých sa zmenil skutkový stav nakoľko, že bola vylúčená aplikácia právneho názoru odvolacieho súdu o nedostatku pasívnej legitimácie na strane odporcu v 1. rade. Odporca v 1. rade poukázal ďalej na to, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku plní obdobný účel ako mimoriadne opravné prostriedky v občianskom súdnom konaní, kde protistranou je druhý účastník prvostupňového alebo odvolacieho konania, a nie súd. Rozhodcovský súd ani jednotliví rozhodcovia nie sú účastníkom konania, pretože neboli účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, ktorý bol predmetom rozhodcovského konania.

Odporca v 1. rade je taktiež názoru, že konajúci súd mohol vo výroku rozsudku vysloviť, že po jeho právoplatnosti bude opätovne konať stály rozhodcovský súd, ale rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prejednania a rozhodnutia veci vylúčení (§ 43 ods. 2 ZORK). Obdobne rozhodol už OS Bratislava III rozsudkom č.k. -213 zo dňa 18.11.2010, ktorý bol potvrdený rozsudkom KS v Bratislave č.k. -257 zo dňa 21.09.2011, kde navyše nebol rozhodcovský súd účastníkom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Odporca v 1. rade ďalej uviedol, že je vo výlučnej právomoci súdu posúdenie, či je alebo nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) a j).

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť v celom rozsahu a priznať mu trovy odvolacieho konania vo výške 118,70 Eur. Poukázal na rozhodnutie ÚS SR č. , podľa ktorého skutočnosť, že výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania neznamená, že s ním konajúci súd nemôže konať, ako aj na uznesenie KS v Prešove sp. zn. zo dňa 05.05.2010, v zmysle ktorého rozhodcovský rozsudok je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Sám odporca v 1. rade v podaní zo dňa 01.03.2012 nepopiera svoj súkromnoprávny charakter. Navrhovateľ má za to, iba aktívna účasť odporcu v 1. rade v pozícii účastníka konania, ktorý je súkromnoprávnym subjektom práv a je riadne identifikovaný podľa , garantuje mu práva dané SR.

Navrhovateľ má za to, že prvostupňový súd sa neodchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý mu uložil vysporiadať sa s otázkou pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade, ale nebol mu uložený pokyn spôsobu vysporiadania sa s ňou. Navyše, odporca v 1. rade sa až do 02.03.2012 námietkou nedostatku pasívnej legitimácie nebránil.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa , t.j. len v rozsahu dôvodov odvolania vo vzťahu k odporcovi v 1. rade a súvisiacom výroku o trovách konania. Výrok rozsudku, ktorým súd prvého stupňa zrušil predmetný rozhodcovský rozsudok vo vzťahu k odporcovi v 2. rade, a výrok, ktorým zamietol návrh navrhovateľa v časti vrátenia veci odporcovi v 1. rade na nové konanie a zaviazanie odporcu v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane trov tohto konania navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci, nebol napadnutý odvolaním odporcu v 2. rade, ani navrhovateľom, preto voči odporcovi v 2. rade a navrhovateľovi nadobudol rozsudok prvostupňového súdu právoplatnosť (okrem výroku o trovách konania).

Odvolací súd prejednal odvolanie odporcu v 1. rade bez nariadenia pojednávania v zmysle , pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený v súlade s na úradnej tabuli súdu dňa 12.02.2014. Vzhľadom k tomu, že dôvody odvolania odporcu v 1. rade sa týkali výlučne námietky nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade v konaní, a odvolací súd nepotreboval zopakovať, ani dopĺňať dokazovanie, keďže prvostupňový súd len nesprávne právne vec posúdil, keď ustanovenia, z ktorých vyvodzoval pasívnu legitimáciu odporcu v 1. rade, nesprávne interpretoval (vykladal), nebolo potrebné vo veci nariaďovať pojednávanie.

Odvolací súd po preskúmaní veci a oboznámení sa s postupom súdu prvého stupňa voči odporcovi v 1. rade v otázke pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade dospel k záveru, že odvolanie odporcu v 1. rade je dôvodné. Súd prvého stupňa sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, vysloveným v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 04.10.2011. Už v uvedenom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že v zmluvnom vzťahu s navrhovateľom a účastníkom rozhodcovského konania bol len odporca v 2. rade, čo znamená, že aj účastníkom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku na strane odporcu je účastník zmluvného vzťahu s navrhovateľom.

V predmetnej veci navrhovateľ označil v žalobe, ktorou žiadal súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ako odporcu v 1. rade rozhodcovský súd, ktorý rozhodcovský rozsudok vydal, a ako odporcu v 2. rade P., t.j. účastníka zmluvného vzťahu s navrhovateľom a účastníka rozhodcovského konania.

Pojem účastníkov konania podľa vymedzuje účastníkov tak, že nimi budú tí, ktorí sú označení v žalobe, keďže sa v konaní rozhoduje o ich právach a povinnostiach.

Vecnou legitimáciou v občianskom súdnom konaní sa rozumie oprávnenie účastníka, vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má teda ten z účastníkov, ktorý je nositeľom hmotného práva, o ktoré v konaní ide. Rozhodcovský súd nebol a nie je (pasívnym alebo aktívnym) nositeľom hmotného práva, tento len rozhodol v rozhodcovskom konaní na základe právneho vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade podľa zák. o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že účelom žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku je zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak sú na to splnené zákonné podmienky podľa § 40 ods. 1 ZORK, a nie podanie žaloby voči orgánu, ktorý ho vydal, aj keď ho vydal v rozpore s niektorým dôvodom uvedeným v § 40 ZORK. Jedná sa o určitú obdobu občianskeho konania, kde účastník konania pri nesúhlase s rozhodnutím prvostupňového súdu nežaluje súd, ale podáva odvolanie proti rozsudku s označením druhej strany v spore.

Zo súdnej judikatúry slovenských súdov, ale aj českých súdov jednoznačne vyplýva, že žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku môže smerovať len voči účastníkovi rozhodcovského konania, a nie voči rozhodcovi alebo rozhodcovskému súdu (napr. uznesenia NS SR sp. zn. , sp.zn. ).

Odvolací súd preto dospel k záveru, že rozhodcovský súd, aj keď v zmysle Obč. zák. má spôsobilosť mať práva a povinnosti, aj spôsobilosť byť účastníkom konania podľa (na čo v rozsudku poukázal i prvostupňový súd), nie v každom súdnom konaní má aj vecnú legitimáciu. V danej veci je predmetom konania zrušenie rozhodcovského rozsudku, vydanom Rozhodcovským súdom v spore medzi navrhovateľom Martinom Mirvalom a odporcom P. U., čo znamená, že len tieto sporové strany sú vecne legitimované v súdnom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo vyplýva z hmotného práva.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa zmenil voči odporcovi v 1. rade tak, že z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní žalobu voči nemu zamietol.

Vzhľadom k tomu, že odporca v 1. rade bol v konaní voči navrhovateľovi plne úspešný, odvolací súd podľa zmenil i súvisiaci výrok o trovách prvostupňového konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, kde k náhrade trov prvostupňového konania navrhovateľa podľa , a zaviazal len v konaní neúspešného odporcu v 2. rade. Úspešnému odporcovi v 1. rade odvolací súd náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal, i keď by mal nárok na ich náhradu podľa , pretože odporca v 1. rade nepodal návrh na priznanie trov konania v zmysle

Podľa , o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Z uvedeného vyplýva, že na to, aby sa priznala náhrada trov konania, treba navrhnúť rozhodnúť o náhrade trov konania. Odporca v 1. rade v priebehu konania pred prvostupňovým súdom, ani odvolacím súdom, takýto návrh nepodal.

Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.