Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7Cb-136-2011.pdf
PDF · 127.63 KB
Case nature
Area
Subarea
7Cb/136/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava v konaní pred sudcom JUDr. Rastislavom Kreslom v právnej veci žalobcu: KOVOHUTY, a.s., so sídlom Polianky 5, Bratislava, IČO: 36 200 867, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Pavol Hovan, s.r.o., so sídlom Ing. Kožucha č. 1, 052 01 Spišská Nová Ves proti žalovanému: IEC spol. s r.o., so sídlom Skladová 2, Trnava, IČO: 36 270 016, právne zastúpený: JUDr. Katarína Bajová, advokátka so sídlom Hlavná 25, Trnava, o zaplatenie 20.792,50 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žaloba sa z a m i e t a.
Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 4.874,92 eur do rúk právnej zástupkyne žalovaného, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Spišská Nová Ves dňa 07.10.2011 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 20.792,50 eura s príslušenstvom a nahradiť trovy konania, titulom dlhu, ktorý vznikol žalovanému na základe neuhradenej faktúry za dodaný tovar. Žalobca na základe objednávky dodal žalovanému tovar - medený drôt, pričom mu dňa 20.07.2010 vystavil faktúru č. 10009974, znejúcu na sumu 66.792,50 eur, splatnú dňa 3.8.2010. Žalovaný faktúru uhradil čiastočne, a to dňa 01.10.2010 sumu 16.000 eur, dňa 24.01.2011 sumu 10.000 eur, dňa 01.02.2011 sumu 5.000 eur, dňa 1.4.2011 sumu 15.000 eur, spolu 46.000 eur. Celková pohľadávka žalobcu po zohľadnení úhrad žalovaného je tak vo výške 20.792,50 eur.
Súd návrhu žalobcu v skrátenom konaní vyhovel vydaním platobného rozkazu č.k. 8Rob/25/2011-12 zo dňa 27.10.2011, proti ktorému bol včas a oprávnenou osobou podaný odpor, čím v zmysle § 174 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) došlo k zrušeniu platobného rozkazu ex lege.
Žalovaný vo svojom odpore doručenom súdu dňa 30.11.2011 (č.l. 13 spisu) vzniesol námietku nepríslušnosti Okresného súdu Spišská Nová Ves, nakoľko žalovaný má sídlo v obvode Okresného súdu Trnava. K žalobe uviedol, že žalovaná suma medzičasom nezodpovedá skutočnému zostatku dlhu. Medzi žalobcom a žalovaným prebiehali rokovania o splátkovom kalendári, ktoré neboli ukončené. Žalovaný v súčasnej hospodárskej situácii spláca záväzok podľa svojich finančných možností, pričom spochybňuje dobu splatnosti žalovanej faktúry ako aj zmenu termínu dodania zo strany žalobcu.
Okresnému súdu Trnava bol spis postúpený dňa 27.12.2011.
Žalobca sa k odporu žalovaného vyjadril podaním doručeným súdu dňa 14.02.2012, v ktorom uviedol, že žalovaný svoj záväzok nespláca. Tvrdenia o údajných rokovaniach o splátkovom kalendári sú nepravdivé.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom právneho zástupcu žalobcu, právneho zástupcu žalovaného, svedka Ing. W. C., svedka S. C., oboznámením sa s listinnými dokladmi, a to najmä objednávkou zo dňa 08.07.2010, faktúrou č. 10009974 zo dňa 20.07.2010, notárskou zápisnicou zo dňa 19.07.2010, Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 26.07.2010, Súhlasom s vymáhaním pohľadávky zo dňa 10.08.2011, ako i so zvyšným obsahom spisu, a zistil nasledovný skutkový a právny stav:
Právny zástupca žalobcu v konaní uviedol, že na podanej žalobe trvá a pridržiava sa jej obsahu ako aj obsahu ostatných písomných vyjadrení. Koncom roka 2012 a začiatkom roka 2013 právny zástupca žalobcu tvrdil, že žalovaná pohľadávka je pohľadávkou žalobcu a nikdy nebola predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky. Listina zo dňa 26.7.2010, ktorú žalobca zaslal žalovanému a nazval ju oznámenie o postúpení pohľadávky s tým, že postúpil všetky pohľadávky na spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG, nezodpovedá skutočnosti. Celý ten postup a písomné vyhotovenie oznámenia je chybou Ing. M. T. a Ing. I. G., vtedajších prokuristov žalobcu, ktorí už v súčasnosti nie sú v žiadnom pomere so žalobcom. Spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG je materskou spoločnosťou (akcionárom) žalobcu. Keďže žalobca mal dlh voči svojej materskej spoločnosti, dňa 19.07.2010 bola spísaná notárska zápisnica, v ktorej žalobca uznal svoj záväzok voči materskej spoločnosti v celkovej sume 8.172.266,25 Eur. Žalobca svoj záväzok nesplnil v lehote splatnosti, a preto spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG podala návrh na vykonanie exekúcie Exekútorskému úradu JUDr. Miroslav Šupa v Nitre. Následne „nadprácou“ uvedených prokuristov vznikol list, ktorý nazvali oznámenie o postúpení pohľadávky, k postúpeniu ale nikdy nedošlo. Podľa žalobcu neexistuje žiadna písomnosť o postúpení pohľadávok a ani reálne sa takéto postúpenie neuskutočnilo. Zo strany žalobcu došlo k omylu a listina zo dňa 26.07.2010 neobsahuje pravdivé skutočnosti. V priebehu konania (dňa 14.05.2013) došlo k obratu, keď právny zástupca žalobcu potvrdil, že došlo k postúpeniu žalovanej pohľadávky na spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG. Zároveň uviedol, že žalobcovi bol zo strany spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG udelený súhlas s vymáhaním pohľadávky, a preto navrhol upraviť petit žaloby, pričom zdôraznil, že úpravou petitu sa nemení aktívna legitimácia žalobcu, ale len miesto plnenia, t.j. že žalovaný je povinný plniť spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG. Žalobca vymáha pohľadávku v zmysle § 530 Občianskeho zákonníka, teda vymáha pohľadávku so súhlasom postupníka, pričom uvádza, že zákon rozlišuje dve situácie. Prvú, keď pohľadávku vymáha postupca na žiadosť postupníka od dlžníka, ktorý nebol informovaný o postúpení, ale pripúšťa aj situáciu, kedy pohľadávku vymáha postupca so súhlasom postupníka potom, čo už bol dlžník informovaný o postúpení pohľadávky. V zákone nie je definované, ako má tento súhlas vyzerať, nie sú tam obligatórne záležitosti. Možnosť vymáhať pohľadávku postupcom vo vlastnom mene na účet postupníka tu existuje, dokonca v judikatúre sa neuvažuje ani namietať zmenu petitu a je ustálená aktívna legitimácia postupcu takýchto sporov. Poukázal na judikát NS ČR z 31.08.2004 sp. zn. 32Odo 635/2004, v zmysle ktorého „...v prípade, že postupca podľa dohody s postupníkom, môže vymáhať nárok sám vo svojom mene a na účet postupníka je na vedenie sporu s dlžníkom aktívne legitimovaný postupca..“
Právny zástupca žalovaného v konaní namietal aktívnu legitimáciu žalobcu a neexistenciu tvrdeného práva zo strany žalobcu, a to z dôvodu, že žalobca listom zo dňa 26.07.2010 postúpil predmetnú pohľadávku na spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG. O tomto postúpení žalovaný nepochyboval, pretože žalobca v liste uvádza, že všetky pohľadávky voči žalovanému boli postúpené na spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG, pričom špecifikácia pohľadávok je uvedená v prílohe tohto oznámenia. V oznámení sú dokonca uvedené všetky bankové údaje postupníka, na ktoré mal žalovaný plniť. Žalovaný rešpektujúc toto oznámenie o postúpení pohľadávky počas dvoch rokov (aj v roku 2011, kedy bola podaná žaloba) uhrádzal dlžné sumy spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG. Tomu, že žalobca vedel o plnení nasvedčuje aj skutočnosť, že sumy, ktoré boli uhradené spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG nežaluje v tomto konaní. Do dnešného dňa nebolo oficiálne oznámené žalovanému, že by došlo k zmene v tomto zmluvnom vzťahu, a teda žalobca nepreukázal, že by došlo k zmene tejto legitimácie. Tvrdenie žalobcu, že zo strany konajúcich osôb za žalobcu v júli 2010 sa jednalo o omyl, považuje žalovaný za účelové a vlastne aj protirečivé v tom smere, že žalobca nežaluje to, čo bolo uhradené
spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG. V prípade, že by sa jednalo o omyl, muselo by sa jednať aj o omyl notárskej zápisnice a žalobca by v tomto konaní žaloval celú pohľadávku. Žalovaný, zneistený touto žalobou, keď nevedel komu má vlastne plniť, prestal uhrádzať dlžnú sumu. Po tom, ako žalobca potvrdil postúpenie pohľadávky a predložil súhlas s vymáhaním pohľadávky, právny zástupca žalovaného uviedol, že súhlas s vymáhaním pohľadávky nespĺňa náležitosti v zmysle OSP. V samotnom súhlase s vymáhaním pohľadávky nie je uvedené, že by žalobca mal vymáhať pohľadávku aj súdnou cestou. Je toho názoru, že takýto súhlas s vymáhaním pohľadávky nemôže prekryť nedostatky návrhu, v ktorom ako žalobca vystupuje KOVOHUTY, a.s. pod vlastným menom. Z konania vyplynulo, že žalobca nevlastní pohľadávku voči žalovanému, preto nie je aktívne legitimovaný. Právny zástupca žalovaného má za to, že spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG nadobudla pohľadávku a túto pohľadávku aj vymáha. Žalovaný je v priamom kontakte so spoločnosťou Montanwerke Brixlegg AG, a preto nie sú splnené zákonné podmienky, aby žalobca vymáhal predmetnú pohľadávku. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že pôvodný návrh bol žalobcom formulovaný tak, že je aktívne legitimovaný z toho titulu, že mu pohľadávka prináleží, spochybňoval postúpenie pohľadávky. Až keď bolo preukázané, že pohľadávka bola postúpená a na základe postúpenia bolo plnené novému veriteľovi, zmenil tvrdenie v tom zmysle, že pohľadávka patrí spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG a túto pohľadávku vymáha na základe predloženého súhlasu, ktorý však žalovaný spochybňuje z dôvodu, že mu nebol predložený a z dôvodu, že spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG vymáha pohľadávku priamo. Žalobca formuloval žalobu tak, že nie je v danom prípade postupcom, ktorý vymáha na účet postupníka, ale v žalobe tvrdil, že je vlastníkom pohľadávky, že jemu bolo hradené z pohľadávky a na súde žaluje zostatok neuhradenej pohľadávky, ktorá mu patrí. Keď žalovaný preukázal na súde, že pohľadávka bola postúpená, žalobca sa k tejto skutočnosti nevedel vyjadriť, až v priebehu pojednávania zmenil svoje tvrdenie, ktoré náležite nevysvetlil a tvrdí, že bol požiadaný postupníkom, aby vymáhal pohľadávku, a preto je v danej veci aktívne legitimovaný. Ide o účelové tvrdenie, pretože postupník si naďalej vymáha pohľadávku sám a nespráva sa ako keby došlo k dohode v tomto konaní so žalobcom.
V konaní bola vypočutá svedkyňa Ing. W. C., ktorá je jednou z troch prokuristov žalobcu. Uviedla, že predmetnú zmluvu o postúpení pohľadávky uzatváralo bývalé vedenie žalobcu s materskou spoločnosťou Montanwerke Brixlegg AG. O postúpení sa dozvedela od pána T., ktorý jej bol priamy nadriadený. Postúpenie bolo zrejme odplatné, nakoľko v účtovníctve to vedieme ako pohľadávku voči Montanwerke Brixlegg AG a nie voči žalovanému.
V konaní bol vypočutý svedok S. C., ktorý uviedol, že pracoval u žalovaného na pozícii obchodný manažér. Zabezpečoval vzájomnú komunikáciu medzi žalovaným a žalobcom, ktorí dlhodobo spolupracovali. Posledná objednávka, ktorá bola zrealizovaná, nebola uhradená z dôvodu finančnej krízy. Záväzok žalovaného voči žalobcovi bol postúpený spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG z Rakúska, odkiaľ prišlo vyjadrenie, že preberajú pohľadávku za žalobcu a žiadajú, aby ju žalovaný uhradil. Svedok uviedol, že so spomínanou spoločnosťou komunikoval asi mesiac, možno dva, pričom výsledkom vzájomnej komunikácie bola dohoda na splátkovom kalendári. Pripravil podklady na uhradenie týchto splátok a odovzdal ich účtovnícke. Splátky sa začali uhrádzať vo výške približne 1.000,- eur mesačne.
V priebehu konania súd pripustil zmenu petitu nasledovne: Žalovaný je povinný zaplatiť spoločnosti Montanwerke Brixlegg Aktiengesselschaft, so sídlom Werkstrasse 1, A-6230 Brixlegg, Rakúska republika, zapísaná v Obchodnom registri Krajského súdu v Innsbrucku, FN 40450k, sumu 20.792,50 Eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 66.792,50 Eur odo dňa 04.08.2010 do 01.01.2010, zo sumy 50.792,50 Eur odo dňa 02.10.2010 do 24.1.2011, zo sumy 40.792,50 Eur odo dňa 25.01.2011 do 01.02.2011, zo sumy 35.792,50 Eur odo dňa 02.02.2011 do 01.04.2011, zo sumy 20.792,50 Eur odo dňa 02.04.2011 do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Z objednávky zo dňa 08.07.2010 (č.l. 4), súd zistil, že žalovaný si u žalobcu objednal 10,5 tony medeného drôtu 8 mm.
Z faktúry č. 10009974 zo dňa 20.07.2010 (č.l. 3) súd zistil, že žalobca na základe objednávky účtoval žalovanému za odpredaj medeného drôtu sumu 2.012.190,86 eur, pričom splatnosť faktúry bola stanovená na deň 03.08.2010.
Z notárskej zápisnice N 945/2010, Nz 25599/2010, NCRIs 25980/2010 zo dňa 19.07.2010 (č.l. 43) súd zistil, že žalobca uznal svoj splatný peňažný záväzok voči spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG v celkovej výške 8.172.266,25 eur vzniknutý z titulu neuhradených faktúr, za dodávku tovaru, ktorých zoznam tvorí prílohu notárskej zápisnice, čo do dôvodu ako aj do uvedenej výšky.
Z Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 26.07.2010 (č.l. 45) súd zistil, že žalobca oznámil žalovanému, že dňa 26.07.2010 postúpil všetky svoje pohľadávky voči nemu, špecifikované v prílohe, na spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG. Zároveň ho požiadal o úhradu všetkých postúpených pohľadávok na účet Montanwerke Brixlegg AG, pričom uviedol príslušné bankové údaje.
Zo Súhlasu s vymáhaním pohľadávky zo dňa 10.08.2011 (č.l. 73) súd zistil, že spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG udelila žalobcovi súhlas s vymáhaním žalovanej pohľadávky voči žalovanému v mene žalobcu a na účet spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG.
Z výpisu z účtu žalovaného (č.l. 47) súd zistil, že žalovaný uhradil na účet spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG dňa 29.09.2010 sumu 16.000 eur, dňa 20.01.2011 sumu 10.000 eur, dňa 28.01.2011 sumu 5.000 eur a dňa 21.04.2011 sumu 15.000 eur.
Predmetom tohto konania je zaplatenie kúpnej ceny za dodávku tovaru a zaplatenie kúpnej ceny vo výške 20.792,50 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Nakoľko však medzi účastníkmi bola sporná aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní, bolo potrebné sa v prvom rade vysporiadať s touto otázkou.
Podľa § 1 odsek 1 zákona č. 513/1991 Z.z. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.
Podľa § 1 odsek 2 ObZ, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva.
Podľa § 524 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
Podľa § 526 ods. 1 a 2 OZ, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení.
Podľa § 530 ods. 1 OZ, na žiadosť postupníka môže postupca vymáhať postúpený nárok sám vo svojom mene na účet postupníka. Ak postúpenie pohľadávky sa oznámilo alebo preukázalo dlžníkovi ( § 526), môže postupca pohľadávku vymáhať iba v prípade, že ju nevymáha postupník a postupca preukáže dlžníkovi súhlas postupníka s týmto vymáhaním.
Žalobca žalobou zo dňa 03.10.2011 žiadal súd, aby rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 20.792,50 eur s príslušenstvom a trovy konania. Na prvom uskutočnenom pojednávaní dňa
13.12.2012 žalovaný vzniesol námietku aktívnej legitimácie žalobcu, pričom súdu predložil list zo dňa 26.07.2010, ktorým žalobca oznamuje žalovanému postúpenie žalovanej pohľadávky na spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG. Žalobca k námietke žalovaného uviedol, že na podanej žalobe v celom rozsahu trvá, pohľadávka je naozaj žalobcova, žalobca je aktívne legitimovaný a ďalej uviedol, že predloží súdu listiny, ktoré preukazujú skutočnosť, že žalovaná pohľadávka je pohľadávkou žalobcu. Na ďalšom pojednávaní dňa 28.02.2013 žalobca doslovne uviedol, že „Pohľadávka, ktorá je predmetom žaloby, nikdy nebola predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky. Listina, ktorú zaslali Kovohuty, a.s. a nazvali ju oznámenie o postúpení pohľadávky s tým, že definovali, že postúpili všetky pohľadávky na spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG, nezodpovedá skutočnosti. U Kovohút, a.s. neexistuje žiadna písomnosť o postúpení pohľadávok a ani reálne sa takéto postúpenie neuskutočnilo.“ Ako podporný dôkaz predložil správu audítora z roku 2010 a ďalej uviedol, že došlo k omylu a listina zo dňa 26.07.2010 neobsahuje pravdivé skutočnosti. Na pojednávaní dňa 14.05.2013 došlo k zvratu v tvrdeniach žalobcu, kedy tento postúpenie pohľadávky potvrdil, pričom zároveň uviedol, že žalovanú pohľadávku vymáha podľa § 530 OZ sám vo svojom mene a na účet spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG, pričom predložil súdu list - súhlas s vymáhaním pohľadávky zo dňa 10.08.2011, v ktorom spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG súhlasila, aby žalobca žalovanú pohľadávku nevymáhal vo svojom mene, ale na účet spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG. Zároveň navrhol zmenu petitu v tom zmysle, že žalovaný má dlžnú sumu plniť na účet spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG.
Vzhľadom k rozporuplným a protichodným tvrdeniam žalobcu, keď najskôr listom zo dňa 26.07.2010 oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky, a požiadal ho o úhradu všetkých postúpených pohľadávok na účet spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG, neskôr v konaní tvrdil, že k postúpeniu pohľadávky nikdy nedošlo a následne zmenil argumentáciu tak, že k postúpeniu žalovanej pohľadávky naozaj došlo, pričom zároveň tvrdil, že žalovanú pohľadávku vymáha v zmysle § 530 OZ na účet spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG, má súd za to, že tu existuje dôvodná právna neistota žalovaného ohľadne toho, komu má vlastne plniť svoj záväzok, nehovoriac o tom, že dôveryhodnosť žalobcových tvrdení bola značne spochybnená.
Súdu sa javí ako zavádzajúce už prvotné tvrdenie žalobcu, že k postúpeniu žalovanej pohľadávky na spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG nikdy nedošlo. Ak nedošlo k postúpeniu žalovanej pohľadávky, súdu nie je zrejmé, prečo sa žalobca v žalobe domáhal zaplatenia len časti pohľadávky a nežaloval celú pohľadávku, resp. z akého dôvodu zohľadnil úhrady žalovaného realizované na účet spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG, keď podľa jeho vyjadrení pohľadávka patrila jemu.
Ak si bol žalobca na začiatku konania (pri podaní žaloby 07.10.2011) vedomý skutočnosti, že predmetnú pohľadávku vymáha v prospech spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG (nakoľko podľa jeho tvrdení došlo k udeleniu súhlasu s vymáhaním pohľadávky dňa 10.08.2011, teda len dva mesiace pred podaním žaloby), súdu nie je zrejmé, prečo žalobca nepredložil súdu súhlas s vymáhaním pohľadávky na účet postupníka hneď pri námietke jeho aktívnej legitimácie, resp. prečo túto skutočnosť súdu aspoň neoznámil a neodstránil tak vzniknuté pochybnosti o jeho aktívnej legitimácii. Urobil to až po takmer 5 mesiacoch od vznesenia námietky žalovaným. Namiesto toho žalobca počas týchto 5 mesiacov tvrdil, že k postúpeniu pohľadávky nikdy nedošlo, z čoho logicky vyplýva, že ak nedošlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky, nemohlo dôjsť ani k udeleniu súhlasu s vymáhaním predmetnej pohľadávky žalobcom.
Tvrdenia žalobcu sú protichodné a navzájom si odporujú. Na jednej strane žalobca vytrvalo popieral postúpenie žalovanej pohľadávky, na strane druhej neskôr v konaní tvrdil, že pohľadávka bola postúpená a vymáha ju v zmysle § 530 OZ so súhlasom postupníka. Súd považuje následné tvrdenia žalobcu za účelové s cieľom vyvrátiť pochybnosti o svojej aktívnej legitimácii a obrátiť vývoj konania vo svoj prospech. Žalobca až pod vplyvom vykonaného dokazovania (keď žalovaný predložil oznámenie o postúpení pohľadávky) zmenil rétoriku v tom zmysle, že pripustil postúpenie pohľadávky, pričom ako novú skutočnosť uviedol, že pohľadávku vymáha v prospech postupníka, pričom predložil dôkaz (súhlas s vymáhaním pohľadávky).
Podľa § 132 O.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci. V hodnotiacej činnosti je sudca obmedzený iba vnútorným presvedčením, životnými skúsenosťami, najmä z aplikačnej praxe a pravidlami formálnej logiky, ktorým by jeho hodnotiace úsudky nemali odporovať.
Súd postúpenie pohľadávky nespochybnil, keď skutočnosť, že naozaj došlo k postúpeniu žalovanej pohľadávky bola preukázaná oznámením o postúpení pohľadávky predloženým žalovaným, výpoveďou svedkov a neskorším potvrdením aj zo strany žalobcu. Nepriamo bolo postúpenie pohľadávky preukázané výpisom z účtu žalovaného, ktorý dlžnú sumu uhrádzal na účet postupníka, ako aj tým, že žalobca v žalobe zohľadnil úhrady žalovaného.
Súd ale spochybňuje pravosť, resp. datovanie listinného dôkazu - súhlasu s vymáhaním žalovanej pohľadávky v prospech postupníka. Súd je toho názoru, že predmetný súhlas s vymáhaním pohľadávky bol datovaný spätne, a teda nebol udelený v deň, ktorý je na listine uvedený (t.j. 10.08.2011), ale až dodatočne v priebehu konania za účelom konvalidácie skutočnosti, že žalobu podala neoprávnená osoba. Keby takáto listina existovala v čase podania žaloby už v čase, kedy žalovaný namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, je nelogické, aby ju žalobca súdu nepredložil alebo aspoň na ňu nepoukázal. Naskytuje sa tu ďalšia otázka, ak takáto listina existovala, prečo žalobca popieral postúpenie pohľadávky, ak mal za to, že pohľadávku vymáha v prospech spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG.
Žalobca v konaní tvrdil, že žalovanú pohľadávku vymáha podľa § 530 OZ. Predpokladom na postup podľa § 530 OZ je skutočnosť, že došlo k postúpeniu pohľadávky. Postúpením pohľadávky postupca (žalobca) stráca oprávnenie vymáhať od dlžníka plnenie, pretože namiesto neho sa veriteľom stal postupník (spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG). Ustanovenie § 530 OZ umožňuje postupcovi za určitých podmienok vymáhať od dlžníka postúpený nárok, a to vo svojom mene na účet postupníka, ak ho o to postupník požiada. Ak je postúpenie pohľadávky voči dlžníkovi účinné (postupca mu to oznámil, prípadne postupník mu postúpenie preukázal), postupca môže pohľadávku vymáhať len vtedy, keď ju nevymáha postupník a keď mu preukáže, že postupník s týmto vymáhaním súhlasí. Tým sa má vylúčiť možnosť prípadného dvojitého vymáhania tej istej pohľadávky. Teoreticky, ak by súd pripustil (ale nepripúšťa), že žalobca vymáha pohľadávku postupom podľa § 530 OZ, k tomuto súd poukazuje na výpoveď S. C., bývalého zamestnanca žalovaného, ktorý uviedol, že po postúpení pohľadávky komunikoval so spoločnosťou Montanwerke Brixlegg AG, výsledkom ktorej (komunikácie) bola dohoda na splátkovom kalendári. Súd má za to, že dohadovanie sa na splátkovom kalendári možno považovať za jeden z prvých krokov smerujúcich k mimosúdnemu vymáhaniu pohľadávky postupníkom. Následne potom možno konštatovať, že žalobca ako postupca nemohol súdne vymáhať predmetnú pohľadávku v tomto konaní, keďže ju už mimosúdne vymáhal postupník. Dôkazom toho je aj výpis z účtu žalovaného, z ktorého vyplýva, že žalovaný splácal žalovanú pohľadávku na účet spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG.
V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1 Obdo V 12/2008 zo dňa 29.01.2009, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza, že „... Tak, ako samotná zmluva o postúpení pohľadávky, tak aj dohoda o vymáhaní pohľadávky sa týka len postupcu a postupníka a zakladá ďalší záväzkový vzťah len medzi nimi. Rovnako, ako pri spomenutých typoch zmlúv, ide o druh nepriameho zastúpenia. Na rozdiel od priameho zastúpenia, kde zástupca koná v mene zastúpeného a práva a povinnosti z jeho konania vznikajú priamo zastúpenému, postupca ako nepriamy zástupca postupníka koná vo vlastnom mene, ale na účet postupníka. Práva a povinnosti z jeho úkonov vznikajú postupcovi, je však povinný ich previesť na postupníka. Konanie zástupcu na účet zastúpeného pri nepriamom zastúpení nespočíva v tom, že už v konaní alebo vo výsledku konania je vyjadrené, že práva alebo povinnosti, konaním nadobudnuté, patria zastúpenému. Uvedené slovné spojenie vyjadruje len povinnosť vzájomného vyporiadania účastníkov tohto vzťahu (najmä povinnosť previesť úžitky z konania na zastúpeného a predložiť mu vyúčtovanie). To, že zástupca koná na cudzí účet, sa vo vzťahu k tretím osobám nijako neprejavuje a navonok sa jeho konanie nelíši od konania vo vlastnom mene a na vlastný účet. Pri vymáhaní pohľadávky na súde preto postupca, konajúci vo vlastnom mene, nevyjadruje v žalobe (v petite žaloby), že pohľadávku uplatňuje na účet postupníka.“ V danom prípade však nemožno hovoriť o nepriamom zastúpení, keď sa žalobca v konaní domáhal zmeny petitu v tom zmysle, že žalovaný má plniť priamo spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG, čo je v rozpore
s podstatou nepriameho zastúpenia. Ďalšou skutočnosťou, ktorá svedčí v prospech argumentácie žalovaného, je výpoveď svedkyne Ing. W. C., ktorá v konaní uviedla, že žalobca vedie v účtovníctve žalovanú pohľadávku voči spoločnosti Montanwerke Brixlegg AG a nie voči žalovanému. Je potom rozporuplné, aby žalovaný plnil na účet Montanwerke Brixlegg AG.
Na základe takéhoto vývoja súdneho konania, poukazujúc sa ustanovenie § 79 ods. 1 druhá veta O.s.p., v zmysle ktorého má návrh okrem iného obsahovať pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, s prihliadnutím na vzájomne odporujúce si tvrdenia žalobcu, oslabenú hodnovernosť žalobcových tvrdení a spravujúc sa logickými úvahami, sa súd v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou právneho zástupcu žalovaného, ako i s jeho logickými závermi, keď má za to, že v danom prípade je potrebné žalobu zamietnuť a to z dôvodu, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní.
Vecná legitimácia, či už aktívna alebo pasívna, sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie ako oprávnenie účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Dôsledkom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie je neúspech žalobcu v konaní, t.j. zamietnutie žaloby. Súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004 zo dňa 01.07.2008, v odôvodnení ktorého súd uvádza „Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide.“
Podľa názoru súdu bolo v konaní preukázané, že žalobca nie je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje uplatňovaný nárok, nakoľko žalovanú pohľadávku pred podaním žaloby postúpil na spoločnosť Montanwerke Brixlegg AG, ktorá si ju následne mimosúdne vymáhala. Po podaní žaloby nemohlo dôjsť ku konvalidácii skutočnosti, že žalobu podala osoba, ktorá takúto žalobu nemohla s úspechom podať. Súd dospel k záveru, že súhlas s vymáhaním pohľadávky v prospech postupníka v čase pred podaní žaloby neexistoval, a teda žalobca nebol aktívne legitimovaný na jej podanie, ktorej skutočnosti si musí byť vedomý aj žalobca. Nič nebránilo žalobcovi, aby v priebehu konania, keď žalovaný namietal jeho aktívnu legitimáciu, vzal žalobu späť v celom rozsahu, a následne sa opätovne domáhal svojho domnelého nároku podaním novej žaloby, ktorá už by bola bezvadná, a nespochybnená vlastnými tvrdeniami žalobcu. Žalobca však žalobu nevzal späť, zmenil svoju argumentáciu a predložil súdu listinný dôkaz, ktorý súd v danom konaní vzhľadom na rozporuplné vyjadrenia žalobcu spochybnil a neprihliadal naň, nakoľko ho považoval za účelový a nepravdivý. Súd nemôže legalizovať a podporovať konanie žalobcu, ktorým sa snaží odstrániť nedostatky svojej žaloby predložením dôkazu, ktorý sa nezakladá na pravde, a ktorý vznikol len na základe snahy žalobcu uspieť v konaní. Podľa názoru súdu chcel žalobca týmto spôsobom odvrátiť stav, kedy by súd pre nedostatok jeho aktívnej legitimácie žalobu zamietol. Takéto konanie žalobcu súd považuje za účelové obchádzanie zákona a priečiace sa dobrým mravom, pričom súd nemôže priznať ochranu takémuto konaniu žalobcu.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Nakoľko súd žalobu zamietol, vo veci mal plný úspech žalovaný, ktorému súd priznal náhradu trov konania vo výške 4.874,92 eur pozostávajúcich zo súdneho poplatku za odpor vo výške 1.247,50 eur a právneho zastúpenia v sume 3.627,42 eur.
Špecifikácia trov právneho zastúpenia v zmysle vyhl. MS SR 655/2004 Z.z.:
- prevzatie a príprava veci 370,14 eur (§ 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky),
- písomné podanie (odpor) zo dňa 22.11.2011 370,14 eur (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky),
- účasť na pojednávaní dňa 13.12.2012, dňa 28.02.2013, dňa 14.05.2013, dňa 18.07.2013, dňa 12.11.2013, dňa 15.01.2014 á 370,14 eur, spolu 122,82 eur (§ 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky),
- 2 x rež. paušál á 7,41 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky
- 1 x rež. paušál á 7,63 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky),
- 4 x režijný paušál á 7,81 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky),
- 1 x režijný paušál á 8,04 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky),
- odmena a náhrady zvýšené podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty vo výške 604,57 eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z.; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.