Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24S/246/2013

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členiek senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jarmily Badíkovej v právnej veci žalobcu C.. C. G., K., B.: XX XX XXXXX, E. XXX XX M., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Ondrejka & Partners, s. r. o., IČO: 47 235 985, J. Kozačeka 5, 960 01 Zvolen proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 1100301/1/93032/2013/4937 zo dňa 22. apríla 2013 a č. 1100301/1/93071/2013/4937 zo dňa 22. apríla 2013 takto

rozhodol:

Rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/93032/2013/4937 z 22. apríla 2013 a rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/93071/2013/4937 z 22. apríla 2013 z r u š u j e podľa , a a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 681,60 Eur pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 140,- Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 541,61 Eur a zaplatiť ich na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

odôvodnenie:

Žalobca sa žalobami doručenými súdu 18. júla 2013 domáhal, aby súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného 1100301/1/93032/2013/4937 zo dňa 22. apríla 2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9611301/5/338539/2013 zo dňa 25. januára 2013, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta za správny delikt podľa , o správe daní (daňový poriadok) za zdaňovacie obdobie jún 2012 vo výške 60.-Eur. Žalobca sa domáhal aj preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/93071/2013/4937 zo dňa 22. apríla 2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9611301/5/338131/2013 zo dňa 25. januára 2013, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta za vo výške 60.-Eur za správny delikt podľa , daňového poriadku.

V oboch vyššie uvedených žalobách zhodne tvrdil, že napadnuté rozhodnutia považuje za nezákonné, že nimi bol ukrátený na svojich právach, pričom navrhol, aby súd tieto rozhodnutia zrušil.

Nezákonnosť napadnutých rozhodnutí žalobca videl v tom, že vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia vecí a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

Namietal, že žalovaný sa nevysporiadal dostatočne s dôvodmi odvolania. Pokuty boli uložené z toho dôvodu, že žalobca nepredložil včas prehľad o príjmoch zo závislej činnosti za obdobie máj 2012, ktorý podal až 7. 11. 2012, pričom lehota uplynula 2. 7. 2012 a za jún 2012, ktorý podal až 2. 8. 2012, pričom lehota uplynula 31. 7. 2012. Namietal, že vzhľadom na to, že funguje systém nevie predložiť listinný dôkaz o tom, čo od neho žalovaný požaduje. Programové vybavenie správcu dane v rozhodnom období neumožňovalo vydanie potvrdenia o splnení povinnosti daňového subjektu, ktorú splnil elektronicky.

Potvrdenie sa len zobrazilo na obrazovke, potom čo bolo podané elektronické podanie, no nedalo sa vytlačiť.

Ďalej namietal, že žalovaný sa dozvedel o porušeniach zákona naraz a v jeden deň vydal obidve prvostupňové rozhodnutia. Z toho vyplýva, že žalobcovi mala byť za obidve porušenia uložená len jedna sankcia. Postup, keď správca dane uložil za rovnaké porušenia zákona, ktoré zistil súčasne, dve sankcie dvoma rozhodnutiami, je nesprávny a nezákonný. Podľa žalobcu má žalovaný rešpektovať zásady administratívno-právneho trestania, ktoré musia vychádzať zo zásad trestnoprávneho trestania. V súlade s článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že trestanie za správne delikty podlieha rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Dohovor má prednosť podľa článku 7 ods. 5 pred zákonom. Podľa žalobcu mala byť v danom prípade použitá absorpčná zásada a mala mu byť uložená len jedna pokuta za obidva porušenia zákona.

Žalovaný vo svojich vyjadreniach k žalobám uviedol, že na rozdiel od trestného práva, na ktoré poukazuje žalobca, v nie je upravený postup správneho orgánu (správcu dane) pri postihu za súbeh viacerých deliktov a ani absorpčná zásada ukladania pokút za správne delikty. Samostatnosť zdaňovacieho obdobia, v týchto prípadoch určená v „do konca kalendárneho mesiaca za predchádzajúci kalendárny mesiac“, v ktorom boli jednotlivé správne delikty spôsobené, neumožňuje žalovanému rozhodovať o správnom delikte ako o súbehu, pretože každé konanie o každom správnom delikte, za ktoré sa ukladá samostatná pokuta, je samostatným konaním, v ktorom si žalobca uplatňuje všetky práva a povinnosti. Pokiaľ ide o samostatné správne delikty za samostatné zdaňovacie obdobie, nemala by sa uplatňovať absorpčná zásada, pretože právne predpisy, ktoré upravujú správne delikty, neupravujú postup žalovaného pri postihu súbehu viacerých deliktov. Ďalej dôvodil tým, že na správne delikty podľa ako aj pokuty zakotvené v sa nevzťahujú doposiaľ aplikované požiadavky článku 6 ods. 1 Dohovoru, pretože tento Dohovor zaviedol pojem „akéhokoľvek trestného obvinenia“, z čoho analogicky vyplýva, že súbeh viacerých deliktov je uplatňovaný len v trestnom práve, a preto ho nie je možné aplikovať v daňovom práve. V zmysle ust. je aj pokuta, ktorú uložil žalovaný v zmysle , tohto zákona samostatným daňovým konaním. Žalovaný nemôže hodnotiť porušenie , pri nedostatku špeciálnej úpravy v zákone, ako pokračujúci trestný čin a použiť analógie v zmysle , ktorú uvádza žalobca v žalobe. Podľa žalovaného v prípade, že by bola pripustená analógia, nemohli by byť ničím stanovené hranice a poprel by sa význam samostatnej právnej úpravy správnych deliktov a nastal by rozpor v tom, či je potrebné uprednostniť analógiu vo vzťahu k daňovej právnej norme alebo trestnoprávnej norme. Všeobecný charakter právneho predpisu porušeného žalobcom nepostačuje na to, aby bol správny delikt trestný podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a taktiež aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR, ktoré sa doposiaľ nezaoberali deliktami v oblasti daní. Ak by bol žalovaný použil v tomto prípade analógiu v daňovom konaní, dopustil by sa neoprávneného trestného obvinenia, na čo nemal žiadny zákonný podklad a zároveň by to bolo v rozpore s článkom 2 ods. 2 SR a s daňového poriadku.

Žalovaný uzavrel, že žalobca si nesprávne vysvetľuje daňový poriadok, v ktorom na rozdiel od trestného práva nie je upravená absorpčná zásada a ani spoločné konanie. Každé porušenie predpisu iniciuje samostatné konanie o uložení sankcie. V danom prípade správca dane pri ukladaní pokuty vychádzal zo závažnosti trvania a následkov protiprávneho stavu v dôsledku čoho uložil pokutu v minimálnej výške 60.-Eur. Podľa žalovaného v danom prípade rozhodol v súlade s daňovým poriadkom, skutkový stav zistil dostatočne a vychádzal z presne zistených skutočností, ktoré ho oprávňovali vydať napadnuté rozhodnutia. Navrhol, aby súd žaloby ako nedôvodné zamietol.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa a (ďalej len „“) preskúmal napadnuté rozhodnutia ako aj konania a rozhodnutia, ktoré mu predchádzali v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe ( ) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti dvoch rozhodnutí žalovaného, ktorým boli potvrdené prvostupňové rozhodnutia o uložení pokuty za správny delikt podľa , o správe daní (daňový poriadok) za zdaňovacie obdobie máj 2012 vo výške 60.-Eur a za zdaňovacie obdobie jún 2012 vo výške 60.-Eur.

Súd z obsahu správneho spisu zistil, že žalovaný 25.01.2013 rozhodnutím č. 9611301/5/338131/2013 uložil žalobcovi pokutu vo výške 60.-Eur za správny delikt podľa , . Vo výroku rozhodnutia nie je uvedený správny delikt, za ktorý bola pokuta uložená. Podľa odôvodnenia išlo o pokutu za to, že žalobca nepodal prehľad o príjmoch zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie máj 2012 v lehote stanovenej zákonom, ktorá uplynula 02.07.2012, ale urobil tak až 07.11.2012. Zároveň rozhodnutím z 25.01.2013 pod č. 9611301/5/338539/2013 rozhodol o uložení pokuty 60.-Eur za správny delikt podľa , daňového poriadku. V tomto rozhodnutí takisto výrok neobsahuje označenie správneho deliktu, za ktorých sa ukladá sankcia. Rozhodnutie je odôvodnené tým, že pokuta sa ukladá za to, že žalobca nepodal prehľad o príjmoch zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie jún 2012 v lehote stanovenej zákonom, ktorá uplynula 31.07.2012, pričom podal prehľad až 02.08.2012.

Proti obidvom vyššie uvedeným rozhodnutiam sa žalobca odvolal, na základe čoho žalovaný napadnutými rozhodnutiami potvrdil prvostupňové rozhodnutia. Rozhodnutie, ktorým bolo potvrdené uloženie pokuty za zdaňovacie obdobie máj 2012 odôvodnil tým, že zistil, že daňový subjekt najneskôr do 2. 7. 2012 nepodal daňový prehľad za obdobie máj 2012. Napriek tomu, že v odvolaní uviedol, že prehľad podal elektronicky cez podateľňu na stránke www.N..sk <http://www.N..sk>, o doručení ktorého dostal aj elektronické potvrdenie, toto nepredložil ani správcovi dane ani k odvolaniu. Nepreukázal teda, že podal včas prehľad za zdaňovacie obdobie máj 2012. Správca dane požiadal o súčinnosť service Desk Finančnej správy SR a o preverenie skutočností, pričom zistil, že systém bol v danom čase funkčný a ak daňový subjekt podal predmetný prehľad, musí mať o tom potvrdenie. Ďalej k odvolacej námietke žalobcu o tom, že ukladanie pokút sa spravuje rovnakým režimom a zásadami ako trestný postih za trestné činy, a preto mu mal byť za obidva porušenia uložený len jeden trest, keďže sa o ňom žalovaný dozvedel naraz, posúdil ako právne irelevantnú námietku a nepodstatnú s tým, že nemá vplyv na zrušenie pokuty. Ďalej dôvodil tým, že daňovník si nesprávne vykladá daňový poriadok, do ktorého nie je implementovaná absorpčná zásada a ani spoločné konanie. Každé porušenie právnych predpisov iniciuje samostatné konanie o uložení sankcie. Tým, že nepodal včas príslušné prehľady za dve rôzne zdaňovacie obdobia, dopustil sa dvoch správnych deliktov, a preto prebehli samostatné konania o uložení sankcie. Rozhodnutie o odvolaní proti rozhodnutiu o uložení pokuty za zdaňovacie obdobie jún 2012 odôvodnil zhodne, čo sa týka námietky nesprávneho postupu spočívajúceho v tom, že nebola uplatnená absorpčná zásada napriek tomu, že správca dane zistil v rovnakom čase, že v predchádzajúcom období došlo k spáchaniu dvoch správnych deliktov.

Podľa pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa správneho deliktu sa dopustí ten, kto nesplní niektorú z povinností nepeňažnej povahy.

Súd pri preskúmaní napadnutých rozhodnutí z dôvodov uvedených v žalobách dospel k záveru, že z dôvodov uplatnených v žalobách nie sú napadnuté rozhodnutia v súlade so zákonom. Odporca pochybil, keď neodpovedal na všetky odvolacie námietky uplatnené v odvolaní proti rozhodnutiu č. 1100301/1/193071/2013/4937 zo dňa 22.04.2013 a to na námietku, že nebolo možné preukázať včasnosť elektronického podania z dôvodu, že systém neumožňoval oznámenie o doručení podania vytlačiť, ale ho len zobrazil na obrazovke počítača. Naopak, svoje rozhodnutie postavil na tom, že daňový subjekt nepreukázal, že bolo podané včas a že správca dane zistil, že systém bol funkčný a elektronické podanie sa nenašlo ani v eTAXE, ani v EZU. Nástojil na tom, že daňový subjekt musí mať potvrdenie o tom, že elektronicky príslušný prehľad podal.

Súd takisto súhlasil s dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobách, podľa ktorých je rozhodnutie nezákonné, keďže odporca napriek tomu, že zistil, že žalobca spáchal dva správne delikty v rovnakom čase a rozhodol o nich dvomi rôznymi rozhodnutiami, a teda nepostupoval v zmysel zásad trestného práva a na námietku uplatnenú v odvolaní, túto označil za irelevantnú. Súd v súvislosti s tým poukazuje na už konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, pričom zdôrazňuje, že odporca je takým istým orgánom štátnej správy, ako každý iný správny orgán a nie je najmenší dôvod, aby nepostupoval v súlade s touto judikatúrou len z toho dôvodu, že najvyšší súd ešte nerozhodoval o obdobnom prípade v daňových veciach. Súd poukazuje na rozhodnutie NS SR č. , v ktorom najvyšší súd sa zaoberal otázkou aplikácie zásad trestného práva pri správnom trestaní, z ktorého cituje nasledovné: „Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd Slovenskej republiky princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z , sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ (, Nález z 22.09.1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999. Nález z 13.10.1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 382). V judikatúre Ústavného súdu SR sa požiadavka materiálneho právneho štátu akceptovala aj v ďalšom právnom názore, podľa ktorého: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu, čo možno spoľahlivo vyvodiť z ), sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané ().“ (. Nález z 13.11.2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2002 - II. polrok, s. 750). Základnou premisou materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Ustanovením sa Slovenská republika zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecne záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. V intenciách čl. 154c Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikovaný pod č. ) je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy „trestné obvinenie“ a „práva a záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.

Keďže čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru hovorí „o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“ je podľa názoru najvyššieho súdu nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v a nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť. Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov dňa 13.02.1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy

bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov o postihu za správny delikt s uložením peňažne pokuty, treba podľa názoru odvolacieho súdu aplikovať na danú vec čl. 6 ods. 1 prvá časť Dohovoru.“

Súd tiež poukazuje na rozhodnutie NS SR č. , v ktorom sa okrem iného podrobne zaoberal otázkou uplatňovania absorpčnej zásady pri správnom trestaní, z ktorého cituje nasledovné: „Na rozdiel od , právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť „analogiae legis“ tzv. absorpčnú zásadu. Jej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (teda prísnejší trest pohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov (závažnosť pritom je nutné posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená). Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, t.j. správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Touto zásadou sa správne orgány pri ukladaní sankcie za nimi zistené dva správne delikty neriadili a pravdepodobne táto skutočnosť ušla pozornosti žalobcu i krajského súdu. Ak správny orgán teda bol toho názoru, že žalobca spáchal viacero správnych deliktov, pri ukladaní pokuty za tieto delikty mal uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Konajúce správne orgány mali postupovať pri zistení, objasnení, konaní a sankcionovaní v súlade s platnými ustanoveniami o správnom konaní v znení neskorších predpisov, na ktorý odkazuje (opak nie je možné vyvodiť ani z odseku 2 uvedeného paragrafu), a pre prípad nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy sankcionovanie je potrebné posúdiť analogicky podľa o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Vyššie uvedený výklad potom je v súlade s už citovaným čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Pre úplnosť je potrebné ešte uviesť, že k nezákonnosti spočívajúcej v tom, že správny orgán „uno actu“ uložil totožnému subjektu dve pokuty za dva správne delikty, hoci podľa absorpčnej zásady mal uložiť len jednu pokutu podľa prísnejšej sadzby, prihliadne súd v súlade s dispozičnou zásadou žaloby len na námietku žalobcu. Žalobca však v tomto smere námietku proti rozhodnutiam nevzniesol, preto súd sa týmito úvahami zaoberal len s ohľadom na prípadný ďalší postup správneho orgánu po vrátení veci na ďalšie konanie.“

Argumentácia obsiahnutá v citovaných výňatkoch z odôvodení rozhodnutí najvyššieho súdu je v celom rozsahu použiteľná v tomto prípade, kedy správny orgán odmietol aplikovať zásady trestného konania pri správnom trestaní odvolávajúc sa na to, že mu to neumožňuje zákon - daňový poriadok.

Súd na základe vyššie uvedeného napadnuté rozhodnutia podľa a zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

O trovách konania súd rozhodol podľa , podľa ktorého má žalobca, ktorý je v konaní celkom alebo sčasti úspešný, právo na náhradu trov konania. Žalobca bol v tomto konaní celkom úspešný, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania. Žalobca vyčíslil trovy konania v celkovej výške 681,61 Eur, z toho zaplatené súdne poplatky vo výške spolu 140,- Eur a odmena za zastupovanie právnym zástupcom žalobcu určená podľa za 3 úkony právnej pomoci - príprava a prevzatie zastúpenia, podanie žaloby na súd a účasť na súdnom pojednávaní (, a vyhlášky č. ) plus 3x režijný paušál vo výške 7,81 Eur za právne úkony v roku 2013 a 8,04 Eur za právny úkon v roku 2014 zvýšené o DPH trovy za 3 úkony plus 3x režijný paušál - 496,97 Eur. Trovy žalobcu ďalej pozostávali z cestovných výdavkov právneho zástupcu na pojednávanie na súd zo Zvolena do Banskej Bystrice motorovým vozidlom zn. Hyundai ix 35 s priemernou spotrebou 6,8 l/100 km pri cene benzínu 1,40 Eur/l za prejdených 40 km za spotrebované pohonné hmoty 3,08 Eur a náhrada za opotrebovanie vozidla 40 x 0,183 Eur, spolu 7,32 Eur. Cestovné výdavky sú celkom vo výške 12,48 Eur. Ďalej zástupca žalobcu uplatnil náhradu za stratu času stráveného cestou na súdne pojednávanie a späť za dve polhodiny po 13,40 Eur zvýšené o DPH, spolu 32,16 Eur. Vzhľadom na to, že žalobcom vyčíslené trovy sú vypočítané v súlade s vyhláškou č. súd zaviazal žalovaného na náhradu žalobcom vyčíslených trov. Pre úplnosť súd uvádza, že žalobca vo svojom vyčíslení trov žiadal, aby mu bola náhrada zaslaná na účet zástupcu vedený v F. a.s., pobočka Q., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXX.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na tunajšom súde.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (/, f/) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.