Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (14)Rozsudok_12C-177-2011.pdf
PDF · 189.31 KB
Case nature
Area
Subarea
12C/177/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou, v právnej veci žalobcu: V. N., B., B. XX, zastúpeného IURISTICO, s.r.o., Štefánikova 26, Košice, proti žalovanému: POLYTRANS, s.r.o., Prešov, Bardejovská 24, IČO: 364 74967, zastúpený advokátom JUDr. Antonom Hajdukom, so sídlom Štúrova 101, Vranov nad Topľou, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
žalobu z a m i e t a ,
žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania 8.210,80 eur, na účet jeho právneho zástupcu, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa návrhom doručeným na tunajšom súde dňa 01.08.2011 domáhal, aby súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo strany žalovaného datovaná dňa 1. marca 2011 doručovaná žalobcovi poštou je neplatná, výpoveď z pracovného pomeru zo strany žalovaného datovaná 1. marca 2011 doručovaná žalobcovi osobne je neplatná, a pracovný pomer medzi účastníkmi konania naďalej trvá, a náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku žalobcu u žalovaného za obdobie od 1. júna 2011 až do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a náhrady trov konania.
Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 30. novembra 2007 so žalovaným uzatvoril pracovnú zmluvu na základe, ktorej u žalovaného pracoval ako hasič. V marci 2011 mu bola zo strany žalovaného doručená výpoveď z pracovného pomeru datovaná 1. marca 2011 v zmysle ustanovenia § 63 odseku 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. zákonníka práce v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len Zákonníka práce) z dôvodu nadbytočnosti, ktorú žalovaný doručoval prostredníctvom pošty, pričom opomenul zákonom predpokladaný spôsob doručovania výpovede s doručenkou a poznámkou do vlastných rúk.
Dňa 08.03.2011 počas dovolenky na pracovisku v sídle žalovaného sa snažil žalovaný opätovne mu doručiť totožnú výpoveď z pracovného pomeru datovanú dňa 1. marca 2011, ako výpoveď doručovanú osobne, ktorú odmietol s odôvodnením, že túto si prevzal poštou. Touto žalobou napadol neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou doručovanú poštou, a to z dôvodu podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s ustanovením § 38 ods. 1 Zákonníka práce. Výpoveď doručovanú osobne považuje, za neplatnú z dôvodu porušenia ustanovenia § 74 Zákonníka práce a v spojení s § 17 ods. 2 Zákonníka práce. V tejto súvislosti poukázal na hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede a to pokiaľ ide o účasť zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného pomeru výpoveď síce bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov, avšak takéto konštatovanie je neurčité pre posúdenie splnenia všetkých obligatórnych náležitosti požadovaných na prerokovanie výpovede.
Okrem vyššie uvedených dôvodov poukázal žalobca aj na to, že pre porušenie zásad obsiahnutých v ustanovení čl. 1 Zákonníka práce a § 13 Zákonníka práce porušením zásady diskriminácie a rovnakého zaobchádzania so zamestnancami pracovnoprávnych vzťahov bola výpoveď neplatná a to či už doručovaná poštou alebo osobne.
Žalobca poukázal na to, že nerovné zaobchádzanie zo strany žalovaného vo vzťahu k jeho osobe pramení zo skutočnosti, že v dôsledku pracovného úrazu utrpeného dňa 31.03.2010 s poškodením zdravia a popálení a, že skutočným dôvodom skončenia jeho pracovného pomeru neboli organizačné zmeny, ale následky jeho pracovného úrazu, ktoré ho nerobili nespôsobilým na výkon jeho práce, pre žalovaného mali zjavne negatívny účinok, kde na podklade simulovanej organizačnej zmeny ukončil s ním pracovný pomer. Bezprostredne po jeho pracovnom úraze žalovaný bez ďalšieho prezentoval svoj zámer skončiť s ním pracovný pomer z jediného dôvodu a to zdravotného poškodenia spôsobeného pracovným úrazom a táto skutočnosť prispela k jeho frustrácii a sklamaniu, s ktorým sa vyrovnával v rámci absolvovaných úrazových psychologických vyšetrení jeho presvedčenie potvrdzujú aj časové súslednosti a okolnosti daného prípadu a samotná skutočnosť, že s nikým iným nebol v tom čase skončený pracovný pomer z dôvodov proklamovaných organizačných zmien. Toto konanie žalovaného, ktorým ho z dôvodu jeho zdravotného postihnutia sledujúc nelegitímny cieľ výrazne znevýhodnil oproti ostatným zamestnancom porovnateľnej situácii, podľa neho nesie znaky diskriminačného konania. Dôvodom skončenia jeho pracovného pomeru výberu jeho osoby, ako nadbytočného zamestnanca, bolo motivované jeho zdravotným postihnutím.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil poukázal na to, že považuje výpoveď doručenú dňa 08.03.2011 za platne doručenú v prítomnosti zástupcov zamestnancov žalovaného p. J., p. Š., pričom žalobca odmietol prevziať výpoveď. O jej obsahu bol upovedomený. Splnená bola aj hmotnoprávna podmienka prerokovania predmetnej výpovede v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka práce. Čo sa týka porušenia zákazu diskriminácie uviedol, že sa správal voči svojím zamestnancom rovnako. Príčinou v danom prípade bolo zníženie počtu pracovníkov na danom úseku z devätnástich pracovníkov na pätnásť, v priebehu dvoch rokov a v súčasnosti aj ostatní pracovníci ukončujú pracovný pomer. Spoločnosť oznámila hromadné prepúšťanie a postupne zastavuje výrobu. V spoločnosti neostane žiadny zamestnanec v robotníckom zaradení. Pri redukovaní zamestnancov v konkrétnych prípadoch sa vychádzalo z odbornosti, skúsenosti a univerzálnosti toho - ktorého zamestnanca. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom svedkov, listinnými dôkazmi a to pracovnou zmluvou žalobcu so žalovaným, výpoveďou zo dňa 01.03.2011, správou nemocnice Košice
- Šaca, lekárskou správou B.. Ľ. E., lekárskym posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, rozhodnutím sociálnej poisťovne zo dňa 29.03.2011, kópiou doručenky registračným listom žalobcu, výpisom uznesenia z rokovania závodného výboru konaného dňa 28.02.2011, výpoveďou z 01.03.2011, výsluchom žalobcu, výsluchom zástupcu žalovaného, výsluchom svedka T. L., W. Š.Í., M. J., R. Q., X. H., Š. V., W. N., W. O., Q. N., výpisom zo živnostenského registra žalobcu zo dňa 08.02.2012, dochádzkou žalobcu za mesiac február až máj 2011, doložením presnej špecifikácie práceneschopností, dovolenky, dennej práce, nočnej práce, popisom pracovného miesta žalobcu, prehľadom pre určených zamestnancov na úseku ZHU, prehľadom prepúšťaných zamestnancov spoločnosti žalovaného od januára 2008 do decembra 2011, internou smernicou o sledovaní a vyhodnocovaní pracovného času, rozhodnutím zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 21.02.2011, žiadosťou o prerokovanie výpovede, zápisom o odmietnutí prevzatia výpovede žalobcom zo dňa 08.03.2011, záznamom z rokovania so zamestnancom žalobcom v súvislosti s organizačnými zmenami zo dňa 25.02.2011, ako aj emailovej korešpondencie medzi žalobcom a žalovanou spoločnosťou, dohodou o skončení pracovného pomeru datovanou 14.06.2010, skončením pracovného pomeru dohodou, návrhom zo dňa 14.06.2010, obsahom kolektívnej zmluvy za obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2009 pre žalovaného.
Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 18.09.2012 č.k. 12C 177/2011-168 tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania.
Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, o, ktorom rozhodoval odvolací súd uznesením č.k. 21Co Pr 2/2013, 21Copr 3/2012 - 226 zo dňa 11.06.2013, ktorým zrušil rozsudok a uznesenie a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvolací súd k namietanému nesprávnemu záveru súdu prvého stupňa pri posúdení neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného z dôvodu podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s ustanovením § 38 ods. 1 Zákonníka práce súhlasil s prvostupňovým súdom, že v prejednávanej veci je možné považovať zásielku aj napriek pochybeniu, že zásielka nebola doporučenou zásielkou a neobsahovala poznámku do vlastných rúk, pritom, že výpoveď bola doručená žalobcovi osobne, za platnú. Odvolací súd v ďalšom poukázal na to, že nenašiel dôvody pre nerešpektovanie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukazoval prvostupňový súd.
K namietanému nesprávnemu právnemu záveru prvostupňového súdu o otázke nesplnenia hmotnoprávnej podmienky podľa ustanovenia § 74 Zákonníka práce v spojení s § 17 ods. 2 Zákonníka práce sa odvolací súd taktiež stotožnil s prijatým právnym záverom, pričom poukázal na to, že vychádzal pri rozhodovaní o tejto otázke, respektíve splnením právnej podmienky výpovede zo skutkových zistení, ktoré majú svoj podklad dokazovaní a prijatý právny záver považoval za správny. Aj podľa názoru odvolacieho súdu zamestnávateľ splnil povinnosť vopred prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa s príslušným odborovým orgánom podľa § 74 Zákonníka práce.
K námietke porušenia zásady rovného zaobchádzania obsiahnutý v ustanovení článku 1 a § 13 Zákonníka práce v spojení s antidiskriminačným v zákonom (zák. č. 35/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov). Akceptoval odvolací súd žalobcom prednesené námietky, že čo do tejto otázky nezistil prvostupňový súd dostatočne skutkový stav a na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu tak prijal nesprávny právny záver.
Odvolací súd zastal názor, že žalobca predložil také skutočnosti, ktoré bolo potrebné vo veci samej posúdiť ako skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k jeho diskriminácii na základe zdravotného stavu žalobcu a dôkazné bremeno sa presunulo na žalovaného ako zamestnávateľa. V tomto smere podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd nerealizoval potrebné dokazovanie. Odvolací súd mal zato, že z takto zisteného skutkového stavu nemožno prijať záver, že žalovaný preukázal, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, keď sa žalobca cíti byť poškodený z dôvodu neuplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania. Bolo na žalovanom, aby predložil súdu dôkazy, skutočnosti, z ktorých je možno dôvodne usudzovať, že k nepriamej diskriminácii nedošlo. Odvolací súd ďalej podotkol, že pokiaľ ide o otázku preskúmavania rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene je nutné pripustiť, že striktná a bez výnimočná aplikácia tohto pravidla by neumožňovala účinnú obranu zamestnancovi, napríklad situácii, keby by zamestnávateľ účelovo zrušili jeho pracovné miesto, aby si vytvoril predpoklady pre uplatnenie výpovede pre nadbytočnosť zamestnanca. V prejednávanej veci však žalobca tvrdí, že dôvodom jeho výberu ako nadbytočného zamestnanca mal byť jeho zdravotný stav, respektíve poškodenie jeho zdravia, a teda nejde o preskúmavanie samotného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, tak odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a nesprávneho právneho záveru, ako aj z dôvodu odňatia možnosti žalobcovi konať pred súdom. Uložil súdu prvého stupňa vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu posúdiť skutočnosti, ktoré boli poukazované žalobcom a ktoré mali byť dôvodom, že pri výbere jeho osoby ako nadbytočného zamestnanca porušil zamestnávateľ zásadu rovnakého zaobchádzania a vyžiadať od žalovaného dôkazy na preukázanie, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania a že pri jeho výbere nebolo kritériom výberu poškodenie zdravia, tak ako to tvrdil žalobca.
Súd vo veci doplnil dokazovanie výsluchom svedkov navrhovaných zo strany žalovaného a to R.. F. B., opätovným výsluchom žalobcu, W.. W. Š., ústnym vyjadrením žalobcu, výsluchom svedka W. F., T. Z., V. Q., W. L., listinnými dôkazmi vyjadrením žalovaného zo dňa 29.10.2013, vyjadrením žalobcu zo dňa 01.11.2013, rozpisom zmien pre rok 2011, rozpisom zmien pre rok 2010, smenovkou žalobcu za obdobie od 01.01.2011 do 31.05.2011, zápisom z mesačnej porady za jún 2009, posudkom o zdravotnej spôsobilosti na výkon práce žalobcu, mesačným záznamom o dochádzke a čase strávenom na pracovisku pracovníkmi T. Z., W. L., M. W., V. Z., W. G., V. Q., W. F., osvedčením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 23.10.1992, kuričským preukazom, preukazom obsluhy motorových vozidiel, preukazom obsluhy stavebného stroja, osvedčením o absolvovaní kurzu strojníka na obsluhu kolesových nakladacích a vykladacích strojov, osvedčením žalobcu o absolvovaní kurzu strojníka na obsluhu lopatových rýpadiel, preukazom viazača bremien, preukazom obsluhy regulačnej
stanice zemného plynu, zváračským preukazom, osvedčením o absolvovaní školenia vodičov cestných motorových vozidiel a ostatným obsahom spisu, pričom si tento skutkový stav :
Žalobca ako zamestnanec uzatvoril dňa 30.11.2007 so žalovaným pracovnú zmluvu. Podľa pracovnej zmluvy žalobca vykonával pracovnú činnosť a pracovnom zaradení hasič - strojník. Obsahom pracovnej náplne bolo poskytovanie informačnej služby na vrátnici, hospodárske práce v areáli firmy technologický pracovník podľa osobitných pokynov a ďalšie práce podľa pokynov nadriadeného s miestom výkonu práce Prešov, Bardejovská č. 24.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaný doručoval žalobcovi výpoveď v zmysle ustanovenia § 63 odseku 1 písm. b) zákonníka práce datovanú dňom 01.03.2011 z dôvodu rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, t. j. zníženie stavu zamestnancov strediska ZHÚ za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Z tohto dôvodu sa stal žalobca nadbytočným a nie je možné ho ďalej zamestnávať a zamestnávateľ nemá možnosť iného primeraného pracovného zaradenia. Dĺžka výpovednej doby je 2 mesiace, ktorá začína plynúť dňom 01.04.2011 a končí sa dňom 31.05.2011, s ktorým sa končí aj pracovný pomer taktiež žalobca bol poučený, že v súlade s ustanovením § 76 ods. 1 Zákonníka práce mu bude po skončení pracovného pomeru vyplatené odstupné vo výške dvojmesačného priemerného zárobku aj informácia, že v súlade s ustanovením § 74 Zákonníka práce bola výpoveď daná zamestnávateľom prerokovaná so zástupcami zamestnancov. Medzi účastníkmi konania taktiež nebolo sporné, že predmetná výpoveď bola doručovaná poštou - obyčajnou poštovou zásielkou. Na poštovú prepravu bola daná dňa 04.03.2011. Súd mal preukázané, že dňa 08.03.2011 v sídle žalovaného bola žalobcovi osobne opäť doručovaná totožná výpoveď zo dňa 01.03.2011, ktorú odmietol prevziať s odôvodnením, že táto mu už bola doručená poštou ( č.l. spisu 25) . Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že dňa 21.02.2011 žalovaný vydal rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách s cieľom zvýšiť efektívnosť práce ku dňu 28.02.2011, znížením počtu zamestnancov zo strediska závodného hasičského útvaru (ďalej ZHÚ) a nariadil v priebehu mesiaca február 2011 vykonať potrebné zmeny týkajúce sa zamestnancov pracujúcich na danej prevádzke s využitím preradenia zamestnancov na existujúce náhradné pracovné miesta, bolo uvedené, bolo zrušené jedno pracovné miesto hasič - strojník.
Zo záznamu zo dňa 25.02.2011 (č. l. spisu 39) mal súd zistené, že došlo k prerokovaniu výpovede so zamestnancom - žalobcom a žalovaným v súvislosti s organizačnými zmenami na stredisku ZHÚ na základe písomného rozhodnutia žalovaného, s tým že ku dňu 28.02.2011 počet zamestnancov sa na stredisku znižuje, zamestnávateľ nemá voľné pracovné miesta a na základe vyššie uvedeného sa pracovný pomer skončí.
Základná organizácia odborov pri KRONOSPAN SK, s.r.o. obdržala a prerokovala návrh výpovede danej žalobcovi, ako aj rozhodnutie o organizačných zmenách zamestnávateľa, čo mal súd preukázané zo svedeckých T. L. a M. J. a z výpisu uznesenia z rokovania ZV OZ pri KRONOSPAN SK, s.r.o. zo dňa 28.02.2011.
Svedok T. L. uviedol, že im boli doručené listiny týkajúce sa rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách a súvisiace listiny s konkrétne uvedeným zrušením pracovného miesta hasič - strojník a konkrétne s uvedeným menom žalobcu. Táto skutočnosť bola prejednávaná, bol oslovený nadriadený žalobcu na vyjadrenie, nakoľko mali vedomosť, že žalobca nastúpil do práce po práceneschopnosti, o prerokovaní bol spísaný záznam. Z listinných dôkazov mal súd preukázané, že žalobca listom zo dňa 01.06.2011 doporučene do vlastných rúk doručil 01.06.2011 žalovanému oznámenie, že trvá na ďalšom zamestnávaní z toho dôvodu, že považuje predmetnú výpoveď za neplatnú.
V priebehu účastníckeho výsluchu žalobca uviedol, že zamestnávateľ sa s ním prostredníctvom zamestnanca R.. J. telefonicky kontaktoval v čase, keď čerpal dovolenku, pričom bol informovaný, že bolo rozhodnuté o tom, že mu bude daná výpoveď a či s tým súhlasí, na to sa sám vyjadril, že sa poradí s právnikom. Telefonicky oznámil zamestnávateľovi, aby mu bola zaslaná výpoveď poštou k čomu aj došlo. Pri jeho nasledujúcom príchode na pracovisko, mu bola opätovne doručovaná totožná výpoveď, ktorú odmietol prevziať s tým, že oboznámil, že táto mu bola doručená poštou. Čo sa týka namietaného dôvodu neplatnosti výpovede z dôvodov porušenia zásady zákazu diskriminácie a nerovnakého zaobchádzania
so zamestnancami pracovnoprávnych vzťahoch žalobca uviedol, že utrpel pracovný úraz na jar roku 2010 v dôsledku, ktorého bol dlhodobo liečený. Po návrate z nemocnice telefonicky sa s ním kontaktovali zamestnanci zamestnávateľa, pričom mu bola kladená otázka, či nemá záujem skončiť pracovný pomer, keďže mal byť už problémovým zamestnancom v dôsledku prekonaného úrazu a zdravotných problémov. Uviedol, že domov mu elektronickou poštou bola doručená žiadosť a dohoda o skončení pracovného pomeru pripravená v jeho mene. Tvrdil, že vedel o tom, že zamestnávateľ sa informoval, kedy končí práceneschopnosť, pri lekárskych prehliadkach stretával R.. J. a mal podozrenie, že tento sa chodil formovať o jeho zdravotnom stave, a mal vedomosť o tom, že ním bolo konštatované, že zbytočne predlžuje svoju práceneschopnosť.
Žalobca na otázku právneho zástupcu žalovaného z čoho dovodil tento pocit, že by zamestnávateľ porušil zákaz diskriminácie a nerovného zaobchádzania, uvádzal, že od počiatku mal pocit zo strany zamestnávateľa, že sa ho chce „zbaviť“, pretože bol dlhodobo práceneschopný a bolo nutné zabezpečovať jeho zastupovanie, s čím vznikli finančné výdavky na strane zamestnávateľa pri platení nadčasov pre iných zamestnancov. V čase kedy už mal nastúpiť do zamestnania po ukončení práceneschopnosti, jeho miesto bolo už prakticky obsadené. Nemal zadeľovanú prácu tak ako pred úrazom a boli mu ukladané činnosti napr. pozametať sklad. Napriek tomu, že absolvoval zdravotnú prehliadku a lekárom bolo konštatované, že je schopný vykonávať nočnú prácu, bol zadeľovaný len na denné zmeny. Z týchto dôvodov mal pocit, že sa s ním ďalej „nepočíta“ (uvedené bolo však až po doručení výpovede, ako mal súd z vykonaného dokazovania preukázané). Žalobca poukazoval na to, že v čase, keď mu bola doručovaná elektronickou formou dohoda o skončení pracovného pomeru, bolo mu oznamované, že bude problémovým pracovníkom (ktorým pracovníkom žalovaného tak mal byť definovaný ako problémový, žalobca však neuviedol) a preto mu aj sami poslali výpoveď. Zamestnávateľ čakal na to kedy končí práceneschopnosť a mal pocit, že v tomto období sa aj rozhodlo o tom, že dostane výpoveď, pritom si pracovný úraz nezapríčinil sám, ale zamestnávateľ.
Vo veci bol vypočutý priamy nadriadený žalobcu (zaradený u žalovaného ako vedúci bezpečnosti a vedúci závodného hasičského zboru), ktorý uviedol, že v čase pred znižovaním stavu zamestnancov a likvidáciou výroby bolo zamestnaných 22 hasičov. Zaraďovaní boli podľa výkonnosti, aktivity a odbornosti, ako aj prístupu k práci. Poukázal na to, že žalobca bol niekde v strede, v čase jeho prepustenia zostalo na pracovisku ešte 6 hasičov. Pri výbere toho - ktorého zamestnanca pri znižovaní oslovoval zamestnancov, ktorí mali záujem o skončenie pracovného pomeru formou dohody, tak tomu bolo aj v prípade žalobcu, keď mu bolo oznámené rozhodnutie o organizačnej zmene t. j. o znižovaní stavu zamestnancov. Počas práceneschopnosti žalobcu neriešil otázku jeho prepustenia zo zamestnania a uvádzal, že počas návštev v čase žalobcovej práceneschopnosti sám žalobca spomínal, že má obavy z prepustenia, v tomto čase už prebiehalo hromadné prepúšťanie, na pracovisku boli desiati z pôvodného počtu hasičov. Zo svojho hľadiska uviedol, že v prípade rozhodnutia o rozviazaní pracovného pomeru so žalobcom išlo o objektívne rozhodnutie.
Personálny manažér žalovaného vo veci uviedol, že odborovému orgánu bolo predložené rozhodnutie o organizačnej zmene a následne aj žiadosť o prerokovanie výpovede žalobcu. V ďalšom poukázal na to, že pri každej organizačnej zmene oslovovali zamestnancov, či majú záujem o rozviazanie pracovného pomeru dohodou, ako to bolo v prípade žalobcu. Poukázal na to, že žalobca reagoval tak, aby mu bol túto dohodu, jej vzor bol zaslaný, čo aj vykonal elektronickou formou z dôvodu, že v tomto čase bol žalobca práceneschopný. Svedok poprel, že by bolo žalobcovi navrhované prerušenie práceneschopnosti, alebo nariaďované úrazové psychologické vyšetrenie, potvrdil, že po dlhodobej práceneschopnosti požiadal žalobcu, aby sa podrobil vykonaniu preventívnej zdravotnej prehliadky. Zdravotný stav žalobcu u podnikového lekára nikdy nekonzultoval, aj keď sa raz stretli v priestoroch ambulancie. Poukázal na to, že podľa jeho názoru skončenie pracovného pomeru predbiehalo objektívne, že z celkového počtu 372 zamestnancov došlo k zníženiu na počet 40 zamestnancov, len jediný žalobca mal pocit, že toto jeho skončenie pracovného pomeru bolo nerovným zaobchádzaním.
Vo veci boli vypočutí spolupracovníci žalobcu, R. Q. vo veci uviedol že žalobca mu spomínal, aj keď ho bližšie nepoznal, že s ním v práci „nejak kývu“ s tým, že mal na mysli prideľovanie práce. Vo všeobecnosti svedkovia X. H., W. N., W. O., uvádzali, že nepociťovali nepriateľské prostredie u zamestnávateľa. Žalobca sa nikdy nesťažoval, že by mal pocit, že s ním chce zamestnávateľ ukončiť pracovný pomer z toho dôvodu, že ide o problémového zamestnanca v dôsledku prekonaného úrazu. Š. V. uviedol, že nepriateľské prostredie pociťoval, nakoľko zamestnávateľ od neho požadoval “neľudské výkony“. Vyššie
uvádzaní svedkovia zhodne potvrdili, že zamestnávateľ im dobrovoľné skončenie pracovného pomeru neponúkal. Naopak svedok Q. N. uvádzal, že sám požiadal o rozviazanie pracovného pomeru, nakoľko sa dohodol so zamestnávateľom. Svedok uviedol, že zmeny mali rozdelené v štvordennom cykle. Výkon práce bol aj na vrátnici ako strážna služba, neskôr túto činnosť vykonávali aj zamestnanci z výroby a hasiči vykonávali údržbárske práce, ako napríklad kosenie areálu.
Žalobca v priebehu konania poukazoval na tú skutočnosť, že žalovaný nevyvrátil v priebehu konania tvrdenie nerovného zaobchádzania v súvislosti so skončením jeho pracovného pomeru, ktoré pozoroval vo výbere jeho osoby ako nadbytočného zamestnanca z pohnútky jeho zdravotného poškodenia spôsobeného pracovným úrazom. Poukazoval na to, že na žalovanom je, aby preukázal svoje správanie a objektívne ho odôvodnil s poukazom na ustanovenie antidiskriminačného zákona v zmysle, ktorého ako náhle sa osoba cíti poškodená nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania a predloží súdu alebo inému príslušnému orgánu v skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácií prislúcha žalovanému preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca poukázal na to, že znevýhodňujúce správanie žalovaného vo vzťahu k nemu bolo aj zadeľovanie v práci v porovnaní pred a po jeho úraze, kde navrhol vykonať dokazovanie prehľadu zmien všetkých zamestnancov ZHÚ v období pred aj po úraze. Taktiež nerovné zaobchádzanie vo vzťahu k nemu preukazuje aj to, že v čase jeho práceneschopnosti dňa 14. júla 2010 t.j. 9 mesiacov pred doručením výpovede z pracovného pomeru za účelom dobrovoľného skončenia pracovného pomeru mu už žalovaný zaslal spolu s pripravenou žiadosťou o skončenie pracovného pomeru dohodou dohodu o skončení pracovného pomeru. Ak sa žalovaný bránil proti týmto tvrdeniam, že malo ísť o „bežnú prax“ pokúsiť sa o dobrovoľné skončenie pracovného pomeru, vypočutí svedkovia toto tvrdenie vyvrátili.
Z predloženej evidencie dochádzky u žalobcu mal súd zistené, že žalobca nastúpil po práceneschopnosti do práce dňa 26.03.2011 v sobotu o 5.38 hod. dňa 27.03.2011 evidencia preukazuje, že žalobca zabudol kartu, dňa 28.03.2011 taktiež zabudol kartu, pričom vykonal nočnú zmenu, ďalším dňom kedy žalobca vykonával pracovnú činnosť je 30.03.2011 od 5.36 hod. do 18.08 hod. Nasledujúce dni v mesiaci evidencia preukazuje, že žalobca vykonával denné zmeny, ale aj v sobotu. Z popisu pracovného miesta žalobcu mal súd zistené, že žalobca mal určenú zmennosť a flexibilné zaradenie do zmien. Podľa podrobnej náplne práce mal na starosti zverenú techniku, prácu na vstupnej vrátnici, prácu operátora, obsluhu technických zariadení požiarnej ochrany, kontrolu a servis technických zariadení požiarnej ochrany, kontrolu a servis technických zariadení požiarnej ochrany, technologické práce na lisoch, prevoz kontajnerov s drevnou hmotou, upratovacie a čistiace práce, asistenčné služby pri prácach so zvýšeným požiarnym nebezpečenstvom, vodič pohotovostného vozidla, obsluha nakladačov, kosenie trávnatých úloh, údržba terénu, polievanie ciest, spevnených úloh a skládok drevnej hmoty, odpratávanie snehu a údržba ciest a chodníkov v zimných mesiacoch.
Štatutárny zástupca žalovaného vo veci poukazoval na tú skutočnosť, že pred štyrmi až piatimi rokmi mala firma približne 400 zamestnancov, z ktorých k 19.01.2012 bolo týchto zamestnancov 40, približne 18 zamestnancov je v aktívnom výkone práce, pričom ďalších prenajíma firma v prospech iných spoločností. Pracovníci ukončujú účtovacie práce, zabezpečenie firmy, pričom polovica z týchto pracovníkov do konca roka ukončí pracovný pomer. Čo sa týka konkrétneho výberu pracovníkov, s ktorými mal byť ukončený pracovný pomer poukázal na to, že svojim podriadeným doporučoval pri výbere brať ohľad na motivovaných pracovníkov, ktorí majú záujem naďalej pracovať nakoľko vo firme bola napätá situácia a niektorí toto napätie zle znášali, ďalej doporučoval vyzvať tých, ktorí dobrovoľne mali záujem ukončiť pracovný pomer, alebo by súhlasili s výpoveďou, v žiadnom prípade nebol vykonávaný žiadny nátlak a skutočnosť či sa chcú zamestnanci dohodnúť na ukončení pracovného pomeru bola ponechaná na ich vôli, následne výber bol motivovaný skutočnosťou, aká bola kvalifikácia toho - ktorého pracovníka, tak aby mohol zvládnuť viac druhov práce, uprednostnil univerzálnosť, poprel, že by bol robený výber zamestnanca pre iné dôvody.
Z chronológie predloženej žalovaným mal súd zistené, že k znižovaniu počtu zamestnancov v rokoch 2008 až 2011 dochádzalo takto: február 2008 celkom 372 zamestnancov a 22 zamestnancov závodného hasičského útvaru, január 2009 celkom 308 zamestnancov a 13 zamestnancov závodného hasičského útvaru, október 2009 celkom 172 zamestnancov a 8 závodného hasičského útvaru, marec 2010 celkom 166 zamestnancov a 8 závodného hasičského útvaru, marec 2011 celkom 118 zamestnancov a 7 závodného hasičského útvaru, júl 2011 celkom 103 zamestnancov z toho 5 závodného hasičského
útvaru, december 2011 celkom 40 zamestnancov z toho štyria zamestnanci závodného hasičského útvaru.
Žalovaný vo veci poukázal na to, že v mesiaci marec 2011 rozhodol štatutárny orgán spoločnosti o organizačných zmenách, ktoré sa týkali štrnástich zamestnancov, dvoch zamestnancov zo strediska závodného hasičského útvaru (ZHÚ). Všetci štrnásti zamestnanci dostali v mesiaci marci 2011 výpoveď, alebo bola uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru. Na stredisku ZHÚ dostal v mesiaci marci výpoveď žalobca a V. Z.. Vzhľadom k tomu, že žalobca mal pracovný pomer kratší ako 5 rokov, mal výpovednú dobu 2 mesiace. Zamestnanec, ktorý pracoval dlhšie ako 5 rokov z tohto dôvodu mal výpovednú dobu 3 mesiace, na základe organizačných zmien, ktoré spoločnosť realizovala v mesiaci marec 2011, odišli z ich spoločnosti traja zamestnanci.
Svedok R.. F. B. pracuje u žalovaného v pozícii ekonomického riaditeľa, čo sa týka celej spoločnosti, poukázal na to, že táto vstúpila na slovenské trhy v roku 1997 ako firma prosperujúca, rozvíjajúca sa vo výrobnom procese, v obchode. V rokoch 2005 - 2007, 2008 išlo o stabilizovanú firmu. Následne ohľadom nervozity na trhu, prepuknúcej v roku 2008, došlo k výraznému prepadu predaja výrobkov spoločnosti, rapídne klesal ekonomický stav firmy a z toho dôvodu bola potrebná aj akcia zo strany manažmentu spoločnosti. Najvýraznejšie prepukla v roku 2009. Z toho dôvodu boli potrebné teda rôzne ekonomické úsporné opatrenia. Obrat spoločnosti v roku 2007 bol cca 127 miliónov eur. Naproti tomu nasledujúci rok 2008 a najmä druhá polovica roku 2008 to bolo len 75 miliónov eur. Išlo o pokles 40 %, táto situácia si vynútila organizačné zmeny, a to najmä redukciu menej výhodných, menej rentabilných výrob, a teda došlo aj k prepúšťaniu zamestnancov. Pristúpilo sa k redukcii celkového stavu zamestnancov, najprv nastupovala redukcia zamestnancov v technologickej oblasti, to znamená zamestnancov pohybujúcich sa vo výrobnej činnosti, následne aj ekonomickej činnosti a takisto aj pri údržbe areálu. Situácia si vyžadovala radikálne riešenia. Z pôvodného stavu zamestnancov 375 v roku 2007 ku dnešnému stavu je v súčasnosti zamestnaných 12 zamestnancov.
O týchto redukciách bolo rozhodované, na základe rozhodnutia tzv. vyššieho manažmentu, ktorý sídli mimo územia Slovenskej republiky a týkalo sa to celkovej skupiny spoločnosti Kronospan, celosvetovo. Boli stanovené limity pre jednotlivé technologické procesy spoločnosti a takisto aj na obslužné činnosti. Čo sa týka samotnej redukcie zamestnancov, kto rozhodoval, k akému termínu, kto bude prepustený zo zamestnania, bol zaužívaný projekt, že o tom rozhodoval vždy priamy nadriadený po porade alebo po doporučení so svojím nadriadeným.
Čo sa týka kritérií pri výbere toho ktorého zamestnanca, išlo o pracovné schopnosti v prvom rade a v druhom rade o univerzálnosť, čím zamestnanec dokázal viac činností na tom konkrétnom svojom oddelení, a taktiež ochota spolupracovať. Toto boli základné kritériá.
Čo sa týkalo externej spoločnosti, s ktorou bola uzatvorená zmluva na činnosti na vrátnici, v danom prípade boli prioritné dva dôvody: úspora, ďalším dôvodom bolo to, že už dochádzalo k prepúšťaniu zamestnancov vo všetkých oblastiach a išlo o kmeňových zamestnancov, ktorí sa medzi sebou poznali, čím by mohlo dôjsť k dohode ohľadom vynášania drobného investičného materiálu. Čo sa týka ďalšieho dôvodu, týkalo sa to pracovníkov požiarneho útvaru, ktorí práve vykonávali tieto práce na vrátnici, aj ich počet bol znižovaný a teda pri redukcii počtu týchto zamestnancov bolo efektívnejšie, ak vykonávali práce, ktoré dovtedy vykonávali okrem teda požiarnej prevencie.
Svedok poukázal na to, že sa pri redukcii počtu zamestnancov postupovalo na základe rovnakých kritérií, inak motivované prepúšťanie nepostrehol. Pokiaľ by, to zovšeobecnil (ad absurdum), diskriminovaných by bolo ďalších 350 zamestnancov spoločnosti, ktorí boli prepustení.
Žalobca v priebehu konania sa niekoľko krát vyjadroval, vo vzťahu k svojmu zdraviu a poukázal na to, že nemal žiadne obmedzenia vo vzťahu k vykonávanej práci, doslova uviedol: „dá sa povedať, že všetko bolo v poriadku“. Uviedol, že rozdiel videl na preventívnej prehliadke pri nástupe do zamestnania po úraze a poukázal nato, že predtým, ako mali preventívne prehliadky, vždy lekárovi hovorievali, aby ich neposielal na špeciálne vyšetrenia. Tento však trval na tom, aby absolvovali vyšetrenia odborných lekárov a prešli všetkými potrebnými vyšetreniami. Po úraze pri nástupe do práce však lekár nemal pripravené nič, žiadne odporúčania na špeciálne vyšetrenie, postačovalo mu vyšetrenie ním samým. Povedal mu, že 11 mesiacov bol v nemocnici a teda, že je zdravý a okamžite mu vystavil potvrdenie. Išlo o
to, že ho poslal len na neurologické vyšetrenie, nakoľko mal byť zadelený na nočnú prácu. Následne mu zamestnávateľom bolo nariadené čerpanie dovolenky a potom prišlo oznámenie o skončení pracovného pomeru. Poukázal na to, že v momente, ako bol práceschopný, vedeli, že ho prepustia, preto ho neposlal lekár na odborné vyšetrenia. Žalobca rozdielnosť videl aj v tom, že dva mesiace vykonával prácu - denné zmeny a nočné zmeny už nemal. Žalobca poukazoval na to, že sa „hovorilo o tom“, že je problémový, nakoľko počas jeho práceneschopnosti boli vytvárané nadčasy, bol zastupovaný inými zamestnancami. Nevedel kto - konkétne takéto vyjadrenia realizoval uviedol : „tak sa to jednoducho hovorilo, tak sa malo za to“. (Je potom možné na žalovanom požadovať, aby preukázal: „to čo sa hovorilo“?).
Žalobca poukázal na to, že pred úrazom sme boli na zmene štyria. Kotolník, ktorý nemal školenie ako hasič, vykonával zmenu na vrátnici. On vykonával zmenu na útvare. Následne po príchode externej firmy počas jeho práceneschopnosti všetci z týchto dôvodov, ktorí boli predtým zatriedení na vrátnici, boli preradení na útvar a tým boli voľní ľudia, alebo ľudia naviac.
Svedok R.. W. Š., priamy nadriadený žalobcu vo veci uviedol, že žalobca nastúpil do práce po úraze 26.03.2011. Poukázal na to že zamestnanci vo výpovednej lehote, mali už len denné zmeny a netýkalo sa to len žalobcu, ale aj všetkých ostatných zamestnancov, a to z toho dôvodu, že už dochádzalo ku konzervovaniu technológií a na druhej strane, aby nad týmito zamestnancami bol zabezpečený dohľad, nakoľko to smerovalo k ukončeniu pracovného pomeru s nimi. Týkalo sa to všetkých zamestnancov.
Svedok dôrazne poukázal na to, že na stredisku, na ktorom pracoval žalobca, sa prepúšťalo, čo poukazuje aj stav, že spočiatku bolo zamestnaných 380 zamestnancov a ostalo ich 10. Uviedol, že s p. F. mal v kompetencii výber zamestnancov, s ktorými bol následne ukončený pracovný pomer, na tom - ktorom konkrétnom úseku, podľa rozhodnutia o organizačných zmenách. Kritériá mali dané, podľa univerzálnosti, podľa prístupu k práci a rôzne iné kritériá. Poukázal na to, že žalobca nebol zamestnancom, ktorý by mal byť prepustený medzi prvými. Bol niekde v strede, alebo na konci, bol to dobrý zamestnanec, osobne ho poznal, nemal s ním žiadne problémy. Aby nedochádzalo k hromadnému prepúšťaniu, bol daný limit, približne 29 zamestnancov sa prepúšťalo z tých - ktorých oddelení. Z prevádzky, ktorá mala 100 zamestnancov, bolo prepustených 5 zamestnancov, tam, kde boli 20-ti, bol prepustený jeden. V konečnom dôsledku na prevádzke, kde pracoval žalobca zostal počet štyroch zamestnancov, tento počet bol potrebný, nakoľko ide o obsluhu kotolne, stráženie so strážnym psom, a údržba areálu spoločnosti, na každej zmene je vždy už len jeden zamestnanec. Pokiaľ ide o žalobcu, poukázal na to, že aj pokiaľ, by nemal pracovný úraz, bol by prepustený, niekde v polovici celkového počtu zamestnancov, ktorí boli prepúšťaní.
Svedok uviedol, že zo strany žalobcu bolo požadované odstupné pri jednaniach ohľadom skončenia pracovného pomeru. Avšak v roku 2007 žalobca ukončil pracovný pomer na vlastnú žiadosť, pracoval v zahraničí, pričom približne po 3 mesiacoch sa vrátil späť, nevyšli mu plány, ktoré mal a požiadal o zamestnanie. V tom čase bolo pracovné miesto, voľné a tak opätovne nastúpil, následne však začalo prepúšťanie, pričom tí zamestnanci, ktorí odpracovali 5 rokov, mali nárok na trojmesačné odstupné. Pri rozväzovaní, skončení pracovného pomeru žalobca žiadal, že pokiaľ by dostal trojmesačné odstupné, ako pri zamestnancoch, ktorí pracovali 5 rokov, súhlasil, by so skončením pracovného pomeru.
Súd vo veci vypočul W.. W. Š., ktorý vykonával pracovnú zdravotnú službu pre žalovaného, ktorý uviedol, čo sa týka nástupu žalobcu po úraze do zamestnania, že si bližšie okolnosti nepamätá. Od 01.06.2011 zdravotnú dokumentáciu žalobcu odovzdal, nakoľko prestúpil k inému ošetrujúcemu lekárovi. Pamätal si, že žalobca bol v ambulancii po úraze, dovtedy žalobca bolo v starostlivosti odborných lekárov, v jeho ambulancii sa viedla dokumentácia a práceneschopnosť v spolupráci s posudkovým lekárom. Poprel, že by poskytoval informácie, alebo sa chodievali informovať nadriadení pracovníci žalobcu na jeho zdravotný stav, prípadne, že by niekto zo zamestnancov žalovaného naliehal na ukončenie práceneschopnosti u žalobcu.
Svedok W. F. pracoval u žalovaného ako zmenový majster, alebo ako predák po p. R.. Š., v období rokov 2010 - 2011. Uviedol, že s ním p. R.. Š., konzultoval výber zamestnancov pri skončení pracovného pomeru. Postup bol taký, že kto prišiel neskôr, tento bol prepúšťaný skoršie, rozhodujúce slovo mal však p. Š.. Nepamätal si, že by u žalobcu boli nejaké zdravotné obmedzenia, v čase po nástupe do zamestnania po úraze, pamätal si, že p. Š. navrhoval konateľovi spoločnosti, aby bolo poskytnuté 4- mesačné odstupné žalobcovi, ktorý s týmto nesúhlasil. Následne však bolo postup klasický, 3 mesiace
výpovednej doby a 1-mesačné odstupné. Nepamätal si, že by žalobcovi bolo pristupované na pracovisku nepriateľsky alebo, že by bol znevýhodňovaný oproti ostatným zamestnancom.
Svedkovia T. Z., V. Q., W. L. v súčasnosti zamestnaní u žalovaného, zhodne potvrdili, že nezaznamenali na pracovisku počas prepúšťania žiadne rozdiely zo strany vedenia spoločnosti nezaznamenali odlišné správanie vo vzťahu ku žalobcovi, nemali žiadne disciplinárne konania ani nepriateľský postoj ku žalobcovi .
Súd ešte raz podotýka, že z predloženej dokumentácie v pracovnej dochádzke žalobcu mal zistené, že žalobca nastúpil 16.02.2011 do práce po práceneschopnosti, následne čerpal dovolenku od 17.02.2011 do 26.03.2011. Výpoveď zo dňa 01.03.2011 bola žalobcovi doručená dňa 08.03.2011, čo sám potvrdil, že počas dovolenky prišiel do sídla žalovaného. Dňa 26.03.2011 nastúpil žalobca po dovolenke do práce v sobotu od 5.38 hod., pričom od 01.04.2011 vykonával denné zmeny v rozsahu 11 hodín, a to až do skončenia výpovednej doby.
Na základe takto zisteného skutkového stavu veci súd právne uzatvára:
Podľa §13 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len Zákonníka práce ), zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
Podľa §13 ods. 2 Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia.
Podľa §13 ods. 3 Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.
Podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku.
Podľa § 38 ods. 2 Zákonníka práce písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou "do vlastných rúk".
Podľa § 38 ods. 3 Zákonníka práce písomnosti zamestnanca týkajúce sa vzniku zmeny a zániku pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru doručuje zamestnanec na pracovisku alebo ako doporučenú zásielku.
Podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.
Podľa § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
Podľa § 2 ods. 1,2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.
Podľa § 3 ods. 1,2,3 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. Zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi. Pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky.
Podľa § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.
Podľa § 6 ods. 2 antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach a) prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii (ďalej len "zamestnanie") vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania, b) výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania,
Podľa § 9 ods. 1,2 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.
Podľa § 11 ods. 1, antidiskriminačného zákona konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný").
Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
Podľa § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ zaslal dňa 04.03.2011 žalobcovi ako zamestnancovi výpoveď z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 30.11.2007. Vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene - zníženie stavu zamestnancov strediska bez možnosti iného primeraného pracovného zaradenia v súlade s ustanovením § 63 odseku 1 písmena b/ Zákonníka práce sa stal žalobca nadbytočným, bola žalobcovi daná zamestnávateľom výpoveď, ktorá bola doručovaná poštou. Zo zhodných tvrdení účastníkov konania aj ďalších listinných dôkazov mal súd za preukázané, že žalobca prevzal zásielku obsahujúcu výpoveď z pracovného pomeru, aj keď nebolo na nej uvedené, že je určená do vlastných rúk.
Druhý krát žalobcovi bola doručovaná totožná písomná výpoveď z pracovného pomeru dňa 08.03.2011 na pracovisku, čo mal súd preukázané jednak zo záznamu zo dňa 08.03.2011 písaného svedkami M. J. a W. Š., a túto skutočnosť žalobca ani nepopieral.
K dôvodu neplatnosti výpovede pre doručovanie výpovede z pracovného pomeru súd zaujal právny názor, že aj keď listina - výpoveď nebola doručovaná s poznámkou „do vlastných rúk“, túto si žalobca osobne prevzal (čo nepopieral), tým došlo k naplneniu požiadavky podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce o doručení písomnosti do vlastných rúk (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR Z.z. sp. zn. 3 Cdo 218/2007 zo dňa 13. októbra 2008).
Okolnosť, že zásielka obsahujúca písomnosť zamestnávateľa týkajúca sa zániku pracovného pomeru zamestnávateľ odovzdal pošte na doručenie zamestnancovi neobsahuje doručenku alebo poznámku "do vlastných rúk", nemá za následok neúčinnosť doručenia písomnosti zamestnancovi, pretože bolo preukázané, že zamestnanec napriek týmto nedostatkom písomnosť doručovanú poštou prevzal. Tým nič nemení na situácií, že ďalšiu osobne doručovanú výpoveď odmietol prevziať.
Čo sa týka porušenia ustanovenia § 74 Zákonníka práce, kde sa vymedzuje povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa prerokovať túto s príslušným odborovým orgánom, ako právnu podmienku platnosti uvedeného právneho úkonu v nadväznosti na ustanovenie § 17 odseku 2 Zákonníka práce, súd mal za to, že účinky splnenia tejto povinnosti nastali, nakoľko žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou bola odborovému orgánu predložená spolu s návrhom na skončenie pracovného pomeru, ktorá obsahovala náležitosti výpovede určené v ustanovení § 61 ods. 1 Zákonníka práce. Súd je toho názoru, že predmetná výpoveď bola riadne vopred prerokovaná so závodným výborom odborovej organizácie čím bola splnená podmienka platnosti výpovede v zmysle ustanovenia § 74 zákonníka práce. Zo záznamu zo zasadnutia ZO OZ zo dňa 28.02.2011(č.l.27) vyplýva, že žiadosť zamestnávateľa obsahovala údaje, ktoré jednoznačne identifikujú zamestnanca - žalobcu ako aj výpovedný dôvod.
V tomto smere súd poukazuje aj na vyjadrený právny záver odvolacieho súdu v uznesení zo dňa 11.06.2013 ( č. listu spisu 226 až 232 ).
Čo sa týka namietaného dôvodu neplatnosti skončenia pracovného pomeru pre porušenie zásad obsiahnutých v ustanovení čl. I Zákonníka práce a § 13 Zákonníka práce, súd má za to, že žalovaný neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania.
Žalobca po rozhodnutí odvolacieho súdu doplnil právnu argumentáciu, kde zotrval na tom, že je presvedčený, že jeho pracovný pomer bol skončený neplatne z dôvodu porušenia zásady rovného zaobchádzania, ktoré spočívalo v tom, že žalovaný ho v dôsledku utrpeného pracovného úrazu vybral a v súvislosti s u neho prebiehajúcou organizačnou zmenou, ako nadbytočného zamestnanca. Poukazoval na to, že bol vybratý ako nadbytočný zamestnanec preto, že mohol byť pre žalovaného problémový ako zamestnanec po pracovnom úraze. Skutkovo žalobca oprel tento svoj záver o okolnosť, že po nástupe do zamestnania po pracovnom úraze a po ukončení práceneschopnosti pri požadovanej lekárskej prehliadke, lekár, ktorý bol závodným lekárom žalobcu, nepožadoval žiadne odborné vyšetrenia a postačovalo mu vyšetrenie, len z odboru neurológia, pričom inokedy pri preventívnych prehliadkach boli vyžadované viaceré vyšetrenia odborných lekárov. Z tohto vyvodil záver, že lekár bol informovaný jeho zamestnávateľom, že tak či tak dôjde k skončeniu pracovného pomeru. V ďalšom žalobca poukazoval na to „že sa hovorilo, že je problémový zamestnanec“.
Žalobca navrhoval, aby súd vykonal dokazovanie predložením kompletného prehľadu zmien všetkých zamestnancov ZHÚ v období pred úrazom v marci 2010 a po úraze do skončenia jeho pracovného pomeru máj 2011 t. j. minimálne za obdobie od februára 2010 do júna 2011 (v tomto smere súd doplnil dokazovanie, o čom svedčia listinné dôkazy č. listu spisu 294 až 400, z ktorých vyplynulo, že žalobca prakticky hneď po nástupe do práce po práceneschopnosti nastúpil na dovolenku, počas ktorej mu bola doručená výpoveď a plynula výpovedná lehota, teda prakticky žiadne obdobie po práceneschopnosti do výpovednej doby nebolo resp. len od 26.03.2011 do 01.04.2011, kedy pracoval riadne v zmenách).
Žalovaný v priebehu konania doplnil svoju právnu argumentáciu a poukázal na to, že aj pokiaľ, by žalobca nebol práceneschopný a nemal pracovný úraz, bol by prepustený. Uviedol, že postupoval štandardne a to tak, že nikto nebol zvýhodnený, ani nezvýhodnený, ešte aj po žalobcovi boli na úseku prepustení dvaja ľudia. Mal za to, že podľa stanoviska žalobcu, každé prepúšťanie zamestnanca z organizačných dôvodov je diskrimináciou t. j. za predpokladu, že u zamestnávateľa ostane aspoň jeden zamestnanec. Žalovaný poukázal na to, že žalobca bol jednoznačne nadbytočným, aj keby neutrpel pracovný úraz. Pokiaľ by žalobca bol práceschopný, zrejme by bol z organizačných dôvodov prepustený ešte skôr, lebo jeho pracovné miesto už nebolo potrebné a z týchto dôvodov sa informoval zamestnávateľ o jeho nástupe do práce. A to z toho dôvodu, že by s ním zamestnávateľ postupoval, tak ako s ostatnými zamestnancami a nie preto, že mal žalobca pracovný úraz. Pokiaľ žalobca spochybňoval svedecké výpovede, v konaní nepreukázal, ktorý svedok krivo vypovedal. Od roku 2008 bolo pred žalobcom prepustených 260 zamestnancov žalovaným, ani jeden nepodal ani nenamietal diskrimináciu a súdom dokonca nebola riešená ani jedna žaloba pre neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Žalovaný mal zato, že proces prepúšťania zamestnancov bol kontinuálny, s danými kritériami a bez akéhokoľvek zvýhodňovania ktoréhokoľvek zamestnanca, čo mal zato, že preukázal výpoveďami svedkov. V konaní bolo preukázané, že žalovaný nezrušil účelovo pracovné miesto žalobcu a že prepúšťanie bolo výsledkom celkového útlmu výroby v dôsledku hospodárskej krízy. V konaní bolo preukázané, že dôvodom výberu žalobcu nebol jeho zdravotný stav nakoľko po nástupe do práce nemal žiadne zdravotné obmedzenia a preto nemohlo byť kritériom jeho výberu poškodenie zdravia v dôsledku pracovného úrazu. Podľa požadovaného petitu ide o spor pracovnoprávny a nie o spor podľa antidiskriminačného zákona. Výrok neznie tak, aby súd určil, že došlo k diskriminácii žalobcu, ale v konaní podľa diskriminačného zákona platí právna úprava, že žalovaný je povinný ju preukázať a nárokom podľa tamojšieho zákona je nemajetková ujma. Poukázal nato, že nepriamou diskrimináciou nie je, ak rozhodnutie, ktoré by inak predstavovalo tento druh diskriminácie je objektívne odôvodnené (útlm výroby v dôsledku hospodárskej krízy) sledovaním oprávneného záujmu (znižovanie stavu pracovníkov) a je primerané (pre každého rovnaké) aj nevyhnutné (koniec výroby) na jeho dosiahnutie. Všetky tieto náležitosti postupu žalovaným v tomto prípade boli naplnené. Žalovaný nepotreboval zo zákona žiadne kritérium na výber nadbytočného zamestnanca, urobil naviac, pokiaľ vyberal podľa schopností ako najobjektívnejšieho kritéria toho ktorého zamestnanca. Podľa ustálenej judikatúry nie je súd oprávnený robiť výber zamestnanca ani preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa o výbere. Žalovaný poukázal na to, že naopak žalobca v celom konaní prepúšťania postupoval špekulatívne, klamal zamestnávateľa, podnikal popri zamestnaní a za každú cenu chcel pracovať vo fabrike, hoci mal aj inú prácu a chcel odísť iba s vysokou finančnou kompenzáciou.
V sporoch o diskriminácii platí tzv. delené dôkazné bremeno, kedy dôkazy podávajú obe strany. Žalobca (tzv. obeť diskriminácie) musí tvrdiť a preukázať, že bol vystavený odlišnému či menej priaznivému zaobchádzaniu. Až pokiaľ ten preukáže, je na žalovanom (t.j. na tom, kto diskriminoval), aby
naopak dokázal, že k diskriminácií nedošlo. Žalovaný musí preukázať, že jeho konanie malo legitímny cieľ, ktorý odôvodňuje nerovný prístup. Musí taktiež preukázať, že prostriedky, ktoré k dosiahnutiu tohto legitímneho cieľa použil, boli primerané a nevyhnutné. Ani po doplnenom dôkladnom vykonanom dokazovaní, dôvody - skutočnosti uvádzané žalobcom, ktoré by mali napovedať o nerovnakom zaobchádzaní s jeho osobou, súd mal zato, že preukázané neboli. Súd pri právnom hodnotení vo veci vychádzal predovšetkým zo základnej otázky, že žalobca sa žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 01.03.2011, ktorá by mala byť neplatná z toho dôvodu, že bola porušená zásada rovného zaobchádzania. Inými slovami povedané, žalobca mal za to, že pri výbere jeho osoby ako nadbytočného zamestnanca nebolo použité kritérium rovnaké ako pri iných zamestnancoch, ale dôvodom mala byť skutočnosť, že „bol problémovým zamestnancom po úraze“. Na druhej strane je teda potrebné podotknúť, že žalobca sa nedomáhal nárokov vyplývajúcich zo zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou v znení neskorších právnych predpisov, t. j. upustenia od konania žalovaného, primeraného zadosťučinenia alebo náhrady škody. To znamená, že súd posudzoval prípadné diskriminačné konanie žalovaného ku dňu výpovede, ktorej neplatnosti sa žalobca v tomto konaní domáhal t. j. ku dňu 01.03.2011. To znamená, pokiaľ žalobca poukazoval len na to, že mu po úraze bola prideľovaná práca iná ako pred úrazom, v tomto smere bolo možné posudzovať tieto skutočnosti len z pohľadu, či mohli vyvolať neplatnosť právneho úkonu ku dňu 01.03.2011, nie ak nastali neskôr. Pokiaľ od 01.04.2011 počas výpovednej doby bola žalobcovi prideľovaná iná práca ako ostatným zamestnancom, táto skutočnosť nebola rozhodujúca pre posúdenie platnosti alebo neplatnosti výpovede zo dňa 01.03.2011. Žalobca sa vo vzťahu k tomuto konaniu žalovaného mohol domáhať nápravy v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení antidiskriminačného zákona. Pokiaľ ide o konanie žalovaného spočívajúce vo výbere toho ktorého zamestnanca ako nadbytočného vytýkané žalobcom, že nebola dodržaná povinnosť „nerozlišovať“, v tomto smere súd vychádzal v zmysle ustálenej judikatúry (viď komentár zákonníka práce C.H.Beck - 2009), že nepriamou diskrimináciou nie je, pokiaľ toto ustanovenie, kritérium alebo prax je objektívne zdôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky, k jeho dosiahnutiu sú primerané a nevyhnutné. Zamestnávateľ je povinný preukázať, že jeho konanie je výlučne postavené na objektívne zdôvodniteľných faktoroch, ktoré nie sú spojené s diskriminačným znakom. Pre posúdenie nepriamej diskriminácie je teda nutné hodnotiť dôvody (potreby), ktoré k takému konaniu (opomenutiu) viedli. Dôvody musia byť pritom ospravedlniteľné, zodpovedajúce použitým prostriedkom a nesúvisiace s diskriminačnými dôvodmi. Napríklad odborná prax, doba zamestnania a pohlavie úzko súvisia s požiadavkami praxe, a kvalifikácie, ktoré sú častým kritériom pre výber nových zamestnancov a ako také ospravedlniteľné a súd má zato, že môžu byť použiteľné i pre výber zamestnancov v prípade prepúšťania z dôvodov organizačných zmien. V danej právnej veci žalovaný preukázal, čo žalovaný nenamietal, že od roku 2008 a vrátane v roku 2011 dochádzalo k prepúšťaniu zamestnancov u žalovaného, žalovaný preukázal, že v mesiaci marec 2011 rozhodol štatutárny orgán spoločnosti o organizačných zmenách, ktoré sa týkali štrnástich zamestnancov z týchto 14 zamestnancov boli dvaja zamestnanci na stredisku závodný hasičský útvar, z dôvodu organizačných zmien okrem žalobcu dostal výpoveď z tohto útvaru aj V. Z.. Výpoveďami svedkov bolo preukázané, že z pôvodných zamestnancov na stredisku závodného hasičského útvaru 22, ku februáru 2008 zostali v decembri 2011 celkovo štyria zamestnanci. V marci 2011 to bol počet 7 zamestnancov, najväčší pokles nastal v mesiacoch od februára 2008 do januára 2009, kde bolo prepustených 9 zamestnancov závodného hasičského útvaru. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný dlhodobo znižoval stav počtu zamestnancov jednak celkovo a jednak a aj na závodnom hasičskom útvare. Logicky vyznieva aj zdôvodnenie žalovaného, že k tomu došlo z dôvodu všeobecnej hospodárskej krízy, kedy obrat spoločnosti dosiahol výrazný prepad a úplne logicky vyznieva aj dôvod, že bolo potrebné v nadväznosti na tieto ekonomické výsledky reagovať. Pokiaľ ide o konkretizáciu kritérií na základe, ktorých bol vykonávaný výber toho ktorého zamestnanca prepusteného z dôvodu organizačnej zmeny v tomto smere, takisto logicky vyznievajú dôvody, ktoré žalovaný uvádzal, ako univerzálnosť toho ktorého zamestnanca, ochota spolupracovať, čas odpracovaný u žalovaného, uvedené je postavené na objektívne zdôvodniteľných faktoroch a teda na racionálnych kritériách. Na tom nič nemení ani fakt, že žalobca poukazoval na svoju univerzálnosť, je totiž logické, že pri v pôvodnom počte zamestnancov na závodnom hasičskom útvare 22 v roku 2008, v marci 2011 pri počte 7 zamestnancov, rozdielnosť v univerzálnosti zrejme už bola minimálna, a aj z tohto minimálneho počtu siedmich zamestnancov žalovaný na základe organizačnej zmeny musel vykonať ešte výber nadbytočných zamestnancov. Na druhej strane veci je potrebné uviesť, že žalobca okrem vlastného subjektívneho vyjadrenia „bol problémový, hovorilo sa“, nijako objektívne alebo aspoň objektívnejšie nevedel zdôvodniť, na základe čoho dospel k týmto záverom. Čo sa týka lekárskeho ošetrenia, ktoré bolo vykonané zmluvným
závodným lekárom, tento bol vo veci vypočutý a pod následkami krivej výpovede vo veci vypovedal, pričom uviedol, že nijako sa žalovaný nezaujímal o zdravotný stav žalobcu, tento bol zdravotne spôsobilý, po nástupe do práce nemal žiadne zdravotné obmedzenia, koniec - koncov uvedené potvrdil aj sám žalobca a z vypočutých svedeckých výpovedí súd mal zistené, že ani na strane zamestnávateľa a zamestnancov, ktorí vykonávali výber toho ktorého zamestnanca prepusteného z dôvodu organizačných zmien o zdravotných obmedzeniach na strane žalobcu nemali žiadne vedomosti a je len samozrejmé, že mali informácie o tom, že utrpel pracovný úraz, to však neznamená, že preto bol označený ako nadbytočný, nakoľko nič iné tomu skutočne nenasvedčovalo. Odvolací súd poukázal na to že súd prvého stupňa má posúdiť skutočnosti, na ktoré poukázal žalobca a ktoré mali byť dôvodom, že pri výbere jeho osoby ako nadbytočného zamestnanca porušil zamestnávateľ zásadu rovnakého zaobchádzania a vyžiadať od žalovaného dôkazy na preukázanie, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania a že pri jeho výbere nebolo kritériom výberu poškodenia zdravia tak, ako tvrdí žalobca. Súd mal za to, že žalovaný svedeckými výpoveďami, listinnými dôkazmi preukázal iné legitímne dôvody, ktoré viedli k výberu práve žalobcu ako nadbytočného zamestnanca než tvrdené kritérium poškodenia zdravia žalobcom, z ktorého dôvodu sa domáhal žalobca o určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Z týchto vyššie uvedených dôvodov súd aj zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania pracovnej náplne pracovníka p. L., ktorou by logicky preukázanie iného použitého kritéria pri výbere zamestnanca bolo bezpredmetné. Vo veci nebolo preukázané, že bol žalobca vystavený odlišnému zaobchádzaniu práve pri motíve, dôvode zamestnávateľa, (jednoducho povedané - iných zamestnancov prepúšťal z dôvodu utlmovania výroby, len žalobcu z dôvodu jeho zdravotného stavu), prečo výberom práve jeho osoby a miesta sa stal nadbytočným. Naopak bolo preukázané, že v dôsledku rozhodnutia žalovaného o organizačných zmenách s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, zaniklo miesto ktoré žalobca zastával. Žalobca, ako vyplynulo z výpovede svedkov, mal obavy zo straty zamestnania, nakoľko už v čase práceneschopnosti vedel, že zamestnávateľ mieni ukončiť výrobnú činnosť, a teda subjektívne pociťoval obavy zo straty zamestnania a možno aj akúsi nespravodlivosť, pretože na útvare zostali zamestnaní ešte jeho piati kolegovia, avšak výber zamestnávateľa ako nespravodlivý mohli pociťovať aj zamestnanci prepustení pred žalobcom a súčasne s ním. Ako vyššie bolo uvedené - regulovať počet zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie je podstatou oprávnenia zamestnávateľa upravovať a riadiť svoju vlastnú činnosť, také rozhodnutie zamestnávateľa nemôže byť diskriminačným konaním. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočným, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; a už v zmysle ustálenej judikatúry je dané, že súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať.
Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Trovy pozostávajú z trov právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia boli priznané v súlade s § 10 ods. 3, § 13 ods. 3 vyhl.č. SR č. 655/2004 Z.z. v konaní žalobca žiadal o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy, išlo teda o spojenie dvoch vecí. Priemerná mesačná mzda žalobcu, ktorej náhrada bola v konaní uplatňovaná, bola vyčíslená sumou 934,69 eur. Právny zástupca vyčíslil hodnotu veci súhrnnou sumou výpočtom 934,69 eur x 12 x 5 podľa § 10 ods. 3 cit. vyhl. ak je predmetom právnej služby opakujúce sa plnenie, tarifná hodnota sa určí súčtom hodnôt týchto plnení; ak ide o plnenie na čas dlhší ako päť rokov alebo o plnenie na čas neurčitý, tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia. Súd preto vychádzal z hodnoty sporu 56.081,40 eur.
Podľa § 10 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ak je predmetom právnej služby opakujúce sa plnenie, tarifná hodnota sa určí súčtom hodnôt týchto plnení; ak ide o plnenie na čas dlhší ako päť rokov alebo o plnenie na čas neurčitý, tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia.
- príprava a prevzatie zastúpenia - 532,77 eur
- písomné podanie zo dňa 02.09.2011 - 532,77 eur
- účasť na pojednávaní 03.10.2012 - 532,77 eur
- spolu 1.598,31 eur z toho 20 % DPH = 319,66 eur + 3 x režijný paušál vo výške 7,41 eur = 1.928,38 eur
za úkony vykonané v roku 2012
- účasť na pojednávaní 19.01.2012 - 532,77 eur
- účasť na pojednávaní 22.03.2012 - 532,77 eur
- účasť na pojednávaní 16.04.2012 - 532,77 eur
- účasť na pojednávaní 05.06.2012 - 532,77 eur
- účasť na pojednávaní 18.09.2012 - 532,77 eur spolu 2.663,85 eur z toho 20 % DPH - 532,77 eur + 5 x režijný paušál vo výške 7,63 eur = 3.234,77 eur
za úkony vykonané v roku 2013
- podanie vo veci samej zo dňa 24.01.2013 - 532,77 eur 20 % DPH - 106,55 + 1 x režijný paušál 7,81 = 647,13 eur
za úkony vykonané od roku 2014 účasť na pojednávaní dňa 07.01.2014 - 532,77 eur účasť na pojednávaní dňa 30.01.2014 - 532,77 eur spolu 1.065,54 eur +20 % DPH 213,11 eur + 2 x 8,04 eur režijný paušál = 1.294,73 eur
spolu tarifná odmena = 7.105,01 eur
v zmysle § 13 ods. 3 je možné zvýšenie tarifnej odmeny nakoľko predmetom konania boli 2 nároky 1/3 z 1/13 výpočtového základu za úkon podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v roku 2011 to je 57,- eur /3 x 3 úkony - 57,- eur 1/3 z 1/13 výpočtového základu za úkon podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v roku 2012 t. j. 58,69 eur / 3 x 5 úkonov - 97,82 eur 1/3 z 1/13 výpočtového základu za úkon podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v roku 2013 60,07 eur/3 x 1 úkon
- 20,02 eur
1/3 z 1/13 výpočtového základu za úkon podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v roku 2014 61,87 eur/3 x 2 úkony
- 41,25 eur
spolu 216,09 eur + 20 % DPH - 43,22 eur =259,31 eur
Náhrada hotových výdavkov za r. 2011 náhrada za stratu času 2 hod. (4x 12,35 eur) 20 % DPH - 9,88 eur spolu = 59,28 eur náhrada cestovného Vranov nad Topľou a späť 100 km, pri spotrebe 10,2 l/100 km, cena nafty za 1l - 1,364 eur = 13,91 eur + 20 % DPH = 16 ,69 eur náhrada za použitie vlastného motorového vozidla 0,186 hodnota amortizácie na 100 km = 18,30 eur + 20 % DPH 3,66 eur = 21,96 eur spolu náhrada hotových výdavkov za rok 2011 - 97,93 eur
Náhrada hotových výdavkov za r. 2012 náhrada za stratu času 8 hod. (16 x 12,71 eur) 20 % DPH - 40,67 eur spolu = 244,03 eur náhrada cestovného Vranov nad Topľou a späť 100 km, pri spotrebe 10,2 l/100 km, cena nafty za 1l dňa 19.01.2012 - 1,414 eur = 14,32 eur + 20 % DPH -2,88 eur = 17,30 eur za 1l dňa 22.03.2012 - 1,474 eur = 15,03 eur + 20 % DPH - 3,01 eur = 18,04 eur za 1l dňa 05.06.2012 - 1,419 eur = 18,87 eur + 20 % DPH - 3,77 eur = 22,64 eur za 1l dňa 18.09.2012 - 1,499 eur = 19,94 eur + 20 % DPH - 3,99 eur = 23,93 eur náhrada za použitie vlastného motorového vozidla 0,183 hodnota amortizácie na 100 km = počet km 4 x Vranov nad Topľou - Prešov a späť 4 x 100 = 400 km , 0,183 x 400 = 73,20 eur + 20 % DPH - 14,64 eur = 87,84 eur spolu náhrada hotových výdavkov za rok 2012 - 413,78 eur
náhrady za rok 2014 náhrada stratu času 4 hodiny (8 x 13,40 eur)
20 % DPH - 21,44 eur
spolu =128,64 eur
náhrada cestovného - 33,57 eur náhrada za použitie vlastného motorového vozidla - 43,92 eur náhrada hotových výdavkov za rok 2014 - 334,77 eur Spolu náhrada za stratu času a cestovného 846,48 eur. Spolu náhrada trov za poskytnuté úkony právnej pomoci a náhrady za stratu času a cestovného 8.210,80 eur
Cestovné náhrady boli priznané podľa zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradach v znení neskorších predpisoch.
Trovy právneho zastúpenia spolu predstavujú 8.210,80 eur.
Súd priznal z takto vyčísleného nároku na tarifnú odmenu a paušálnu náhradu režijných výdavkov
- podľa ust. vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (v spojení s ust. § 22 ods.1, 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov) v sadzbách vyčíslených právnym zástupcom žalovaného, vrátane DPH (ktorej je podľa predloženého osvedčenia o registrácii právny zástupca žalovaného platiteľom).
Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. uložil súd žalobcovi trovy konania zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovaného.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.