Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Sa/4/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, sudkyňou JUDr. Lenkou Kostolanskou, v právnej veci žalobcu: KAER-M, s.r.o. „v likvidácii", IČO: 46 650 091, Javorová 8, Nitra, zastúpeného: JUDr. Mária Konrádová, advokátka, Farská 8, Nitra, IČO: 31 140 483, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, IČO: 30 807 484, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: H. S., nar. XX. XX. XXXX, U. XXX, o správnej žalobe zo dňa 26. 07. 2019 proti rozhodnutiu žalovanej č. 48401-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019 v spojení s oznámením č. 48401-3/2019-BA zo dňa 24. 06. 2019, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanej, ako aj ďalšiemu účastníkovi konania, právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1. Z administratívneho spisu žalovanej, súčasťou ktorého je i spis Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra ako prvostupňového správneho orgánu, súd zistil, že Sociálna poisťovňa vykonala u žalobcu (ako zamestnávateľa) vlastnú vonkajšiu kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa. Svedčia o tom Protokoly č. 700-1110103016-AG02/16 zo dňa 11. 11. 2016 a č. 700-1110066217-AG02/17 zo dňa 20. 12. 2017.

2. Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra (ďalej len "správny orgán prvého stupňa") vydala rozhodnutie č. 7414-15/2019-NR zo dňa 20. 02. 2019, týkajúce sa zamestnanca H., nar. 26. 03. 1961, ktorému zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu dňa 08. 09. 2015.

Proti uvedenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná rozhodnutím č. 48401-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019 v spojení s oznámením č. 48401-3/2019-BA zo dňa 24. 06. 2019 tak, že odvolanie proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra zamietla v celom rozsahu a napadnuté rozhodnutia potvrdila, z dôvodov uvedených v čl. II tohto odôvodnenia.

II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia

3. Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaná ako príslušný odvolací orgán, v súlade so o sociálnom poistení (ďalej len „“) rozhodla podľa zákona o sociálnom poistení tak, že odvolanie žalobcu, podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne,

pobočka Nitra, č. 7414-15/2019-NR zo dňa 20. 02. 2019 vo veci zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca zamestnávateľa (žalobcu) H. zamietla v celom rozsahu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra, potvrdila.

4. V odôvodnení poukázala na odvolanie žalobcu a dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je vecne správne a v súlade so zákonom. Uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia Spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgány, štátnou správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi, pričom majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou.

Podotkla, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systému sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len "Základné nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systému sociálneho zabezpečenia (ďalej len "Vykonávacie nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na fyzické osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

Zdôraznila, že vysielajúci zamestnávateľ musí na území vysielajúceho štátu vykonávať podstatné činnosti a medzi zamestnávateľom a zamestnancom musí existovať priamy vzťah, ktorý je charakterizovaný: a) trvaním pracovnoprávneho vzťahu počas celej doby vyslania, b) právom zamestnávateľa skončiť pracovnoprávny vzťah, c) právom vysielajúceho zamestnávateľa určiť povahu práce (toto právo sa nevzťahuje na určenie podrobností týkajúcich sa druhu práce a jej výkonu alebo základnej povahy poskytovanej služby), d) podmienku odmeňovania (vyplácanie mzdy) za vykonanú prácu počas doby vyslania zamestnanca vysielajúcim zamestnávateľom, e) právomocou začať disciplinárne konanie voči zamestnancovi.

Aby zamestnávateľ mohol uplatniť inštitút vyslania, musí spĺňať určité podmienky, predovšetkým musí na území vysielajúceho štátu vykonávať podstatné činnosti, ktoré sú charakterizované najmä týmito prvkami: a) výkonom predmetu ekonomických činností a riadiacich činností a registráciou zamestnávateľa na účely sociálneho zabezpečenia na území Slovenska najmenej dva mesiace pred vyslaním zamestnancov; ak je toto obdobie kratšie, výkon podstatných činností sa posúdi v jednotlivých prípadoch prihliadnutím na všetky ostatné okolnosti a so zreteľom zabrániť obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia, b) výkonom činnosti vysielajúceho zamestnávateľa prostredníctvom aspoň 10 % zamestnancov z celkového počtu zamestnancov na území Slovenska počas vyslania ostatných zamestnancov, c) predpokladaným, aspoň 25 % obratom, ktorý z celkového obratu dosiahne zamestnávateľ na území Slovenska počas obdobia vyslania zamestnanca, d) právom uplatniteľným na zmluvy, ktoré vysielajúci zamestnávateľ uzatvára so zamestnancami a zákazníkmi (uzatváranie väčšiny zmlúv podľa slovenských právnych predpisov), e) počtom zmlúv, ktoré zamestnávateľ realizuje na Slovensku a v prijímajúcom členskom štáte, f) miestom, kde na Slovensku a v prijímajúcom štáte vykonávajú činnosť vyslaní zamestnanci, g) miestom náboru výsledného zamestnanca.

Žalovaná zdôraznila, že vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania. Ak osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, prvým krokom je určenie toho, či vykonáva podstatnú časť

činnosti, t. j. najmenej 25 % z celkového pracovného času a/alebo dosahuje najmenej 25 % z celkovej odmeny v členskom štáte bydliska.

5. Ďalej uviedla, že k zisteniu, že zamestnávateľ nemá od svojho založenia žiadnu prevažujúcu činnosť v krajine pôvodu, t. j. v Slovenskej republike, dospela francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia na základe vlastného šetrenia. V súvislosti s uvedeným došlo k výmene informácií medzi oboma inštitúciami, pričom francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia požiadala Sociálnu poisťovňu o odobratie prenosných dokumentov A1 udelených zamestnancom zamestnávateľa na základe protokolu o nelegálnej práci vypracovaného DIRECCTE. Sociálna poisťovňa na základe dohody o spolupráci požiadala o preverenie uvedenej veci Národný inšpektorát práce a zároveň vykonala v zmysle zákona v znení neskorších predpisov u zamestnávateľa aj vlastnú vonkajšiu kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa. Sociálna poisťovňa a Národný inšpektorát práce dospeli k rovnakému zisteniu o rozsahu výkonu činnosti zamestnávateľa na území Slovenska vo vzťahu k výkonu činnosti na území Francúzska ako francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia.

6. Na základe tejto skutočnosti sa nepreukázalo splnenie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnancov a vzhľadom na túto skutočnosť boli PD A1 formuláre vyhlásené za neplatné.

Okrem toho žalovaná uviedla, že zamestnanci boli prihlásení do systému sociálneho poistenia v zmysle právnych predpisov Slovenskej republiky správne. Formulár PD A1, ktorý potvrdzoval určenie slovenskej uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca od 09. 09. 2015, bol vyhlásený za neplatný a z uvedeného dôvodu vznikla zamestnávateľovi povinnosť podať za zamestnanca odhlášku ku dňu 08. 09. 2015. Túto povinnosť si zamestnávateľ nesplnil. Na zamestnanca sa odo dňa jeho vyslania na výkon činnosti na územie Francúzska v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. a) Základného nariadenia vzťahuje uplatniteľná legislatíva Francúzska. Sociálna poisťovňa a inštitúcia sociálneho zabezpečenia Francúzska dospeli k zhode vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca odo dňa jeho vyslania na výkon činnosti na územie Francúzska v rámci zmierovacieho dialógu, ktorého postup upravuje rozhodnutie správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia č. A1 z 12. júna 2009.

III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe

7. Žalobou zo dňa 26. 07. 2019 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí žalovanej č. 48406-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, č. 48404-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, č. 48408-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, č. 48435-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, č. 48399-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, č. 48436-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, č. 48409-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, č. 48401-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, č. 48398-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, č. 48434-4/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, pričom súd uznesením č.k. -225 zo dňa 12. 10. 2020 odmietol žalobu žalobcu zo dňa 26. 07. 2019 v časti preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 48408-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019 a ostatné žaloby zo dňa 26. 07. 2019 o preskúmanie vyššie citovaných rozhodnutí (okrem rozhodnutia žalovanej č. 48406-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019), vylúčil na samostatné konanie.

Predmetom tohto konania, t.j. konania vedeného pôvodne pod sp. zn. , po vrátení veci Najvyšším správnym súdom SR pod sp. zn. , je žaloba zo dňa 26. 07. 2019 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 48401-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019 v spojení s oznámením zo dňa 24. 06. 2019.

8. Žalobca považoval prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu týkajúce sa zamestnanca Jána Libicu, ako aj ďalších konkretizovaných zamestnancov za nezákonné z dôvodu, že v nich bolo uvedené len to, že bolo týmto orgánom zistené, že sa nepreukázalo plnenie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnancov, formuláre PD A1 boli vyhlásené za neplatné a nakoľko zamestnanci vykonávali činnosť ako zamestnanci vo Francúzsku, majú podliehať právnym predpisom Francúzska. V rozhodnutiach prvostupňového orgánu tak absentujú uvedenia, na základe akých skutkových zistení dospel k výroku rozhodnutia, keď v ňom nie je bližšie konkretizované, kedy sa nepreukázalo plnenie podmienok vyslania, ktoré podmienky vyslania neboli splnené a z ktorých dôkazov tieto tvrdenia prvostupňového orgánu vychádzajú.

9. Bol názoru, že rozhodnutia žalovanej vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na výnimku upravenú v článku 12 ods. 1 Nariadenia pre vyslaných zamestnancov zo všeobecného pravidla ustanoveného v článku 11 ods. 3 písm. a) Základného nariadenia, a to: "Osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a že táto osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú vyslanú osobu." V prípade využitia inštitútu vyslania zamestnanca do iného členského štátu EÚ, ak očakávané trvanie vyslania nepresahuje 24 mesiacov a ak zamestnanec nie je do iného členského štátu EÚ vyslaný, aby tam nahradil inú vyslanú osobu, teda zamestnanec naďalej podlieha právny prepisom vysielajúceho štátu. To znamená, že zamestnávateľ a zamestnanec sa registrujú podľa právnych predpisov vysielajúceho štátu a v tomto vysielajúcom štáte platia poistné na sociálne zabezpečenie. Ak chce slovenský zamestnávateľ uplatniť inštitút vyslania, spolu so zamestnancom podajú na príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne žiadosť o vystavenie prenosného dokumentu A1. Pobočka Sociálnej poisťovne posúdi podmienky vyslania a ak ich zamestnávateľ splní, vystaví PD A1. Sociálnou poisťovňou vystavený PD A1 je potvrdením o tom, že zamestnanec počas celej doby vyslania podlieha slovenským právnym predpisom sociálneho zabezpečenia a vyslaný zamestnanec sa ním preukazuje inštitúciám sociálneho zabezpečenia a iným príslušným orgánom štátu, do ktorého bol vyslaný. Poukázal tiež na to, že na Slovensku v rozhodnom období riadne podnikal a na území Slovenska, t. j. vysielajúceho štátu, nevykonával iba činnosti týkajúce sa výlučne vnútorného riadenia. Na území SR sa venoval výkonu ekonomických činností v súlade s predmetmi činností uvedenými vo výpise z obchodného registra, taktiež vykonával riadiace činnosti na území SR a od dátumu 01. 12. 2012 bol registrovaný ako zamestnávateľ na účely sociálneho zabezpečenia na území Slovenska v sociálnej poisťovni. V rozhodnom období taktiež platil dane a odvody do systému sociálneho zabezpečenia na Slovensku. Počas vyslania zamestnancov žalobca vykonával činnosti na území Slovenska prostredníctvom aspoň 10 % zamestnancov z celkového počtu zamestnancov. Poznamenal, že pri podaní žiadosti o vystavenie prenosného dokumentu A1 z dôvodu vyslania zamestnanca na území iného členského štátu EÚ predpokladal dosiahnutie obratu na území Slovenska aspoň 25 % z celkového obratu a na území Slovenska obrat dosahoval. Väčšinu zmlúv v rozhodnom čase uzatváral podľa slovenských právnych predpisov. Mal aj má súčasne prenajatý nebytový priestor - kanceláriu na adrese: Sládkovičova 1, Nitra, v ktorej v rozhodnom čase prijímal zamestnancov do pracovného pomeru a v ktorej sa vykonával nábor vyslaných zamestnancov a z tohto miesta boli zamestnanci aj vysielaní na výkon práce v jeho mene do Francúzska. Zároveň v meste Nitra zamestnával administratívnych zamestnancov. Splnenie podmienok vyslania, ako ďalej uviedol, prvostupňovému orgánu preukázal rozsiahlymi dôkazmi počas obdobia, v ktorom prebiehal vzájomný dialóg medzi francúzskou a slovenskou stranou, a to na základe žiadosti správneho orgánu prvého stupňa. Správnemu orgánu prvého stupňa na vyžiadanie predložil okrem iného Odpoveď na žiadosť o zaslanie dokladov číslo: 8653-1/2018-NR spolu s prílohami v počte kusov 239, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise žalovanej.

10. Keďže žalobca je agentúrou dočasného zamestnávania, ktorá za dohodnutú odplatu "prenajíma" zamestnancov k užívateľským zamestnávateľom a teda jeho obrat vo veľkej miere ovplyvňuje výška mzdy agentúrnych zamestnancov, ktorých prideľuje k užívateľským zamestnávateľom, bol presvedčený, že v súlade s koordinačnými predpismi sa v jeho prípade malo prihliadať na výrazný rozdiel v mzdách vo Francúzsku a na Slovensku a túto skutočnosť brať do úvahy pri zohľadňovaní jedného z mnohých kritérií charakterizujúcich vyslanie - dosiahnutého obratu na území vysielajúceho štátu. Mal za to, že v súlade s koordinačnými predpismi, Príručkou, a Smernicou mala žalovaná a aj prvostupňový správny orgán prispôsobiť posudzované kritérium obratu konkrétnemu prípadu, t. j. mali na tento výrazný rozdiel v mzdách na Slovensku a vo Francúzsku prihliadať, no neurobili tak a preto postupovali v rozpore so Základným nariadením a Vykonávacím nariadením a v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, keď dospeli k záveru, že vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania a že obrat vo výške 25 % je jedna zo základných podmienok pre udelenie formulárov PD A1 pre vyslanie zamestnancov do zahraničia.

11. S poukazom na uvedené vytýkal, že napadnuté rozhodnutia a rovnako tak prvostupňové rozhodnutia z dôvodu prijatého záveru orgánmi verejnej správy, že sa nepreukázalo splnenie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnancov a že PD A1 formuláre boli vyhlásené za neplatné, vychádzajú

z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu žalovanou a správnym orgánom prvého stupňa bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Poukázal pritom aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 04. 12. 2018, ktorým Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal odpovede na otázky nastolené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 16. mája 2018 a v ktorom dospel k záveru, že dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EÚ podľa čl. 16 ods. 4 Vykonávacieho nariadenia musí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči, atď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto prípade žalovanej. Uviedol, že medzi francúzskou a slovenskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia nedošlo k uzavretiu dohody podľa článku 16 ods. 4 Vykonávacieho nariadenia, keď jej existencia správnym orgánom prvého stupňa ani žalovanou nebola preukázaná. V tomto smere poukázal aj na právoplatne rozsudky Krajského súdu v Nitre sp. zn. , , zo dňa 20. 05. 2019.

12. Záverom mal za to, že ako účastník administratívneho konania bol napadnutými rozhodnutiami žalovanej ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, najmä na práve vyplývajúcom žalobcovi z článku 46 ods. 1 a teda, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Namietal, že žalovaná svoje rozhodnutia neodôvodnila relevantnými dôvodmi, a preto došlo tiež k porušeniu článku 2 ods. 2 , keď nekonala v súlade s , so Základným nariadením a Vykonávacím nariadením, ktoré majú prednosť pred zákonom a zasiahla tým aj do princípu právnej istoty a zároveň došlo k jeho ukráteniu aj na práve vyplývajúceho mu z článku 12 ods. 1 Základného nariadenia.

IV. Vyjadrenie žalovaného

13. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 05. 09. 2019 uviedla, že námietky žalobcu sú obsahovo obdobné s námietkami uvedenými v jeho odvolaniach voči prvostupňovým rozhodnutiam v daných veciach. Ku každej z uvedených námietok sa žalovaná vyjadrila v napadnutých uzneseniach a na uvedených vyjadreniach aj naďalej trvá.

14. Ďalej uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Podľa pravidiel Spoločenstva, pracovníci, ktorí sa pohybujú v rámci Európskej únie podliehajú v zmysle článku 11 ods. 1 Základného nariadenia právnym predpisom o sociálnom zabezpečení len jedného členského štátu. V zmysle koordinačných nariadení systémom sociálneho zabezpečenia, ktorý sa uplatňuje na tých zamestnancov, ktorí sa z dôvodu práce pohybujú z jedného členského štátu do iného, je systém sociálneho zabezpečenia ustanovený právnymi predpismi členského štátu nového zamestnania.

Podotkla, že na zabezpečenie riadneho vykonávania Základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 Základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto Sociálna poisťovňa, ktorej príslušné inštitúcie na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola oprávnená rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčili situáciu osoby na účely uplatnenia Základného nariadenia a Vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.

Z uvedeného vyplýva, že žalovaná nie je v zmysle koordinačných nariadení príslušná na posúdenie skutočností rozhodných pre určenie uplatniteľných právnych predpisov zamestnancov žalobcu a súčasne s poukazom na čl. 5 Vykonávacieho nariadenia ani nemá právo spochybňovať dokument, ktorým CLEISS žalovanej oznámil skutočnosti o výsledkoch vyšetrovania žalobcu na území Francúzska.

Okrem priameho vzťahu je ďalší nevyhnutným predpokladom na to, aby žalobca mohol uplatniť inštitút vyslania aj splnenie ďalších podmienok. Vysielajúci zamestnávateľ (žalobca) musí počas celej doby

vyslania kumulatívne spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania, tak ako to vyplýva z gramatického výkladu článku 14 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia. K námietkam žalobcu, že v zmysle uvedených smerníc nemusia byť splnené všetky podmienky vyslania, uviedla, že pri uplatňovaní inštitútu vyslania sú pre všetky členské štáty záväzné predovšetkým koordinačné nariadenia, z ktorých jednoznačne vyplýva povinnosť príslušnej inštitúcie preskúmať všetky kritériá charakterizujúce činnosti vykonávané dotknutým zamestnávateľom. V tejto súvislosti zároveň uviedla, že smernica je právny akt, ktorým sa stanovujú ciele, ktoré majú dosiahnuť členské štáty EÚ. Je však na jednotlivých krajinách, aby navrhli vlastne právne predpisy, ktorými sa tieto ciele dosiahnu.

Za účelom vysvetlenia nezrovnalostí vyplývajúcich z dokumentov predložených žalobcom a došetrenia správnosti registrácie zamestnancov žalobcu žalovaná vykonala pred vydaním prvostupňového rozhodnutia u žalobcu fyzickú kontrolu, pričom priebeh a výsledky uvedenej kontroly podrobne objasnila v napadnutých rozhodnutiach. Z dôvodu, že neexistovali pochybnosti o správnosti skutočností zistených ako CLEISS, tak aj žalovanou, vydala napadnuté rozhodnutia, v ktorých detailne popísala, prečo žalobca nesplnil podmienky na uplatnenie inštitútu vyslania, pričom zdôraznila, že na splnenie týchto podmienok je potrebné kumulatívne splnenie všetkých podmienok stanovených v článku 12 ods. 1 Základného nariadenia a v článku 14 ods. 1 a 2 Vykonávacieho nariadenia. Pri vydaní napadnutých rozhodnutí hodnotila všetky dôkazy samostatne a následne všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a postupovala v súlade so zákonom o sociálnom poistení a koordinačnými nariadeniami.

Vzhľadom na skutočnosť, že zamestnanci žalobcu boli prihlásení v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, to znamená v systéme slovenského sociálneho poistenia, pričom formuláre PD A1 o podliehaní uplatniteľnej legislatíve Slovenskej republiky boli vyhlásené za neplatné, bola nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie dotknutých zamestnancov žalobcu, t. j. rozhodnúť, že uvedený zamestnanci nepodliehajú právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Požadovanú nápravu bolo možné zo strany žalovanej vykonať len vydaním rozhodnutí o zániku slovenského sociálneho poistenia, pretože dotknutí zamestnanci podliehajú legislatíve štátu miesta vyslania, t. j. Francúzska, ako to vyplýva z listu zo dňa 12. júna 2018.

15. Záverom uviedla, že žalobca si nemôže zvoliť systém sociálneho zabezpečenia tej krajiny, kde to je pre jeho podnikanie ekonomicky výhodnejšie, ale má povinnosť prihlásiť zamestnancov do sociálneho systému toho štátu, ktorému v zmysle koordinačných nariadení podliehajú, preto námietky žalobcu, že žalovaná mala zohľadniť výšku minimálnej mzdy vo Francúzsku a na Slovensku považuje za právne irelevantné. V zmysle uvedeného žiadala, aby Krajský súd v Nitre predmetnú žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovanej zamietol.

V. Ďalší priebeh konania

16. Následne sa k vyjadreniu žalovanej vyjadril žalobca v podaní zo dňa 28. 11. 2019, v ktorom uviedol, že ho považuje za rozporuplné a nesúhlasil s uvedenými tvrdeniami žalovanej. Považoval ich za nesprávnu interpretáciu Základného a Vykonávacieho nariadenia zo strany žalovanej. Podotkol, že práve slovenská Sociálna poisťovňa, ktorá vydala prenosné dokumenty A1 pre zamestnancov žalobcu, je inštitúciou, ktorá určila slovenské právne predpisy za uplatniteľné a práve PD A1 je dokumentom, ktorý osvedčil situáciu osoby na účely uplatnenia Základného a Vykonávacia nariadenia. Článok 5 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia upravuje, že takýto dokument sú inštitúcie iných členských štátov povinné uznávať, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané (v tomto prípade Slovenská republika), nezrušil alebo nevyhlásil za neplatné. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie článku 5 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého v prípade pochybnosti o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočnosti, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala (v danom prípade slovenskú Sociálnu poisťovňu), o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší. Zastával názor, že absolútne nie je možné akceptovať tvrdenie žalovanej, že nie je príslušná na posúdenie skutočností rozhodných pre určenie uplatniteľných právnych predpisov zamestnancov žalobcu. Práve slovenská Sociálna poisťovňa aj príslušná na posúdenie skutočností rozhodných pre určenie uplatniteľných právnych predpisov. Namietal, že z vyjadrenia žalovanej zároveň nevyplýva, kto je podľa nej príslušný na posúdenie skutočností rozhodných pre určenie uplatniteľných právnych predpisov zamestnancov žalobcu, pričom

CLEISS takouto inštitúciou určite nie je, keďže nie inštitúciou príslušnou na určovanie uplatniteľných právnych predpisov a na akékoľvek rozhodovanie. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovanej, že vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania kumulatívne spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania. V článku 14 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia je upravené, že zamestnávateľ má vykonávať na území vysielajúceho štátu činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia a majú sa zohľadniť všetky kritéria, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Tieto kritéria sa majú zároveň prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností. Mal za to, že konanie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vyvoláva stav absolútnej právnej neistoty a takéto arbitrárne konanie nemôže požívať právnu ochranu v právnom štáte, ktorým podľa SR Slovenská republika je. Podotkol, že v podanej správnej žalobe je dosť jasne uvedené, že argumentuje výškou minimálnej mzdy v rámci posudzovania kritéria obratu zamestnávateľa, keďže jeho obrat ako agentúry dočasného zamestnávania vo veľkej miere ovplyvňuje mzda agentúrnych zamestnancov. Zároveň uviedol, že systém sociálneho zabezpečenia, do ktorého boli odvádzané odvody na sociálne zabezpečenie, určila Slovenská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, t. j. Sociálna poisťovňa, tým, že vydala formuláre PD A1.

17. K uvedenému vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná v podaní zo dňa 19. 12. 2019, v ktorom sa pridržala svojich predchádzajúcich vyjadrení a opätovne uviedla, že napadnutými rozhodnutiami neurčila uplatniteľnú legislatívu, ale rozhodla vo veci zániku sociálneho poistenia zamestnancov žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Zásadne nesúhlasila s vyjadrením žalobcu, že napadnutými rozhodnutiami rozhodla o tom, že na zamestnancov žalobcu sa vzťahuje výlučne legislatíva Francúzska. Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcim sa zrušenia oznámení o vyhlásení formulárov PD A1 za neplatné uviedla, že správny orgán prvého stupňa tieto prvotné oznámenia zrušil z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a následne vydal nové oznámenia o vyhlásení formulárov PD A1 za neplatné s dostatočným odôvodnením. Podotkla, že uvedené konanie však nemožno chápať v tom zmysle, že by Sociálna poisťovňa prehodnotila správnosť svojho rozhodnutia, ale len napravila formálne nedostatky predmetných oznámení. Z uvedeného dôvodu preto napadnuté rozhodnutia nemožno považovať za nezákonné, nakoľko vychádzajú zo zisteného skutkového stavu, teda zo skutočnosti, že zamestnanci boli prihlásení do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia. V súvislosti so žalobcom spochybňovaným postavením francúzske inštitúcie CLEISS a jej oprávnenosti komunikovať so Sociálnou poisťovňou vo veciach uplatniteľnej legislatívy uviedla, že CLEISS je francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia, ktorá sa nachádza v Registri inštitúcií obsahujúcom aktualizované údaje o kompetentných inštitúciách zapojených do elektronickej alebo papierovej výmeny správ v oblasti sociálneho zabezpečenia, zriadenom Európskou komisiou. Každý z členských štátov EÚ, EHP a Švajčiarska je povinný do Registra inštitúcií zasielať aktualizované údaje, okrem iného aj o inštitúciách oprávnených za daný štát konať za príslušnú vecnú oblasť. Nakoľko sa CLEISS nachádza v tomto registri inštitúcií za oblasť uplatniteľnej legislatívy, je oprávnená komunikovať v tejto oblasti s príslušnými inštitúciami dotknutých členských štátov (t. j. v tomto prípade Sociálnu poisťovňou).

18. Ďalší účastník písomné vyjadrenie k žalobe, ako ani k iným písomným vyjadreniam účastníkov konania, nepodal.

19. Následne súd vec prejednal na nariadenom pojednávaní a vo veci samej rozhodol rozsudkom č.k. -95 zo dňa 09. 06. 2021 tak, že žalobu zamietol, žalovanej, ako ani ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20. 12. 2022 tak, rozsudok Krajského súdu v Nitre z 09. 06. 2021 č.k. -95 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

20. V ďalšom konaní súd vec opätovne prejednal na nariadenom pojednávaní, konanom dňa 14. 04. 2023, v neprítomnosti žalobcu, právnej zástupkyne žalobcu, žalovanej a ďalšieho účastníka podľa , v dôsledku čoho pristúpil k vyhláseniu rozsudku v zmysle .

VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

21. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie o predmetnej žalobe v sociálnych veciach, viazaný jej rozsahom a dôvodmi (ust. , v znení neskorších predpisov, ďalej len „SSP“), ako aj rozsudkom Najvyššieho správneho súdu

SR sp. zn. , prihliadnuc pritom na to, že žalobcom je právnická osoba a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu ( ), preskúmal na pojednávaní žalobou napadnuté rozhodnutie zo dňa 17. 05. 2019 v spojení s oznámením, ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa ust. rozsudkom zamietol.

22. Ustáliac predmet sporu, správny súd má za to, že predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej č. 48401-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, ktorým na základe odvolania žalobcu, žalovaná potvrdila rozhodnutie pobočky žalovanej č. 7414-15/2019-NR zo dňa 20. 02. 2019 ako prvostupňového orgánu, že zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 08. 09. 2015 podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Sporné bolo, za akých okolností mohla žalovaná rozhodnúť, že zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 08. 09. 2015 podľa právnych predpisov Slovenskej republiky v dôsledku vykonávania zárobkovej činnosti na území Francúzskej republiky ako vyslanému zamestnancovi z dôvodu nesplnenia podmienok vyslania zamestnávateľom - žalobcom.

23. Podľa článku 11 ods. 1 základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, s výhradou článkov 12 až 16, osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

Podľa článku 12 ods. 1 základného nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojim zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a ak daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú osobu.

Podľa článku 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členských štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.

Podľa článku 5 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, v prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.

Podľa článku 5 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, v prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu alebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej inštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.

Podľa článku 5 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii, a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola záležitosť predložená.

Podľa článku 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia „osoba ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojím zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu“, zahŕňa aj osobu, ktorá je zamestnaná na účely vyslania do iného členského štátu

pod podmienkou, že sa na dotknutú osobu už aj bezprostredne pred začatím jej zamestnania vzťahujú právne predpisy členského štátu, v ktorom je usadený jej zamestnávateľ.

Podľa článku 14 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slova „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností.

Podľa článku 15 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak sa v článku 16 vykonávacieho nariadenia neustanovuje inak, v prípade, že osoba vykonáva činnosť v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát podľa hlavy II základného nariadenia, zamestnávateľ alebo dotknutá osoba, pokiaľ ide o osobu, ktorá nevykonáva činnosť ako zamestnanec, podľa možnosti vopred informujú o tejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú. Táto inštitúcia bezodkladne sprostredkuje informácie o právnych predpisoch uplatniteľných na dotknutú osobu v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. b) alebo článkom 12 základného nariadenia dotknutej osobe a inštitúcii, ktorú určil príslušný orgán členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 21 vykonávacieho nariadenia, zamestnávateľ, ktorého sídlo alebo miesto podnikania sa nenachádza v príslušnom členskom štáte, splní všetky povinnosti, ktoré mu ukladajú právne predpisy uplatniteľné na jeho zamestnancov, najmä povinnosť platiť príspevky určené týmito právnymi predpismi, ako keby sa jeho sídlo alebo miesto podnikania nachádzalo v príslušnom členskom štáte.

24. Podľa bodu 3 Rozhodnutia č. A2 z 12. júna 2009 týkajúce sa výkladu článku 12 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 883/2004 o právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu (ďalej len „Rozhodnutie č. A2“), na tento účel je prvou rozhodujúcou podmienkou na uplatňovanie článku 12 ods. 1 uvedeného nariadenia existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a pracovníkom, ktorého zamestnáva.

Podľa bodu 5 Rozhodnutia č. A2, druhou rozhodujúcou podmienkou na uplatnenie článku 12 ods. 1 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má tento zamestnávateľ svoje sídlo. Možnosť vyslania by sa preto mala obmedziť výhradne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť na území členského štátu, ktorého právne predpisy sa naďalej vzťahujú na vyslaného pracovníka; preto sa predpokladá, že uvedené ustanovenia sa vzťahujú iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom majú sídlo.

Podľa článku 1 odstavec 5 Rozhodnutia č. A2, aby sa v prípade potreby a v prípade pochybností stanovilo, či zamestnávateľ obvykle vykonáva podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom je usadený, príslušná inštitúcia v tomto členskom štáte je povinná preskúmať všetky kritériá charakterizujúce činnosti vykonávané uvedeným zamestnávateľom vrátane miesta, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo správu, počtu administratívnych pracovníkov pracujúcich v členskom štáte, v ktorom je usadený, a v druhom členskom štáte, miesta, do ktorého sa vyslaní pracovníci prijímajú, a miesta, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, práva vzťahujúceho sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, obratu počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte a počtu zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte. To nie je úplný zoznam, keďže kritériá by sa mali prispôsobiť každému osobitnému prípadu a zohľadniť povahu činností vykonávaných podnikom v štáte, v ktorom má podnik sídlo.

Podľa článku 5 písm. b) Rozhodnutia č. A2, vyslaný pracovník a jeho zamestnávateľ okrem toho informujú príslušnú inštitúciu vysielajúceho štátu o akejkoľvek zmene, ktorá nastala počas obdobia, najmä: ak sa vyslanie, o ktoré sa požiadalo, nakoniec neuskutočnilo; ak sa činnosť prerušila z iných dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odseku 3 písm. b) tohto rozhodnutia; ak bol vyslaný pracovník pridelený svojim zamestnávateľom do iného podniku vo vysielajúcom štáte, najmä v prípade fúzie alebo prevedenia podniku.

Podľa článku 5 písm. d) Rozhodnutia č. A2, príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú pri vykonávaní uvedených kontrol a v prípade akejkoľvek pochybnosti týkajúcej sa uplatniteľnosti článku 12 nariadenia (ES) č. 883/2004.

25. V prvom rade správny súd poukazuje na vysporiadanie sa kasačného súdu v rozsudku sp. zn. s námietkou žalovanej ohľadom žalobnej legitimácie zo strany žalobcu ako zamestnávateľa zamestnanca a ukrátenia na jeho právach a právom chránených záujmoch v zmysle článku 12 ods. 1 základného nariadenia. Kasačný súd pritom uviedol, že „H. ako zamestnanec žalobcu spadal do rozsahu osobnej pôsobnosti Základného nariadenia podľa jeho čl. 2 ods. 1. Podľa jeho čl. 11 ods. 1 osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Podľa jeho čl. 11 ods. 3 písm. a) potom platí, že ak čl. 12 až 16 neustanovujú inak, osoba vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 1 osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu ( s určitými obmedzeniami). Podľa kasačného súdu tak z čl. 12 ods. 1 Základného nariadenia vyplýva subjektívne právo zamestnanca, aby podliehal právnym predpisom štátu, v ktorom zvyčajne vykonáva činnosť jeho zamestnávateľ (t.j. vysielajúceho štátu), ak sú splnené tam uvedené podmienky. Z už vysvetlených dôvodov však rovnaké subjektívne právo má aj zamestnávateľ tohto zamestnanca, a ochrany tohto subjektívneho práva sa môže domáhať aj správnou žalobou podľa a . V tu prerokúvanej veci žalobca už v žalobe namietal, že žalovaná svojím postupom zasiahla do jeho práva podľa čl. 12 ods. 1 Základného nariadenia, čo podľa kasačného súdu postačuje na to, aby bola osvedčená jeho aktívna legitimácia v zmysle citovaných ustanovení . Otázka, či žalobcovi skutočne takéto právo patrilo a či doň bolo nezákonne zasiahnuté, je predmetom vecného posudzovania správneho súdu a kasačného súdu, samo osebe však nespochybňuje žalobcovu aktívnu legitimáciu.“

26. Pre úplnosť správny súd poukazuje aj na iné rozhodnutia kasačného súdu, týkajúce sa žalobcu, v rámci ktorých kasačný súd (napr. v rozhodnutí sp. zn. ) uviedol, že „v danom prípade bol zavedený postup dialógu v zmysle Rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia (ES) č. 883/2004 (ďalej len „Rozhodnutie č. A1“). ... došlo len k prvej fáze postupu dialógu, pomocou ktorej sa riešia prípady, ak existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a prípady, ak existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. Prvá fáza dialógu v zmysle Rozhodnutia č. A1 predpokladá vzájomnú komunikáciu medzi dotknutými členskými štátmi za účelom potrebného objasnenia rozhodnutia a v prípade potreby zrušenia príslušného dokumentu alebo jeho vyhlásenia za neplatný, alebo preskúmania a zrušenia svojho rozhodnutia. Ak by v tejto fáze nedošlo k zhode, nastupuje druhá fáza postupu dialógu - príslušné orgány dotknutých členských štátov sa môžu dohodnúť, že začnú druhú fázu postupu dialógu alebo postúpia vec priamo správnej komisii.“ Ako aj kasačný súd konštatoval, v danom prípade bola zhoda medzi dotknutými inštitúciami už v rámci prvej fázy postupu dialógu, a preto nebolo potrebné začať druhú fázu postupu dialógu, prípadne sa obrátiť v rámci zmierovacieho postupu na správnu komisiu.

27. Kasačný súd v rozsudku sp. zn. tiež uviedol, že „Inštitút vyslania je osobitnou výnimkou z aplikovania všeobecného pravidla v článku 11 ods. 1 základného nariadenia, ktoré ustanovuje, že osoba podlieha právnym predpisom toho členského štátu, na území ktorého vykonáva zárobkovú činnosť. Aby zamestnávateľ, resp. zamestnanec mohli využiť inštitút vyslania, a teda v oblasti sociálneho zabezpečenia podliehať právnym predpisom toho členského štátu, v ktorom má sídlo zamestnávateľ, je potrebné, aby boli splnené kritéria, ktoré sú charakteristické pre inštitút vyslania. Rozhodnutie č. A2 bližšie poukazuje na výklad článku 12 základného nariadenia, v rámci ktorého bolo určené, že rozhodujúcimi podmienkami na uplatňovanie článku 12 je existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a pracovníkom, ktorého zamestnáva a existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má tento zamestnávateľ svoje sídlo. Článok 14 ods. 2 vykonávacieho nariadenia bližšie spresňuje článok 12 ods. 1 základného nariadenia, v zmysle ktorého možno konštatovať, že zamestnávateľ, ktorý zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom ma sídlo sa vzťahuje na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako

činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkým kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) v danej problematike poskytla viacero výkladových pravidiel článku 12 základného nariadenia, v tejto súvislosti kasačný súd na niektoré z nich poukazuje.

52. Súdny dvor v rozsudku z 3. júna 2021 vo veci C-784/19 TEAM POWER EUROPE týkajúceho sa výkladu článku 14 ods. 2 vykonávacieho nariadenia najmä v súvislosti s agentúrou dočasného zamestnávania, ako je v prejednávanom prípade aj žalobca konštatoval, že osobitné pravidlo (článok 12 ods. 1 základného nariadenia) sa môže vzťahovať len na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá zvyčajne vykonáva významné činnosti v členskom štáte, v ktorom je usadená, a na účely určenia, či to tak je, je príslušný orgán tohto členského štátu povinný skúmať všetky kritériá, ktoré charakterizujú činnosti vykonávané touto agentúrou. Súdny dvor spresnil, že medzi tieto kritériá patria okrem iného miesto, v ktorom má podnik sídlo a správu, počet administratívnych pracovníkov, ktorí pracujú v členskom štáte, v ktorom je podnik usadený, a v druhom členskom štáte, miesto, na ktorom prebieha nábor vysielaných pracovníkov a na ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, právo uplatniteľné na pracovné zmluvy, ktoré podnik uzatvára so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, ako aj obrat dosiahnutý počas dostatočne významného obdobia v každom dotknutom členskom štáte, pričom tento výpočet nie je taxatívny, pretože výber kritérií sa musí prispôsobiť každému konkrétnemu prípadu (pozn. tento rozsudok vychádzal už zo skoršieho rozsudku z 10. februára 2000, C-202/97 FTS).“

28. Správny súd v zhode s kasačným súdom následne konštatuje, že v prejednávanej veci skutkové zistenia potvrdili, že žalobca ako vysielajúci zamestnávateľ (agentúra dočasného zamestnania) vyslal svojho zamestnanca na výkon zárobkovej činnosti na územie Francúzskej republiky. Pobočka žalovanej na základe podanej žiadosti a informácií poskytnutých žalobcom, resp. zamestnancom (vzhľadom na to, že ide o spoločnú žiadosť zamestnávateľa a zamestnanca, uvedené vyplýva aj zo samotného znenia žiadosti o vystavenie formulára PD A1 z dôvodu vyslania zamestnanca) vystavila formulár PD A1, ktorým bolo osvedčené, že v dotknutom období, zamestnanec bude podliehať v oblasti sociálneho zabezpečenia právnym predpisom Slovenskej republiky (uvedené zahŕňa aj zdravotné poistenie). Na základe zaslanej žiadosti z francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, v ktorej boli vyslovené pochybnosti súvisiace s vystavenými formulármi PD A1 pre zamestnávateľa, resp. pre jeho zamestnancov vyslaných na územie Francúzskej republiky, pobočka žalovanej, resp. žalovaná opätovne preverila splnenie podmienok vyslania pre dotknutého zamestnávateľa, teda žalobcu a jeho zamestnancov. V tejto súvislosti vykonala kontrolu odvodu poistného zamestnávateľa a požiadala o vykonanie kontroly aj Národný inšpektorát práce v súvislosti okrem iného aj s obratom spoločnosti

- zamestnávateľa. Výsledky uvedených kontrol potvrdili pochybnosti vyslovené zo strany francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (25 % obrat z celkového obratu spoločnosti v jednotlivých rokoch nebol na území Slovenskej republiky dosiahnutý, čím nebola splnená jedna z podmienok inštitútu vyslania). Pričom je potrebné doplniť, že je na posúdení správneho orgánu, ktoré konkrétne kritéria pri posudzovaní podmienok vyslania považuje za rozhodné. Je preto povinnosťou príslušnej inštitúcie členského štátu, ktorá vydala formulár PD A1 zvážiť, či je toto vystavenie formulára PD A1 dôvodné, a prípadne ho zrušiť, pokiaľ príslušná inštitúcia členského štátu, v ktorom pracovník vykonáva prácu, vyjadrí pochybnosti týkajúce sa správnosti skutkových okolností, na základe ktorých bol vydaný formulár PD A1, a teda aj údajov, ktoré sú v ňom uvedené, najmä z dôvodu, že nezodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z článku 12 ods. 1 základného nariadenia, resp. článku 14 vykonávacieho nariadenia. Zásada lojálnej spolupráce, ktorá je zakotvená v článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ ukladá inštitúcii vystavujúcej potvrdenie, aby vykonala riadne posúdenie skutkových okolností relevantných na uplatnenie pravidiel pre určenie uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia a v dôsledku toho zaručila správnosť údajov, ktoré sú na formulári PD A1 (E 101) uvedené (rozsudok Súdneho dvora z 27. apríla 2017 vo veci C-620/15 A-Rosa Flussschift).

29. Vychádzajúc z uvedeného správny súd bol toho názoru, že žalovaná správne aplikovala ustanovenie čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, ako aj čl. 14 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 14 ods. 2 cit. nar. na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností. Osobitne vo vzťahu k agentúram dočasného zamestnávania

judikatúra Súdneho dvora (rozsudok z 3. júna 2021, C-784/19, Team Power Europe) zdôraznila, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods. 1 základného nariadenia v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú usadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu. Súdny dvor totiž zdôraznil, že čl. 12 ods. 1 základného nariadenia predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. a má sa vykladať úzko. Preto sa toto ustanovenie nemôže uplatňovať na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá síce v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva činnosti výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov, avšak v tomto štáte vôbec neprideľuje takýchto pracovníkov užívateľským podnikom, ktorí sú v tomto štáte tiež usadení, alebo tak robí len v zanedbateľnej miere. Smernica 2014/67/EÚ, na ktorú žalobca poukazoval v žalobe, v ods. 13 preambuly, ale aj v čl. 9 ods. 3 pritom výslovne zdôrazňuje, že nemá nijaký vplyv na uplatňovanie základného a vykonávacieho nariadenia, preto ani táto argumentácia žalobcu nie je dôvodná.

30. Naviac, z vyjadrení žalobcu je zrejmé, že je si vedomý toho, že nesplnil podmienku minimálneho obratu 25%, ktorý vo svojej žiadosti predpokladal. Uvedené nie je možné ospravedlniť rozdielnymi minimálnymi mzdami, resp. nesplnením budúcich zmlúv, ale bolo povinnosťou žalobcu, aby pri zistení tohto nedostatku v lehote 8 dní uvedené skutočnosti oznámil Sociálnej poisťovni, pobočke Nitra, za účelom opätovného posúdenia splnenia podmienok na vydanie formulárov PD A1 a nie zotrvávať v právnej neistote, ktorú si sám žalobca svojím konaním spôsobil.

31. Súd bol tiež toho názoru, že žalovaná odôvodnila svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti žalobcu, že v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21. 01. 2009 vo veci veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19. 04. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. , , zn. ) nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaná pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia takto postupovala a jej žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok tohto rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadala so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu a nemožno hovoriť o jej svojvôli pri rozhodovaní. Taktiež i po hmotnoprávnej stránke vysvetlila podstatu podmienok zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšieho účastníka a skutočnosť, prečo dospela k záveru, že žalobca nespĺňal všetky podmienky na uplatnenie inštitútu vyslania.

32. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s oznámením v intenciách podanej žaloby správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. .

33. Správny súd o trovách konania, vrátane trov kasačného konania, žalovanej rozhodol tak, že jej nepriznal náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, podľa ust. , nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady (podané vyjadrenia, ako ani kasačná sťažnosť, nie je možné hodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa, zákon poskytuje možnosť vyjadriť sa k žalobe, resp. vyjadreniu žalobcu a neukladá takúto povinnosť).

Rovnako tak nepriznal právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, ani ďalšiemu účastníkovi konania, a to podľa ust. a , nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi konania. Správny súd mu neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu vznikli trovy konania. V predmetnej veci správny súd nezistil ani žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by bolo možné ďalšiemu účastníkovi konania priznať právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak (ust. ).

Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. , , ). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. , . Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v . Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa a a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.