Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoPr/1/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľky: S. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., P. XXXX, právne zastúpenej Mgr. Michalom Durajom, advokátom, so sídlom X. XXXX, C., proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. -121 zo dňa 04.09.2013, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľky o neplatné skončenie pracovného pomeru. Zároveň rozhodol, že navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 54,- eur.

Návrh navrhovateľky okresný súd posudzoval podľa , , , , , . Prvostupňový súd mal za preukázané, že dňa 02.07.1990 odporca uzatvoril s navrhovateľkou pracovnú zmluvu. Taktiež podľa okresného súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľka ako zamestnankyňa podpísala dňa 12.04.2012 dohodu o skončení pracovného pomeru podľa s odporcom ako zamestnávateľom, kde bolo dohodnuté, že pracovný pomer navrhovateľky sa končí dňom 30.04.2012. V predmetnom konaní zo strany navrhovateľky nebolo preukázané, že pri právnom úkone - dohode o skončení pracovného pomeru išlo o bezprávnu vyhrážku v zmysle . Navrhovateľka podľa okresného súdu nepreukázala, že touto vyhrážkou bolo od nej niečo vynucované, čo vynucované nesmie byť. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by odporca ovplyvnil slobodnú vôľu navrhovateľky pri podpisovaní dohody o skončení pracovného pomeru. Navrhovateľka mala vedomosť o tom, že v danom prípade podpisuje dohodu o skončení pracovného pomeru, čo potvrdila aj svojou výpoveďou, ako aj podpisom na dohode. Táto bola objektívne spôsobilá pochopiť následky svojej prejavenej vôle a skutočnosť, že až následne doma, po oboznámení sa s paragrafovým znením na internete, zistila, že jej nebude vyplatené odstupné a z toho dôvodu podávala návrh na skončenie pracovného pomeru, pričom uvedené nemožno považovať za dôvod, aby bola dohoda o skončení pracovného pomeru pokladaná za neplatnú. Taktiež u navrhovateľky nebolo zistené, že by bola obmedzovaná jej slobodná vôľa tým spôsobom, že pri plnom vedomí nebola schopná rozpoznať následky podpísania dohody o skončení pracovného pomeru a že nemohla odmietnuť uvedený návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru z dôvodu bezprávnej vyhrážky. Okresný súd preto konštatoval, že prejav vôle premietnutý do dohody o skončení pracovného pomeru bol urobený slobodne. Opak

navrhovateľkou preukázaný nebol, pretože z jej výpovede a ani z výpovedí svedkov nebolo preukázané, že zo strany zamestnancov odporcu bola voči jej osobe vykonaná hrozba trestným oznámením, prípadne osoby, ktoré mali vykonávať psychický nátlak, hrozili niečím, čo nie sú oprávnené vykonať. V danom prípade podľa okresného súdu nebolo ani podstatné, či navrhovateľka skutočne porušila svoje pracovné povinnosti podstatným spôsobom, nakoľko táto skutočnosť nemá za následok obmedzenie vôle navrhovateľky pri podpisovaní dohody o skončení pracovného pomeru, ktoré by spôsobovali jej neslobodu a nemožnosť odmietnutia predloženého návrhu na skončenie pracovného pomeru dohodou. Podľa názoru okresného súdu po vykonaní dokazovania nebolo preukázané, že by konanie zamestnancov odporcu bolo v rozpore s dobrými mravmi, ani to, že by sa účel dohody o skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou priečil dobrým mravom a ani dohodu o skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou nemožno pokladať za úkon, ktorý by bol všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich zásad v danom mieste a čase, a to z hľadiska vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Okresný súd taktiež poukázal na to, že skončenie pracovného pomeru, a to z akýchkoľvek dôvodov je vždy emocionálne exponovanou skutočnosťou, a to predovšetkým na strane zamestnanca, ktorého sa uvedená skutočnosť týka. Z výsluchu svedkov, a to tak zo strany navrhovateľky, ako aj odporcu mal súd zistené, že miestnosť, kde sa vykonával pohovor, bola priestorom vhodným, keďže sa jednalo o presklenú zasadaciu miestnosť a táto miestnosť nemohla mať na psychiku navrhovateľky taký vplyv, že by ovplyvnila jej vôľu a slobodu pri podpisovaní dohody. Bolo vyvrátené tvrdenie navrhovateľky, že pohovor s ňou trval okolo troch hodín, nakoľko z vyjadrenia svedkov navrhnutých navrhovateľkou, ako aj zo strany odporcu bolo zistené, že z časového hľadiska by to ani nebolo možné, pretože 12.04.2012 zamestnanci odporcu vykonávali pohovory so siedmimi zamestnancami. Pokiaľ by s každým hovorili 3 hodiny, museli by tieto pohovory trvať 21 hodín. Uvedené však podľa okresného súdu možné nebolo, nakoľko pohovory sa začali vykonávať najskôr o 8.30 a najneskôr o 18.30 hod. už odchádzali z budovy. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli predpoklady bezprávnej vyhrážky, keďže navrhovateľka ani svedkyne v konaní neuvádzali, že by zamestnanci odporcu navrhovateľku alebo svedkyne fyzickým násilím donútili k podpísaniu dohody. Preto súd návrh navrhovateľky zamietol. Nakoniec okresný súd konštatoval, že navrhovateľka neurobila právny úkon dohody o skončení pracovného pomeru na základe nedostatku slobody vôle a nie sú teda splnené podmienky neplatnosti právneho úkonu tak podľa , ako aj podľa .

Proti uvedenému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka a namietala, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že hlavným účelom rozhovorov so zamestnancami, ako i navrhovateľkou bolo prešetrenie realizovaných sprostredkovaných úverov a zistení porušenia pracovnej disciplíny. Podľa názoru navrhovateľky, ktorá bola listom zo 07.12.2011 upozornená na porušenie pracovnej disciplíny, je riešenie porušenia pracovnej disciplíny po 4 mesiacoch zo strany odporcu irelevantné. V samotnom upozornení na porušenie pracovnej disciplíny boli navrhovateľke vytknuté nedostatky v súvislosti so žiadosťami o úver z obdobia november a december 2010. V predmetnom upozornení bolo navrhovateľke dané do pozornosti, že v prípade obdobného porušenia pracovnej disciplíny bude s ňou skončený pracovný pomer výpoveďou podľa . Odvolateľka má za to, že okresný súd sa nezaoberal všetkými dôkaznými prostriedkami, nakoľko pracovný pomer skončil dohodou s navrhovateľkou, aj napriek tomu, že podľa vykonaného prešetrenia mal ukončiť pracovný pomer výpoveďou podľa . Pritom pred uplatnením výpovede z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny je povinnosťou zamestnávateľa oboznámiť zamestnanca s výpovedným dôvodom a umožniť vyjadriť sa k nemu. V prípade sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu bolo povinnosťou súdu zistiť, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny a v prípade kladného záveru následne rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny išlo. Okrem toho odvolateľka namietala, že okresný súd sa nezaoberal všetkými dôkaznými prostriedkami, keď zamietol výsluch svedkyne Ing. F., ktorá bola jej kolegyňou a zamestnávateľ aj s ňou viedol rozhovor v daný deň. Ďalej namietala, že k samotnému právnemu úkonu - dohody o skončení pracovného pomeru, ktorú navrhovateľka podpísala dňa 12.04.2012, považovala za potrebné uviesť tú skutočnosť, že táto dohoda bola označená dátumom 10.04.2012, čo evokuje zo strany odporcu neštandardný postup pri skončení pracovného pomeru. Dohoda o skončení pracovného pomeru je pritom dvojstranný právny úkon, na základe ktorého dochádza k zhodnému prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Touto skutočnosťou sa okresný

súd nezaoberal. Poukázala na to, že nebola v podmienkach zhodných so slobodným prejavom vôle, keďže u nej bol prítomný stres a rozpoznateľný nátlak zo strany zamestnancov odporcu sprevádzaný poznámkami typu „napíšeme Vám taký posudok, že Vás nikto nezamestná“, banka o Vás nemá záujem. Uvedené spôsobilo u navrhovateľky, že mechanizmus tvorby vôle bol ovplyvnený rušivými podmienkami, ktoré ju obmedzovali vo výbere primeraných možností na prejavení vôle. Namietala tiež, že súd nevypočul Ing. I., s ktorou bol v predmetný deň vedený pohovor, pričom návrh na výsluch tejto svedkyne bol zamietnutý s tým, že nebola priamo pri podpisovaní dohody s navrhovateľkou. S uvedeným postupom sa odvolateľka nestotožňuje, keďže táto svedkyňa mala najobjektívnejšie informácie o práci navrhovateľky, ako i o uzatváraní úverov, keďže bola riaditeľkou pobočky. K stotožneniu psychického donútenia s bezprávnou vyhrážkou dochádza podľa navrhovateľky aj vtedy, keď je nútenie adresné, to znamená, že smeruje voči tomu, na kom sa právny úkon vynucuje. Odporca s pripravenou dohodou o ukončení pracovného pomeru s napísaným menom navrhovateľky pôsobil adresne smerom k navrhovateľke. Dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru na strane navrhovateľky, ktorými odporca argumentoval, existovali v roku 2010, a preto neboli v danom čase dôvodné. Namietala tiež, že nemá príslušné právnické vzdelanie v oblasti pracovného práva, aby bola objektívne spôsobilá pochopiť následky svojej prejavenej vôle. Pod nátlakom troch zamestnancov odporcu a ich argumentácie nemala inú možnosť, než podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru. Dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala, nakoľko mala strach, že sa už nikdy nezamestná.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril odporca, ktorý sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu. Odporca nemá a ani nemal vedomosť o žiadnych okolnostiach, ktoré by mohli zapríčiniť akýkoľvek omyl v konaní navrhovateľky pri skončení pracovného pomeru a ani nepozná žiaden dôvod, ktorý by takýto úkon robil neplatným. Čo sa týka samotnej dohody o skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou, odporca uviedol, že hoci návrh bol skutočne vypracovaný a pripravený vopred, a to z dôvodu zabezpečenia všetkých potrebných formalít a podpisov za odporcu, tak tento fakt nemá žiadnym spôsobom vplyv na slobodu vôle navrhovateľky pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru. Podpísaním dohody o skončení pracovného pomeru prejavila navrhovateľka pri plnom vedomí vôľu skončiť pracovný pomer dňom 30.04.2012. Odporca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého zamestnanec môže síce subjektívne pociťovať sled krokov zamestnávateľa ako určitý nátlak a môže to uňho vyvolávať stres, bez ďalšieho však nejde o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle dotknutého zamestnanca. O bezprávnu vyhrážku sa nejedná ani vtedy, ak zamestnávateľ pred uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru upozorní zamestnanca, že inak mu bude daná výpoveď, ktorej písomné znenie má už pripravené. Z uvedených dôvodov navrhuje rozsudok okresného súdu potvrdiť.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ust. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. potvrdil v zmysle ust. ,

Podľa , odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd primárne uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia vyššie citovaného zákonného ustanovenia, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na jeho závery odkazuje. Krajský súd dodáva, že v prípade aplikácie ust. nie je žiaduce, aby boli zopakované tie vecne správne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu, ako aj správne posúdenie, pretože práve za použitia ust. je postačujúce, ak vo vzťahu k odvolacím dôvodom, v danom prípade navrhovateľky, sa len na zvýraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu zdôraznia podstatné a rozhodné skutočnosti

a okolnosti. Uvedený postup a záver krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovanými právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

V ďalšom sa odvolací súd zaoberal námietkami navrhovateľky spočívajúcimi v omyle v konaní navrhovateľky pri skončení pracovného pomeru. Vôľa navrhovateľky bola prejavená navonok podpisom dohody o rozviazaní pracovného pomeru, teda bola prejavená určitým a zrozumiteľným spôsobom. Odvolací súd konštatuje, že čo sa týka samotnej dohody o skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou, podpísaním dohody o skončení pracovného pomeru prejavila navrhovateľka dobrovoľne pri plnom vedomí svoju vôľu skončiť pracovný pomer u odporcu dňom 30.04.2012. Okrem toho navrhovateľka priamo v dohode vyhlásila, že súhlasí s obsahom dohody a prijíma podmienky v nej uvedené, slobodne, vážne, nie v tiesni alebo za nápadne nevýhodných podmienok. Taktiež nie je podstatné, že návrh dohody mal odporca vopred pripravený, datovaný, nakoľko navrhovateľka pristúpila k podpisu dohody dňa 12.04.2012, ktorá skutočnosť je nepochybná jednak z výpovede samotnej navrhovateľky, ako aj z ostatných v konaní vykonaných dôkazov. Ohľadne dohody o skončení pracovného pomeru v zmysle platí, že túto dohodu o skončení pracovného pomeru uzatvárajú zamestnávateľ a zamestnanec písomne, avšak ani jej prípadné nedodržanie nespája s právnym následkom neplatnosti právneho úkonu. Aj ústna dohoda o skončení pracovného pomeru by bola platná. V danom prípade však došlo k platnej písomnej dohode o skončení pracovného pomeru, i keď navrhovateľka túto dohodu podpísala až dva dni po odporcovi, kedy jej bola prvýkrát predložená. Zároveň v samotnej dohode, ako už bolo vyššie uvedené, bola vyjadrená vôľa navrhovateľky a odporcu skončiť pracovný pomer u odporcu dňom 30.04.2012.

Argumenty uvádzané právnym zástupcom navrhovateľky v odvolaní, súvisiace s porušením pracovnej disciplíny navrhovateľkou a povinnosťou odporcu skončiť pracovný pomer s navrhovateľkou výpoveďou, aj odvolací súd vyhodnotil ako irelevantné a pre danú vec nadbytočné. Samotná dohoda o skončení pracovného pomeru je vyjadrením slobodnej vôle účastníkov takejto dohody a v danom prípade by bolo len na odporcovi, či využije skutočnosti nasvedčujúce tomu, že sa navrhovateľka dopustila konania, ktoré by napĺňalo znaky porušenia pracovnej disciplíny ako výpovedný dôvod, resp. dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Zamestnávateľ, v tomto prípade odporca, nemá povinnosť podľa uplatniť výpovedný dôvod pre skončenie pracovného pomeru pred dohodou o skončení pracovného pomeru. Preto tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľky, že odporca mal ukončiť pracovný pomer s navrhovateľkou výpoveďou podľa , považuje odvolací súd za nesprávne. Je právom zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom v súlade so zákonom a spôsobom, ktorý považuje podľa konkrétnych okolností za vhodný.

K námietke právneho zástupcu navrhovateľky, že v danom prípade išlo o taký intenzívny nátlak na mechanizmus slobody vôle navrhovateľky, ktorá podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru bez nároku na odstupné a dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorými argumentoval odporca, existovali v roku 2010, treba uviesť, že uvedená argumentácia sa v priebehu konania nepreukázala. Podľa názoru odvolacieho súdu z výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní premietnutého do odôvodnenia rozhodnutia bolo preukázané, že navrhovateľke nikto v čase uzatvárania dohody v odchode z miestnosti ani z pracoviska nebránil. Uvedený záver je zrejmý nielen z výpovede samotnej navrhovateľky, ale aj zo svedeckých výpovedí prítomných osôb. Navyše, ak pri uzatváraní

dohody o skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou odporca uviedol, že pokiaľ nesúhlasí s uzatvorením dohody, následne s ňou bude ukončený pracovný pomer inou formou, nejedná sa o nedovolený nátlak ani o zneužitie výkonu práva odporcu na ujmu navrhovateľky. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že zamestnanec môže síce subjektívne pociťovať sled krokov zamestnávateľa ako určitý nátlak a môže to u neho vyvolávať stres, bez ďalšieho však nejde o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle dotknutého zamestnanca, v tomto prípade navrhovateľky. Okrem toho je odvolací súd toho názoru, že o bezprávnu vyhrážku sa nejedná ani vtedy, ak zamestnávateľ pred uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru upozorní zamestnanca, že inak mu bude dané okamžité skončenie pracovného pomeru. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. ide o právny úkon, ktorý zamestnávateľ je v zmysle zákona nepochybne oprávnený urobiť, a teda ak „hrozí“ niečím, čo má právo vykonať, keďže aj výpoveď, aj dohoda o skončení pracovného pomeru smeruje k rovnakým právnym následkom, a to k skončeniu pracovného pomeru. Pri porovnaní obidvoch možností skončenia pracovného pomeru nie je potom možné usudzovať, že v danom prípade by navrhovateľka konala k svojmu neprospechu, ak sa rozhodla predísť jednostrannému skončeniu pracovného pomeru výpoveďou a zvolila si možnosť skončiť pracovný pomer dohodou.

K námietke odvolateľky ohľadne nevypočutia ňou navrhnutých svedkov prvostupňovým súdom, ktorý návrh zamietol, treba konštatovať, že prvostupňový súd postupoval správne, keď návrh na vypočutie navrhnutých svedkov I. a F. zamietol a riadne odôvodnil, nakoľko aj podľa odvolacieho súdu tieto navrhované svedkyne nemohli hodnoverne opísať okolnosti uzatvárania dohody o skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou, keďže neboli pri tomto úkone prítomné. Navyše skúmanie porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľkou nebolo predmetom prvostupňového konania, keďže skutočnosti týkajúce sa prípadného porušenia pracovnej disciplíny neboli podstatné pre samotné konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, a teda nemohli ani pomôcť k objasneniu skutkového stavu veci. Z uvedených dôvodov sa ani odvolací súd nestotožnil s námietkou odvolateľky.

Zároveň súd potvrdil rozsudok okresného súdu v závislom výroku, ktorým navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 54,- eur z dôvodu vynaložených hotových výdavkov na cestovné z Bratislavy do Čadce a späť.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. s poukazom na ust. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, preto by mu prináležala náhrada trov odvolacieho konania. Náhradu trov odvolacieho konania si odporca neuplatnil, preto mu ju odvolací súd nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.