Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13S-154-2012.pdf
PDF · 132.06 KB
No categories available
13S/154/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Vaškovej a sudcov JUDr. Miroslava Manďáka a JUDr. Juraja Floroviča v právnej veci žalobcu: Tatra Real Trade, a.s., Dunajská 25, Bratislava, IČO: 35 729 465, právne zastúpený JUDr. Pavlom Malichom, Advokátska kancelária, Dunajská č. 25, Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad, odbor opravných prostriedkov, referát pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie, Ul. gen. M. R. Štefánika 20, Trenčín (do 1. novembra 2013 Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Trenčíne), za účasti: Mesto Trenčín, Mierové nám. 2, Trenčín, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo I. zo dňa 25. septembra 2012, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Krajský súd rozhodnutie žalovaného číslo I. zo dňa 25. septembra 2012 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu § 250j ods. 2 písm. c), d) a e) O.s.p..
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi k rukám jeho advokáta, JUDr. Pavla Malicha, Advokátska kancelária, Dunajská č. 25, Bratislava, náhradu iných trov v sume 70,00 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca včas podanou žalobou zo dňa 20. novembra 2012, doručenou tunajšiemu súdu dňa 27. novembra 2012, žiadal zrušiť z dôvodu nezákonnosti rozhodnutie žalovaného číslo AA/XXXX/XXXXX- XXX/MAT zo dňa 25. septembra 2012, ako aj rozhodnutie Mesta Trenčín číslo N. XXXX/XXXX/XXXX/ Fo zo dňa 15. februára 2012 a priznať náhradu trov súdneho konania. Žalobca súčasne žiadal odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Mesto Trenčín - Špeciálny stavený úrad pre miestne a účelové komunikácie (ďalej len ,,správny orgán prvého stupňa“) vydal na návrh stavebníka Tatra Real, a.s. Dunajská č. 25, Bratislava (právny predchodca žalobcu) stavebné povolenie číslo J. XXXX/XXXX-XXX/Zm, Pk; E. XXXXX/XXXX zo dňa 12. októbra 2007 na stavbu „Podzemná parkovacia garáž - Trenčín, centrum“, Objekt SO XXX - dopravné napojenie.
Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím číslo N. XXXX/XXXX/XXXX/Fo zo dňa 15. februára 2012 (ďalej len ,,rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“) zrušil hore označené stavebné povolenie v súvislosti s objavom archeologického nálezu na stavebnom pozemku, na ktorom bola povolená stavba (parcela B. č. XXX/XX kat. úz. Q.), uložil stavebníkovi (žalobcovi) povinnosť odstránenia zariadenia staveniska v lehote 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia a zároveň rozhodol, že o určení náhrady nákladov na prípravu a uskutočnenie stavby rozhodne stavebný úrad na základe § 127 ods.
3 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,stavebný zákon“) po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia. Archeologické nálezisko bolo na návrh Pamiatkového úradu Slovenskej republiky rozhodnutím Ministerstva kultúry Slovenskej republiky číslo MK-XXXX/XXXX-XX/XXXX zo dňa 13. marca 2009 v spojení s rozhodnutím číslo MK-XXX/XXX-XX/XXXX zo dňa 22. júna 2009 vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku.
Žalovaný na odvolanie žalobcu preskúmavaným rozhodnutím číslo AA/XXXX/XXXXX-XXX/MAT zo dňa 25. septembra 2012 zmenil odvolaním napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa tak, že vypustil časť výroku rozhodnutia, ktorým sa stavebníkovi (v tomto konaní žalobca) uložila povinnosť do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia odstrániť zariadenie staveniska a zmenil časť výroku rozhodnutia, ktorým sa určil postup, ako sa stavebníkovi uhradia náklady na prípravu a uskutočňovanie stavby tak, že náhradu nákladov na prípravu a uskutočňovanie stavby, na ktoré bolo stavebné povolenie zrušené, si stavebník (t.j. žalobca) uplatní v lehote do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, a to samostatným podaním návrhu na Pamiatkový úrad Slovenskej republiky a ak náhradu nedosiahne, rozhodne o nej príslušný súd. Ostatné časti výroku rozhodnutia zostali nezmenené.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že nezistil dôvody, ktoré by viedli k zrušeniu odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia, pričom súčasne dospel k záveru, že podmienky súvisiace so zrušením stavebného povolenia podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona nie sú vo výroku prvostupňového rozhodnutia určené v súlade so zákonom. K odvolacím dôvodom uvedeným žalobcom v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu uviedol, že objavenie národnej kultúrnej pamiatky neumožňuje stavebníkovi pokračovať v stavebných prácach podľa právoplatného stavebného povolenia vydaného na stavbu zo dňa 12. októbra 2007. Stavebník okrem žiadosti o vyjadrenie pre zmenu stavby podanej dňa 9. septembra 2009 na Krajskom pamiatkovom úrade Trenčín nevykonal žiadne úkony nasvedčujúce tomu, že mieni za zmenených podmienok stavbu dokončiť. Stavebník v podnete na začatie konania zo dňa 10. augusta 2010 podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona sám navrhol zrušenie stavebného povolenia. Poukázal na skutočnosť, že ustanovením § 127 stavebného zákona sa vytvorila možnosť výnimočne zmeniť, alebo zrušiť už vydané právoplatné stavebné povolenie, ak dôjde k nálezu mimoriadne významnej kultúrnej pamiatky, ktorej význam potvrdí Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. V danom prípade rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. MK - XXXX/XXXX-XX/XXXX zo dňa 13. marca 2009 o vyhlásení národnej kultúrnej pamiatky a následne potvrdené ministrom kultúry Slovenskej republiky je pre posúdenie podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona považované za doklad Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, ktorým je potvrdený mimoriadny význam kultúrnej pamiatky. Skonštatoval, že ustanovenie § 127 ods. 3 stavebného zákona podrobnejšie neupravuje, akými prostriedkami má byť o náhrade na prípravu a uskutočňovanie stavby rozhodnuté. Nakoľko nie je možné, aby stavebník realizoval stavbu v súlade s pôvodným stavebným povolením, žalovaný s poukazom na § 127 ods. 3 stavebného zákona v spojení s § 44 ods. 3 pamiatkového zákona upravil výrokovú časť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa tak, aby bolo zrejmé, akým spôsobom stavebník (žalobca) si môže uplatniť nárok na náhradu majetkovej ujmy. Žalovaný sa nestotožnil s názorom správneho orgánu prvého stupňa v časti, v ktorej nariadil odstránenie zariadenia staveniska v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že zariadením staveniska je aj jeho oplotenie, a preto odstránenie oplotenia staveniska musí byť predmetom konania o odstránení stavby, na čo sa použije primerane postup podľa § 88 ods. 1 písm. c) stavebného zákona, resp. postup pri odstraňovaní stavby, na ktorú bolo zrušené stavebné povolenie.
Žalobca v podanej žalobe uviedol, že s realizáciou stavby začal na základe stavebného povolenia a že počas prípravných prác došlo k objavu starobylej architektúry (pozostatky vonkajšieho opevnenia mesta Trenčín). Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na základe návrhu Pamiatkového úradu Slovenskej republiky rozhodnutím č. MK-XXXX/XXXX-XX/XXXX zo dňa 13. marca 2009, právoplatným dňa 6. júla 2009, vyhlásilo archeologické nálezisko za národnú kultúrnu pamiatku v zmysle zákona č. 49/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,pamiatkový zákon“). Prvostupňový správny orgán následne vydal rozhodnutie č. J. XXXX/XXXX-XXX/Pk, Ga zo dňa 24. novembra 2009 o obnove stavebného konania, na základe ktorého vydal dňa 8. júla 2010 rozhodnutie č. J. XXXX/ XXXX-XXX/Ga o zamietnutí žiadosti stavebníka o vydanie stavebného povolenia.
Druhostupňový orgán rozhodnutím zo dňa 2. novembra 2010, právoplatným dňa 25. novembra 2010, prvostupňové rozhodnutie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Medzitým Okresný prokurátor v Trenčíne podal proti rozhodnutiu o obnove protest č. Pd XXX/XX-X zo dňa 9. decembra 2011, ktorým navrhol zrušenie predmetného rozhodnutia o obnove v celom rozsahu pre jeho nezákonnosť. Prvostupňový správny orgán vyhovel protestu a rozhodnutie o obnove svojím rozhodnutím zo dňa 22. decembra 2011 zrušil, pričom bolo stanovené, že v ďalšom konaní sa má postupovať podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona. Žalobca v podanej žalobe namietal rozpor znenia výroku napadnutého rozhodnutia s ust. § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len Správny poriadok), keď žalovaný uviedol, že mení odvolaním napadnuté rozhodnutie (t.j. prvostupňové rozhodnutie), pričom následne uviedol, že časť výroku prvostupňového rozhodnutia sa nemení, ale vypúšťa (t.j. výrok, ktorým sa stavebníkovi uložila povinnosť do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia odstrániť zariadenie staveniska). Žalovaným týmto postupom uvedený výrok zrušil v celom rozsahu a nie zmenil, a preto je celý výrok nezrozumiteľný a javí sa akoby žalovaný rozhodol podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku. Žalovaný ďalej namietal obsah zmeneného výroku, ktorým určil postup, ako sa stavebníkovi uhradia náklady na prípravu a uskutočňovanie stavby, pretože je v rozpore s ust. § 127 ods. 3 stavebného zákona, podľa ktorého postup a rozhodnutie o náhrade je v pôsobnosti stavebného úradu. Správny orgán prvého stupňa, ako aj žalovaný nemohli vo svojich rozhodnutiach iba odkázať žalobcu s jeho nárokmi na iný orgán, ktorý nedisponuje právomocou a nie je príslušný podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona, ale mali samy určiť, ako sa žalobcovi uhradia náklady. Podľa § 40 ods. 4 pamiatkového zákona sa na nálezy objavené počas realizácie stavby vzťahuje § 127 stavebného zákona, z čoho vyplýva pôsobnosť stavebného úradu na nálezy objavené počas realizácie stavby, čo však žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia nerešpektoval. K viacerým pochybeniam došlo v priebehu konania, keď sa cestné úrady vrátane žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa riadili iba § 127 ods. 1, 2 stavebného zákona, hoci uvádzali postup podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona. Po rozhodnutí o národnej kultúrnej pamiatke nebolo zistené stanovisko krajského pamiatkového úradu t.j. po 6. júli 2009 a v spise nie sú doklady o údajných rokovaniach z 11. mája 2011, 13. júna 2011, 11. júla 2011, 16. augusta 2011. 12. septembra 2011 a 11. októbra 2011. Preto sa žalobca nemohol s nimi oboznámiť. Žalobca ďalej poukázal na rozpor medzi napadnutým rozhodnutím a pôvodným rozhodnutím vydaným žalovaným. Odmietol, že má zo zákona povinnosť predložiť projektovú dokumentáciu po vyhlásení národnej kultúrnej pamiatky na zmenu stavby bez toho, aby mu stavebný úrad predložil stanovené podmienky ochrany pamiatky, v dôsledku čoho považuje napadnuté rozhodnutie za predčasné. Poprel, že by súhlasil so zrušením stavebného povolenia, keďže v konaní sa vždy vyjadroval len v tom zmysle, že za existencie národnej kultúrnej pamiatky nemôže pokračovať v stavbe podľa pôvodnej projektovej dokumentácie, keďže nemal stanovené podmienky ochrany pamiatky. Poukázal na vznik stavu právnej neistoty na jeho strane, keď žalovaný výrok, ktorým sa stavebníkovi (žalobcovi) uložila povinnosť do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia odstrániť zariadenie staveniska prvostupňového rozhodnutia vypustil, ale nerozhodol sám o povinnosti pokračovať v konaní o odstránenie stavby. Celé konanie je v rozpore s § 33 Správneho poriadku, ako aj s ust. § 61 stavebného zákona, keďže v prvostupňovom konaní bolo bezdôvodne upustené od ústneho prerokovania veci a druhostupňový orgán nezvolal riadne ústne pojednávanie. Pri predvolaní účastníkov neboli vzaté do úvahy záujmy štátu, spoločnosti a účastníkov a nebolo rešpektované Odporúčanie č. 80 Rady Európy, pričom neposkytnutie priestoru na uplatnenie námietok účastníkov na hájenie práva a oprávnených záujmov je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Vo veci nebol dostatočne a úplne zistený skutkový stav, boli porušené zásady správneho konania, nebola zabezpečená súčinnosť s účastníkmi. Žalobca nebol vôbec informovaný o začatí stavených prác zo strany Mesta Trenčín v priestore staveniska (odo dňa 31. októbra 2012). Jedná sa o zasypanie stavebných výkopov, čím dochádza k porušovaniu práv žalobcu vyplývajúcich z vecného bremena, pričom ku dňu podania žaloby došlo takmer k úplnému zasypaniu stavebného výkopu na pozemku parc. č. XXX/XX, kat. úz. Q.. Taktiež došlo zo strany Mesta Trenčín k odstráneniu oplotenia staveniska, čím sa zasiahlo do vlastníckeho práva žalobcu. Na základe uvedených skutočností vyslovil názor, že okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia by žalobcovi hrozila závažná ujma.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že žalovaný v odvolacom konaní riešil len časť stavby podzemných parkovacích garáží, a to stavebný objekt ,,SO XXX - Dopravné napojenie“, ktorého lokalizáciu bližšie popísal. Uviedol, že samotná okružná križovatka - objekt SO - XXX je riešená na povrchu a predstavuje samostatný stavebný objekt situovaný mimo samotný hlavný objekt podzemných parkovacích garáží, pričom tvorí len jeho doplnkovú funkciu. Archeologický nález
v základovej jame, vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, je situovaný mimo priestor navrhovanej okružnej križovatky. Uviedol, že rozhodnutie žalovaného je výsledkom samostatného konania vedeného z podnetu stavebníka, doručenému na Mesto Trenčín dňa 16. augusta 2010. Žalovaný zastával názor, že v napadnutom rozhodnutí jednoznačne uvádza, že rozhodnutie mení výrok prvostupňového rozhodnutia ako celok, a to tak, že časť výroku vypúšťa (nie ruší), časť výroku mení na nové znenie a časť výroku sa nemení a ponecháva v platnosti. Nakoľko zákonodarca vzhľadom na obsah § 59 ods. 2 a 3 Správneho poriadku uprednostňuje, aby odvolací orgán rozhodol, kde je to možné, vo veci samej, postup podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku by mal byť výnimočný. Zastával názor, že vo svojom výroku rešpektoval § 127 ods. 3 stavebného zákona. V rozhodnutí určil, ako sa stavebníkovi uhradia náklady na prípravu a uskutočňovanie stavby, a to použitím pamiatkového zákona. Žalobca nesprávne uvádza, že žalovaný a správny orgán prvého stupňa mali určiť, ako sa uhradia žalobcovi jeho náklady v súvislosti so zrušením stavebného povolenia a zabránením realizácie stavby, nakoľko v zmysle stavebného zákona stavebný úrad len určí, ako sa stavebníkovi uhradia náklady na prípravu a uskutočňovanie stavby, na ktorú bolo stavebné povolenie zrušené. Sám žalobca v odvolaní voči rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa uvádza, že sa nedomáha toho, aby prvostupňový orgán určil súčasne so zrušením stavebného povolenia aj presnú výšku nákladov na prípravu a uskutočňovanie stavby. Vypustenie časti výroku rozhodnutia žalovaný vykonal z dôvodu, že na túto otázku odkazuje do konania o odstránení stavby, ktoré môže byť vykonané a vo veci rozhodnuté až po právoplatnom zrušení stavebného povolenia. Z popisu stavebného objektu i z vlastného poznania skutkového stavu na stavbe SO XXX konštatoval, že stavebné práce na objekte malej okružnej križovatky neboli realizované. Prvostupňový správny orgán listom č. J. XXX/XXXX/PD-XXX/Fo,Ga zo dňa 20. decembra 2011 oznámil začatie konania podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona, kde vyzval účastníkov o vyjadrenie k oznámeniu. Tvrdenie žalobcu, že sa nemohol oboznámiť s priebehom rokovaní v priebehu konania považoval za nesprávne, nakoľko prvostupňový správny orgán výzvou č. J. XXX/XXXX/PD-XXX/Fo zo dňa 20. decembra 2011 vyzval účastníkov konania, aby sa do 20 dní od jej doručenia vyjadrili pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia. Na základe výzvy sa k podkladom rozhodnutia prišiel žalobca oboznámiť dňa 4. januára 2012. Žalovaný vo svojom konaní vychádzal z § 61 ods. 2 stavebného zákona, pričom vyhodnotil len skutočnosti a podklady spisového materiálu zabezpečené prvostupňovým orgánom, s ktorými bol žalobca dostatočne informovaný. Žalobca v priebehu odvolacieho konania zaslal žalovanému ,,Vyjadrenie stavebníka k odvolaciemu konaniu“, kde neuviedol žiadne pripomienky k priebehu konania ani nežiadal o postup podľa § 21 Správneho poriadku. Žalobca dostal určené základné požiadavky na ochranu národnej kultúrnej pamiatky uvedené vo výzve Krajského pamiatkového úradu v Trenčíne zo dňa 29. septembra 2009, na ktoré však nereagoval. Námietku žalobcu, že správny orgán prvého stupňa nevzal do úvahy okolnosti daného prípadu týkajúce sa náročnosti projektovej dokumentácie, považoval žalovaný za účelovú, nakoľko projektová dokumentácia stavebného objektu SO XXX je jednoduchá. Upozornil na nepresné a nepodložené tvrdenia žalobcu, že dochádza k úplnému zasypaniu stavebného výkopu, čím eliminovali vykonané prípravné práce uskutočnené žalobcom podľa stavebného povolenia a tiež došlo k odstráneniu oplotenia staveniska a ďalších zariadení staveniska. Žalobca si týmto tvrdením zamieňa stavebné povolenie na podzemnú parkovaciu garáž a stavebné povolenie na samotný stavebný objekt SO XXX - Dopravné napojenie, kde neboli vykonané žiadne prípravné výkopové práce. Samotný priestor, kde sa mal realizovať objekt SO XXX, nebol v žiadnom štádiu platnosti stavebného povolenia na SO XXX uzatvorený, oplotený a nenachádzali sa na ňom, žiadne zariadenia staveniska a bol neprerušene funkčný. Nesúhlasil teda s tvrdením žalobcu, že okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia by žalobcovi hrozila závažná ujma. Na základe uvedeného zastával názor, že v prípade stavebného objektu SO XXX sa jedná výlučne o náklady na prípravu stavby. Záverom žalovaný vyjadril svoj názor, zhodný s názorom správneho orgánu prvého stupňa, že ak Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky rozhodnutím vyhlási nález za národnú kultúrnu pamiatku, nie je možné, aby v konaní podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona uviedlo, že nejde o nález významnej kultúrnej pamiatky. Záverom vyjadril nesúhlas s názorom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, že v konaní podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona musia potvrdiť, že ide o národnú kultúrnu pamiatku.
Krajský súd ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 244 a nasl. O.s.p.) preskúmal postupom podľa § 247 a nasl. O.s.p. zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov žaloby bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 2 O.s.p.. Dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je v súlade so zákonom, a preto ho zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, s poukazom na § 250j ods. 2 písm. c), d) a e) O.s.p..
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb, alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická, alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 127 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov ak pri konaní, alebo postupe podľa tohto zákona dôjde k nepredvídaným nálezom kultúrne cenných predmetov, detailov stavby, alebo chránených častí prírody, ako aj k archeologickým nálezom, určí stavebný úrad po dohode s príslušným orgánom hájacim osobitné záujmy podmienky zabezpečenia záujmov štátnej pamiatkovej starostlivosti, štátnej ochrany prírody a archeologických nálezov. Stavebník a organizácia uskutočňujúca stavbu, alebo zabezpečujúca jej prípravu, alebo vykonávajúca iné práce podľa tohto zákona, nález ihneď ohlási stavebnému úradu a orgánu štátnej pamiatkovej starostlivosti, prípadne archeologickému ústavu, alebo orgánu štátnej ochrany prírody a urobí nevyhnutné opatrenia, aby sa nález nepoškodil, alebo nezničil, pokiaľ o ňom nerozhodne stavebný úrad po dohode s orgánom štátnej pamiatkovej starostlivosti, prípadne archeologickým ústavom, alebo orgánom štátnej ochrany prírody. Stavebný úrad môže vydané stavebné povolenie zmeniť, alebo zrušiť, ak počas stavby dôjde k nálezu mimoriadne významnej kultúrnej pamiatky, ktorej význam potvrdí Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a určí ako sa stavebníkovi uhradia náklady na prípravu a uskutočňovanie stavby, na ktorú bolo stavebné povolenie zrušené.
Podľa § 40 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov o nálezoch, ktoré sa nájdu počas stavby, platia osobitné predpisy.
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov právo na primeranú náhradu a právo na náhradu majetkovej ujmy oprávnené osoby uplatňujú na pamiatkovom úrade v lehote do šiestich mesiacov od vzniku nároku a v rozsahu podľa osobitného predpisu, inak právo zanikne.
Podľa § 59 ods. 2, 3 zákona č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení, alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti, alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.
Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného č. AA/XXXX/XXXXX-XXX/MAT zo dňa 25. septembra 2012, ktorým bolo v zmysle § 59 ods. 2 Správneho poriadku zmenené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. N. XXXX/XXXX/XXXX/Fo zo dňa 15. februára 2012.
Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že žalobca ako stavebník začal stavebné práce po vydaní stavebného povolenia číslo J. XXXX/XXXX-XXX/Zm, Pk; E. XXXXX/XXXX zo dňa 12. októbra 2007 na stavbu „Podzemná parkovacia garáž - Trenčín centrum“, Objekt SO XXX - Dopravné napojenie. Pri hĺbení základovej jamy stavby došlo na stavebnom pozemku B. parc. č. XXX/XX (pôvodne B. parc. č. XXX/X), kat. úz. Q., k objaveniu archeologického nálezu, ktorého mimoriadny význam na návrh Pamiatkového úradu Slovenskej republiky potvrdilo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky vyhlásením za národnú kultúrnu pamiatku, a to rozhodnutím č. MK-XXXX/XXXX-XX/XXXX zo dňa 13. marca 2009 v spojení s rozhodnutím č. MK - XXX/XXXX-XX/XXXX zo dňa 22. júna 2009.
V zmysle § 40 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov o nálezoch, ktoré sa nájdu počas stavby, platia osobitné predpisy, kde pod poznámkou 37 k tomuto ustanoveniu sa uvádza § 127 stavebného zákona. Nakoľko v danom prípade ide o nález nájdený počas stavby, je potrebné postupovať podľa predmetného § 127 stavebného zákona.
V § 127 ods. 1 a 2 stavebného zákona je uzákonený postup zúčastnených osôb po objavení nálezu, aby nedošlo k jeho poškodeniu, alebo zničeniu, pričom žalobca takto postupoval a urobil nevyhnutné opatrenia. Krajský súd má zo spisu preukázané, že stavebný úrad po objavení nálezu posudzoval, či sú splnené podmienky na postup podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona, keď požiadal Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky o potvrdenie, že objavený archeologický nález predstavuje mimoriadne významnú kultúrnu pamiatku. V stanovisku Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 6. septembra 2011 sa uvádza, že predmetná pamiatka nemá charakter mimoriadne významnej kultúrnej pamiatky a nie je prípustný postup podľa § 127 stavebného zákona. Následne aj Krajský pamiatkový úrad Trenčín v stanovisku zo dňa 25. októbra 2011 uviedol, že sa stotožňuje s názorom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a v ďalšom stanovisku zo dňa 14. decembra 2011 potvrdil, že národná kultúrna pamiatka je zabezpečená proti poškodeniu resp. zničeniu.
Správny orgán prvého stupňa považoval stanovisko Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 6. septembra 2011 za nesprávne a v rozpore s jeho rozhodnutím č. MK - XXXX/XXXX-XX/XXXX zo dňa 13. marca 2009 v spojení s rozhodnutím č. MK - XXX/XXXX-XX/XXXX zo dňa 22. júna 2009 a ďalej konal podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona. Rozhodnutím N. XXXX/XXXX/XXXX/Fo zo dňa 15. februára 2012 zrušil stavebné povolenie J. XXXX/XXXX - XXX/Zm, Pk, E. XXXXX/XXXX zo dňa 12. októbra 2007 na stavbu: Podzemná parkovacia garáž - Trenčín, centrum, SO XXX Dopravné napojenie na pozemkoch B., parcela č. XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, kat. úz. Q., stavebníkovi uložil odstrániť zariadenie staveniska a určil, že o úhrade nákladov stavebníkovi (t.j. žalobcovi) na prípravu a uskutočňovanie stavby rozhodne stavebný úrad v samostatnom konaní.
Žalobca podal proti predmetnému rozhodnutiu včas odvolanie. Žalovaný v odvolacom konaní vyžiadal stanovisko nadriadeného orgánu Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky k vyjadreniu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 6. septembra 2011. V odpovedi zo dňa 6. augusta 2012 nadriadený orgán uviedol, že po zabezpečení ochrany pamiatky stavebný úrad určí ďalší postup podľa § 127 stavebného zákona na zmenu, alebo zrušenie stavebného povolenia. Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky už v pôvodnom usmernení zo dňa 7. marca 2011 uviedlo, že potvrdenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky o pamiatke mimoriadneho významu, alebo rozhodnutie o národnej kultúrnej pamiatke postačuje na postup podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona.
Odvolací orgán (žalovaný) sa zaoberal námietkami žalobcu a po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia rozhodnutím číslo I. zo dňa 25. septembra 2012 rozhodol o jeho zmene tak, že vypustil časť výroku rozhodnutia, ktorým sa stavebníkovi (v tomto konaní žalobca) uložila povinnosť do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia odstrániť zariadenie staveniska a zmenil časť výroku rozhodnutia, ktorým sa určil postup, ako sa stavebníkovi uhradia náklady na prípravu a uskutočňovanie stavby tak, že náhradu nákladov na prípravu a uskutočňovanie stavby, na ktoré bolo stavebné povolenie zrušené si stavebník (t.j. žalobca) uplatní v lehote do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, a to samostatným podaním návrhu na Pamiatkový úrad Slovenskej republiky a ak náhradu nedosiahne, rozhodne o nej príslušný súd. Ostatné časti výroku rozhodnutia ponechal nezmenené.
Proti predmetnému rozhodnutiu žalovaného podal včas žalobu žalobca, kde v bodoch VI. a XIV. uviedol námietky voči napadnutému rozhodnutiu. Krajský súd za dôvodné považuje len námietky žalobcu uvádzané v bodoch I. - V., týkajúcich sa chronológie prípadu. Krajský súd postup a konanie stavebného orgánu v zmysle § 127 ods. 3 stavebného zákona v danej veci považuje za možné, pretože sú dané zákonné podmienky a nie je to medzi účastníkmi sporné, a to vzhľadom na písomný a aj iný prejav žalobcu (podnet na začatie konania zo dňa 10. augusta 2010, jeho vyjadrenia v súdnom konaní sp. zn. 38Cb 130/2010). Žalobca svojim pôvodným vyjadreniam podsúva iný zmysel a význam, avšak súd to považuje za účelové.
O podanej žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného rozhodol tunajší súd tak, že tejto žiadosti nevyhovel a odklad vykonateľnosti nepovolil, pričom o tomto postupe žalobcu upovedomil oznámením zo dňa 28. decembra 2012.
V bode VI. žaloby žalobca poukazuje na neurčitosť a nezrozumiteľnosť výroku napadnutého rozhodnutia, keď výrok, ktorým, určil postup, ako sa stavebníkovi uhradia náklady na prípravu a uskutočňovanie v podstate zrušil, i keď uviedol, že ho vypustil, čo nasvedčuje postupu podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku a nie, ako žalovaný uviedol, § 59 ods. 2 Správneho poriadku.
Odvolací správny orgán môže za podmienok ustanovených v zákone dospieť k nasledovným záverom:
a/ odvolanie zamietne pre neprípustnosť, alebo preto, lebo bolo podané oneskorene,
b/ odvolanie zamietne pre bezdôvodnosť,
c/ odvolaniu vyhovie a napadnuté rozhodnutie zruší
- k takémuto postupu dochádza vtedy, ak je rozhodnutie nezákonné a vo veci netreba ďalej konať,
d/ odvolaniu vyhovie, napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti na nové konanie a rozhodnutie, tento postup prichádza do úvahy, ako boli zistené podstatné procesné vady a rozsah zisťovania skutkového stavu vyžaduje, aby ho vykonal správny orgán prvého stupňa a na základe nových zistení opätovne rozhodol vo veci,
e/ odvolaniu vyhovie a napadnuté rozhodnutie zmení, k zmene rozhodnutia dôjde spravidla vtedy, ak bol skutkový základ zistený správne, ale prvostupňový orgán nesprávne aplikoval hmotnoprávny predpis, prípadne ak rozsah došetrenia nepresahuje možnosti druhostupňového orgánu.
Pri zmene rozhodnutia môže ísť buď o čiastočnú zmenu, alebo o úplnú zmenu (v tomto prípade odvolací orgán svojím rozhodnutím prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu nahradí svojím rozhodnutím). Pri zmene rozhodnutia môže odvolací orgán zmeniť nielen výrokovú časť, ale aj odôvodnenie, prípadne ich časti.
Z ustanovenia § 59 ods. 2 a 3 Správneho poriadku v spojení s § 140 stavebného zákona, ako aj zo zhora uvedených zásad je zrejmé, že výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 25. septembra 2012, ktorým vypustil časť výroku rozhodnutia, ktorým sa stavebníkovi (žalobcovi) uložila povinnosť do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia odstrániť zariadenie staveniska a zmenil časť výroku rozhodnutia, ktorým sa určil postup, ako sa stavebníkovi uhradia náklady na prípravu a uskutočňovanie stavby tak, že náhradu nákladov na prípravu a uskutočňovanie stavby, na ktoré bolo stavebné povolenie zrušené si stavebník (t.j. žalobca) uplatní v lehote do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, a to samostatným podaním návrhu na Pamiatkový úrad Slovenskej republiky a ak náhradu nedosiahne, rozhodne o nej príslušný súd, pričom ostatné časti výroku ponechal nezmenené, nemá oporu v zákone. Žalovaný rozhodol uvedeným spôsobom, i keď v rozhodnutí na str. 6 konštatuje, že nezistil dôvody, ktoré by viedli k zrušeniu odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia, pričom súčasne dospel k záveru, že podmienky súvisiace so zrušením stavebného povolenia podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona nie sú vo výroku rozhodnutia určené v súlade so zákonom a rozhodnutie stavebného úradu zmenil. Krajský súd z týchto dôvodov považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezrozumiteľné, a preto ho zrušil.
V bode VII. žaloby žalobca namieta zákonnosť výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým žalovaný zmenil časť výroku, ktorým sa určil postup, ako sa stavebníkovi uhradia náklady na prípravu a uskutočňovanie stavby tak, že náhradu nákladov na prípravu a uskutočňovanie stavby, na ktoré bolo stavebné povolenie zrušené, si stavebník (t.j. žalobca) uplatní v lehote do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, a to samostatným podaním návrhu na Pamiatkový úrad Slovenskej republiky a ak náhradu nedosiahne, rozhodne o nej príslušný súd. Zákonnosť tohto výroku žalobca namietal z dôvodu, že o náhrade podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona je príslušný konať stavebný úrad a nie pamiatkový úrad v zmysle § 44 ods. 2 pamiatkového zákona. Krajský súd, napriek tomu, že napadnuté rozhodnutie je zrušené a žalovaný bude vo veci opäť konať a rozhodovať, považuje za potrebné konštatovať, že právny názor žalovaného na daný problém je správny. Stavebný orgán nemá kompetenciu na vyčíslovanie výšky náhrady a uhradzovanie nákladov a na prípravu a uskutočnenie stavby. Podľa názoru krajského
súdu si žalobca náhradu podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona v spojení s § 44 ods. 2 pamiatkového zákona musí uplatniť na príslušnom pamiatkovom úrade. Z uvedeného dôvodu námietka žalobcu nebola dôvodná.
K námietke žalobcu o nenariadení ústneho pojednávania v správnom konaní krajský súd konštatuje, že správny poriadok predpokladá dve formy správneho konania, a to ústnu formu a formu písomnú. Nariadenie ústneho pojednávania správnym orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis (§ 21 ods. 1 Správneho poriadku), pričom v ostatných prípadoch je len na zvážení konajúceho orgánu, či ústne pojednávanie nariadi, alebo nie. V danom prípade správne orgány postupovali podľa ustanovení stavebného zákona, ktorý v ustanovení § 61 ods. 1 stavebného zákona upravuje nariadenie ústneho pojednávania spojeného s miestnym zisťovaním, pričom v odseku 2 tohto ustanovenia umožňuje orgánu upustiť od ústneho pojednávania v prípade, ak sú mu dobre známe pomery staveniska. Krajský súd zastáva názor, že v danom prípade však skutkový stav veci nebol náležite a dostatočne zistený, a preto vyvstala potreba objasniť vec na ústnom pojednávaní. Zvolenie písomnej formy správneho konania bolo podľa názoru krajského súdu nepostačujúce.
V ďalšom konaní sa bude žalovaný zaoberať aj námietkami žalobcu v bodoch VIII., XII. a XIII. žaloby. Krajský súd, vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie je zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, považuje za predčasné sa k týmto námietkam vyjadrovať.
Námietka v bode IX. žaloby nie je predmetom konania, nakoľko predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného zo dňa 25. septembra 2012.
Námietka v bode X. žaloby je jednoznačne vyvrátená obsahom podnetu žalobcu na začatie konania podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona zo dňa 10. augusta 2010, ktorý doručil stavebnému úradu dňa 16. augusta 2010, kde sám požadoval zrušenie stavebného povolenia z roku 2007.
Námietka v bode XI. žaloby nie je dôvodná, pretože obsah rozhodnutia konania podľa § 127 ods. 3 stavebného zákona musí s týmto zákonným ustanovením korešpondovať. V zmysle § 127 ods. 3 stavebného zákona nemožno rozhodovať o odstránení stavby.
V ďalšom konaní je žalovaný viazaný právnym názorom súdu, ktorým je aj názor na ďalší postup v konaní (§ 250j ods. 7 O.s.p.).
Súd poznamenáva, že rozsudkom č.k. 11S/42/2012-78 zo dňa 19. februára 2013 zrušil na základe žalobcom podanej žaloby rozhodnutie žalovaného č. P. XXXX-XXX/XXXX-X/Pa zo dňa 24. septembra 2012, ktorým žalovaný, Krajský stavebný úrad Trenčín, rozhodol vo veci realizácie stavby „Podzemná parkovacia garáž - Trenčín, centrum“. Rozsudok zo dňa 19. februára 2013 nadobudol právoplatnosť dňa 4. apríla 2013 a vykonateľnosť dňa 8. apríla 2013.
Podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p., ak mal žalobca úspech celkom, alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú, alebo čiastočnú náhradu trov konania.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. a uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania v celkovej sume 393,50 eur, v zmysle trov vyúčtovaných právnym zástupcom žalobcu v podaní zo dňa 5. júna 2013. Trovy právneho zastúpenia žalobcu krajský súd priznal podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška“), keď s prihliadnutím na predmet konania bolo v danej veci potrebné určiť základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 4 cit. vyhlášky, podľa ktorého odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2012 predstavuje sumu 127,16 eur a v roku 2013 sumu 130,16 eur.
Trovy právneho zastúpenia žalobcu pozostávali z odmeny za 2 vykonané úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia podľa plnomocenstva zo dňa 24. októbra 2012 (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky) vo výške 127,16 eur a režijný paušál vo výške 7,63 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky), vyhotovenie žaloby zo dňa 20. novembra 2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky) vo výške 127,16 eur a režijný paušál vo výške 7,63 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a 20 % DPH vo výške 53,20 eur. Krajský súd priznal žalobcovi i náhradu iných trov, a to za zaplatený súd poplatok vo výške 70,00 eur. Žalobca si uplatnil náhradu aj za tretí úkon - vyjadrenie k podaniu žalovaného, ale súd mu túto náhradu nepriznal, pretože nebol súdom vyzvaný na tento úkon a aj vzhľadom na jeho obsah je tento úkon nadbytočný.
Úhrnom tak krajský súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v celkovej výške 393,50 eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť k rukám žalobcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je m o ž n é podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach /§ 42 ods. 3 O.s.p./ (z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.