Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2CoE-341-2013.pdf
PDF · 108.89 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/341/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25 a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti povinnému: X. P., naposledy bytom B. E. K., T. U. XX/XX, t.č. bytom mesto B. E. K., o vymoženie 376,42 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného a súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 20. mája 2013, č.k. 23Er/3371/2004 - 39, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v prvom výroku vyhlásil exekúciu za neprípustnú, v druhom výroku exekúciu zastavil, v treťom výroku uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Márii Krasňanovej trovy exekúcie vo výške 115,26 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a vo štvrtom výroku návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol. Svoje rozhodnutie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení odôvodnil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 prvá veta, § 53 ods. 5, § 54 Občianskeho zákonníka, čl. 3 bod 1 a čl. 6 bod 1 smernice Rady 93/13/EHS. Dôvodil, že v exekúcii sa vymáha plnenie, ktoré vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy uzatváranej v množstve prípadov v štandardnej forme a na predtlačenom formulári, kde sa dopĺňajú len údaje o spotrebiteľovi. Exekučným titulom je notárska zápisnica spísaná na základe splnomocnenia uvedeného v spotrebiteľskej zmluve obsiahnutého na vopred predtlačenom formulári. Splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Povinný mohol len zmluvu odmietnuť ako celok alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, teda aj splnomocneniu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktoré bolo paušálnym spôsobom zakotvené v zmluve ešte pred jej vznikom podpisom povinným. Poukázal na skutočnosť, že notárska zápisnica bola spísaná na základe splnomocnenia, ktoré si povinný sám nevyjednal, ale splnomocnenie na konkrétnu osobu bolo zakotvené už v predtlači zmluvy a povinný nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť. Jej podpisom sa povinný vopred vzdal svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Zastával názor, že táto zmluvná podmienka je neprijateľná, nakoľko spotrebiteľ pri podpise zmluvy, v ktorej je predmetná zmluvná podmienka obsiahnutá, si zásadným spôsobom zhoršuje svoje zmluvné postavenie, čoho dôsledkom je nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech povinného bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany spotrebiteľa. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že spotrebiteľ nemá žiaden dosah ani na konečný obsah notárskej zápisnice spísanej na základe predmetného splnomocnenia v jeho mene. Súdu predložená notárska zápisnica bola spísaná na základe splnomocnenia, ktoré súd prvého stupňa
vyhodnotil ako neplatné dojednanie a teda ona sama neobsahuje vyhlásenie povinného ako dlžníka a teda nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Exekúcia na podklade takejto notárskej zápisnice nie je prípustná a preto súd prvého stupňa podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. O náhrade trov exekúcie súdneho exekútora JUDr. Márie Krasňanovej rozhodol súd prvého stupňa podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Súd prvého stupňa súdnemu exekútorovi priznal v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. odmenu za výkon exekučnej činnosti vo výške 96,05 Eur + 20 % DPH (19,21 Eur), teda v celkovej výške 115,26 Eur. Vzhľadom na skutočnosť, že exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená, mal súd prvého stupňa za to, že nie je dôvod na zmenu súdneho exekútora. Za danej situácie totiž nie je súdny exekútor oprávnený vykonávať žiadne úkony exekučnej činnosti a vymáhať pre oprávneného pohľadávku. Preto súd prvého stupňa návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal dňa 25.06.2013 v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor JUDr. Mária Krasňanová, ktoré odvolanie doplnil svojím podaním doručeným okresnému súdu dňa 20.08.2013, pričom jeho odvolanie smerovalo proti výroku uznesenia súdu prvého stupňa o náhrade trov exekúcie. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení v zákonnej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu, odvolanie oprávnený, ktorý namietal, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru v danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne, mal za to, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinného. Zastával názor, že súd nemôže vyučiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ po tom, ako bol upozornený súdom, nemá zámer dovolať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky. Namietal, že súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Poukázal na to, že exekučný súd už preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nepozornosti (ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Predovšetkým notár bol ten, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Postup konštruovaný exekučným súdom, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný, pretože je v rozpore princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov. Všeobecný súd vo veci veriteľa nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Vzhľadom k tomu, že notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú len dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného notárom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej namietal, že exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čím porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Nestotožnil sa s odôvodnením súdu, že udelené plnomocenstvo je považované za neprijateľnú podmienku podľa
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a záverom, že plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Konštatoval, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 Občianskeho zákonníka. Plnomocenstvo udelené v zmluve je pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Za nesprávny považoval záver súdu, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa vzdal práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti. Žiadne z ustanovení zmluvy totiž nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Toto právo ostalo povinnému v plnej miere zachované a mohol ho kedykoľvek platne využiť. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocestvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným, zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom si to vyžaduje určenie, do kedy bude dlh splatený. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V závere upozornil na to, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň oprávnený navrhol, aby odvolací súd exekučné konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, a to či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.
Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie odvolací súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už v obdobných veciach judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou
viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - predmetného splnomocnenia, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:
Vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
V preskúmavanej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 16.11.2004, ktorý bol doručený súdnemu exekútorovi JUDr. Márii Krasňanovej dňa 26.11.2004, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica sp. zn. N 2321/2004, NZ 69282/2004 spísaná dňa 12.09.2004 notárom JUDr. Jarmilou Kováčovou, v ktorej povinný zastúpený Mgr. Tomášom Kušnírom, advokátom, uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 14.893,- Sk (494,36 Eur). Z toho úver a poplatok predstavovali sumu 11.340,- Sk (376,42 Eur), pričom táto suma sa mala úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 17.05.2004 do zaplatenia. Celý uvedený dlh pozostával z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Povinný, zastúpený Mgr. Tomášom Kušnírom, zároveň vyhlásil, že dlh splatí v lehote do 21.09.2004 k rukám oprávnenej osoby a v prípade neuhradenia dlhu súhlasí s exekúciou a s tým, aby bola táto notárska zápisnica použitá ako exekučný titul.
Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír konal za povinného na základe splnomocnenia udeleného povinným v Zmluve o úvere, ktorá bola uzatvorená medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa 31.03.2004. Odvolací súd uvádza, že súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastaviť tak ako to predpokladá ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v náväznosti na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997).
Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku) a preto námietky oprávneného vznesené v odvolaní neboli dôvodné.
Odvolací súd ďalej konštatuje, že nebola dôvodná ani námietka oprávneného, podľa ktorej mal súd prvého stupňa pred rozhodnutím o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku nariadiť vo veci ústne pojednávanie podľa § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku. Odvolací súd k tomu uvádza, že zákonom č. 335/2012 Z. z. bolo s účinnosťou od 01.01.2013 zrušené ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku a zároveň bol do ustanovenia § 58 za odsek 1 vložený nový odsek 2, podľa ktorého, ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. k/, nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a/ až j/, môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Z uvedeného znenia procesného ustanovenia § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v platnom znení, ktorý je potrebné vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení aplikovať aj na predmetné exekučné konanie, vyplýva fakultatívna možnosť pre exekučný súd nariadiť pojednávanie v prípade rozhodovania súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení. V danej veci preto súd prvého stupňa v čase jeho rozhodovania nebol podľa zákona povinný nariaďovať pojednávanie. V tejto súvislosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne na podklade v spise doložených listinných dôkazov ustálil skutkový stav veci, ktorý aj správne právne posúdil a nariadenie pojednávania tak nebolo potrebné a nevyhnutné na objasnenie veci.
Odvolací súd uvádza, že predmetná zmluva o úvere, ktorou bol založený právny vzťah medzi oprávneným a povinným, bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, išlo o typovú adhéznu zmluvu, ktorej obsah nebol individuálne dojednaný, keď jej obsah povinný nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť, resp. niektoré z ustanovení vylúčiť. Rovnaké zmluvy používal veriteľ vo vzťahu k neurčitému počtu svojich klientov, pričom povinný bol v postavení, že buď celú zmluvu, aj s príslušnými všeobecnými obchodnými podmienkami podpíše a úver dostane, alebo celú zmluvu odmietne a úver nedostane. Z uvedeného potom vyplýva, že samotného splnomocnenca, vopred stanoveného v predtlači predmetnej zmluvy, si povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Zmluvná voľnosť a vôľa povinného bola týmto postupom obmedzená, keď povinný nemal možnosť voľby iného splnomocnenca než splnomocnenca vopred určeného oprávneným v samotnej formulárovej zmluve. Podpisom zmluvy sa povinný navyše vopred vzdal svojich práv (ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti) namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Navyše odvolací súd mal zo svojej rozhodovacej úradnej činnosti za preukázané, že uvedený advokát Mgr. Tomáš Kušnír, ktorý konal v danej veci pri spisovaní notárskej zápisnice ako zástupca povinného, konal a vystupoval aj ako zástupca oprávneného pri právnych úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči dlžníkom oprávneného. Odvolací súd preto zastáva právny názor, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil záujmy povinného v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávneného ako veriteľa. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, splnomocnenie pre advokáta je absolútne neplatným právnym úkonom a každý jeho právny úkon urobený za povinného je rovnako neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd zároveň v zhode so súdom prvého stupňa zastáva právny názor, že predmetné ustanovenie zmluvy o splnomocnení je i neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko povinný ako spotrebiteľ zásadným spôsobom týmto zhoršil svoje zmluvné postavenie a dôsledkom toho vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech spotrebiteľa, teda povinného, bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy). Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení zo zákona absolútne neplatné. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že predložená zmluva medzi účastníkmi vykazuje znaky typovej spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Aj v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a tiež podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného v súlade § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo potrebné v súlade s ustanovením § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka subsidiárne aplikovať na právny vzťah účastníkov ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď v posudzovanej veci aplikoval príslušné ustanovenia chrániace spotrebiteľa. Odvolací súd v tejto súvislosti zároveň uvádza, že v zmysle § 879f
Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.04.2004 z odseku 3 vyplýva, že všetky zmluvy, ktoré majú charakter spotrebiteľských zmlúv a boli uzavreté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, musia byť dané do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v lehote troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53 <aspi:// module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%252353'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, § 54 a § 57 tohto zákona podľa odseku 3 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%2523879f'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Notárska zápisnica spísaná so zástupcom povinného na základe neplatného splnomocnenia je preto nulitným právnym aktom a ako taká nie je spôsobilým exekučným titulom, čo predstavuje dôvod pre vyhlásenie danej exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Pokiaľ ide o výrok uznesenia súdu prvého stupňa o náhrade trov exekúcie napadnutý odvolaním súdneho exekútora JUDr. Márie Krasňanovej, odvolací súd konštatuje, že uznesenie súdu prvého stupňa bolo v tejto časti v súlade s ustanovením § 374 ods. 4 posledná veta O.s.p. zo zákona zrušené a o trovách exekúcie musí opätovne rozhodnúť zákonný sudca súdu prvého stupňa z týchto dôvodov:
Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.11.2013, proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.11.2013, exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
Podľa § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.11.2013, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.
V zmysle § 202 ods. 2 O.s.p., odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.
Podľa § 374 ods. 4 O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Zákonom č. 299/2013 Z. z. zo dňa 4. septembra 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, bolo s účinnosťou odo dňa 01.11.2013 okrem iného novelizované ustanovenie § 58 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré v znení účinnom od 01.11.2013, možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 nestanovuje.
S prihliadnutím na prechodné ustanovenie § 243b ods. 1 a 3 Exekučného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že nakoľko v posudzovanej veci vydal rozhodnutie o trovách exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 vyšší súdny úradník a súdny exekútor JUDr. Mária Krasňanová v danej veci podal svoje odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie dňa 25.06.2013, doplnené dňa 20.08.2013, teda v čase pred 01.11.2013, je potrebné v danom prípade postupovať už podľa novelizovaného Exekučného poriadku v znení zákona č. 299/2013 Z. z..
Citované ustanovenie § 202 ods. 2 O.s.p. zároveň stanovuje zásadu, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. mája 2013, sp. zn. 3 Cdo 452/2012).
Z ustanovenia § 202 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v novelizovanom znení vyplýva, že zákon proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 odvolanie nepripúšťa.
Z týchto dôvodov podaním odvolania súdnym exekútorom v zákonnej lehote bolo rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka vo výroku o náhrade trov predmetnej exekúcie zo zákona zrušené a o trovách exekúcie musí opätovne rozhodnúť zákonný sudca súdu prvého stupňa (§ 374 ods. 4 posledná veta O.s.p.).
Pokiaľ ide o výrok uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, tento výrok odvolaním napadnutý nebol, a preto uznesenie okresného súdu zostalo v tejto časti právoplatné a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .