Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/508/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa F.. P. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., ul. P. XX, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Pacaj, Palla a partneri, s. r. o., so sídlom Trnava, Nám. SNP č. 3, IČO: 36 857 548, proti odporcovi J. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. B., ul. Q. 6599/33, právne zastúpenému JUDr. Radkom Petruňom, advokátom, Advokátska kancelária ABELOVSKÝ - PETRUŇO, so sídlom Zvolen, Tehelná 189, IČO: 40 242 315, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu REFIN S.P., s. r. o. so sídlom, Bratislava, Drieňova 24, IČO: 35 698 292, právne zastúpeného JUDr. Evou Trangošovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Zvolen, Tehelná 189, o zaplatenie 99 581,76 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa, odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -287 zo dňa 25. apríla 2013, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol a vo výroku o náhrade trov konania navrhovateľa p o t v r d z u j e .

Výrok okresného súdu o náhrade trov konania odporcu m e n í tak, že navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy prvostupňového konania vo výške 4.892,58 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Radka Petruňa, Advokátska kancelária ÁBELOVSKÝ - PETRUŇO, do troch dní.

Výrok okresného súdu o náhrade trov vedľajšieho účastníka m e n í tak, že navrhovateľ je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi iné trovy prvostupňového konania vo výške 20,88 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 3.845,90 € na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Evy Trangošovej, advokátky, do troch dní.

Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 1.562,05 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Radka Petruňa, advokáta, Advokátska kancelária ÁBELOVSKÝ - PETROŇO, do troch dní.

Navrhovateľ je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 752,28 € na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Evy Trangošovej, advokátky, do troch dní.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorý sa domáhal zaplatenia sumy 99 581,76 € titulom plnenia zo zmluvy o uznaní záväzku a o vzájomnom vysporiadaní pohľadávok a

záväzkov uzavretej medzi ním a odporcom dňa 24. 11. 2003, v ktorej v časti II. odporca uznal v bode 3 záväzok vo výške 3.000.000,- Sk z titulu zabezpečenia vstupnej investície do podnikateľského plánu spoločnosti AQUADOL s. r. o. Dolná Lehota 320 a v časti III. sa zaviazal splniť ho do 30. 09. 2004 s možnosťou skoršieho plnenia.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa v konaní domáhal priznania plnenia z uznania záväzku odporcom. Uznanie záväzku je zabezpečovací inštitút v tom zmysle, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie svojej pohľadávky (existencia záväzku v čase uznania sa predpokladá), pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka. Zdôraznil, že odporca sa bránil plneniu z uznania s odôvodnením, že uznaný záväzok nevznikol, a ani v čase uznania neexistoval. Najmä poukazoval na to, že neexistujú žiadne listinné dôkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že takýto záväzok vôbec vznikol. Navrhovateľ v rámci súdneho konania uvádzal rôzne verzie vzniku záväzku. Jednak sa opiera o samotnú zmluvu o uznaní, kde sa konštatovala jeho vstupná investícia do podnikateľského plánu, avšak na pojednávaní uviedol, že sumu 3 000 000,- Sk predstavuje sčasti odmena za poskytnuté pôžičky a sčasti finančné vyjadrenie jeho osobnej účasti na projekte. Neuvádzal však, aký rozsah záväzku by zodpovedal odmene a aký rozsah jeho osobnej účasti vyjadrenej v peňažnom plnení. Na inom mieste zas navrhovateľ uvádzal, že uznaný záväzok predstavuje jeho províziu v súvislosti so zamýšľaným podnikaním v novovzniknutej obchodnej spoločnosti, v ktorej bol odporca konateľom. Podľa okresného súdu „takéto slovné vymedzenie naznačuje, že sa potom nemôže jednať o občianskoprávny vzťah (finančného plnenia) medzi navrhovateľom a odporcom ako medzi dvoma fyzickými osobami. Jednak nie je možné platne dohodnúť odmenu pri poskytnutí pôžičky medzi dvoma fyzickými osobami, pretože pozná len možnosť dohodnutého úroku z pôžičky a keby aj sa malo jednať v tejto časti o uznanie záväzku podľa , nie je potom zrejmé aká je výška uznania záväzku z tohto právneho titulu, ktorá skutočnosť sa však vyžaduje pri uznaní záväzku podľa (záväzok uznaný čo do dôvodu a výšky.)"

Následne vyhodnotil, že ak bol záväzok uznaný so slovným vyznačením ako vstupná investícia do podnikateľského plánu alebo provízia do novovznikajúcej obchodnej spoločnosti AQUADOL Slovakia, nemôže sa potom jednať o uznanie záväzku podľa , a v takom prípade by prichádzalo do úvahy uznanie záväzku podľa ustanovení . Ak by však jednalo zo strany navrhovateľa o poskytnutie plnenia z takéhoto právneho dôvodu, potom pasívne vecne legitimovaným nemohol byť odporca ako fyzická osoba, keď z výslovného znenia zmluvy o uznaní záväzku je zrejmé, že odporca uznáva vstupné investície do podnikateľského plánu spoločnosti AQUADOL s. r. o..

Okresný súd tak považoval uznanie záväzku za neurčité a nezrozumiteľné v zmysle ust. . Nakoľko v konaní bola vznesená námietka premlčania okresný súd vyhodnotil, že aj v prípade, ak by došlo zo strany odporcu k uznaniu záväzku, podľa ktorého mal navrhovateľovi plniť dňa 30. 09. 2004, potom nasledujúcim dňom začína plynúť nová štvorročná premlčacia lehota, a keďže navrhovateľ podal návrh na súd 03. 04. 2012, teda po jej uplynutí, aj z tohto dôvodu by nebolo možné návrhu navrhovateľa vyhovieť.

O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľovi, ktorý nebol úspešný v zmysle náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutím priznal okresný súd náhradu trov konania odporcovi, ako aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, nakoľko títo boli v konaní úspešní a náhradu trov konania si riadne a včas uplatnili.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej 15 dňovej lehote (, veta prvá, ) odvolanie navrhovateľ, odporca, ako aj vedľajší účastník na strane odporcu.

Navrhovateľ podal odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu v celom rozsahu. Namietal, že prvostupňový súd zamietol návrh z dôvodu neplatnosti právneho úkonu v dôsledku jeho neurčitosti a nezrozumiteľnosti, pričom bližšie neuviedol, na základe čoho dospel k uvedenému záveru a v tejto

časti považoval rozhodnutie okresného súdu za nepreskúmateľné. Mal za to, že predmetný právny úkon treba vykladať podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Opätovne zdôraznil, že navrhovateľ a odporca sa dohodli, že navrhovateľovi bude odporcom vyplatená aj odmena (provízia) za jeho doterajšiu činnosť, pričom jej výška bola úplne primeraná k hodnote hydrologickým vrtov, ktoré ostali vo vlastníctve odporcu, k možnosti zisku, ktoré bolo možné prostredníctvom nich nadobudnúť ťažbou vody. Tvrdil, že nesporne participoval na zahájení podnikateľského plánu „hydrologické vrty", ktorý mal byť realizovaný prostredníctvom spoločnosti AQADOL, s. r. o., a nesporne poskytol finančné prostriedky na rozbehnutie daného podnikateľského plánu, preto ide jednoznačne o odmenu za finančnú a aj osobnú účasť na zahájení podnikateľského plánu, vyjadrenú slovným spojením „zabezpečenie vstupnej investície do podnikateľského plánu". Nestotožnil sa s právnym záverom okresného súdu, že menil verzie ohľadne vzniku samotného záväzku, nakoľko počas celého súdneho konania uvádzal rovnaké skutočnosti ohľadom titulu vymáhanej pohľadávky. Nesúhlasil ani s tým, že by musela byť v tomto právnom úkone presne byť vymedzená časť jeho odmeny za finančnú účasť na projekte a zvlášť za osobnú účasť. Pokiaľ ide o aktívnu či pasívnu legitimáciu uviedol, že obaja účastníci konania, teda navrhovateľ, ako aj odporca, vystupovali v tomto právnom vzťahu ako fyzické osoby - nepodnikatelia a išlo výslovne o občianskoprávny vzťah. K uznaniu tohto záväzku preto mohlo dôjsť len na podklade , pretože navrhovateľ, ani odporca nevystupovali v pozícii podnikateľských subjektov a nevykonávali žiadnu podnikateľskú činnosť. Nie je mu známy žiadny dôvod, prečo by odporca ako fyzická osoba sa nemohol zaviazať zaplatiť odmenu navrhovateľovi a následne tento dlh z uvedeného titulu aj uznať, resp., prečo by musela dohodnutú odmenu za činnosť navrhovateľa v rámci projektu Hydrologické vrty vyplatiť spoločnosť AQADOL, s. r. o., a nie odporca. Na záver zdôraznil, že neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou, pretože základným princípom výkladu zmluvy je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania namietal dôvodnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania a poukázal na to, že právna zástupkyňa vedľajšieho účastníka a právny zástupca odporcu síce vystupujú ako dva samostatné subjekty, avšak fakticky tvoria jednu advokátsku kanceláriu, čo potvrdzuje ich rovnaké sídlo. Keďže odporca ako aj vedľajší účastník mali identického právneho zástupcu, považoval trovy konania, ktoré mal uhradiť za neúčelné a spochybnil i niektoré priznané úkony právnej služby, ktoré boli okresným súdom priznané. V danej veci mal podľa neho okresný súd aplikovať pri rozhodovaní o náhrade trov konania ustanovenie , pretože aj konaním odporcu, ktorý sa podieľal v spojení s vtedajším jeho právnym zástupcom - JUDr. Koreňovou na vzniku daného právneho úkonu, bolo spôsobené, že vzájomné vzťahy medzi navrhovateľom a odporcom sú z pohľadu súdu neprehľadné. Odporca sa domáhal zamietnuť návrh s poukazom na neurčitosť uznania dlhu, teda dovolával sa neurčitosti právneho úkonu, ktorý sám uskutočnil. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že odporcovi uloží povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 99.581,76 € s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia, prípadne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca podal odvolanie proti tej časti výroku napadnutého rozsudku, ktorým mu bola priznaná náhrada trov konania. Namietal, že okresný súd mu nepriznal náhradu trov konania vo výške 619,09 €. Poukázal na písomné podanie zo dňa 26. 04. 2013, ktorým vyčíslil trovy konania sumou 4.915,25 €, keď odmenu žiadal priznať za sedem vykonaných úkonov právnej služby, vrátane účasti na pojednávaní dňa 07. 03. 2013 (výška odmeny 1.238,18 €) a okresný súd mu priznal odmenu za sedem vykonaných úkonov právnej služby vo výške 3.250,20 € bez bližšieho odôvodnenia tohto zníženia. Uviedol, že pojednávanie konané dňa 07. 03. 2013 trvalo od 11.00 hod. do 13.35 hod., teda 2:35 hod, pričom táto skutočnosť, teda dĺžka trvania pojednávania vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 07. 03. 2013, a preto mal súd aplikovať ustanovenie Ministerstva spravodlivosti SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „") s tým, že v prípade, že účasť na pojednávaní, ktorého trvanie presiahne dve hodiny a zároveň netrvá dlhšie ako štyri hodiny, patrí advokátovi odmena vo výške dvojnásobku základnej sadzby tarifnej odmeny. Navrhol, aby odvolací súd zmenil výrok rozsudku v časti náhrady trov konania odporcu tak, že zaviaže navrhovateľa k náhrade trov konania vo výške 4.892,58 € a uplatnil si i náhradu trov odvolacieho konania.

Vedľajší účastník na strane odporcu podal odvolanie proti výroku o náhrade trov konania, ktorým mu bola priznaná ich náhrada. Namietal, že okresný súd mu nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 619,09 € z dôvodu podľa ust. . Vedľajší účastník si uplatnil náhradu trov konania, ktoré pozostávajú aj z trov právneho zastúpenia ako odmeny za 6 vykonaných úkonov právnej služby v celkovej výške 3.662,95 €. Za úkon právne služby, a to za účasť na pojednávaní dňa 07. 03. 2013 si vedľajší účastník uplatnil odmenu v sume 1.238,18 €, avšak okresný súd priznal za úkon právnej služby len sumu vo výške 619,09 €. V odôvodňujúcej časti napadnutého rozsudku však absentuje akákoľvek zmienka o znížení predmetnej odmeny, ako aj zdôvodnenie takéhoto postupu zo strany súdu. Poukázal na ust. a mal za to, že mu za úkon účasti na pojednávaní zo dňa 07. 03. 2013 prináleží odmena vo výške dvojnásobku základnej sadzby tarifnej odmeny. Navrhol preto, aby odvolací súd zmenil výrok rozsudku okresného súdu týkajúci sa náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi tak, že zaviaže navrhovateľa k náhrade trov prvostupňového konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 3.845,90 € a zároveň si uplatnil i náhradu trov odvolacieho konania.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že právny úkon - zmluvu o uznaní - považuje za neplatný právny úkon, preto aj keby teoreticky záväzok (uznaný) existoval, čo popieral, potom je tento premlčaný a ním vznesená námietka premlčania bola dôvodná. Opätovne zdôraznil, že v tzv. uznávacom prejave vôle v zmluve o uznaní zo dňa 24. 11. 2003 absentuje určité, jasné a zrozumiteľné vymedzenie dôvodu (údajného) záväzku. Dôvod záväzku musí byť v uznaní záväzku vymedzený vždy tak, aby z textu obsahu listiny bolo objektívne poznateľné, aký je dôvod záväzku, a to nielen účastníkom tohto úkonu, ale aj tretím osobám, ktoré účastníkom právneho úkonu nie sú. Spochybnil dôvod dlhu vymedzený slovami „z titulu zabezpečenia vstupnej investície do podnikateľského plánu", pretože z takéhoto vymedzenia dôvodu záväzku objektívne nemožno dedukovať ani len to, čo sa rozumie pod pojmom „vstupná investícia", teda či sa jedná o peňažný, resp. nepeňažný vklad, úver, pôžičku a pod.; kto mal do podnikateľského plánu spoločnosti AQUADOL „vstupnú investíciu" zabezpečiť a či bola táto investícia v čase uznania záväzku už reálne zabezpečená, splatená alebo zabezpečená ešte len mala byť v budúcnosti, prípadne čo sa rozumie slovami „ z titulu zabezpečenia vstupnej investície", či sa jedná len o prísľub vklad poskytnúť alebo či už k poskytnutiu vkladu reálne došlo, a aká je výška investície, ktorá mala byť predmetom zabezpečenia a pod.. O absolútnej neurčitosti vymedzenia dôvodu záväzku svedčí však vyjadrenie samotného navrhovateľa, ktorý uviedol, že on fyzicky sumu 3 mil. Sk nikomu neodovzdal. Dal do pozornosti rozsudok Okresného súdu Brezno č. k. zo dňa 30. 11. 2005, keď z odôvodnenia tohto rozsudku je zrejmé, že navrhovateľ v zmluve o uznaní vedome simuloval skutočnosti, ktoré reálne nenastali a rovnako tak navrhovateľ postupoval aj pokiaľ ide o koncipovanie znenia článku II. bod 3 zmluvy o uznaní týkajúceho sa sumy 3 mil. Sk, keď aj v tomto prípade bolo snahou navrhovateľa predstierať existenciu záväzku, ktorý však reálne nikdy neexistoval. Namietal i ďalšiu skutočnosť tvrdenú navrhovateľom, že odmena 3 mil. Sk mala byť odmenou za jeho nepeňažné aktivity, avšak navrhovateľ v konaní uskutočňovanie takýchto aktivít ničím nepreukázal. Bez ohľadu na hypoteticky peňažný či nepeňažný prínos navrhovateľa k podnikaniu tvrdil, že ak by aj teoreticky bolo pravdou, že suma 3 mil. Sk mala predstavovať odmenu navrhovateľa za jeho aktivity, potom z takto vymedzenej odmeny nie je možné objektívne zistiť, aká jej časť mala napr. pripadať na peňažný, či nepeňažný prínos navrhovateľa, resp., ktorej zo žalobcom uvádzaných údajných aktivít, ktoré mal navrhovateľ vykonať, mala aká časť tejto odmeny zodpovedať. Naviac údajnú províziu mal navrhovateľ dostať len v prípade, teda pod podmienkou, že dôjde k predaju minerálnej vody, alebo vybudovaniu plničky, z výnosov ktorých sa bude navrhovateľovi odmena splácať, pričom sám odporca, ako fyzická osoba, ale ani spoločnosť AQUADOL, s. r. o., nikdy nepredávali minerálnu vodu, nevybudovali plničku a nedosahovali žiadne výnosy. Neexistujúcemu nároku potom logicky zodpovedá neexistujúci záväzok a neexistujúci záväzok logicky nemožno platne uznať. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval rozsudok prvostupňového súdu za vecne správny a zákonný a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol potvrdiť.

Vedľajší účastník na strane odporcu k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že rozsudok prvostupňového súdu považuje za vecne správny a navrhol ho odvolacím súdom vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý, potvrdiť ako vecne správny. Vo vzťahu k ustanoveniu čl. II. bod 3 zmluvy o uznaní sa plne stotožnil s konštatovaním súdu, podľa ktorého uvedené ustanovenie nespĺňa základné atribúty kladené na právne úkony v ust. . Z uznania záväzku

vôbec nie je zrejmé, kto mal investíciu poskytnúť, v čom mala spočívať, či už došlo k jej poskytnutiu alebo ešte len mala byť poskytnutá, na aký konkrétny účel mala byť poskytnutá a ani dôvod, prečo by takýto dlh mal nejako súvisieť s odporcom, t. j., aký bol vlastne dôvod vzniku a existencie dlhu. Z vykonaného dokazovania podľa neho vyplynulo, že ani samotnému navrhovateľovi nie je zrejmé, z akého titulu mal dlh vzniknúť. Navrhovateľ totiž v priebehu konania zakaždým uvádzal iné dôvody vzniku tohto dlhu a ani jedno z jeho tvrdení nebolo v konaní spoľahlivo preukázané. Taktiež nebolo preukázané, že by navrhovateľ odporcovi nejaké finančné prostriedky poskytol, naopak, na výslovnú otázku súdu sám uviedol, že peňažné prostriedky odporcovi nikdy neposkytol ( str. 4 zápisnice zo dňa 14. 02. 2013). Je teda evidentné, že navrhovateľ sám nevie konkrétny dôvod, pre ktorý by mu mať byť odporca zaviazaný na zaplatenie dlhu. Podľa neho jednou z možných alternatív výkladu predmetného článku v zmluve o uznaní je aj tá, že účastníci tejto zmluvy sa v skutočnosti mali záujem dohodnúť na tom, že navrhovateľovi vznikne nárok na vyplatenie provízie vo výške žalovanej sumy za predpokladu, že nie spoločnosť AQUADOL, s. r. o., ale spoločnosť AQUADOL Slovakia, s. r. o., bude dosahovať zisk, a to z dôvodov a za podmienok, ktoré načrtla v konaní vypočutá svedkyňa JUDr. Koreňová. V konaní však bolo preukázané, že spoločnosť AQUADOL Slovakia, s. r. o. žiadny zisk nevykazovala. Je teda zrejmé, že pokiaľ ide o interpretáciu zmluvy o uznaní, do úvahy prichádzajú viaceré možné varianty a z tohto dôvodu je správny právny záver súdu o tom, že znenie predmetného článku zmluvy o uznaní, nie je dostatočne určité ani zrozumiteľné. Vyššie uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že žiadna dohoda ohľadne sumy 3 mil. Sk (99.581,76 €) minimálne pred uzavretím zmluvy o uznaní neexistovala, čo možno vyvodiť aj zo samotnej kompozície a systematiky zmluvy o uznaní, ktorá hneď v úvode konštatuje históriu vzniku iba dvoch dlhov, pre existenciu ktorých sa strany rozhodli uzavrieť zmluvu o uznaní. Suma 99.581,76 € sa prvý a poslednýkrát vyskytla až v čl. II. bod 3 zmluvy o uznaní. Z uvedeného preto vyplýva, že odporca nemohol v rámci zmluvy o uznaní uznať dlh, ktorý v čase uznania ešte neexistoval, takže de facto odporca neuznával v zmluve o uznaní dlh, ale nanajvýš po prvýkrát uzatváral s navrhovateľom nejakú nejasnú dohodu.

Pokiaľ ide o účasť vedľajšieho účastníka v konaní poukázal na právoplatné uznesenie prvostupňového súdu. V prípade náhrady trov konania uznal, že jeho právna zástupkyňa má rovnaké sídlo ako právny zástupca odporcu, avšak tento fakt neznamená, že ide o totožnú advokátsku kanceláriu. Vedľajší účastník využil svoje právo zúčastniť sa na predmetnom konaní a súčasne využiť právo nechať sa v tomto konaní aj zastúpiť právnou zástupkyňou JUDr. Trangošovou, advokátkou. Právna zástupkyňa vedľajšieho účastníka napriek identickému sídlu s právnym zástupcom odporcu, je individuálnym subjektom zapísaným v Advokátskej komore ako samostatne pracujúci advokát vystupujúci samostatne vo svojom mene a na vlastnú zodpovednosť, poskytujúci v súlade s advokátskymi predpismi právnu pomoc.

Krajský súd, ako súd odvolací ( ), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania navrhovateľa podľa , potvrdil ako vecne správny.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa . Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva nasledovné :

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových

zistení neabsentuje žiadna časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, naopak, súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej, a teda, zamietnutie návrhu navrhovateľa, prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnom nároku navrhovateľa. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah odvolania navrhovateľa je zhodný s jeho námietkami počas priebehu celého konania, jeho písomnými a ústnymi podaniami pred prvostupňovým súdom, a preto aj odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je úplné, aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové, relevantné skutočnosti a nepredkladá žiadne nové dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom.

Do práva na spravodlivý súdny proces rozhodne nepatrí právo, aby sa súd stotožnil s právnymi závermi prezentovanými jednou alebo druhou stranou v konaní. Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. SR, zaväzuje súdy na odôvodnenie súdnych rozhodnutí; nemôže sa to však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument. Rozsah tejto povinnosti sa môže preto merať podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný vo svetle okolností každého prípadu. Prvostupňový súd jednoznačne odôvodnil svoje rozhodnutie pokiaľ išlo o námietky navrhovateľa, a to najmä pokiaľ ide o neurčitosť a nezrozumiteľnosť právneho úkonu, od ktorého si navrhovateľ nárok odvodzuje. Odôvodnenie rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie. K právu na spravodlivý súdny proces nepatrí, aby sa súd stotožnil s právnymi názormi účastníkov konania, navrhovaním a hodnotením dôkazov (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. ), ani aby bol úspešný v konaní (, a ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhovaných dôkazov súdom.

Podľa , ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Uznanie dlhu v zmysle je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi a zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon, okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony ( a nasl.), musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky a musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Uznaním dlhu nevzniká nový záväzok. Na základe neho však dochádza k zastaveniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a namiesto nej odo dňa, keď došlo k uznaniu, začne plynúť nová 10 ročná premlčacia doba. V prípade sporu veriteľ nemusí dokazovať, že v čase uznania dlh existoval, ani jeho výšku. Dlžník, ktorý by namietal, že dlh v čase uznania neexistoval, alebo, že zanikol napr. splnením alebo inak, by to však musel preukázať.

Podľa , ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Úprava uznania záväzku v prihliada na potreby praxe v obchodných stykoch a odlišuje sa od úpravy obsiahnutej v . Nevyžaduje sa, aby uznanie obsahovalo dôvod záväzku, pretože ten spravidla vyplýva už z povahy obchodného styku. Uznať však možno len záväzok určitý. Účinky uznania sa prejavujú vo vyvrátiteľnej domnienke o existencii záväzku, takže dôkazné bremeno o neexistencii záväzku spočíva na dlžníkovi. Tieto účinky nastávajú pri písomnom uznaní podľa ods. 1 aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa je premlčaná.

V prípade uznania záväzku (dlhu) či už podľa Občianskeho alebo je jeho podstatou, že ide o zabezpečovací inštitút v tom zmysle, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie svojej pohľadávky (existencia záväzku v čase uznania sa predpokladá), a v súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka.

Pokiaľ ide o uznanie záväzku či už podľa Obchodného alebo podľa , vždy ide o jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi s tým, že uznaním dlhu nevzniká nový záväzok, ale uznanie dlhu môže existovať iba popri hlavnom (základnom) záväzkovom právnom vzťahu (veriteľ

- dlžník). Uznaním dlhu sa však dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky nároku veriteľa ( R 13/1988 ).

Ak teda navrhovateľ v priebehu konania, ako i v odvolacom konaní tvrdí, že k uznaniu dlhu zo strany odporcu došlo v zmysle ust. , nakoľko k uznaniu dlhu, ako i tomu predchádzajúcemu záväzku došlo medzi fyzickými osobami, odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu o tom, že i v prípade, ak by toto uznanie dlhu bolo posudzované v zmysle je neplatné v zmysle ust. z dôvodu, že právny úkon nebol urobený určite a zrozumiteľne. Z ustanovenia vyplýva, že uznanie dlhu je jednostranným právnym úkonom dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma. Písomná forma dodržaná bola. Odvolací súd sa však stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky nebol určitý a zrozumiteľný, nakoľko ani výkladom podľa nebol objektívne pochopiteľný, teda vzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu. K uvedenému odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Navrhovateľ v rámci konania uvádzal rôzne verzie vzniku záväzku, resp. jeho dôvod, a ak aj v odvolaní poukazuje na to, že „medzi účastníkmi konania došlo k dohode o tom, že navrhovateľovi bude odporcom vyplatená aj odmena za jeho doterajšiu činnosť, pričom jej výška bola úplne primeraná k hodnote hydrologických vrtov, ktoré ostali vo vlastníctve odporcu, k možnosti zisku, ktoré bolo možné prostredníctvom nich nadobudnúť ťažbou vody", potom z uvedeného prejavu vôbec nie je zrejmá výška, resp. rozsah záväzku, ktorý by zodpovedal tejto odmene a aký rozsah by zodpovedal osobnej účasti vyjadrenej v peňažnom plnení, na ktorú navrhovateľ taktiež počas celého konania poukazoval. Nie je zrejmé aká je ( bola ) hodnota hydrologických vrtov, o ktoré hydrologocké vrty malo ísť a ani aký zisk, kedy a kým mal byť dosiahnutý ( právnickou , fyzickou osobou ). Naviac, pochybné je, ak navrhovateľ sám tvrdí, že uvedená osobná účasť spočívala „v aktivitách smerujúcich k zabezpečeniu rentability projektu v podobe vyhľadávania odberateľov vody, riešením logistiky (spoločnosť navrhovateľa dlhodobo podnikala v kamiónovej doprave), a taktiež spolu s odporcom vykonávali úkony smerujúce k získaniu príslušných povolení orgánov verejnej moci, ktoré boli nevyhnutné pre vybudovanie infraštruktúry na ťažbu vody, na samotnú realizáciu ťažby vody a jej predaj." ( odvolanie na str. 3 ), pričom nepreukázal vykonanie ani jednej z týchto aktivít. Sám navrhovateľ uvádza, že spoločnosť navrhovateľa v tom čase dlhodobo podnikala, napr. v kamiónovej doprave, potom uvedené aktivity mohla prípadne vykonať táto spoločnosť, nie navrhovateľ ako fyzická osoba. Ako fyzická osoba nemohla vykonávať úkony smerujúce k získaniu príslušných povolení orgánov verejnej moci, ktoré boli nevyhnutné pre vybudovanie infraštruktúry na ťažbu vody, či na samotnú realizáciu ťažby vody a jej predaj. Žiadne listinné dôkazy o takto vykonávaných aktivitách v konaní predložené pred prvostupňovým súdom, ale ani pred odvolacím súdom neboli. Navrhovateľ sám v odvolaní poukázal na to, že v právnom vzťahu účastníci konania pri uzatváraní zmluvy o uznaní vystupovali ako fyzické osoby, pretože „navrhovateľ ani odporca nevystupovali v pozícii podnikateľských subjektov a nevykonávali žiadnu podnikateľskú činnosť", pričom z obsahu spisu je zrejmé, že v čase uzavretia zmluvy o uznaní záväzku a o vzájomnom vysporiadaní pohľadávok a záväzkov uzavretej dňa 24. 11. 2003 v zmysle výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica existovala spoločnosť AQUADOL, s. r. o., ktorej spoločníkmi boli, okrem iných, dve spoločnosti, a to spoločnosť LUMAS, s. r. o., v čase od 09. 03. 2001 do 04. 05. 2012 a spoločnosť Kormúth, s. r. o., od 21. 03. 2002 do 04. 05. 2012. Pokiaľ ide o spoločnosť LUMAS, s. r. o., podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica je zrejmé, že jej spoločníkom bol od 13. 11. 1996 J. F., ktorý bol súčasne i jej konateľom. Pokiaľ ide o spoločnosť Kormúth, s. r. o., jeho spoločníkom a zároveň konateľom bol navrhovateľ. Z uvedeného vyplýva, že v čase uzavretia spornej zmluvy boli obaja účastníci konania ako fyzické osoby zároveň konateľmi a spoločníkmi obchodných spoločností a boli spoločníkmi i samotnej spoločnosti AQUADOL, s. r. o., keď práve z titulu zabezpečenia vstupnej investície do podnikateľského plánu tejto spoločnosti uznal odporca záväzok vo výške 3 mil. Sk. Ak navrhovateľ

poukazuje na doslovné znenie uznania záväzku pod II. vyššie uvedenej zmluvy o uznaní záväzku a o vzájomnom vysporiadaní pohľadávok a záväzkov zo dňa 24. 11. 2003 (ďalej v texte len „zmluva"), zo slovného spojenia „z titulu zabezpečenia vstupnej investície do podnikateľského plánu" nie je možné v žiadnom prípade považovať toto uznanie za určité a zrozumiteľné. Záväzok, ktorého sa uznanie týka, musí byť identifikovaný takým spôsobom, aby nebol zameniteľný s iným (napr. uvedením konkrétneho dôvodu, odkazom na listinu, na základe ktorej vznikol a pod.). Naviac zo samotnej zmluvy, ako aj výpovedí účastníkov konania a predchádzajúceho konania vedeného pred Okresným súdom Brezno pod sp. zn. je zrejmé, že dlžník mal voči veriteľovi v dobe uznania aj iné záväzky. Určitosť právneho úkonu nemožno stotožňovať len s výškou záväzku, ktorý mal byť uznaný. Ak teda navrhovateľ tvrdil, že k uznaniu zmluvy došlo medzi fyzickými osobami a súčasne tvrdí, že predmetné zabezpečenie vstupnej investície do podnikateľského plánu spoločnosti AQUADOL, s. r. o., malo spočívať v : 1./ vo finančných prostriedkoch, ktoré v čase do uzavretia zmluvy navrhovateľ investoval, potom by v tomto rozsahu malo ísť o záväzok, ktorý bol odporcom uznaný z titulu pôžičky, avšak pokiaľ došlo medzi účastníkmi konania ako fyzickými osobami k poskytnutiu pôžičky. Potom však nie je možné platne dohodnúť odmenu za jej poskytnutie, pretože pozná len možnosť dohodnutého úroku z pôžičky. Pokiaľ následne navrhovateľ poukazuje na to, že zabezpečenie vstupnej investície do podnikateľského plánu predstavuje aj v 2/rade jeho osobnú účasť v rámci tohto podnikateľského plánu, v tomto rozsahu nebol záväzok vyjadrený v peňažnom plnení, a teda nebol určený výškou. Pod samotným pojmom „vstupná investícia", nie je vôbec zrejmé, či ide o peňažný, resp. nepeňažný vklad, úver, pôžičku a pod. , ani to, kto mal uvedenú investíciu „zabezpečiť", a či bola táto investícia v čase uznania záväzku už reálne zabezpečená, splatená alebo zabezpečená ešte len mala byť v budúcnosti. Samotná zmluva vrátane uznania záväzku v bode II. vzbudzuje pochybnosti aj v tom, že už v zmysle rozhodnutia Okresného súdu Brezno č. k. zo dňa 30. 11. 2005 z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že navrhovateľ v zmluve o uznaní vedome simuloval skutočnosti, ktoré reálne nenastali. K naplneniu podnikateľského plánu spoločnosti AQUADOL, s. r. o., nikdy nedošlo, ak uvedená spoločnosť nikdy nepredávala minerálnu vodu, nevybudovala plničku a nedosahovala ani žiadne výnosy. V konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ odporcovi nejaké finančné prostriedky poskytol, naopak, na výslovnú otázku súdu sám uviedol, že peňažné prostriedky odporcovi nikdy neposkytol (str. 4 zápisnice zo dňa 14. 02. 2013). Pokiaľ ide o interpretáciu zmluvy o uznaní, do úvahy potom prichádzajú viaceré možné varianty a z tohto dôvodu je správny právny záver okresného súdu o tom, že znenie predmetného článku zmluvy nie je dostatočne určité ani zrozumiteľné.

Sám navrhovateľ v návrhu tvrdí, že sa s odporcom dohodli na spolupráci v rámci realizácie podnikateľského zámeru v oblasti hydrologických vrtov, pričom navrhovateľ zaobstaral a následne poskytol odporcovi peňažné prostriedky za účelom ich použitia v rámci dohodnutého podnikateľského zámeru. Navrhovateľ však k uvedenému tvrdeniu nepredložil žiadne listinné dôkazy týkajúce sa realizácie tohto podnikateľského zámeru, ani dôkazy spočívajúce v tom, že odporcovi boli akékoľvek finančné prostriedky poskytnuté. Naviac, sám ďalej uvádza, že odporca sa „zaviazal vrátiť navrhovateľovi poskytnuté peňažné prostriedky a vyplatiť navrhovateľovi dohodnutý výnos". Z uvedeného teda vyplýva, že malo ísť o poskytnutie finančných prostriedkov, z čoho je možné usudzovať, že malo ísť o tzv. pôžičku, ak navrhovateľ stále tvrdí, že išlo o vzťah medzi fyzickými osobami, na základe čoho nie je možné dohodnúť akýkoľvek výnos, ale len prípadné úroky z omeškania.

Pochybnosti o vstupnej investícii potvrdzuje opätovne navrhovateľ v odvolaní na str. 4, ak sám uvádza, že účastníci zmluvy pristúpili k formalizácii ich dohôd, ktoré medzi sebou uzavreli vrátane dohody o vzájomnom vyporiadaní z dôvodu ukončenia ich vzájomnej spolupráce, ak v priebehu konania nebolo žiadnym spôsobom preukázané, v čom uvedená spolupráca spočívala a obaja účastníci konania pred súdom uviedli, že ich vzájomné vzťahy v rámci ich spolupráce neboli bližšie nijako formalizované. Z uvedeného preto možno vyvodiť len jediné, a to neurčitosť a nezrozumiteľnosť samotného právneho úkonu uznania záväzku, ak samotný záväzok spočívajúci v osobnej účasti a finančnej účasti navrhovateľa na zahájení projektu hydrologických vrtov (tvrdenie samotného navrhovateľa v odvolaní) nie je konkrétne, teda určité. Ak malo k výkonu podnikateľskej činnosti, ako to tvrdí navrhovateľ v odvolaní dôjsť až v rámci ťažby a distribúcie vody, ktorá sa mala realizovať prostredníctvom AQUADOL, s. r. o., je nutné uviesť, že uvedená spoločnosť existovala už v čase, kedy navrhovateľ údajne zabezpečoval vstupnú investíciu do podnikateľského plánu tejto spoločnosti, ktorej spoločníkmi boli obaja účastníci konania.

Podľa musí byť prejav vôle urobený okrem iného určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Právny úkon je nezrozumiteľný, ak ani jeho výkladom nemožno zistiť, aký obsah mal byť týmto úkonom vyjadrený. Záver o neurčitosti právneho úkonu predpokladá, že vyjadrenie prejavu je síce zrozumiteľné, avšak neurčitý je jeho obsah. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu možno síce vykladať z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov, z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov, z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu, interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa však nemôže nahrádzať alebo meniť prejavenú vôľu. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, kedy bol úkon urobený. Preto, ak navrhovateľ dodatočne dopĺňa, či domýšľa aká vôľa bola v čase urobenia tohto úkonu prejavená, nejde o právny úkon, ktorý by spĺňal podmienky určitosti.

Odvolací súd poznamenáva, že ak by aj uznanie záväzku posudzoval podľa , dôvody jeho neplatnosti v zmysle sa v celom rozsahu vzťahujú aj na takéto právne posúdenie. Záväzok, ktorého sa uznanie týka, musí byť identifikovaný aj v prípade takým spôsobom, aby nebol zameniteľný s iným (napr. uvedením konkrétneho dôvodu, odkazom na listinu, na základe ktorej vznikol a pod.). Uznať možno len záväzok určitý, ktorý existoval v čase jeho uznania. Určitosť písomného prejavu vôle, či už podľa Občianskeho alebo , je objektívnou kategóriou a tento prejav by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb.

Navrhovateľ v závere odvolania poukazuje na to, že neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou, pretože základným princípom výkladu zmluvy je priorita jej výkladu, ktorá nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Okresný, ale i krajský súd považovali za neplatné uznanie záväzku, ktorý je jednostranným právnym úkonom, a nie zmluvou. Navrhovateľ nedôvodne poukazuje na jazykový výklad samotného právneho úkonu - uznania záväzku, ak napriek tomu, že uvedená zmluva bola uzavretá podľa neho medzi fyzickými osobami a tieto sa zaviazali v odseku V. považovať tieto vzájomné vzťahy za vzťahy riadené , sám spôsobil pochybnosti o výklade doslovného znenia uznania záväzku, ak používal pojmy vyplývajúce a súvisiace s podnikaním, teda pojmy obchodného práva, ako investícia, podnikateľský plán a súčasne, že malo ísť o zabezpečenie investície do podnikateľského plánu obchodnej spoločnosti. Uvedené pochybnosti vzbudzuje i obsah samotnej zmluvy, ak v bode I. prehlásenie - účastníci zmluvy prehlasujú, že podpísali dokumenty ako zmluvu o pôžičke medzi navrhovateľom a odporcom a zmluvu o prevode obchodného podielu tiež medzi navrhovateľom a odporcom, pričom z obsahu týchto zmlúv vyplýva, že boli uzavreté v zmysle ustanovení .

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ak by aj prichádzalo do úvahy uznanie záväzku podľa , potom subjekty obchodného práva si nemôžu platne zvoliť, aby sa ich právne vzťahy spravovali iným ako , a ak išlo o vzťahy medzi obchodnými spoločnosťami, potom nie je zrejmé, na základe čoho by odporca ako fyzická osoba, mal uznávací prejav vôle urobiť. Len v tom prípade, ak by bol predmetný jednostranný právny úkon uznania záväzku posudzovaný v zmysle , by potom platil i právny záver okresného súdu spočívajúci v tom, že návrh podal navrhovateľ po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty, pretože podľa uznania záväzku mal odporca plniť navrhovateľovi do 30. 09. 2004 a nasledujúcim dňom začala plynúť nová štvorročná premlčacia lehota, pričom navrhovateľ podal návrh na súd dňa 03. 04. 2012, teda po jej uplynutí.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvedené v rozhodnutí prvostupňového súdu, odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol a vo výroku o náhrade trov konania navrhovateľa potvrdil ako vecne správny.

Proti výroku o náhrade trov konania podal odvolanie tak navrhovateľ, ako aj odporca a vedľajší účastník na strane odporcu.

Krajský súd preto prejednal odvolanie všetkých účastníkov konania proti výrokom o náhrade trov konania, ktorými bola navrhovateľovi uložená povinnosť nahradiť trovy konania tak odporcovi, ako aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu a na základe ust. uvedené výroky zmenil z nasledovných dôvodov :

Podľa , odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a to účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo na konaní pred súdom alebo iným orgánom, 4) na konaní o dohode o vine a treste, na konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín; ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny,

Odporca, ako aj vedľajší účastník na strane odporcu boli v odvolacom konaní úspešní, preto aplikácia ust. , na základe ktorej okresný súd priznal odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania je správna. Odporca ako aj vedľajší účastník na strane odporcu si uplatnili náhradu trov konania riadne a včas vrátane náhrady trov právneho zastúpenia. Obaja poukázali na to, že sa zúčastnili pojednávania dňa 07. 03. 2013, ktoré trvalo od 11.00 hod. do 13.35 hod., teda 2,35 hod., pričom táto skutočnosť, teda dĺžka trvania pojednávania vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 07. 03. 2013, preto tak odporcovi, ako aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu patrí ich advokátovi odmena vo výške dvojnásobku základnej sadzby tarifnej odmeny. Odvolací súd preto uznal námietku odporcu, ako aj vedľajšieho účastníka na strane odporcu, že im vznikol nárok na náhradu trov konania pozostávajúci z trov právneho zastúpenia aj za úkon - účasť na pojednávaní dňa 07. 03. 2013, a to vo výške dvojnásobku základnej sadzby tarifnej odmeny, teda v sume o 619,09 € viac spolu s príslušným režijným paušálom, na základe ktorej skutočnosti odvolací súd zmenil výrok rozsudku v časti náhrady trov konania u odporcu tak, že zaviazal navrhovateľa k náhrade trov konania vo výške 4.892,58 € a u vedľajšieho účastníka na strane odporcu vo výške 3.845,90 €. Ostatné trovy konania priznané prvostupňovým súdom boli priznané a vyčíslené v súlade s .

Navrhovateľ v odvolaní namietal, že v danej veci mal okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu aplikovať ust. , pretože aj konaním odporcu, ktorý sa podieľal v spojení s vtedajším právnym zástupcom JUDr. Koreňovou na vzniku daného právneho úkonu, bolo spôsobené, že vzájomné vzťahy medzi navrhovateľom a odporcom sú z pohľadu súdu neprehľadné. Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné :

Aplikácia ust. je daná len v celkom výnimočnom prípade, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v konkrétnych okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať aj na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Predmetný právny úkon uznanie záväzku bol urobený neurčito a nezrozumiteľne a nie je možné vyvodiť pri tejto skutočnosti samej o sebe dôvodnosť aplikácie ust. , nakoľko uvedená skutočnosť, teda, že aj odporca prispel k tomu, že vzájomné vzťahy medzi navrhovateľom a odporcom sú z pohľadu súdu neprehľadné, nedosvedčuje ani vykonané dokazovanie. Svedok P.. P. Q. potvrdil, formulácia uznania záväzku bola ním vypracovaná ako právnym zástupcom navrhovateľa. Svedok sám uviedol, že zmluva o uznaní záväzku zo dňa 24. 11. 2003 bola jedinou zmluvou, ktorej bol autorom z právneho vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom. Aj svedkyňa P.. F. A. potvrdila, že neodporučila odporcovi uznanie záväzku podpísať po tom, ako mu bol doručený návrh zmluvy, ktorá sa následne podpisovala v Banskej Bystrici. Jedinú zmenu, ktorú ako právna zástupkyňa odporcu v predformulovanej zmluve zo strany navrhovateľa pozmenila, bola výška uznaného záväzku odporcom. Z uvedeného teda vyplýva, že zmluvu pripravil a predložil na podpis odporcovi sám navrhovateľ, preto odvolací súd nemohol prihliadať na ním tvrdený dôvod hodný osobitného zreteľa a nepovažoval aplikáciu ust. za dôvodnú. V prejednávanej veci je možné konštatovať, že ide o sporové konanie, ktoré vyústilo do meritórneho rozhodnutia, na základe ktorého bol odporca úspešný a preto mu i v zmysle vznikol nárok na náhradu trov konania. Uvedené trovy konania, ktoré boli odporcovi priznané považuje tak prvostupňový ako i odvolací súd za účelne vynaložené, nakoľko skutočnosti tvrdené navrhovateľom, že

právny zástupca odporcu, ako aj vedľajšieho účastníka tvoria jednu advokátsku kanceláriu, čo potvrdzuje ich rovnaké sídlo, nie sú pravdivé. Právna zástupkyňa vedľajšieho účastníka napriek identickému sídlu s právnym zástupcom odporcu je individuálnym subjektom zapísaným v advokátskej komore, ako samostatne pracujúci advokát vystupujúci samostatne vo svojom mene a na vlastnú zodpovednosť, poskytujúci v súlade s advokátskymi predpismi právnu pomoc. Ani tieto námietky navrhovateľa preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s ust. , teda podľa úspechu v odvolacom konaní. V odvolacom konaní bol úspešným odporca, ako aj vedľajší účastník na strane odporcu, preto im odvolací súd priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia.

U odporcu ide o náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby, a to za podanie odvolania proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica vo výške 309,55 € + 7,81 € režijný paušál, vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 12. 11. 2013 vo výške 619,09 € + 7,81 € režijný paušál a účasť na verejnom vyhlásení rozhodnutia dňa 13. 02. 2004 vo výške 309,55 € + 8,04 € ako režijný paušál. Zároveň odvolací súd priznal právnemu zástupcovi odporcovi i cestovné a náhradu za stratu času podľa a v súvislosti s verejným vyhlásením rozhodnutia dňa 13. 02. 2004 ako cestovné na trase Zvolen - Banská Bystrica a späť použitím motorového vozidla JEEP Wrangler, EVČ: ZV 877 BV pri vzdialenosti Banská Bystrica - Zvolen a späť 42 km, pri priemernej spotrebe PHM motorového vozidla vo výške 9,4 l, priemernej cene PHM zo dňa 13. 02. 2014 vo výške 1,36 €/1 l a koeficiente opotrebenia motorového vozidla na 1km vo výške 0,183 €. Cestovné tak spolu predstavovalo sumu 13,06 €. Následne odvolací súd priznal odporcovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, a to náhradu za stratu času vo výške 26,80 € za dve polhodiny x 13,40 €. Súčasne priznal právnemu zástupcovi odporcu i 20% DPH v zmysle . Navrhovateľovi tak vznikla povinnosť nahradiť odporcovi trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní spolu vo výške 1.562,05 €, ktoré je povinný uhradiť na účet jeho právneho zástupcu v zmysle ust. .

Odvolací súd priznal náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, ako účastníkovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, ktoré trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby, a to za podanie odvolania proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica dňa 10. 06. 2013 vo výške 309,55 € + 7,81 € režijný paušál a za vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 12. 01. 2013 vo výške 619,09 € + 7,81 € ako režijný paušál. Keďže vedľajší účastník na strane odporcu sa osobne nezúčastnil na verejnom vyhlásení rozsudku dňa 13. 02. 2014, nepriznal mu uplatnené trovy konania pozostávajúce za úkon právnej služby, a to účasť na verejnom vyhlásení rozsudku dňa 13. 02. 2014, ako aj tomu prislúchajúce cestovné a náhradu za stratu času. Navrhovateľovi tak vznikla povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia spolu vo výške 752,28 € vrátane 20% DPH v zmysle . Aj tieto trovy právneho zastúpenia je navrhovateľ povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu na účet jeho právnej zástupkyne v zmysle ust. .

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.