Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Co-147-2013.pdf
PDF · 96.37 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/147/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Moravčíková, PhD. a členiek senátu: JUDr. Eva Barcajová a JUDr. Mária Klepancová v právnej veci navrhovateľa: JUDr. Martina Mrázová, správca konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s., v likvidácii, Coburgova 84, Trnava, IČO: 36 227 803, zastúpený JUDr. Soňou Pohovejovou, advokátom so sídlom Bratislava, Záhradnícka 37, proti odporkyni: Ing. R. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, R., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO: 00 009 199, so sídlom Trnava, Sladovnícka 13, zastúpený advokátom: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, námestie Matice slovenskej 1713/8, Dubnica nad Váhom, adresa na doručovanie: Trnava, Sladovnícka 13, o zaplatenie 144,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Trnava č.k. 18C/116/2011-119 zo dňa 06. marca 2013 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 29,29 eur k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozhodnutím súd prvého stupňa zamietol návrh na zaplatenie sumy 144,87 eur, žalovanej náhradu trov konania nepriznal a zaviazal žalobcu zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania v sume 72,03 eur. Žalobca sa návrhom zo dňa 10.03.2011 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 144,87 eur s poplatkom z omeškania vo výške 1 promile denne z istiny od 10.03.2011 do zaplatenia titulom nedoplatku za úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu za rok 2008, bytu číslo X, nachádzajúceho sa v R. na ulici C. X, na 4. podlaží bytového domu súp. č. XXXX, postaveného na prac. č. XXXX/XXX. O zaplatenie istiny s príslušenstvom žiadal navrhovateľ z dôvodu, že je správcom konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s., v likvidácii, IČO 36 227 803, so sídlom Coburgova 84, Trnava a do marca 2009 (vrátane) bol úpadca vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník predmetného bytu, keď v zmysle § 14 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších právnych predpisov svedčí oprávnenie nakladať s majetkom podstaty správcovi konkurznej podstaty úpadcu. Z obsahu spisu OS Trnava sp. zn. 44Cbi/6/2007 vyplýva, že JUDr. Dušan Pohovej, správca konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s., v likvidácii, IČO 36 227 803, so sídlom Coburgova 84, Trnava, ako žalobca sa voči Mgr. Petrovi Ondreičkovi, správcovi konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, IČO 00 009 199, so sídlom Paulínska 20, Trnava, ako žalovanému, žalobou zo dňa 26.11.2007 doručenou súdu dňa 26.11.2007 domáhal vylúčenia obytného domu, v ktorom sa nachádza predmetný byt zapísaný na Liste vlastníctva číslo XXXX, k.ú. R., z konkurznej podstaty žalovaného. Rozsudkom sp. zn. 44Cbi/6/2007-653 zo dňa 26.3.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave číslo konania 21CoKR/4/2008-767 zo dňa 23.9.2008 s právoplatnosťou ku dňu 20.11.2008 a v spojení s dopĺňacím rozsudkom Krajského súdu v Trnave číslo konania 21CoKR/4/2008-915 zo dňa 29.10.2009 s právoplatnosťou ku dňu 9.11.2009 súd žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty zamietol. V prejednávanej veci bola sporná otázka, kto bol vlastníkom, resp. osobou oprávnenou nakladať s predmetným bytom, v rozhodnom období. Súd dospel k záveru, že sa navrhovateľovi nepodarilo v prejednávanej veci preukázať, že v rozhodnom období bol úpadca TAZ, a.s., v likvidácii vlastníkom sporného bytu, resp. že navrhovateľ bol osobou oprávnenou nakladať so sporným bytom. Na základe výsledkov dokazovania dospel súd k záveru, že navrhovateľ poskytol odporkyni služby spojené s užívaním bytu za rok 2008, čo nebolo sporné, i keď bez právneho dôvodu, nakoľko medzi navrhovateľom a odporkyňou nevznikol platný nájom bytu. Navrhovateľovi tak vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške poskytnutého plnenia. Navrhovateľ plnil namiesto vedľajšieho účastníka, ktorý ako vlastník bytu mal poskytovať služby spojené s bývaním odporcovi, z tohto dôvodu sa bezdôvodne obohatil vedľajší účastník a teda odporkyňa nie je pasívne legitimovaný, na základe čoho došlo k zamietnutiu návrhu.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že jeho žalobe vyhovie. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda sú tu dané odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d), písm. f) OSP. Žalobca sa návrhom domáhal zaplatenia pohľadávky proti žalovanému z titulu nedoplatku na službách spojených s užívaním bytu, keď nájomný vzťah medzi účastníkmi konania, založený na základe zmluvy o nájme bytu, nebol dosiaľ spochybňovaný a vzhľadom na zápis v LV bol v tom období žalobca vlastníkom bytu. Žalobca je správcom konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s., v likvidácii, keď do súpisu majetku, patriaceho do podstaty, bol zaradený aj byt v užívaní žalovanému. Tvrdenie, že žalobca v predmetnom období nebol vlastníkom predmetného bytu, resp. oprávnenou osobou, ktorá môže vykonávať vlastnícke práva k bytu, považuje za nesprávne s poukazom na § 14 písm. a) v spojení s ustanovením § 19 zákona č. 328/1991 Zb., podľa ktorých je oprávnenie správcu vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky bez ohľadu na to, či je úpadca vlastníkom predmetnej veci, a to až do doby, pokiaľ nebude právoplatne rozhodnuté o vylúčení predmetnej veci z konkurznej podstaty úpadcu. Oprávneným správcom konkurznej podstaty je JUDr. Dušan Pohovej ako správca konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii, pričom práva a povinnosti spojené so súpisom majetku do konkurznej podstaty svedčia tomu správcovi, ktorý majetok spísal ako prvý, a teda správca úpadcu TAZ, š. p., vôbec nemal právo zapísať do súpisu všeobecnej podstaty dotknuté nehnuteľnosti. Do marca 2009 bol žalobca vedený ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností. Na základe uvedeného je odvolateľ toho názoru, že pokiaľ by aj takúto argumentáciu odvolací súd neprijal a dospel by k záveru, že žalobca nebol vlastníkom bytu, žalovaný získal bezdôvodné obohatenie, keďže odoberal služby spojené s nájmom a toto je povinný žalobcovi vydať. Napadol aj oprávnenosť náhrady trov konania vedľajšieho účastníka, keďže jeho účasť v konaní nepovažuje za dôvodnú. Rozhodnutie súdu prvého stupňa žiadal zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
K doručenému odvolaniu podal písomné vyjadrenie vedľajší účastník, ktorým požiadal o konečné, záväzné a autoritatívne rozhodnutie súdu vo veci, pričom zrekapituloval svoje doterajšie stanoviská. Poukázal na to, že v roku 2008 žalobca posúdil, že majetok patrí úpadcovi len na základe zápisov o vlastníckom práve úpadcu na príslušných LV bez bližšieho posúdenia neúplnosti notárskej zápisnice č. N72/92, NZ75/92 k prevodom dotknutého majetku. Podľa vedľajšieho účastníka úpadca nemohol na základe týchto notárskych zápisníc nadobudnúť žiaden majetok, keďže zápisnica neobsahuje určenie nehnuteľností, ktoré by mali vstupovať do základného imania úpadcu. Žalobca odmieta akceptovať závery právoplatných rozhodnutí Okresného súdu Trnava, Krajského súdu v Trnave, Krajskej prokuratúry v Trnave, Generálnej prokuratúry SR ako aj NS SR. Z obsahu uvedených rozhodnutí jednoznačne vyplýva záver, že vlastníkom dotknutých nehnuteľností nebol a nie je úpadca, pretože neboli predmetom privatizácie a majetok patrí Trnavským automobilovým závodom, š.p.. Čo sa týka tvrdenia, že žalovaný mal získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu vedľajší účastník uviedol, že takáto úvaha je nesprávna z dôvodu, že žalobca dodával služby do nehnuteľnosti patriacej vedľajšiemu účastníkovi, nemohol ich dodávať priamo fyzickým osobám užívajúcim túto nehnuteľnosť na základe zmluvy s vlastníkom, teda žalovaný nie je pasívne vecne legitimovanou osobou. Zdôraznil, že vedľajší účastník v záujme predídenia ďalším konfliktom tieto sumy na účet žalobcu uhradil, pričom pre istotu zotrval na vznesenej námietke premlčania. Žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaná žiadala rozhodnutie potvrdiť.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (§ 201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec správne právne posúdil. Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozhodnutia pre úplnosť uvádza k veci nasledovné:
V zmysle zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (v súčasnosti zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii) základným podkladom pre speňaženie podstaty je súpis konkurznej podstaty, ktorý vykonáva správca konkurznej podstaty. Predmetom konkurzu sú veci, byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok. V súpise musí byť zachytený celý rozsah konkurznej podstaty a správca do súpisu podstaty zahrnie aj všetky pochybné prípady spolu s poznámkou o dôvodoch pochybnosti. Správca konkurznej podstaty úpadcu zaradí do súpisu každú vec, o ktorej je presvedčený, že patrí alebo môže patriť do podstaty. Nemá pritom povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu k zapisovaným veciam a vec do súpisu zaradí aj v prípade, ak má pochybnosti, či skutočne do podstaty patrí. Vtedy ju ale zapíše do podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo o iných dôvodoch, ktoré jej zaradenie do súpisu spochybňujú. Konkurzný súd posúdi dôvody spochybňujúce zaradenie veci do podstaty a buď vec z podstaty vyradí, alebo osobe, ktorá spochybňuje zaradenie veci do podstaty, uloží lehotu na podanie vylučovacej žaloby. Táto žaloba má procesnú povahu a nedodržanie stanovenej lehoty má za následok to, že vec sa považuje ako do súpisu oprávnene zahrnutá a dotknutá osoba sa už nemôže domáhať svojho práva k nej. Rovnaký záver je potrebné urobiť aj v prípade, ak osoba, ktorá sa cíti byť vlastníkom určitej veci, nenamieta jej zapísanie do konkurznej podstaty, nedovoláva sa teda svojho vlastníckeho práva k nej a nežiada ju ani vylúčiť z podstaty, alebo svoje námietky voči zaradeniu veci do podstaty vezme späť. Potom totiž platí, že do podstaty patria veci, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu. Súpis podstaty tvorí právny podklad pre speňaženie majetku patriaceho do podstaty, lebo speňažený môže len ten majetok, ktorý bol spísaný, pričom správca je oprávnený takto spísaný majetok speňažiť okrem prípadu, ak bol zo súpisu zákonným spôsobom vylúčený.
Ustanovenie § 78 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii výslovne ustanovuje, že súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. V prípade určovacej žaloby podľa § 78 zákona č. 7/2005 Z.z. ide v rámci žalôb podľa § 80 písm. c) OSP o určovaciu žalobcu sui generis, kde naliehavý právny záujem je daný existujúcim konkurzným konaním a z neho vyplývajúcou požiadavkou rýchlosti a hospodárnosti konania v zmysle § 6 OSP, ktorej realizácia je zabezpečená tým, že sa v ňom rieši otázka vlastníctva (ÚS SR 202/2011). Správne súd prvého stupňa riešil ako predbežnú otázku to, kto bol prenajímateľom, resp. osobou oprávnenou disponovať s predmetným bytom v rozhodnom období. Navrhovateľ síce predložil list vlastníctva, v ktorom je zapísaný úpadca ako vlastník predmetného bytu, avšak dňa 26.03.2008 Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol žalobu žalobcu o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a dňa 23.09.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Obdo/38/2009 zo dňa 18.02.2010 odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767. Ústavný súd SR uznesením č.k. II. ÚS 312/2010-19 odmietol ústavnú sťažnosť JUDr. Dušana Pohoveja.
Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 44Cbi/6/2007-653 zo dňa 26.03.2008 vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazne bremeno a nepreukázal právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze vylučuje. Žalobca nepreukázal existenciu platného právneho úkonu, ktorým došlo k nadobudnutiu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na FNM a následne na žalobcu, a preto súd návrh ako nedôvodný zamietol. V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, č.k. 21CoKR/4/2007 - 767 zo dňa 23.09.2008 sa okrem iného uvádza, že žalobca na svoje tvrdenia nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy a preto súd prvého stupňa správne konštatoval, že neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu. V danom prípade žalobca svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam postupom podľa § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii neosvedčil, keď nebola úspešná jeho žaloba o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, a preto tu platí zákonná domnienka (aj keď nie je výslovne uvedená v ust. § 67 zák. č. 7/2005 Z.z. účinného v čase vyhlásenia konkurzu), že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu úpadcu zapísané oprávnene, a teda ich vlastníkom bol úpadca Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, aj keby v konečnom dôsledku nebolo išlo o jeho majetok.
V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd uvádza, že aplikovanie zásady priority v prípade kolízie zápisov identického majetku do viacerých konkurzných podstát považuje za správny. Tento názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/249/2008, na ktorý odvolateľ poukazuje. V čase zapísania majetku do súpisu oboch konkurzných podstát zákon č. 328/1991 Zb. resp. zák. č. 7/2005 Z.z. tento duplicitný zápis nezakazoval tak, ako je to upravené v súčasnosti v zmysle ust. § 78 ods.9 zák. č. 7/2005 Z.z., avšak odvolateľ uvedený právny názor nesprávne interpretuje na danú vec, v ktorej je odlišná situácia. V súčasnosti už bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi/6/2007-653 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767 právoplatne rozhodnuté o nedostatku vlastníckeho práva úpadcu k dotknutému majetku, čím zásada priority stratila opodstatnenie. Pokiaľ v rámci speňažovania podstaty správca takúto vec predá, nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať určenia vlastníckeho práva, prípadne vydania veci, lebo v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka, takéto nadobudnutie má právne účinky prevodu vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi (ÚS SR 263/2009).
Z vyššie uvedeného vyplýva, že sporné byty sú predmetom konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a iba správca uvedeného úpadcu je oprávnený disponovať s uvedenými nehnuteľnosťami. Na základe uvedeného sa tak domnienka o vlastníctve, svedčiaca osobe zapísanej na liste vlastníctva v rozhodnom čase v zmysle ust. § 70 a nasl. zákona č. 162/1995 Z.z. považuje za vyvrátenú citovanými právoplatnými rozsudkami o zamietnutí vylúčenia nehnuteľnosti zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava. Keďže žalobca nebol a ani nie je vlastníkom bytov, nemohol nájomcom týchto bytov voči nemu vzniknúť nedoplatok na službách spojených s nájmom, keďže pokiaľ takéto služby pre predmetné byty zabezpečoval, mohol mu vzniknúť nárok na ich cenu len titulom bezdôvodného obohatenia voči vlastníkovi týchto bytov, t.j. vedľajšiemu účastníkovi. Z tohto dôvodu nemôže byť ani žalovaný pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní pri posudzovaní nároku titulom bezdôvodného obohatenia, ako navrhoval žalobca. Súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že návrh je potrebné zamietnuť.
Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v celom rozsahu.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 OSP. Keďže žalovaný a spolu s ním vedľajší účastník boli v odvolacom konaní plne procesne úspešní, patrí im náhrada trov odvolacieho konania. Keďže žalovanej žiadne trovy nevznikli, odvolací súd jej ich nepriznal. Vedľajší účastník si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 OSP riadne uplatnil, a to ako trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 29,29 eur (jeden úkon právnej služby vyjadrenie k odvolaniu plus režijný paušál a zákonná DPH).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.