Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoE/194/2013

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: O. Q., R.. XX.XX.XXXX, D. C. J. T. XXX, pre vymoženie 517,72 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č.k. -20 zo dňa 26.9.2013

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

Z a m i e t a návrh oprávnenej na prerušenie konania.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Uznesením Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvého stupňa“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto z dôvodu neprípustnosti zastavil. Vyslovil, že o trovách rozhodne samostatným uznesením.

O zastavení exekúcie rozhodol v zmysle ust. , , , , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „“), , , o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“), a o spotrebiteľských úveroch a až . Exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, sp. zn. SR 06069/09 zo dňa 6.7.2009. Podkladom pre vydanie tohto rozsudku bola zmluva o úvere č. 7520318 zo dňa 23.4.2008, na základe ktorej oprávnená poskytla povinnej úver vo výške 14.000,-Sk (464,71 €), ktorý sa povinná zaviazala splácať v 12 mesačných splátkach po 2.280,-Sk (spolu 27.360,-Sk t.j. 908,19 €).

Daný právny vzťah posudzoval podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže vyššie uvedenú zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko sa jedná o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby a z výpisu z obchodného registra vyplýva, že predmetom činnosti oprávnenej je okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov a na strane druhej je povinná ako fyzická osoba, ktorá nemohla reálnym spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka bola upravená v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konania bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Konštatoval, že praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej

doložke tak, ako je formulovaná v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bolo, že spotrebiteľovi bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Poukázal na to, že znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Súd v danom prípade nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie bodu 17 uzatvorenej zmluvy o úvere bolo v rozpore so znením § 53 ods. 5, čo malo za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musel prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo).

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená a žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.

Poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR, ako aj na judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky. Namietala, že uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ. Konštatovala, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenej vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinného.

Namietala, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa oprávnenej súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi.

Podľa jej názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnená žiadala, aby súd postupom podľa ust. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust. Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá .

K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedla, že k nemu došlo tým, že podľa jej názoru exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na strane jednej a oprávnenou na strane druhej, kedy povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnená mala v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jej postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietala, že oprávnená nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy,

ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemala možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnej však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, ak bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej, došlo k zmareniu exekúcie.

Namietala ďalej, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávnenej platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnená tiež nesúhlasila s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedla, že oprávnená poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa a nasl. , pričom v zmysle ust. na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia . Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať .

Navrhla, aby súd na základe ust. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

„1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods.1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Pred prejednaním odvolania odvolací súd vyzval účastníkov v zmysle ust. , aby sa vyjadrili k možnému použitiu a zákona o rozhodcovskom konaní s tým, že odvolací súd bude skúmať, či rozhodcovská zmluva bola uzavretá v písomnej forme a či teda bola daná právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok a v tej súvislosti posúdi, či rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa Exekučného poriadku.

Oprávnená vo vyjadrení k výzve uviedla, že v celom rozsahu poukazuje na argumentáciu v podanom odvolaní, a to predovšetkým vo vzťahu k nemožnosti vykonávať opätovný prieskum rozhodcovského rozsudku, v tom smere aby dochádzalo k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedla, že v prípade, ak by súd uvažoval o

zastavení exekúcie (potvrdení rozhodnutia) na základe ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, v zmysle ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku musí nariadiť pojednávanie. Na záver dôrazne nesúhlasila s poukazom na ust. § 37 Exekučného poriadku so vstupom vedľajšieho účastníka, Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, do konania.

Povinná sa k výzve nevyjadrila.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávnenej ako podané včas a oprávnenou osobou bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. v rozsahu vyplývajúcom z ust. , a dospel k záveru, že odvolaniu oprávnenej nie je možné vyhovieť.

Uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. potvrdil, aj keď z iných dôvodov.

Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či rozhodcovská zmluva bola uzavretá v písomnej forme a či teda bola daná právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok a v tej súvislosti, či rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 Exekučného poriadku.

V zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa ust. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

V zmysle ust. § 4 ods. 1 cit. zák. rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

V zmysle ust. § 4 ods. 2 cit. zák. rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

V zmysle ust. § 4 ods. 3 cit. zák. nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom, najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa opomenul sa zaoberať riešením tejto otázky, a preto sa riešením tejto otázky zaoberal odvolací súd po poučení účastníkov v zmysle ust. .

Oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karlovarské rameno 8, sp. zn. SR 06069/09 zo dňa 6. júla 2009, v ktorom rozhodcovský súd uviedol, že účastníci konania sa v zmluve o úvere, v časti Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, bod 17 Rozhodcovská doložka, dohodli, že

všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. V tomto prípade rozhodcovské konanie má byť vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu.

Z obsahu spisu je zrejmé, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (č. l. 18 spisu), ktoré obsahujú citovanú rozhodcovskú doložku v bode 17, nie sú podpísané oprávnenou a povinnou.

Keďže rozhodcovská zmluva nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, lebo Všeobecné podmienky poskytnutia úveru nie sú podpísané účastníkmi zmluvy, nespĺňa podmienku písomnej formy, a je preto neplatná.

Inú platnú rozhodcovskú zmluvu oprávnená nepredložila.

Za tejto situácie rozhodcovský súd nemal právomoc vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 13.10.2011).

Ak rozhodcovský súd vydal rozhodnutie napriek tomu, že nemal právomoc, takéto ním vydané rozhodnutie nie je exekučným titulom podľa § 41 Exekučného poriadku, lebo ide o nulitný právny akt.

Z vyššie uvedených dôvodov exekučný súd rozhodol vecne správne, keď exekúciu zastavil.

Vzhľadom na dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie (pre nedostatok písomnej formy neplatne uzavretá rozhodcovská doložka), nebolo potrebné zaoberať sa odvolacími námietkami odvolateľky, pretože všetky odvolacie námietky sú právne irelevantné. Odvolanie oprávnenej je preto nedôvodné.

V priebehu odvolacieho konania oprávnená s poukazom na a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhla konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení:

1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strane podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Zároveň navrhla podľa ust. prerušiť konanie za účelom podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s .

Podľa ust. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska

Podľa súd preruší konanie, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa Exekučného poriadku, ak osobitný zákon 4c) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno inter alia prerušiť. V zmysle odkazu 4c) ide napríklad o zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov alebo o o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení , ktoré zákony expressis verbis ustanovujú podmienky, za ktorých sa exekučné konanie prerušuje.

V zmysle citovaných zákonných ustanovení na exekučné konanie možno teda aplikovať ustanovenia len vtedy, ak neustanovuje inak. v výslovne vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie, okrem osobitným zákonom stanovených prípadov, medzi ktoré nespadá prerušenie konania v zmysle ustanovení . Z uvedených dôvodov ustanovenia ani O.s.p na exekučné konanie nemožno aplikovať, a teda nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to žiada oprávnená.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Vzhľadom na dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie (rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého sa predmetná exekúcia vykonávala, nie je spôsobilým exekučným titulom, a to v dôsledku nedostatku písomnej formy neplatne uzavretej rozhodcovskej doložky), je zrejmé, že prejudiciálne otázky, ktoré majú byť Súdnemu dvoru EÚ podľa návrhu oprávnenej predložené, sú irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a ich potenciálne zodpovedanie naň nemá reálny dosah. Na základe uvedeného v posudzovanom prípade nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva Súdnym dvorom EÚ.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa a zamietol.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. O. s. p v spojení s ust. .

Oprávnená bola v odvolacom konaní neúspešná, nemá preto na náhradu trov odvolacieho konania, ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne ( ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.