Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-54-2013.pdf
PDF · 132.5 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/54/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Magdaléna Krajčovičová, v právnej veci žalobcu: A. H., nar. XX.XX.XXXX, F. - G., A. XXXX/XX, zastúpený: Centrum právnej pomoci, Námestie Slobody 12, Bratislava, IČO: 30798841, proti žalovanému: Západoslovenská distribučná, a.s., Čulenova 6, Bratislava, IČO: 36361518, (pôvodne žalovaný: Západoslovenská energetika, a.s., Čulenova 6, Bratislava, IČO: 35 823 551) zastúpený advokátskou spoločnosťou: GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., Vodná 3, Košice, IČO: 36730564, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 12C 96/2010-260 zo dňa 31. októbra 2012 a na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 12C 96/2010-183 zo dňa 24. januára 2012, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 118,92 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného.
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalobca je povinný zaplatiť pôvodne žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 231,46 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu pôvodne žalovaného GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o.
odôvodnenie:
II. Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd žalobu zamietol, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 910,96 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám splnomocnenkyne žalovaného.
Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, poukázaním na článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikovaného pod č. 209/1992 Zb. vecne odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- eur žalovaným, nakoľko konaním žalovaného podľa jeho názoru došlo k neoprávnenému zásahu do žalobcovho súkromia a taktiež ľudskej dôstojnosti. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď v konaní nepreukázal, že medzi ním a žalovaným existoval záväzkový vzťah, na základe ktorého by bol žalovaný povinný plniť si povinnosť spočívajúcu v distribúcii elektrickej energie do odberného miesta žalobcu, preto žalovaný nemôže byť tou osobou, voči ktorej možno uplatňovať nároky na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej tým, že došlo k prerušeniu distribúcie elektriny. Žalovaný nemal voči žalobcovi povinnosť zabezpečovať mu distribúciu elektrickej energie do odberného miesta na
adrese A. XXXX/XX v F. a teda ho ani informovať o prípadných prerušeniach dodávky či vykonaní prekládky merania. Prekládka merania pripojenia bola na odbernom mieste vykonaná so súhlasom a za prítomnosti odberateľa F. E., ktorý následne uzatvoril zmluvu na dodávku elektriny a preto žalovaný nemohol spôsobiť žalobcovi škodu, keďže nebol s ním v žiadnom zmluvnom vzťahu a prerušenie dodávky bolo vykonané v súlade s právnymi predpismi, so súhlasom odberateľa, ktorý následne uzatvoril novú zmluvu na dodávku elektriny. Žalovanému bol za účelom vykonania prekládky riadne umožnený vstup na pozemok i do domu, jeho pracovníci tam vstúpili so súhlasom zmluvného odberateľa teda oprávnene, obmedzenie dodávky elektriny bolo iba krátkodobé počas vykonania prekládky. V konaní nebolo preukázané, že by mal žalovaný povinnosť zisťovať kto v dome býva, kto užíva dom oprávnene, kto neoprávnene a to za situácie kedy splňuje objednávku zmluvného partnera - odberateľa, ktorý bol aj pri prekládke prítomný a umožnil pracovníkom vstup do nehnuteľnosti. Zároveň nebolo preukázané, že by žalovaný porušil ustanovenia zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike v znení niektorých zákonov, ktorý okrem iného ukladá vstupovať na cudzie pozemky a do cudzích objektov a zariadení v rozsahu a spôsobom nevyhnutným na výkon povolenej činnosti, vopred to oznámiť vlastníkovi, čo bolo v predmetnej veci splnené. Prvostupňový súd preto dospel k záveru, že v predmetnej veci neprišlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu zo strany žalovaného, žalobca sa nedôvodne domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka proti žalovanému a preto súd žalobu zamietol. K uplatnenej námietke premlčania zo strany žalovaného prvostupňový súd uviedol, že ju nepovažoval za dôvodnú, nakoľko už v žalobe doručenej súdu 12.05.2010 žalobca uvádzal, že uplatňuje nárok na zaplatenie 20.000,- eur a to titulom náhrady nemajetkovej ujmy, pričom k ujme malo prísť podľa žalobcu 17.03.2009 a terajší žalovaný sa stal účastníkom konania dňa 16.12.2011 a žaloba a jej doplnenie mu boli doručené 11.01.2012 teda pred uplynutím trojročnej premlčacej doby.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 10 ods. 8, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1, 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) tak, že priznal žalovanému náhradu účelne vynaložených trov konania proti žalobcovi. Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia 910,96 eur za 6 úkonov právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 21.05.2012, písomné podanie zo dňa 24.05.2012 a 12.09.2012, za konanie pred súdom v dňoch 03.07.2012, 25.09.2012 a 31.10.2012 po 91,29 eur = 547,74 eur. Ďalej náhrada trov právneho zastúpenia pozostáva z
režijných paušálov za rok 2012 po 6 paušálov po 7,63 eur = 45,78 eur a z cestovného v sume 51,22 eur za 3 cesty z Bratislavy do Trnavy a späť, 50 km iba za tam pričom cestu naspäť si žalovaný neúčtoval pri základnej náhrade za 1 km 0,183 eur, spotreba 7,1 litra na 100 km, cenách za 1 liter paliva 1,527 eur, 1,607 eur, 1,571 eur a z náhrady straty času pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta Bratislava - Trnava a späť, pri dĺžke trvania cesty 38 minút tam a 38 minút späť t.j. viac ako hodina, spolu teda 3 začaté polhodiny v roku 2012 - 3 x 12,71 eur = 38,13 x 3 cesty = 114,39 eur. Súd potom zvýšil odmenu a náhrady o daň z pridanej hodnoty 20%, pretože právna zástupkyňa žalovaného preukázala, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty a potom celková náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje sumu 759,13 eur + 20% DPH t.j. 151,83 eur = 910,96 eur.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie resp. aby zmenil a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,- eur a nahradiť mu trovy konania. Ako odvolacie dôvody uviedol ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal predovšetkým na to, že postupom súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože prvostupňový súd na pojednávaní 31.10.2012 vyhlásil rozsudok vo veci, ktorým zamietol návrh žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy a zamietnutie žaloby bezprostredne po vyhlásení rozsudku zdôvodnil nedostatkom pasívnej legitimácie žalovaného. V odôvodnení písomne vyhotoveného rozsudku sa však ako dôvod zamietnutia uvádza iný dôvod a to neunesenie dôkazného bremena žalobcom pokiaľ ide o zásah do jeho práva na súkromie a ľudskú dôstojnosť. Takýto postup súdu je v rozpore s princípom právnej istoty, keď žalobcovi sa uprela možnosť právne argumentovať proti rozsudku súdu prvého stupňa, pretože rozdielne odôvodnenie ústne vyhláseného rozsudku a písomne vyhotoveného rozsudku spôsobujú nezrozumiteľnosť a zmätočnosť. Nedostatok pasívnej legitimácie totiž prvostupňový súd už v písomnom vyhotovení rozsudku neuvádza.
Zároveň namieta nedostatočné zdôvodnenie rozsudku, keďže prvostupňový súd absolútne nezhodnotil žalobcom predložené výhrady a argumentáciu s poukazom na Ústavu Slovenskej republiky a právne akty Európskeho spoločenstva. Súd nezhodnotil argumenty žalobcu, ktoré môžu mať pre rozhodnutie súdu význam a taktiež by mal súd riadne zdôvodneným rozsudkom prispieť k naplneniu právnej istoty, k čomu však nedošlo. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, avšak tento nesprávne právne posúdil.
Odvolateľ poukázal na článok 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom sa uvádza, že obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho kto v ňom býva. Je zrejmé, že v uvedenej veci došlo k vstupu žalovaného do obydlia žalobcu bez jeho súhlasu. Zároveň od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je nevyhnutné rešpektovať článok 7 ods. 2 Ústavy SR podľa ktorého právne akty Európskych spoločenstiev Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Odvolateľ poukázal na článok 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj na článok 8 ods. 1 tohto Dohovoru, článok 17 Dohovoru zakazuje štátom, skupinám a jednotlivcom, aby akoukoľvek formou konali, s cieľom porušiť alebo obmedziť práva a slobody vyhlásené Dohovorom, nad rámec, ktorý stanovuje Dohovor. Európsky Súdny dvor pri výklade článku 8 ods. 1 Dohovoru dospel k záveru, že za obydlie je nutné považovať aj to obydlie, ktoré jednotlivec vytvoril v rozpore s vnútroštátnym právom. Jednotlivec má právo na rešpektovanie obydlia v prípade, ak ho obýva značnú časť počas každého roka. Prvostupňový súd bral do úvahy iba vnútorné predpisy žalovaného a niektoré vnútroštátne predpisy, pričom úplne prehliadol článok 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý žalobcovi garantuje právo na nedotknuteľnosť obydlia a nebral ohľad na medzinárodné dohovory o ľudských právach a základných slobodách. Bolo povinnosťou žalovaného presvedčiť sa o tom, či nehnuteľnosť nie je obývaná nejakou osobou a až následne konať a vniknúť do nehnuteľnosti. Samotné odpojenie elektriny žalovaným nemožno považovať za protiprávne avšak to, že sa žalovaní pohybovali v obydlí žalobcu bez jeho súhlasu a vedomia považuje žalobca za protiprávne a neprípustné. Prvostupňový súd v odôvodnení poukázal aj na zákony o energetike, nie však podľa názoru odvolateľa úplne v súlade so znením zákonov. V zmysle ustanovení zákona o energetike však nevyplynulo v konkrétnom prípade žalovanému oprávnenie vstúpiť, po oznámení vlastníkovi, do nehnuteľnosti bezprostredne obývanej žalovaným, pretože prekládka elektromeru na žiadosť odberateľa elektrickej energie rozhodne nie je robená vo verejnom záujme. Aj naďalej preto považuje žalobca vstup žalovaného za protiprávny zásah do osobnosti žalobcu, konkrétne do jeho práva na súkromie a ľudskú dôstojnosť, keďže sa v jeho obydlí bez jeho vedomia pohybovali cudzie osoby.
Odvolaním žalobcu je napadnutý aj výrok o náhrade trov konania a nesprávnosť rozhodnutia odvolateľ vidí v tom, že prvostupňový súd sa nezaoberal účelnosťou vynaložených trov konania. Žalovaný disponuje celým právnym oddelením, má k dispozícii viacero právnikov a preto náklady, ktoré by boli vynaložené na trovy právneho zastúpenia advokátom nie je možné považovať za trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Plnohodnotné zastupovanie v konaní si žalovaný mohol dokázať zabezpečiť aj prostredníctvom svojich zamestnancov. Zároveň je žalobca aj názoru, že prvostupňový súd mal prihliadnuť na § 150 ods. 1 O.s.p., ktorý výnimočne umožňuje nepriznať náhradu trov konania úspešnému účastníkovi. V prípade, že by súd aj uznal trovy konania vyúčtované žalovaným za účelne vynaložené, je nutné vysporiadať sa s otázkou, či nie je v tomto prípade dôvodná aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa na strane žalobcu sú to jeho osobné a majetkové pomery, žalobca je osobou, ktorá má dôchodkový vek, nie je možné aby sa zamestnal, posudzovanie jeho osobných pomerov malo za následok oslobodenie od platenia súdnych poplatkov čo súvisí s tým, že žalobcovi je vyplatená dávka v hmotnej núdzi vo výške 125,57 eur mesačne. Zároveň má za to, že výsledok porovnania následkov prípadnej náhrady trov konania pre žalobcu a pre žalovaného je rôzny. Následok zaplatenia trov žalovaného žalobcom je nerovnaký ako zmenšenie majetku žalovaného o túto sumu. Ujma, dopad na majetkovú sféru žalobcu vzniknutá zaplatením náhrady trov konania je väčšia ako ujma v majetkovej sfére žalovaného. Preto je žalobca názoru, že za daných okolností bolo nutné v prípade neúspechu žalobcu nepriznať žalovanému náhradu trov konania.
Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril. Žiadal, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že medzi účastníkmi konania neexistoval žiaden vzťah na základe ktorého by bol žalovaný povinný plniť si povinnosť spočívajúcu v distribúcii elektrickej energie a preto žalovaný nemôže byť
tou osobou voči ktorej je možné uplatňovať si nároky na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej tým, že došlo k prerušeniu distribúcie elektriny. Zároveň zdôraznil, že prekládka meracieho zariadenia a pripojenia bola na odbernom mieste na adrese A. XXXX/XX, F. vykonaná na objednávku a so súhlasom a za prítomnosti odberateľa F. E., ktorého žalovaný evidoval a eviduje ako zmluvného partnera. Žalovaný nemal voči žalobcovi žiadnu povinnosť informovať ho o prípadných zmenách alebo prekládkach súvisiacich s distribúciou elektriny. Tvrdenia žalobcu o akejsi povinnosti žalovaného presvedčiť sa o tom, či nehnuteľnosť je obývaná nejakou osobou považuje žalovaný za účelový. Postup pracovníkov žalovaného nemožno v žiadnom prípade považovať za protiprávny zásah do osobnosti žalobcu, pretože nemali žiaden dôvod skúmať kto sa v predmetnej nehnuteľnosti zdržiava, nakoľko pri realizovaní prekládky meracieho zariadenia bol prítomný odberateľ od začiatku a samotné predmetné odberné miesto sprístupnil odomknutím dverí. K tvrdeniu žalobcu o právnej neistote spojenej s postupom súdu prvého stupňa pri ústnom a písomnom odôvodnení rozsudku, žalovaný uviedol, že žalobca prehliadol skutočnosť, že záväznosť vyhláseného rozsudku sa týka iba jeho výroku a pokiaľ ide o obsah odôvodnenia môže sa od ústneho odôvodnenia odlišovať. Prvostupňový súd odôvodnil rozsudok v súlade s ustanoveniami O.s.p. a z odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovanou osobou v tomto konaní. Odvolanie žalobcu voči výroku o trovách konania považuje žalovaný za nedôvodné s poukazom na to, že nie je možné považovať za neúčelne vynaložené trovy konania vzniknuté odmenou advokáta v prípade ak právnická osoba udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, hoci zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním. Akceptácia neúčelnosti trov konania by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania, ktorý má v organizačnej štruktúre právny útvar a napokon aj ten, ktorý sám má právnické vzdelanie vždy znáša trovy právneho zastúpenia, čo by bolo v rozpore s ústavným princípom rovnosti účastníkov občiansko - súdneho konania.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku ( § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.
Predmetom konania na Okresnom súde Trnava pod spis. zn. 12C 96/2010 bola ochrana osobnosti.
Predmetom posúdenia odvolacieho súdu bola správnosť rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby.
Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, keď prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie danej veci, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym právnym záverom, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvého stupňa vo veci, ktorý na vec aplikoval všetky náležité právne ustanovenia, pričom zohľadnil i konštantnú súdnu judikatúru a dané právne normy na vec i správnym spôsobom aplikoval, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku, ktoré vo veci samej považuje za plne súladné s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcu nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Keďže prvostupňový súd sa v rozsiahlom odôvodnení preskúmavaného rozsudku, ktorý je plne v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. riadne vysporiadal so všetkou relevantnou argumentáciou oboch účastníkov, odvolací súd už ani nemá čo k veci naviac dodať.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Predmetom ochrany sú imateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka. Na tieto imateriálne hodnoty (stránky) ľudskej osobnosti, akými sú napríklad meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod., ako aj na hmotnom substráte zachytené prejavy osobnej povahy uvedené v § 12 (napr. podobizne, zvukové záznamy) sa v občianskom práve upínajú osobitné práva. Vzhľadom na to, že ide o výsostne osobnostné stránky patriace každej fyzickej osobe, nazývame ich osobnostnými právami. Predmetom ochrany je osobnosť fyzickej osoby v jej celistvosti. Čiastkové osobnostné práva sú preto chránené len v rámci celkovej ochrany osobnosti. Preto aj výpočet jednotlivých čiastkových osobnostných práv v § 11, ktoré vytvárajú jednotné, základné osobnostné práva, je len demonštratívny. Jednotlivé predmety ochrany osobnosti v občianskom práve sa členia na práva na ochranu: 1. života a zdravia, telesnej integrity, 2. cti a ľudskej dôstojnosti, 3. súkromia, 4. mena (a priezviska) a 5. prejavov osobnej povahy. Zákon poskytuje ochranu predovšetkým životu a zdraviu fyzickej osoby. Nikto nemôže zasiahnuť do telesnej či psychickej integrity fyzickej osoby a každý sa musí zdržať konania, ktorým by mohol ohroziť jej život alebo zdravie. Predmetom práva na ochranu cti a dôstojnosti tak, ako je to zvýraznené v dikcii zákona (arg. "občianska česť"), je česť občana v jeho rozmanitých spoločenských vzťahoch jednak vo vzťahu k spoločnosti a jednak vo vzťahu k ostatným spoluobčanom. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť tejto osobe ujmu, dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky na ochranu. K zásahu do cti a dôstojnosti môže dôjsť rôznym konaním či prejavmi. Niektoré prejavy nemožno považovať za neoprávnený zásah. Vždy treba skúmať, za akých okolností a v súvislosti s plnením akých práv či povinností ku konaniu či prejavu došlo. Za neoprávnený zásah možno považovať aj pravdivé tvrdenie, ak je spôsobilé ohroziť vážnosť fyzickej osoby. Môže ísť napríklad o správu týkajúcu sa intímnej sféry, čo je zároveň aj zásahom do súkromia. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jej postavenia v spoločnosti (v rodine, na pracovisku a v odborných kruhoch, na verejnosti a vo verejných funkciách). Občianskoprávna ochrana osobnosti (na rozdiel od administratívnoprávnej a trestnoprávnej ochrany) je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe. Z toho vyplýva, že na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal.
K odvolaciemu argumentu, že došlo k odňatiu možnosti účastníkom konať pred súdom, nakoľko pri ústnom odôvodnení vyhláseného rozsudku prvostupňový súd zamietajúci výrok odôvodnil nedostatkom pasívnej legitimácie a v písomnom vyhotovení rozsudku sa podľa odvolateľa táto skutočnosť neuvádza a uvádzajú sa iné dôvody zamietnutia žaloby, odvolací súd uvádza, že nezistil porušenie práv žalobcu, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd viazaný výrokom vyhláseného rozsudku, pokiaľ uviedol v písomnom vyhotovení rozhodnutia ďalšie dôvody zamietnutia žaloby, ktoré pri ústnom pojednávaní neuviedol, súd neporušil žiadne ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko nebol povinný uviesť všetky argumenty, pre ktoré žalobu nepovažoval za opodstatnenú. Zároveň je potrebné upriamiť pozornosť aj tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď súd uviedol, že žalovaný nemôže byť tou osobou, voči ktorej možno uplatňovať nároky na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej tým, že došlo k prerušeniu distribúcie elektriny, čo znamená odôvodnenie pre nedostatok pasívnej legitimácie, preto uvedená odvolacia námietka nie je dôvodná.
Ďalej žalobca vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v tom, že postup žalovaného bol protiprávny, bolo zasiahnuté do osobnosti žalobcu konkrétne právo na súkromnú a ľudskú dôstojnosť, pretože v jeho obydlí sa bez jeho vedomia pohybovali cudzie osoby.
Odvolacím dôvodom je, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Pod nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
Prvostupňový súd svoj zamietajúci výrok rozsudku založil na závere, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie žalobcu. Žalobca namietal, že prvostupňový súd iba okrajovo spomenul Ústavu Slovenskej republiky a právne akty Európskej únie, ktoré podľa názoru žalobcu však bolo potrebné primárne aplikovať. V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky spis. zn. I. ÚS 13/00 podľa ktorého článok 19 ods. 2 Ústavy SR, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a neoprávneným zasahovaním treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave,
nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa. Znakom posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi závisí od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch. V článku 21 ods. 3 Ústavy sa dovoľuje zákonom zasahovať do nedotknuteľnosti obydlia iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné a v záujme naplnenia tých cieľov, ktoré sú taxatívne uvedené t. j. na ochranu života, zdravia a majetku na ochranu práva slobôd iných alebo na odvrátenia závažného ohrozenia verejného poriadku.
Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa nezistil v daných skutkových okolnostiach veci žiadnym spôsobom porušenie osobnostných práv žalobcu. Žalovaný nemal voči žalobcovi povinnosť zabezpečovať mu distribúciu elektrickej energie do odberného miesta na adrese A. XXXX/XX v F. a teda ho ani informovať o prípadných prerušeniach dodávky či vykonaní prekládky merania. Žalovanému bol za účelom vykonania prekládky riadne umožnený vstup na pozemok i do domu, jeho pracovníci tam vstúpili so súhlasom zmluvného odberateľa teda oprávnene, obmedzenie dodávky elektriny bolo iba krátkodobé počas vykonania prekládky. V konaní nebolo preukázané, že by mal žalovaný povinnosť zisťovať kto v dome býva, kto užíva dom oprávnene, kto neoprávnene a to za situácie kedy realizuje objednávku zmluvného partnera, odberateľa, ktorý bol aj pri prekládke prítomný a umožnil vstup zamestnancom žalovaného do nehnuteľnosti, v ktorej býva žalobca.
Žalobca namietal aj výrok súdu o priznaní náhrady trov konania žalovanému z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom bola neúčelnosť uplatnených a priznaných trov žalovaného vyplývajúca zo skutočnosti, že žalovaný má k dispozícií svoje právne oddelenie, má k dispozícii právnikov a preto nebolo dôvodné, aby splnomocnil advokáta za účelom poskytnutia právnych služieb. V tejto súvislosti odvolací súd však zdôrazňuje, že je potrebné poukázať na predmet činnosti žalovaného (vyplývajúci z predmetu činnosti zapísaný v obchodnom registri), pričom predmetom konania je ochrana osobnosti teda daný predmet konania vôbec nesúvisí s predmetom činnosti žalovaného a preto nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby jeho špecializovaní právnici sa venovali aj vzdialenej oblasti práva akou je ochrana osobnosti a preto bolo dôvodné, aby žalovaný využil právo na služby advokáta aj za situácie, že má k dispozícii právnikov, ktorí však nemusia mať potrebnú odbornú kvalifikáciu a prax na daný predmet konania. Zároveň treba prihliadnuť na ust. § 20 ods.1 zák.č. 586/2003 Z.z. o advokácii, podľa ktorého každý má právo na poskytovanie právnych služieb a môže o ne požiadať u ktoréhokoľvek advokáta. Preto odvolací súd nezistil žiadne dôvody týkajúce sa nepriznania z dôvodu neúčelnosti uplatnenej náhrady trov konania.
Druhým odvolacím dôvodom bola aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p., odvolací súd však nezistil žiadne dôvody preto, aby bolo nutné v danej veci aplikovať § 150 ods. 1 O.s.p.
V zmysle § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody vhodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznaná náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. To neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Predpokladom výnimočného použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnená tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane účastníkov konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdení všetkých okolností konkrétnej veci. Týmito okolnosťami môžu byť dôvody osobné, majetkové a sociálne pomery účastníkov konania, dôvody uplatnenia nároku na súde, či postup účastníka v konaní. Obyčajnú nesolventnosť účastníka konania bez ďalšieho, pritom nemožno považovať za dostatočný dôvod, k uplatneniu § 150 O.s.p. Pri posudzovaní výnimočnosti dôvodov vhodných osobitného zreteľa, je potrebné prihliadnuť k pomerom oboch strán konania.
Podľa žalobcu okolnosťami hodnými osobitného zreteľa na strane žalobcu sú jeho osobné a majetkové pomery, skutočnosť, že je osobou, ktorá má dôchodkový vek, nie je možné aby sa zamestnal, posudzovanie jeho osobných pomerov malo za následok oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, čo súvisí s tým, že žalobcovi je vyplatená dávka v hmotnej núdzi vo výške 125,57 eur mesačne. Zároveň má
za to, že výsledok porovnania následkov prípadne náhrady trov konania pre žalobcu a pre žalovaného je rozdielny.
Posúdiac otázku náhrady trov konania v danej veci podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení a uvedených kritérií, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky v zmysle § 142 ods.1 O.s.p. pre to, aby bol žalobca, ktorý nemal v konaní úspech, zaviazaný na náhradu trov, pričom neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo dôvodné žalovanému náhradu trov konania nepriznať.
So zreteľom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p.
O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalovanému bola priznaná uplatnená náhrada trov právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu, hodnota úkonu právnej služby bola uplatnená 91,29 eur + režijný paušál 7,81 eur + DPH 20% - 19,82 eur, spolu 118,92 eur podľa § 15 ods. 1, 16 ods. 3, 18 ods. 3 vyhlášky. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. náhrada trov bola priznaná na účet advokáta žalovaného.
II. Uznesením napadnutým odvolaním prvostupňový súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť pôvodnému žalovanému náhradu trov konania vo výške 1.945,02 eur k rukám právneho zástupcu pôvodne žalovaného GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne tým, že uznesením zo dňa 04.11.2011 súd pripustil, aby z konania vystúpil žalovaný Západoslovenská energetika, a.s., Čulenova 6, Bratislava, IČO: 35823551 a na jeho miesto nastúpil žalovaný ZSE Distribúcia, a.s., Čulenova 6, Bratislava, IČO: 36361518. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16.12.2011 a keďže pre pôvodného žalovaného sa konanie skončilo, v konaní bol úspešný, o trovách konania súd rozhodol tak, že mu priznal náhradu trov konania vo výške 1.945,02 eur pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby: príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie na súd zo dňa 08.08.2011, účasť na pojednávaní dňa 10.08.2011 a účasť na pojednávaní dňa 03.11.2011, 4 x 370,14 eur a 4 x 74,03 eur, 20% DPH z 370,14 eur, 4 x režijný paušál po 7,41 eur + 4 x 1,48 eur, 20% DPH so 7,41 eur - spolu 1.812,24 eur (1.510,20 eur + 302,04 eur), náhrada straty času za účasť na pojednávaní 10.08.2011 a 03.11.2011 - cesta Bratislava - Trnava a späť za 6 pol hodín po 12,35 eur, spolu náhrada za stratu času 88,92 eur t.j. 74,10 eur + 14,82 eur, 20% DPH zo 74,10 eur, cestovné za použitie motorového vozidla podľa § 16 ods. 4 vyhlášky za účasť na pojednávaní 03.11.2011, cesta Bratislava - Trnava a späť 1 x 100 km x 0,183 eur (18,30 eur), za účasť na pojednávaní dňa 10.08.2011, cesta Bratislava - Trnava a späť 1 x 100 km x 0,183 eur 18,30 eur - spolu 43,92 eur (36,60 eur + 7,32 eur), teda náhrada trov právneho zastúpenia 1.945,08 eur (1.812,24 eur + 88,92 eur, t.j. 74,10 eur) + 14,82 eur + 43,92 eur (36,60 eur + 7,32 eur) podľa § 10 ods. 1, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1, ods. 3, § 15, § 16 ods. 3, ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 149 ods. 1 O.s.p. súd uložil povinnosť zaplatiť pôvodnému právnemu zástupcovi žalovaného. Súd nepriznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia cestovné za pohonné hmoty, pretože súdu nebola preukázaná odôvodnenosť požiadavky na zaplatenie ceny spotrebných hmôt za účasť na pojednávaniach, konkrétne cena za pohonné hmoty na liter.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a nepriznal žalovanému náhradu trov konania alebo aby zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prvostupňový súd sa nezaoberal účelnosťou vynaložených trov konania, žalovaný disponuje celým právnym oddelením, má k dispozícii viacero právnikov a preto náklady ktoré by boli vynaložené na trovy právneho zastúpenia advokátom nie je možné považovať za trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Plnohodnotné zastupovanie v konaní si žalovaný mohol dokázať zabezpečiť aj prostredníctvom svojich zamestnancov. Zároveň je žalobca aj názoru, že prvostupňový súd mal prihliadnuť na § 150 ods. 1 O.s.p. ktoré výnimočne umožňuje nepriznať náhradu trov konania úspešnému účastníkovi. V prípade, že by súd aj uznal trovy konania vyúčtované žalovaným za účelne vynaložené, je nutné vysporiadať sa s otázkou, či nie je v tomto prípade dôvodná aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa na strane žalobcu sú to jeho osobné a majetkové pomery, a to skutočnosť, že je osobou ktorá má dôchodkový vek, nie je možné aby sa zamestnal, posudzovanie jeho osobných pomerov malo za následok oslobodenie od platenia súdnych poplatkov čo súvisí s tým, že žalobcovi
je vyplatená dávka v hmotnej núdzi vo výške 125,57 eur mesačne. Zároveň má za to, že výsledok porovnania následkov prípadne náhrady trov konania pre žalobcu a pre žalovaného je rozdielny. Následok zaplatenia trov pôvodného žalovaného žalobcom je nerovnaký ako zmenšenie majetku žalovaného o túto sumu. Ujma, dopad na majetkovú sféru žalobcu vzniknutá zaplatením tejto sumy je väčšia ako ujma v majetkovej sfére žalovaného. Preto je žalobca názoru, že za daných okolností, že v prípade ak by bolo nutné ich v prípade neúspechu žalobcu nepriznať žalovanému náhradu trov konania.
Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaciu žalobcu sa pôvodný žalovaný písomne vyjadril. V odvolaní žalobca namieta priznanie za vyjadrenie zo dňa 19.01.2012, pretože nebolo a ani nemohlo byť súdom priznané, nakoľko vyjadrenie bolo datované potom, ako si pôvodný žalovaný uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za ktorý neprináleží ani náhrada. Odvolanie považuje žalovaný za nedôvodné s poukazom na to, že nie je možné považovať za neúčelne vynaložené trovy konania vzniknuté odmenou advokáta v prípade ak právnická osoba udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, hoci zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním. Akceptácia neúčelnosti trov konania by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania, ktorý má v organizačnej štruktúre právny útvar a napokon aj ten, ktorý sám má právnické vzdelanie vždy znáša trovy právneho zastúpenia, čo by bolo v rozpore s ústavným princípom rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c) a d) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, pretože rozhodnutie o náhrade trov konania je vecne správne, súd aplikoval správne príslušné právne predpisy. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcu nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Vzhľadom na totožné odvolanie žalobcu proti tomuto uzneseniu ako aj proti rozsudku v časti náhrady trov konania, odvolací súd vychádza z rovnakých dôvodov, pre ktoré bolo nevyhnutným považovať obe napadnuté rozhodnutia za správne s totožnou argumentáciou odvolacieho súdu.
Prvým dôvodom bola neúčelnosť uplatnených a priznaných trov pôvodnému žalovanému vyplývajúca zo skutočnosti, že žalovaný má svoje právne oddelenie k dispozícii, má k dispozícii právnikov a preto nebolo dôvodné, aby splnomocnil advokáta za účelom poskytnutia právnych služieb. V tejto súvislosti odvolací súd však zdôrazňuje skutočnosť na predmetom činnosti pôvodného žalovaného (vyplývajúci z predmetu činnosti zapísanej v obchodnom registri), pričom predmetom konania je ochrana osobnosti teda daný predmet konania vôbec nesúvisí s predmetom činnosti pôvodného žalovaného a preto nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby jeho špecializovaní právnici sa venovali aj vzdialenej oblasti práva akou je ochrana osobnosti a preto bolo dôvodné ,aby žalovaný využil právo na služby advokáta aj za situácie, že má k dispozícii právnikov, ktorí však nemusia mať potrebnú odbornú kvalifikáciu a prax na daný predmet konania. Zároveň treba prihliadnuť na ust. § 20 ods.1 zák.č. 586/2003 Z.z. o advokácii, podľa ktorého každý má právo na poskytovanie právnych služieb a môže o ne požiadať u ktoréhokoľvek advokáta. Preto dovolací súd nezistil žiadne dôvody týkajúce sa nepriznania z dôvodu neúčelnosti uplatnenej náhrady trov konania.
Druhým dôvodom bola aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p., odvolací súd však nezistil žiadne dôvody preto, aby bolo nutné v danej veci aplikovať § 150 ods. 1 O.s.p.
V zmysle § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody vhodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznaná náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. To neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Predpokladom výnimočného použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnená tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane účastníkov konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdení všetkých okolností konkrétnej veci. Týmito okolnosťami môžu byť dôvody osobné, majetkové a sociálne pomery účastníkov konania, dôvody uplatnenia nároku na súde, či postup účastníka v konaní. Obyčajnú nesolventnosť účastníka konania bez ďalšieho, pritom nemožno považovať za dostatočný dôvod, k uplatneniu § 150 O.s.p. Pri posudzovaní výnimočnosti dôvodov vhodných osobitného zreteľa, je potrebné prihliadnuť k pomerom oboch strán konania.
Podľa žalobcu okolnosťami hodnými osobitného zreteľa na strane žalobcu sú jeho osobné a majetkové pomery, skutočnosť, že je osobou, ktorá má dôchodkový vek, nie je možné aby sa zamestnal, posudzovanie jeho osobných pomerov malo za následok oslobodenie od platenia súdnych poplatkov čo súvisí s tým, že žalobcovi je vyplatená dávka v hmotnej núdzi vo výške 125,57 eur mesačne. Zároveň má za to, že výsledok porovnania následkov prípadne náhrady trov konania pre žalobcu a pre žalovaného je rozdielny.
Posúdiac otázku náhrady trov konania v danej veci podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení a uvedených kritérií, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky v zmysle § 142 ods.1 O.s.p. pre to, aby bol žalobca, ktorý nemal v konaní úspech, zaviazaný na náhradu trov, pričom neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo dôvodné pôvodne žalovanému náhradu trov konania nepriznať.
So zreteľom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p.
O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne procesne úspešnému pôvodne žalovanému bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu, hodnota úkonu právnej služby za nemeritórny úkon 158,07 eur + režijný paušál 7,81 eur + DPH 20% - 38,58 eur, spolu 231,46 eur podľa § 14 ods. 3 písm. b), 15 ods. 1, 16 ods. 3, 18 ods. 3 vyhlášky. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. náhrada trov bola priznaná na účet advokáta pôvodného žalovaného.
Z dôvodu zmeny obchodného mena žalovaného od 1.1.2013 v záhlaví rozhodnutia je uvedené už nové obchodné meno žalovaného.
Senát krajského súdu prijal rozhodnutia pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.