Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_10Co-62-2014.pdf
PDF · 80.68 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/62/2014
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 16C/216/2012-63 zo dňa 23. augusta 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výrokoch o zamietnutí návrhu a nepriznaní náhrady trov konania odporcovi z r u š u j e a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.
Rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania z o s t á v a n e d o t k n u t ý .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporcovi na zaplatenie škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca (sp. zn. 4Er/201/2011; povinný Q. Y.) - spočívajúcom v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac ako 12 mesiacov. Vychádzal z požiadavky kumulatívneho naplnenia všetkých zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to porušenia právnej povinnosti súdom, vzniku a existencie škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a príčinnej súvislosti medzi nimi. V označenej exekučnej veci žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa 16.03.2011, pričom exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd uznesením zo dňa 28.03.2011 žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Na základe odvolania oprávneného (navrhovateľa) bolo dotknuté uznesenie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Následne, dňa 07.02.2012 exekučný súd vo veci vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody. Konkrétne nie je zrejmé, v akom rozsahu sa oprávnený nedomohol exekvovanej sumy a ani to, že sa jej nemôže domôcť pri aplikácii iných právnych prostriedkov; iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť podľa okresného súdu považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na obchodnú činnosť navrhovateľa, ktorý je podnikateľským subjektom. Nie každý obchodný prípad podnikateľa musí byť totiž ekonomicky výhodný, podnikateľ znáša aj podnikateľské riziko v podobe možnosti ekonomického neúspechu. Okresný súd ďalej uviedol, že napriek jeho výzve navrhovateľ nepredložil dôkazy preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, ani dôkazy preukazujúce, že v období od 16.03.2011 do 07.02.2012 došlo k insolventnosti povinného, resp. že v čase poskytovania pôžičky povinnému, oprávnený (navrhovateľ) preveroval návratnosť úveru. Z ďalších spisov Okresného súdu Čadca považoval za zistené, že
voči povinnému sa v období od 21.09.2011 do 18.12.2012 viedlo celkovo šesť občianskoprávnych a exekučných konaní o zaplatenie dlžôb. Podľa prvostupňového súdu nie je preukázaný ani vznik podmienok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko návrh je v tomto smere všeobecný, nepreskúmateľný a vychádza len z predpokladov. Navrhovateľ nekonkretizoval, prečo nie je samotné konštatovanie práva dostatočným zadosťučinením, nezdôvodnil, aká nemajetková ujma mu vznikla, ani závažnosť tejto ujmy a jej následkov. Všetky kritériá je pritom potrebné hodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby, a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Napokon okresný súd konštatoval, že navrhovateľ neuniesol ani dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k takému zmenšeniu majetkovej situácie povinného, ktorá znemožnila oprávnenému uspokojiť pohľadávku. V dôsledku uvedeného za nepreukázanú vyhodnotil i príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a škodou, ktorá porušením povinnosti mala vzniknúť.
Samostatným výrokom súd prvého stupňa zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania (podľa § 109 ods. 1 písm. b/ i § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do rozhodnutia o jeho ústavnej sťažnosti. Nedospel totiž k záveru o rozpore všeobecne záväzného právneho predpisu, týkajúceho sa súdenej veci, s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Taktiež rozhodnutie nezávisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ neuplatnil právo na vylúčenie sudcov Okresného súdu Čadca a o (ne)vylúčení zákonnej sudkyne z rozhodovania a prejednávania veci bolo rozhodnuté zákonným spôsobom. Vo vzťahu k možnosti prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. okresný súd zdôraznil fakultatívny charakter tohto inštitútu. Jeho prípadná aplikácia by v konečnom dôsledku bola v protiklade/rozpore so samotným účelom prebiehajúceho konania, nakoľko jeho predmetom je práve posúdenie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu - prieťahmi v konaní. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi, ktorý si síce právo na náhradu trov uplatnil, ale nevyčíslil ich v zákonnej lehote, náhradu trov nepriznal.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Prvostupňovému súdu vytýkal nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu pred termínom pojednávania, v dôsledku čoho navrhovateľ nemal vedomosť o argumentácii a návrhoch na dokazovanie zo strany odporcu. Konajúci súd tak vykonaním pojednávania (predovšetkým dokazovania) bez toho, aby mal navrhovateľ možnosť predložiť návrhy na jeho doplnenie a vyjadriť sa k nemu, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V tejto spojitosti odvolateľ zdôraznil, že podal návrh na zrušenie pojednávania spolu s prílohou - ústavnou sťažnosťou. Riadne a včas teda požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a na ich preukázanie predložil listiny. Okresný súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov a tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva. V rámci „vecných“ námietok odvolateľ vyjadril nesúhlas s právnym názorom, že Exekučný poriadok nestanovuje lehotu 15 dní na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Je síce pravdou, že Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 výslovne upravuje len prípad, že súd vydá poverenie v lehote 15 dní, podľa navrhovateľa však z uvedenej dikcie nevyhnutne vyplýva, že v zákonom stanovenej lehote musí exekučný súd dospieť k jednoznačnému záveru, či poverenie vydá alebo nevydá. Dodal, že ani pri akceptovaní okolnosti, že súd má na písomné vyhotovenie uznesenia lehotu 30 dní, nebola zákonná lehota dodržaná. Kategoricky sa navrhovateľ ohradil voči „inšpirácii“ prvostupňového súdu novou právnou úpravou § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po tom, čo došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Predmetné ustanovenie bolo do právneho poriadku včlenené až 01.01.2013 a nie je mu možné priznať retroaktívne účinky. Záverom odvolateľ zdôraznil, že okresný súd rozhodoval bez potreby dokazovania a na základe notoriet, nakoľko konštatoval, že nemá preukázanú výšku
škody a ani príčinnú súvislosť. Práve ohľadne týchto skutočností sa však navrhovateľ domáhal vykonať dokazovanie, čo mu umožnené nebolo.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2 písm. b/ O.s.p. (z tohto titulu nedotknutým zostal odvolaním nenapadnutý výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v preskúmavanej časti napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.
Z hľadiska procesnej ekonómie je pre zamietnutie (celého) uplatneného nároku postačujúcim konštatovanie nesplnenia primárnej zákonnej podmienky predmetného zodpovednostného vzťahu, a to absencie nesprávneho úradného postupu. V tejto spojitosti okresný súd v rámci svojho odôvodnenia predkladá chronológiu činnosti exekučného súdu (nasvedčujúcu zámeru ju posúdiť) a v závere rozsudku i (všeobecne) konštatuje, že navrhovateľ nepreukázal ani jednu z vymedzených zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nezaujal však konkrétne preskúmateľné stanovisko k otázke ne/existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu ohľadne tvrdených prieťahov v konaní. Dotknutý opis (chronológia) skutkových zistení pritom umožňuje vyvodiť niektoré čiastkové závery, predovšetkým ohľadne obdobia medzi doručením návrhu na vydanie poverenia exekučnému súdu (16.03.2011) a prvým rozhodnutím exekučného súdu (28.03.2011); kedy sa javí dôvodným konštatovanie, že k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo. Vo vzťahu k obdobiu do ďalšieho rozhodnutia exekučného súdu absentujú konkrétne zistenia prvostupňového súdu. Vzhľadom na nepripojenie exekučného spisu nie je možné ani odvolacím súdom zistiť, či v danom „rozhodnom“ období exekučný súd vykonával úkony (a akého charakteru) smerujúce k rozhodnutiu vo veci, eventuálne zistiť ďalšie súvisiace okolnosti; osobitne, či došlo v neskoršom období k zastaveniu exekúcie, prípadne vymoženiu dlžnej sumy. Až po riadnom doplnení týchto zistení bude daný priestor na nevyhnutnú úvahu prvostupňového súdu, či nedodržanie lehoty na vydanie poverenia je možné hodnotiť ako nesprávny úradný postup.
Následne (po ustálení skutkového základu v naznačenom smere) sa okresnému súdu v závislosti od jeho zistení ponúkajú aktuálne závery aplikačnej praxe. Ide jednak o závery všeobecných súdov (napr. rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 7C/277/2012-92 zo dňa 30.10.2013) zdôrazňujúce nevyhnutnosť osobitného prístupu pri posudzovaní zákonných lehôt v spotrebiteľských veciach (najmä ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok) z hľadiska „európskeho“ významu spotrebiteľskej ochrany a súvisiacej objektívne vyššej časovej náročnosti poskytnutia takejto kvalifikovanej ochrany a jednak o závery Ústavného súdu SR, ktorý konštatoval (napr. I.ÚS 16/2002), že nie každé porušenie zákonnej lehoty je automaticky porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Krajský súd zároveň poukazuje na to, že navrhovateľ sa domáhal nielen (majetkovej) škody, ale súbežne i nároku na nemajetkovú ujmu (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). Eventuálne konštatovanie porušenia práva vedie k následnej úvahe súdu, či už samotné takéto konštatovanie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo je na mieste priznať aj nemajetkovú ujmu v peniazoch. Jej kritériá vplývajú (najmä) priamo zo znenia ustanovenia § 17 ods. 3 predmetného zákona.
Úlohou okresného súdu v ďalšom konaní preto bude doplniť nevyhnutné skutkové zistenia a na ich základe vyvodiť príslušné právne závery vo vzťahu k základnej (a podľa okolností prípadne i k ďalším) podmienkam predmetného zodpovednostného vzťahu.
Na druhej strane nenáležitou je námietka odvolateľa o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom. Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie pojednávania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
SR (napr. I. ÚS 88/2013 z 6.2.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.