Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19CoP-3-2014.pdf
PDF · 85.23 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoP/3/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej vo veci starostlivosti súdu o maloletú L. Q., nar. XX.XX.XXXX, v konaní zástúpenú kolíznym opatrovníkom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, pochádzajúcu z matky V. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. L., Y. XXX/X, a otca J. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., O. XX, t. č. D. A. W. XXX, H., P., P., v konaní o úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29P/175/2013-21 zo dňa 28.11.2013 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zverení maloletej L. do starostlivosti matky a okrem výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zveril maloletú L. Q., nar. XX.XX.XXXX do osobnej starostlivosti matky, ktorá ju bude zastupovať a spravovať jej majetok v bežných veciach.
Otcovi určil prispievať na výživu maloletej L. sumou 80 Eur mesačne, ktoré výživné mu uložil platiť vždy do 15-dňa v mesiaci vopred k rukám matky od 01.10.2013 opakovane do budúcna.
Dlžné výživné za obdobie od 01.10.2013 do 30.11.2013 vo výške 160 Eur uložil otcovi zaplatiť s najbližším bežným výživným.
V prevyšujúcej časti návrh zamietol.
Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil citujúc ust. § 36 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 4 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Zistením, že maloleté dieťa pochádza z družského pomeru rodičov. Rodičia spolu nežijú od januára 2013, kedy sa otec opätovne odsťahoval do zahraničia k svojím rodičom. S dcérou sa nekontaktuje, na jej výživu neprispieva. Maloletá je v celodennej starostlivosti matky, je zdravé dieťa. Matka spolu s dcérou býva v rodinnom 2-izbovom dome svojich rodičov, kde má k dispozícii vlastnú izbu. Do domácnosti matka prispieva sumou 100 Eur mesačne. Príjem matky tvorí rodičovský príspevok a prídavky na dve deti. Matka má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k synovi. Otcovstvo k nemu určené doposiaľ nie je. Otec žije v P., podľa jeho vyjadrenia už 13 rokov. Živia ho rodičia, ktorí sú nezamestnaní. Jeho matka spolu s otcom dostáva sociálnu dávku vo výške 1050 Eur. Za byt platí 730 Eur, 200 Eur platí elektrinu, vodu a ďalšie veci. Otcovi, podľa jeho vyjadrenia, dávajú rodičia peniaze na jeho potreby, oblečenie, stravu a ďalšie veci. Otec podľa svojho vyjadrenia nepracuje ani brigádnicky. Ovláda francúzštinu, žije v P. vo štvrti, kde sa hovorí po francúzsky.
V predmetnom konaní bolo preukázané, že rodičia spolu nežijú a nie sú manželia, takže súd zveril maloletú do osobnej starostlivosti matky, ktorá sa o ňu riadne a po každej stránke stará. Zo strany otca preto súd určoval výživné. Vzhľadom na potreby maloletého dieťaťa, na jeho vek a skutočnosť, že je zdravé, mal súd za to, že výživné vo výške 80 Eur je zodpovedajúce. Súd neuveril výpovedi otca, že hoci žije v P. 13 rokov, má tam rodinu, zázemie, nepracuje a to ani brigádnicky a živia ho len rodičia, keďže sami sú nezamestnaní a z dávky v hmotnej núdzi, ktorú dostávajú, takmer celú minú na nájomné, alebo na elektrinu. Je teda zrejmé, že otec príjmy má, pretože pokiaľ by skutočne bol v takej situácii v akej uvádza, nezostával by v zahraničí, ale vrátil by sa na Slovensko, kde sú predsa preukázateľne nižšie výdavky na život. S poukazom na túto situáciu, ako aj na skutočnosť, že otec je zdravý, ovláda jazyk, má dostatok možností hľadať si prácu, či už na zmluvu alebo brigádnicky, súd aj napriek tomu, že otec deklaroval, že nemá príjem, mu určil výživné podľa potrieb maloletej v súčasnosti vo výške 80 Eur mesačne. Určením výživného od 01.10.2013 vznikol otcovi dlh na výživnom vo výške 160 Eur (2 mesiace x 80 Eur), ktoré mu súd uložil zaplatiť spolu s najbližším splatným bežným výživným.
Výrok o trovách konania bol odôvodnený ust. § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.
Proti uvedenému rozsudku, a to čo do výroku o určenie výšky výživného, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie otec maloletej L.. V odvolaní uviedol, že suma 80 Eur, ktorú súd určil platiť na výživu maloletej L. Q. je pre neho veľmi vysoká, je nezamestnaný a žije s rodičmi, ktorí poberajú dávky v hmotnej núdzi. Pokúšal sa nájsť si zamestnanie, ale nemá úspech pre jeho vzdelanie. Žije v P., kde sú zvýšené náklady na živobytie, potraviny, lekársku starostlivosť. Je ochotný platiť výživné vo výške 30 Eur. Zároveň požiadal, aby súd určil návštevy k dcére bez urážok príbuzných, a to vtedy, keď bude na Slovensku.
K odvolaniu otca sa vyjadrila matka maloletej tak, že s výživným vo výške 30 Eur nesúhlasí, lebo je to pre dcéru málo. Podľa jej informácií otec maloletej má príjem v P. a má z čoho platiť výživné. Poukázala na to, že matka ako aj sestry otca maloletej, ktoré majú iba základnú školu, prácu si našli. Ďalej uviedla, že otcovi nebráni v styku s maloletou, lenže aj keď je otec na Slovensku, veľmi neprejavuje záujem vidieť sa s dcérou. Aj keď nedávno odchádzal do P., neprišiel sa s dcérou rozlúčiť. Nikto z jej príbuzných otca maloletej neuráža.
Krajský súd v Prešove ( ďalej len "odvolací súd" ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O. s. p. ) preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. zistil, že odvolanie otca nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil ( § 153 ods. 1 O. s. p. ). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia postupom podľa § 219 ods. 2 O. s. p. iba uvádza, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má pritom právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti je súd povinný prihliadať na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné pritom má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky tohto rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Prvostupňový súd sa dôsledne riadil ustanoveniami Zákona o rodine, preto vo veci aj správne rozhodol. Zákon o rodine vychádza totiž z filozofie, že dieťa má zo zákona právo na výživu; ide o jeho zákonný nárok. Rodičom je zase uložené plniť si vyživovaciu povinnosť. Základ vyživovacej povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu je zakotvený v rámci demonštratívneho výpočtu zložiek rodičovskej zodpovednosti v § 28 ods. 1 písm. a/ Zákona o rodine. Každá povinná osoba musí vždy, aj keď na úkor svojho minima, zabezpečiť výživu svojho dieťaťa. Dieťaťu je zo zákona priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.
Odvolací súd ešte dodáva, že povinnosťou otca je zabezpečiť si príjem v takej výške, aby mohol riadne a včas plniť súdom určené výživné. Zanedbanie povinnej výživy má okrem iného za následok aj trestnoprávnu zodpovednosť.
K odvolacím námietkam otca je potrebné ešte dodať, že nie je možné uveriť jeho tvrdeniu, že je v zahraničí dlhodobo nezamestnaný a žije z dávky v hmotnej núdzi, ktorú poberajú jeho rodičia. Aj keď otec maloletej tvrdí, že sa pokúša nájsť si zamestnanie, ale pre svoje vzdelanie nemá úspech, odvolací súd uvedené hodnotí iba ako neochotu otca plniť si svoju vyživovaciu povinnosť k maloletej dcére L.. Ak je otec maloletej dlhodobo v zahraničí, ovláda jazyk krajiny, v ktorej býva, na to aby si mohol zabezpečiť riadny pravidelný príjem, nemusí mať vzdelanie, ale musí mať ochotu a vôľu pracovať. Tak, ako aj na Slovensku, tak aj v zahraničí každý, kto chce pracovať, prácu si nájde. Navyše správne súd prvého stupňa skonštatoval, že ak by otec v zahraničí nemal príjem, nezostával by tam, kde sú preukázateľne vyššie výdavky na život. Vrátil by sa na Slovensko, kde sú výdavky na život nižšie. Vzhľadom na to, že otec maloletej je zdravý, ovláda jazyk krajiny, v ktorej žije, je v jeho schopnostiach a možnostiach zabezpečiť si príjem tak, aby mohol riadne prispievať na výživu maloletej dcéry.
Čo sa týka požiadavky otca o určení návštev k jeho dcére, odvolací súd uvádza, že v konaní bolo preukazované, že matka maloletej nebráni otcovi v styku s ňou. Ak by napriek tvrdeniu matky táto bránila styku otca s maloletou L., otec je oprávnený podať riadny návrh na úpravu jeho styku s maloletou, v ktorom konkretizuje svoj návrh, o ktorom následne rozhodne súd.
Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd je toho názoru, že je v schopnostiach a možnostiach otca maloletej L. prispievať na jej výživu sumou po 80 Eur mesačne. Vyššiu aktivitu, jednak pri hľadaní si živobytia tak pre seba, ako aj pre maloletú L., však musí vynaložiť otec maloletej.
Odvolací súd ešte dodáva, že ak by otec maloletej nemohol si plniť riadne svoju vyživovaciu povinnosť k maloletej L., nastupuje tu povinnosť jeho rodičov zabezpečiť maloletej L. namiesto neho výživu. Je nanajvýš nezodpovedné, ak otec maloletej L. prijíma od svojich rodičov finančné prostriedky za zabezpečenie jeho potrieb, pričom on ako zdravý človek má možnosti a schopnosti zabezpečiť si výživu sám. Na rozdiel od otca maloletej, maloletá L. nie je schopná sama sa živiť, preto je výživou odkázaná či už na svojich rodičov, alebo starých rodičov zo strany otca, ak by si otec vyživovacie povinnosti k nej neplnil.
Prvostupňový súd preto správne rozhodol, keď uložil otcovi prispievať na výživu maloletej L. sumou 80 Eur mesačne, a to od 01.10.2013. Správne bolo určené súdom prvého stupňa aj dlžné výživné za obdobie od 01.10.2013 do 30.11.2013 vo výške 160 Eur, t. j. 2 x po 80 Eur, ktoré súd uložil otcovi zaplatiť s najbližším bežným výživným. Keďže v konaní bolo preukázané, že otec maloletej od januára 2013 ničím na maloletú neprispel, musel počítať s tým, že o výživnom rozhodne súd, a to aj za minulé obdobia, preto si mohol a mal finančné prostriedky na zaplatenie aj dlžného výživného zabezpečiť.
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zverení maloletej L. do starostlivosti matky a okrem výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti, postupom podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Výroky rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré neboli napadnuté odvolaním, sa v zmysle ust. § 206 ods. 2 O. s. p. stali právoplatnými.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie mohlo sa začať i bez návrhu. Takýmto konaním je konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých ( § 81 ods. 1 O. s. p. ).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.