Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/509/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti odporcom 1/ B. U., narodenému XX. XX. XXXX, bytom T. XXXX/XX, U. a 2/ L. U., narodenej XX. XX. XXXX, bytom T. XXXX/XX, U., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcov 1/, 2/ Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom J. Kráľa 5/ A, Lučenec, o zaplatenie 934,44 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. -173 zo dňa 09. 05. 2013, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný nahradiť trovy odvolacieho konania vedľajšieho účastníka na strane odporcov 1/ a 2/ pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 59,49 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta, vedený v R. banke, a. s., F., č. účtu : XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXX, do troch dní.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorý sa domáhal od odporcov 1/ a 2/ zaplatenia sumy 934,44 € s príslušenstvom titulom plnenia zo zmluvy o bežnom účte uzavretej medzi právnym predchodcom navrhovateľa ( Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava ) a odporcom 1/ dňa 14. 11. 2005 v spojení s dodatkom k zmluve o bežnom účte zo dňa 10. 04. 2006.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že zmluvu o bežnom účte posúdil nielen v zmysle príslušných ustanovení a nasl. , ale aj z hľadiska nekalých obchodných praktík, nakoľko predmetnú zmluvu považoval za zmluvu spotrebiteľskú. Vzhľadom na vykonané dokazovanie zistil, že vo veci nie je možné ustáliť dobu omeškania dlžníkov so splácaním úveru, resp. čas kedy sa stal splatným celý úver, preto vychádzal z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 28.06.2011, ktorá stanovila počet dní omeškania na 1 214, z čoho vyvodil, že „v čase, kedy došlo k uzavretiu dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, teda 01.12.2011, bol už tento záväzok premlčaný“. Z priebehu konania, ako aj dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku podľa neho nie je zrejmé, že žalovaní vedeli o premlčaní dlhu napriek tomu, že je to uvedené v tejto dohode, avšak z ničoho nevyplýva táto ich vedomosť. Okresný súd bol toho názoru, že ide o nekalú obchodnú praktiku a nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa, ktoré môžu narušiť správanie spotrebiteľa, a preto uznanie dlhu žalovanými zo dňa 01.12.2011 považoval

za právne neúčinné. Na záver skonštatoval, že nárok navrhovateľa je premlčaný, a preto tento nárok navrhovateľovi nebolo možné priznať.

O trovách konania rozhodol v zmysle ust. .

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (, veta prvá, ) odvolanie navrhovateľ. Odvolanie podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, pretože v danom prípade došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu zo strany odporcov, čím nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa , druhá veta, , pričom aby nastali účinky predmetného ustanovenia zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Zároveň však poukázal na ust. čl. 3. bod 3.1. dohody, v ktorom odporcovia potvrdili svoju vedomosť o prípadnom premlčaní dlhu, to znamená, v danom prípade nastali účinky ust. aj v prípade, ak by ku dňu podpisu dohody bola pohľadávka navrhovateľa považovaná za premlčanú. Má za to, že daným prístupom súdu dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu vyplývajú. Konanie odporcov nemožno podľa neho považovať za morálne a čestné, a preto nemožno súhlasiť s tým, resp. je absurdné, aby takémuto konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Navrhovateľ sa preto nestotožnil s právnym záverom okresného súdu o dôvodne vznesenej námietke premlčania, nakoľko ak by aj odporcovia v čase uznania dlhu nevedeli o jeho premlčaní, právny účinok je spojený s uznaním práva, ktoré predpokladá , druhá veta , t. j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby v takomto prípade nastupuje. Keďže dohodou dochádza k zmene v obsahu záväzku zmluvných strán, ktorá spočíva v tom, že odporcovi je umožnené splácať záväzok v splátkach, potom už navrhovateľ ako postupník nemá postavenie dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej úpravy. Na dohodu sa preto nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Na záver konštatoval, že nesúhlasí ani s rozhodnutím okresného súdu o náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi, pretože tento musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Poukázal i na dôvodovú správu k a viaceré rozhodnutia Krajských súdov v Košiciach, Banskej Bystrici a Bratislave. Naviac, trovy právneho zastúpenia vynaložené právnym zástupcom vedľajšieho účastníka považoval za neúčelné. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. zmenil tak, že vyhovie návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznáva, resp., aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vedľajší účastník na strane odporcov Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS považoval rozhodnutie prvostupňového súdu za správne po stránke právnej i skutkovej, nakoľko jeho vydaniu predchádzalo dostatočné zistenie skutkového stavu a náležitá aplikácia relevantných právnych predpisov na predmetnú spotrebiteľskú vec. Zdôraznil, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 01. 12. 2011 je formulár, ktorý vopred pripravil navrhovateľa ako veriteľ pre odporcu spotrebiteľa 1/ ako dlžníka a osobu pristupujúcu k záväzku odporkyňu 2/, a dlžník nemal žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah. Uvedená dohoda je vo vzťahu k hlavnej spotrebiteľskej zmluve akcesorickým právnym úkonom, ktorý bezpochyby v rámci predmetu svojho podnikania uzatvára navrhovateľ v právnom postavení dodávateľa s dlžníkom v postavení spotrebiteľa. Navrhovateľ je preto pri uzatváraní tejto dohody bez akýchkoľvek pochybností v postavení dodávateľa, a preto aj uvedenú dohodu je nutné podrobiť kontrole v zmysle pri náležitej aplikácii spotrebiteľských predpisov. Uvedená dohoda predstavuje neprijateľné zmluvné podmienky, najmä predĺženie premlčacej doby formou uznania dlhu a rozhodcovskú doložku. Ich právny význam a dôsledky sú pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi kategóriami. Ako neprijateľné sú obe zmluvné podmienky obsiahnuté vo formulári tejto dohody a sú preto absolútne neplatné. Uzavretie dohody je aj v rozpore s dobrými mravmi v zmysle o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „ZOS“), pretože pri uzatváraní dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a žalobcom boli využité omyl a lesť v snahe dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Navrhovateľ uzavretím dohody chcel len pre potreby súdneho konania navodiť dojem perfektnosti pôvodných zmlúv a získať titul aj na vymáhanie súm, na ktoré nemá právny nárok a ktorých zaplatenie právnemu predchodcovi navrhovateľa, resp. navrhovateľovi, zakladá spotrebiteľovi

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zdôraznil, že pracovníci navrhovateľa sú pri získavaní podpisov na formulárových dohodách mimoriadne úspešní a pravdepodobne aj mimoriadne motivovaní svojim zamestnávateľom. Navrhovateľ sa v rámci predmetu podnikania dlhodobo zaoberá inkasovaním pohľadávok a takáto činnosť, čo je určite súdu známe, zahŕňa aj celé spektrum mimosúdnych úkonov, ktorých cieľom je, aby sa dosiahla úhrada pohľadávky bez súdneho konania, resp., aby sa získala čo najlepšia východisková pozícia pre súdne konanie. V tejto súvislosti preto poukázal i na ust. § 2 ZOS, a to písm. r) a w). Konštatoval, že spotrebiteľské združenie nemá v žiadnom prípade záujem svojou praxou podporovať výchovu nezodpovedného spotrebiteľa, avšak nie je možné zamieňať si na jednej strane nezodpovednosť a na druhej strane nevedomosť a zneužívanie znalostí, informácií silnejším na úkor slabšieho. Do pozornosti odvolacieho súdu dal i zápisnice z iných konaní rovnakého navrhovateľa vedené na Okresnom súde Lučenec a Okresnom súde Topoľčany. Naviac odporcovia 1/ a 2/ neovládajú slovenský jazyk, hovoria iba po maďarsky a odporca 1/ je nevidiaci. Trval opätovne na svojom názore, že uzavretie uvedenej dohody je nekalou obchodnou praktikou, nakoľko síce spotrebiteľ chcel splátky, avšak musel podpísať celý formulár, pričom ani len netušil význam toho, čo podpisuje. Tvrdil, že preukázateľná kumulácia nekalých obchodných praktík navrhovateľa (, , ZOS), ktoré odporujú dobrým mravom ( ZOS, ) súčasne s neurčitosťou dohody je dôvodom na posúdenie uznania ako neplatného právneho úkonu ( , ). Poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , kde dovolací súd ustálil, že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil, a to vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania, nakoľko uvedené trovy právneho zastúpenia sú účelné.

Krajský súd, ako súd odvolací ( ), prejednal odvolanie v rozsahu určenom ustanovením a bez nariadenia pojednávania podľa napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ako vo výroku vecne správny potvrdil.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa . Účastníkov konania odvolací súd v zmysle vyzval k možnému použitiu ustanovenia §, , o ochrane spotrebiteľa ( ), a následne o ochrane spotrebiteľa , konkrétne §,7,8 tohto zákona.

Keďže okresný súd návrh navrhovateľa zamietol ako bezdôvodný z dôvodu premlčania, odvolací súd zameral preskúmanie veci v prvom rade na okolnosť, či predmetné vznesenie námietky premlčania je dôvodné. Ak je teda vznesenie námietky premlčania odôvodnené, nezostáva nič iné tak okresnému, ako i odvolaciemu súdu návrh navrhovateľa - veriteľa, ktorou sa tohto premlčaného práva domáha, zamietnuť. Uplatnením námietky premlčania na súde prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné. Podľa platného právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak, premlčané právo veriteľovi nemôže priznať. Funkciou premlčania je práve uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli.

V danej veci sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, ktorý považoval odporcov 1/, 2/ za spotrebiteľov v zmysle o spotrebiteľských úveroch a v tomto rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozsudkom okresným súdom. Charakter zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom má spotrebiteľský charakter. Platná právna úprava už v čase uzavretia zmluvy umožňovala vyvodiť právny záver, že ide o zmluvu spotrebiteľského charakteru (viď ust. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého zmluva uzavretá podľa , , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, je zmluvou spotrebiteľskou. Je preto právne irelevantný právny prameň, podľa ktorého sa príslušná zmluva spravuje. Sám navrhovateľ k návrhu pripojil ako dôkaz o vzniku úverového vzťahu medzi jeho právnym predchodcom a odporkyňou žiadosť o vydanie kreditnej platobnej karty podľa , zo dňa 14. 11. 2005. V konaní

preto nebolo sporné, že právny predchodca navrhovateľa poskytol odporcovi kreditnú platobnú kartu, prostredníctvom ktorej vykonával bezhotovostné platby a hotovostné platobné operácie, a naopak odporca bola povinný poskytnutý úver splácať v splátkach riadne a včas, podľa uzavretej zmluvy. Zmluva o bežnom účte vrátane zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty, je teda zmluvou uzavretou v zmysle ust. , teda o tzv. absolútny obchod. Premlčanie ako právny inštitút, sa napriek spotrebiteľskému charakteru zmluvy majúcej formu absolútneho obchodu spravuje výlučne podľa , podľa ktorého je premlčacia doba štyri roky. Tento záver neodporuje ani rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , ktorý zaujal záver, že pri zmluve o pripojení uzavretej so spotrebiteľom je premlčacia lehota 3 roky, nakoľko tento záver sa týkal zmluvnej podmienky o voľbe práva- , ktorá bola vyhodnotená ako neprijateľná, nešlo teda o obligatórne použitie ako je tomu aj v tomto prípade. Okresný súd preto nesprávne aplikoval občianskoprávnu úpravu týkajúcu sa vznesenej námietky premlčania. Napriek tomu, z obsahu pripojených listinných dôkazov vyplýva a v uvedenom zistení skutkového stavu sa odvolací súd stotožňuje s prvostupňovým súdom, že z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 06. 2011 vyplýva, že k uvedenému dňu už bol odporca v omeškaní 1.214 dní (3 roky aj 4 mesiace), a teda všeobecná štvorročná premlčacia lehota, tak uplynula najneskôr dňom 28. 02. 2012, keď návrh na súd bol podaný dňa 03. 07. 2012, teda po jej uplynutí. Vedľajší účastník na strane odporcov prípustne vzniesol námietku premlčania, potom súd opierajúc sa v ďalších súvisiacich otázkach o argumentáciu uvedenú vyššie, nemohol návrhu vyhovieť.

Ak navrhovateľ v celom rozsahu poukazuje na skutočnosť, že k uplynutiu premlčacej lehoty nedošlo, nakoľko bola uzavretá Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 01. 12. 2011 (ďalej v texte len „dohoda“) a obsahom tejto dohody je uznanie dlhu zo strany odporcov, čím nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa , druhá vety, , začala plynúť nová desaťročná premlčacia doba, k uvedenému odvolací súd uvádza nasledovné :

Pokiaľ ide o platnosť vyššie uvedenej dohody, okresný súd dôvodne považoval predmetnú dohodu za neplatnú.

Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.

Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a morálnych noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený aspekt zmluvnej slobody, tak ako zmluvná sloboda sama, má svoje limity, ustanovené právnymi normami, ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán. Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi, a to i v prípade, že samotný obsah tohto právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.

Podľa o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase uzavretia zmluvy, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie konanie , ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Totožné ustanovenie je súčasťou platného právneho poriadku v ust. o ochrane spotrebiteľa, ktorý zákon upresňuje aj charakteristiku nekalej obchodnej praktiky, za ktorú sa v zmysle tohto zákona považuje praktika , ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti alebo podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 8 ods.1 vyššie uvedeného zákona obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.

Podľa § 8 ods. 4 vyššie uvedeného zákona za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu postup navrhovateľa v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi. Dohodu o splátkovom kalendári a uznaní záväzku dal navrhovateľ podpísať odporcom ako ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, ktorý dlžníkom zvyčajne prezentuje, vložil aj pre nich zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne neinterpretoval. V uvedených súvislostiach ide o laesio enormis, pretože dlžník podpísaním dohody nič nezískal ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle navrhovateľa svoje postavenie podstatne zhoršil.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR , podľa ktorého : „Podle ustanovení § 55 ods. 1 Občanského zákoníku se smluvní ujednání spotřebitelských smluv nemohou odchýlit od zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se nesmí vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo jinak zhoršit jeho postavení. To znamená, že postavení spotřebitele nesmí být zhoršeno, a to ani s jeho souhlasem, naopak, odchylky v neprospěch dodavatele možné jsou. S ohledem k citovaným zákonným ustanovením je nutno prohlášení o prodloužení promlčecí lhůty ve prospěch žalobce, jako podnikatelského subjektu považovat za absolutně neplatné, neboť tím mé postavení bylo značně zhoršeno“. Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu, ktorý zvolil navrhovateľ poskytnúť ochranu. V prejednávanej veci totiž nejde zo strany navrhovateľa o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom, ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich strachu pred prípadným súdnym, resp. exekučným konaním. Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná navrhovateľom vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa, či už úmyselne alebo nevedome nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“ v čl. 2. tejto dohody, ale v čl. 3 (ktorý má mimochodom názov forma splatenia záväzku ), v bode 3.1 poslednej vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem záväzok v právnej terminológii môže znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú povinnosť zo záväzkového vzťahu alebo c) záväzok v zmysle dlhu. Na tejto zmätočnosti nič nemení ani

to, že v prejednávanej veci nejde o uznanie dlhu podľa , ale o uznanie záväzku podľa .

K samotnému uznaniu záväzku odvolací súd uvádza nasledovné:

v ust. obsahuje komplexnú úpravu uznania záväzku, ktorá je použiteľná pre všetky záväzkové vzťahy spadajúce pod režim . Nebolo potrebné zisťovať vedomosť odporcov o premlčaní dlhu, pretože túto podmienku pre platnosť uznania nevyžaduje. Uvedená skutočnosť však nič nemení na tom, že konanie navrhovateľa pri predkladaní dohody na podpis spotrebiteľom je výkon práva odporujúci dobrým mravom (nekalou praktikou), ktorému nemožno poskytnúť súdnu ochranu (jej obsah je vytvorený predtlačeným formulárom, ktorý obsahoval voľný priestor iba na vpísanie osobných údajov dlžníka, zmluvné dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Povinnosťou súdu je ex offo skúmať, či dohoda obsahuje alebo neobsahuje dojednanie, ktoré predstavuje neprimerané zvýhodnenie dodávateľa v porovnaní so spotrebiteľom.

V prejednávanej veci je nutné konštatovať, že zo strany odporkyne 2/ malo podľa tvrdenia navrhovateľa dôjsť k pristúpeniu k záväzku odporcu 1/.. Pristúpenie k záväzku však nerieši. Preto v danom prípade je potrebné vychádzať zo všeobecnej zákonnej úpravy . Predmetnú dohodu uzatvárala s navrhovateľom odporkyňa 2/, ktorá je označená ako osoba pristupujúca k záväzku podľa a nasl. . Podľa všeobecnej právnej úpravy pri výklade právnych úkonov je nutné vychádzať z obsahu toho - ktorého právneho úkonu. Obsahom dohody napriek názvu v bode 1.3 nie je dohoda odporkyne 2/ s veriteľom o tom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok. U odporkyne preto nedošlo k právne účinnému pristúpeniu k záväzku odporcu 1/. Podľa právnej teórie pristúpenie k záväzku spočíva v tom, že k doterajšiemu dlžníkovi pristupuje ďalší, a to ten, kto bez dohody s dlžníkom, hoci aj bez jeho súhlasu a proti jeho vôli uzavrie s veriteľom písomnú dohodu, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok. Tento dlžník sa potom stáva dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a bude s ním zaviazaný spoločne a nerozdielne. Navrhovateľom tvrdenému pristúpeniu k záväzku odporcu 1/ odporkyňou 2/ nedošlo. Dohoda, na základe ktorej mala odporkyňa 2/ pristúpiť k dlhu odporcu 1/ je dohodou ako právny úkon pre svoju nezrozumiteľnosť, neurčitosť, rozpor s dobrými mravmi a rozpor s kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva neplatná. Na základe tohto právneho posúdenia preto odporkyni 2/ nevznikla povinnosť vo vzťahu k navrhovateľovi. Odvolací súd preto naviac uvádza, že návrh vo vzťahu k odporkyni 2/ bol dôvodne zamietnutý aj pre nedostatok jej pasívnej legitimácie.

Odvolací súd sa zároveň nestotožňuje s tvrdením navrhovateľa v odvolaní, že po postúpení pohľadávky nie je v pozícii dodávateľa, a preto nejde o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľom je aj odporkyňa 2/, pretože dohoda sa riadi režimom hlavného záväzku a podpisom dohody nevzniká nový záväzok. Konanie navrhovateľa pri predkladaní dohôd na podpis spotrebiteľom, je výkon práva odporujúci dobrým mravom (nekalou praktikou), ktorému nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Keďže zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom má spotrebiteľský charakter, spotrebiteľský charakter má aj dohoda, ktorá túto zmluvu mení v jej niektorej časti ( splatnosti ). Ak podnikateľ ako dodávateľ do dohody „tváriacej“ sa ako dohoda o zmene splatnosti záväzku inkorporuje jednostranný zmluvný záväzok dlžníka týkajúci sa uznania dlhu, je nutné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka spôsobuje vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je neplatná aj podľa .

Odvolací súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej navrhovateľ odvodzuje nepremlčanosť svojho nároku považuje aj odvolací súd podľa a za neplatnú. K uvedenému na záver odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. .

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval návrh navrhovateľa zhodne s právnym záverom okresného súdu ako nedôvodný a vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania napadnutý

rozsudok vo veci samej, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý podľa ako vo výroku vecne správny potvrdil.

Pokiaľ ide o súvisiaci výrok o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcov, aj v tomto rozsahu považoval odvolací súd právny záver okresného súdu o dôvodnosti aplikácie ust. za správny.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 až 3 je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka. Základným predpokladom, za splnenia ktorého vznikne nárok na náhradu trov konania, je však i účelnosť trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle vyššie uvedeného článku 47 ods. 2 a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Okresný súd teda dôvodne považoval trovy vynaložené vedľajším účastníkom na strane odporkyne za účelné.

Je nepochybné, že vedľajší účastník bol v konaní úspešný. Konanie vo veci vyvolal práve navrhovateľ, pričom vstup vedľajšieho účastníka do konania a oprávnenie na tento vstup mu vyplýva priamo z , a to ust. , podľa ktorého ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Osobitným predpisom mal o ochrane spotrebiteľa. Úprava má za cieľ umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod.. Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konania ako vedľajší účastníci. V praxi ide hlavne o Združenie na ochranu spotrebiteľov. K zamietnutiu návrhu došlo práve v dôsledku kvalifikovane poskytnutej obrany odporcov prostredníctvom vedľajšieho účastníka, ktorý v konaní vzniesol námietku premlčania. Ako už bolo uvedené, právo na právnu pomoc sa priznáva každému - fyzickej ako aj právnickej osobe, štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana. Odvolací súd už konštatoval, že trovy právneho zastúpenia boli vynaložené účelne, nakoľko boli v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania, ak po dôvodne vznesenej námietke premlčania pôsobil jeho vstup v tom zmysle, že návrh navrhovateľa bol zamietnutý, a to v celom rozsahu. K uvedenému argumentu odvolací súd na záver dodáva, že k neúčelnému vzniku trov konania dochádza samotným podaním návrhu v prípade, ak bol následne v celom rozsahu zamietnutý.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcov, nakoľko aj v tomto rozsahu je rozhodnutie prvostupňového súdu vecne správne.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. v spojení s ust. , teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Vedľajší účastník na strane odporcov

bol v odvolacom konaní úspešný, trovy právneho zastúpenia účelne vynaložené si uplatnil riadne a včas, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, a to za jeden úkon právnej služby v zmysle vyhl. MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej v texte „vyhláška“) za vyjadrenie zo dňa 03. 02. 2014 vo výške 51,45 € + režijný paušál ( vyhlášky) vo výške 8, €. Trovy právneho zastúpenia tak v odvolacom konaní predstavujú sumu 59, €, ktoré trovy právneho zastúpenia je navrhovateľ povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov, a to na účet ich právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta, do troch dní v zmysle ust. .

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.