Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/80/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici na verejnom zasadnutí 15. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bobora a sudcov JUDr. Ľubomíra Bušíka, PhD. a Mgr. Rudolfa Ďurtu prejednal odvolanie krajského prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo 26. 9. 2013, sp. zn. a takto

rozhodol:

Podľa , z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 26. 9. 2013, sp. zn. vo výroku o treste, ktorým bol obž. U. M. uložený nepodmienečný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov, ako aj v spôsobe zaradenia do ústavu na výkon trestu odňatia slobody a podľa vo výroku o náhrade škody v tej časti, pokiaľ poškodená Y. P. bola so zvyškom svojho nároku na náhradu škody odkázaná na konanie o občiansko právnych veciach. Rozhodujúc podľa sa obžalovaný U. M. o d s u d z u j e podľa Tr. zák. za použitia , Tr. zák., Tr. zák., , a Tr. zák. a Tr. zák. a Tr. zák. k nepodmienečnému úhrnnému trestu vo výmere 23 (dvadsaťtri) rokov a 4 (štyri) mesiace. Podľa Tr. zák. sa obžalovaný pre výkon trestu z a r a ď u j e do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Podľa je obžalovaný povinný nahradiť poškodenej Y. P., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom X. ul. XX, N. z titulu nemajetkovej ujmy 120 000,- (stodvadsaťtisíc) eur. Podľa sa poškodená Y. P. so zvyškom svojho nároku o d k a z u j e na konanie o občianskoprávnych veciach. Podľa , d o p ĺ ň a sa rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 26. 9. 2013, sp. zn. vo vzťahu k trestu prepadnutia veci tak, že podľa Tr. zák. vlastníkom prepadnutých vecí a to kuchynského noža s čiernou rukoväťou a loveckého noža v koženom púzdre sa stáva štát.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom bol obž. U. M. uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) s poukazom na ust. § 138 písm. c) Tr. zák., písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. v jednočinnom súbehu so zločinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 13.02.2013 v čase asi o 19.00 hod. vošiel do priestorov rodinného domu číslo popisné XX, v obci Q. D., okres N., ktorý obývali Y. Q., nar. XX.XX.XXXX a P. Q., nar. XX.XX.XXXX, obaja trvale bytom Q. D. č. XX, kde ho menovaní dobrovoľne vpustili, následne došlo medzi nimi a U. M. ku konfliktu, kedy U. M. neuposlúchol ich výzvu, aby priestory ich domu opustil a v tomto i naďalej zotrval a následne došlo k fyzickým útokom zo strany obvineného, pri ktorých za presne nezistených okolností U. M. hrdúsil poškodenú Y. Q., čím jej spôsobil drobné škrabance na krku po oboch stranách, následne v postavení

útočníka a poškodenej tvárou v tvár prudkým tupým nárazom (úderom) o pevný mäkkoelastický predmet (päsť) veľkou intenzitou Y. Q. spôsobil podliatinu na brade so škrabancom, pričom úder päsťou do brady poškodenej viedol najpravdepodobnejšie k otraseniu jej mozgu, nasledovala porucha vedomia a pád na záhlavie, kedy nárazom hlavy poškodenej o pevnú tvrdú podložku vzniklo pomliaždenie mäkkých častí záhlavia a zadnej časti temena, pričom nasledoval smrtiaci útok za použitia inej formy vonkajšieho mechanického násilia, nakoľko poranenia hlavy zistené pri pitve neboli takého charakteru, ktoré by poukazovali na život ohrozujúce poranenie mozgu a štruktúr lebky, kedy na základe záverov doplnku znaleckého posudku KEU PZ odvetvie kriminalistická balistika a chémia, bolo ustálené, že obvinený do poškodenej Y. Q. v pozícii od chrbta zo vzdialenosti 20cm až 40 cm najmenej dva krát vystrelil z doposiaľ nestotožnenej strelnej zbrane, nezisteného kalibru, pričom najpravdepodobnejšou príčinou smrti Y. Q. bolo strelné poranenie so stratou krvi mimo cievnu cirkuláciu s následným opuchom a odkrvením mozgu, P. Q. fyzickým útokom a to opakovaným udieraním pevným tvrdým hranatým až oblohranatým úzkym predmetom, s veľmi veľkou intenzitou úderov, spôsobil päť tržnozmliaždených rán v oblasti vlasatej časti hlavy, dve tržnozmliaždené rany na čele vpravo, ako aj okuliarovitý hematóm na pravej očnici, tieto nasvedčovali tomu, že poškodený počas vzniku týchto zranení ležal na podložke v polohe dole tvárou, pričom útočník viedol údery spoza a sponad hlavy poškodeného a prenos energie pri týchto úderoch spôsobil pasívne poranenie čela a nosa o podložku, následne obvinený do P. Q. vystrelil zo vzdialenosti 50 cm tesne za sebou najmenej štyri rany z doposiaľ nezistenej strelnej zbrane kalibru 7,65 mm Browning, z toho tri do oblasti brucha, a to pečene, žalúdka a obličiek, a jednu do pravého ramena, pričom najpravdepodobnejšou príčinou smrti bolo strelné poranenie brucha s vykrvácaním do brušnej dutiny, následne telá odtiahol do kotolne, kde nožom, sečným nástrojom - sekerou a pílkou obidve telá rozčlenil, vybral orgány, oddelil kožu a svalstvo, končatiny od trupu, časti tiel vložil do igelitových vriec, ktoré našiel v garáži, tieto nahádzal do kufra motorového vozidla Nissan Double Cab, ev. č. A. XXX B., pričom hlavy z obidvoch tiel, torzo hrudníka krčnej, hrudnej a driekovej chrbtice, spolu s panvou a zvyškom mužského pohlavného údu a časť kože, svalstva a podkožia, amputované a od kože svalstva, tuku a podkožia, čiastočne očistené dva páry ramenných kostí, dva páry stehnových kostí, dva páry predlaktí a dva páry predkolení nechal uložené v dvoch plastových prepravkách a plechovej nádobe v zadnej časti rodinného domu súpisné číslo XX, vo Q. D., v miestnosti pre dobytok, kde boli zaistené pri domovej prehliadke dňa 17.2.2013 a následne sa v nočných hodinách z 15.2.2013 na 16.2.2013, na nezistených miestach a nezisteným spôsobom, zbavil ostatných častí tiel, pričom dňa 28.3.2013 boli na odpočívadle cesty I/51, medzi obcami Čifáre a Veľký Ďur, v levickom okrese, nájdené ľudské ostatky a to prst, pravé pľúca, ľavé pľúca so štruktúrami pľúcnej bránky a medzihrudia a bránica, z ktorých bola izolovaná a analyzovaná DNA, pričom z výsledkov DNA analýzy vyplýva, že DNA profil biologického materiálu, zaisteného zo stopy č. 1 - prst, je zhodný s DNA profilom porovnávacej vzorky zaistenej od Y. Q. a DNA profil ostatného biologického materiálu je zhodný s DNA profilom porovnávacej vzorky zaistenej od P. Q., v čoho dôsledku si poškodená Y. P. v spojitosti s úmrtím Y. Q. a P. Q. uplatnila škodu vo výške 2809,41 €, ako i nárok na nemajetkovú psychickú ujmu vo výške 200.000,- €.

Bol mu za to uložený podľa s použitím , , , , a , Tr. zák. Tr. zákona nepodmienečný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov. Podľa sa pre výkon uloženého trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Podľa bol obžalovanému uložený trest prepadnutia veci, a to kuchynského noža s čiernou rukoväťou a loveckého noža v koženom púzdre. Podľa , bol obžalovanému uložený ochranný dohľad na 3 roky.

Ohľadom náhrady škody bol obžalovaný podľa povinný nahradiť škodu poškodenej Y. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XX, N. vo výške 1 997,40 Eur. Podľa bola poškodená Y. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XX, N. so zvyškom svojho nároku na náhradu škody odkázaná na konanie o občiansko-právnych veciach.

Po vyhlásení rozsudku zahlásil odvolanie krajský prokurátor do zápisnice o hlavnom pojednávaní, čo do výroku o treste a do výroku o náhrade škody v tej časti, pokiaľ bola poškodená Y. P. odkázaná na občianskosúdne konanie. Svoje odvolanie aj písomne zdôvodnil. Poukazoval na to, že okresný súd na rozdiel od obžaloby priznal obžalovanému dve poľahčujúce okolnosti a jednu priťažujúcu okolnosť. Ako poľahčujúcu okolnosť podľa jeho názoru súd správne konštatoval v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák., pretože obžalovaný pred spáchaním skutku viedol riadny život, mal však výhrady voči priznaniu poľahčujúcej

okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák., teda že obžalovaný sa priznal ku spáchaniu skutku a úprimne oľutoval spáchanie skutku. Obžaloba priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti považuje v rozpore so zákonom, nakoľko zo strany obžalovaného neboli splnené podmienky. Pre aplikáciu tejto poľahčujúcej okolnosti je potrebné, aby priznanie páchateľa svedčilo o jeho snahe o nápravu a toto nesmie byť urobené len formálne, pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov. Vyžaduje sa teda kvalitatívne vyšší prejav vnútorného postoja páchateľa k svojmu skutku a to na základe jeho správania po ňom. Z konania obžalovaného U. M. je však zrejmé, že jeho priznanie a vyjadrenie úprimnej ľútosti je len formálneho charakteru, pričom je potrebné poukázať na jeho postoj a ochotu vypovedať v prípravnom konaní, kedy vypovedal len ako zadržaný - podozrivý a po zvolení obhajcu vypovedať odmietol. Súčasne mal za to, že skutok tak, ako je ustálený v obžalobe a následne premietnutý do samotného rozsudku je výsledkom vykonaného rozsiahleho dokazovania, pričom jeho tvorba odráža jednotlivé znalecké posudky, najmä z biológie a genetickej analýzy a balistiky, teda tvorba skutku bola rekonštrukciou skutkového deja na základe vykonaného dokazovania. V náväznosti na túto skutočnosť je si potrebné uvedomiť, že aplikáciou § 37 písm. h) Tr. zák. (priťažujúca okolnosť), pri odpočítaní nedôvodne priznanej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák. tak dochádza k vyrovnaniu priťažujúcich a poľahčujúcich okolností a následne nie je možné aplikovať ust. § 38 ods. 3, 8 Tr. zák. teda horná hranica ukladaného trestu nie je 23 rokov a 4 mesiace ale 25 rokov. Taktiež poukazoval na ust. § 34 ods. 1, 4 Tr. zák., ktorý demonštratívne vymedzuje skutočnosti, na ktoré je potrebné prihliadať pri určovaní druhu a výmery trestu. Podľa názoru obžaloby je potrebné preto prihliadať nielen na konanie obž. U. M., ktorý pripravil o život P. a Y. Q., ale i na jeho následné konanie v zmysle absolútne bezprecedentného nakladania s ich ostatkami s cieľom zakryť svoju trestnú činnosť a zahladiť akékoľvek stopy po spáchaní trestných činov. Taktiež je potrebné prihliadnuť na závery znalcov z odboru psychiatrie i psychológie, ktorí jednoznačne ustálili, že obžalovaný je latentným agresorom so sklonmi k ľahkému odbrzdeniu direktne agresívneho reagovania, najmä v zmysle inštrumentálnej agresie - agresívneho presadzovania svojich cieľov. U obžalovaného bola ustálená neistá prognóza resocializácie, a to v náväznosti na osobnostnú štruktúru, vďaka ktorej ostáva v budúcnosti rizikovým jedincom. Trest uložený vo výmere 20 rokov sa tak javí trestom neprimeraným a bolo potrebné na prevýchovu obžalovaného uložiť mu trest na hornej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby.

Krajský prokurátor sa nestotožňoval ani s výrokom o náhrade škody, pokiaľ bola poškodená Y. P. so svojim nárokom náhradu škody odkázaná na konanie o občiansko-právnych veciach, čo sa týka nemajetkovej ujmy, pretože bola jednoznačne naplnená podmienka uznania nemajetkovej ujmy v peniazoch a to z dôvodu, že morálna satisfakcia poškodenej Y. P., ktorá zastupovala všetkých pozostalých nie je postačujúca a to z toho dôvodu, že konaním obž. U. M. došlo k mimoriadne vážnemu zásahu do základných ľudských práv, pričom jeho konanie malo pre pozostalých fatálne následky. Rodinné vzťahy po pozostalých Y. a P. Q. neboli len formálne, pretože medzi sebou udržiavali blízke vzťahy a pravidelne sa navštevovali. Poškodeným bola spôsobená ujma stratou dvoch blízkych osôb ale aj tou skutočnosťou, akým spôsobom bolo naložené s telami obetí obž. U. M.. Tieto skutočnosti predstavujú z objektívneho hľadiska doživotnú traumu a reálne bolo zabránené riadne pochovať ostatky P. a Y. Q.. Nepriznanie nemajetkovej ujmy senát okresného súdu zdôvodnil tým, že poškodená nevedela uviesť na základe akých úvah dospela k sume 200 000,- eur. S takouto argumentáciou nie je možné súhlasiť, nakoľko výška náhrady nemajetkovej ujmy je vecou úvahy súdu, čo vymedzuje v ust. , . Domáhal sa potom, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste, uložil obžalovanému za priznania jednej poľahčujúcej a jednej priťažujúcej okolnosti trest na absolútne hornej hranici trestnej sadzby vo výmere 25 rokov a tiež priznal poškodenej nemajetkovú ujmu v sume 200 000,- eur.

Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu sa písomne vyjadril k odvolaniu krajského prokurátora, keď poukázal na to, že podľa jeho názoru trest, ktorý mu uložil okresný súd je pre neho dostatočne prísny, zohľadňujúci represívnu a preventívnu funkciu trestného práva. Podľa jeho názoru napriek tomu, že existovali zákonné predpoklady na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., okresný súd vzhľadom na okolnosti prípadu, alebo vzhľadom na pomery páchateľa mal za to, že zníženie trestnej sadzby by bolo neprimerane mierne. Poukazoval na to, že doteraz viedol riadny život ako manžel a otec troch dcér, pracoval v službách policajného zboru, keď sa podieľal na ochrane ústavných činiteľov, ako aj zahraničných delegácií, nebol predtým nikdy disciplinárne, priestupkovo, ani trestne riešený a tak bol na mieste postup podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. Mal poctivý prístup k práci, vzorné správanie doma aj na verejnosti a vyhýbal sa akýmkoľvek konfliktom. Trest odňatia slobody na dobu 20 rokov je citeľný aj pre jeho manželku, ktorá má 39 rokov a stará sa o dve dcéry (3 ročnú a 11 mesačnú), ako aj pre jeho 17

ročnú dcéru z prvého manželstva. Mal za to, že boli splnené podmienky aj na aplikáciu poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák., pretože bolo jednoznačne preukázané, že sám sa skontaktoval s vyšetrovateľom pplk. G.. U. S. z OR PZ Žiar nad Hronom, ktorému sa priznal k spáchaniu skutku a tohto informácia o spáchaní skutku prekvapila, čo znamenalo, že polícia ho nepokladala za páchateľa. Za tohto stavu potom prevažuje počet poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi okolnosťami. Trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov je trestom prísnym, ktorý zodpovedá zákonným ust. § 34 ods. 1, 4 Tr. zák. Celý život poctivo pracoval, sám si nevedel vysvetliť z akého dôvodu spáchal skutok. S. poukazoval na to, že úprimne oľutoval spáchanie skutku, domáhal sa potom, aby krajský súd odvolanie krajského prokurátora ako nedôvodné zamietol.

Krajský súd podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku v tej časti, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie.

Podľa okresný súd stručne a jasne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si navzájom odporovali. Z odôvodnenia je zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke trestu.

Ako zistil krajský súd, krajský prokurátor podal na U. M. obžalobu dňa 9. 8. 2013 pre z obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) s poukazom na ust. § 138 písm. c) Tr. zák., písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. v jednočinnom súbehu so zločinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil podľa , že sa cíti byť vinným zo spáchaných trestných činov a tak okresný súd podľa vyhlásenie obžalovaného U. M. prijal a súčasne vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom sa obžalovaný priznal k spáchaniu skutku, nevykoná a vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste, náhrade škody a o ochrannom opatrení. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní odoprel vypovedať.

Poškodená Y. P. si na hlavnom pojednávaní uplatnila náhradu škody z titulu pohrebných trov, ale aj z titulu nemajetkovej ujmy, ktorú ustálila na sumu 200 000,- eur.

Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý znalec z odboru zdravotníctvo - psychiatria P.. X. T. a znalec z odboru zdravotníctvo - psychológia F.. F. Q.. P.. X. T. zotrval na znaleckom posudku, ktorý vyhotovil spolu s P.. D., keď uviedol, že správanie obžalovaného v budúcnosti pod vplyvom plynutia času sa bude meniť, keď kontrola správania sa bude zlepšovať a tendencia agresívne konať bude ustupovať. Nemožno však vylúčiť, že v prípade obdobne exponovanej situácie, by sa obžalovaný správal rovnako, ako je tomu v tomto prípade. Pokiaľ ide o prognózu resocializácie osoby obžalovaného, táto je skôr negatívna a prípadný trest na obžalovaného bude skôr represívny ako prevýchovný. F.. F. Q., psychológ doplnil P.. T. v tom, že pokiaľ ide o odhadovanú prognózu a resocializáciu, tú vidí ako neistú s poukazom na osobnostnú štruktúru obžalovaného, pretože aj do budúcnosti zostáva rizikovým jedincom.

Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného na hlavnom pojednávaní o priznaní viny, keď okresný súd v zmysle prijal vyhlásenie obžalovaného, správne rozhodol, že vykonané dôkazy súvisiace s výrokom o treste, náhrade škody a ochrannom opatrení. Krajský súd má za to, že postup prvostupňového súdu bol správny, keď obžalovanému priznal dve poľahčujúce okolnosti, keď viedol pred spáchaním trestného činu riadny život v zmysle Tr. zák. a aj v zmysle Tr. zák., keď sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval a priznal mu aj priťažujúcu okolnosť v zmysle Tr. zák., že spáchal viac trestných činov. Okresný súd mohol zvažovať priznanie aj poľahčujúcej okolnosti v zmysle Tr. zák., že sám oznámil trestný čin príslušným orgánom. Táto skutočnosť sama o sebe však už nemení na tom fakte, že existovala prevaha poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi okolnosťami. Krajský prokurátor namietal len tú skutočnosť, že okresný súd nesprávne priznal poľahčujúcu okolnosť v zmysle Tr. zák., keď zo strany obžalovaného neboli splnené podmienky, pretože pre aplikáciu tejto poľahčujúcej okolnosti je potrebné, aby priznanie páchateľa svedčilo o jeho snahe o nápravu a toto nesmie byť urobené len formálne pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov, keď si to vyžaduje kvalitatívne vyšší prejav vnútorného postoja

páchateľa ku svojmu skutku a to na základe jeho správania po ňom. Mal za to, že priznanie a oľutovanie bolo len formálneho charakteru v snahe si polepšiť pri ukladaní trestu. S týmto názorom krajský súd nesúhlasí, keď poukazuje na tú skutočnosť, že trestné stíhanie bolo začaté vyšetrovateľom OR PZ v Žiari nad Hronom dňa 15. 2. 2013 len vo veci a práve na základe výsluchu zadržaného U. M. dňa 17. 2. 2013 bolo potom začaté trestné stíhanie voči konkrétnej osobe a to voči U. M. dňa 18. 2. XXXX vyšetrovateľkou OR PZ v Žiari nad Hronom pod ČVS:ORP-75/OVK-ZH-2013, teda až na základe priznania obžalovaného došlo k ustáleniu a vymedzeniu skutku. Už v tomto výsluchu obžalovaný na strane 51 spisu uviedol, že ľutuje spáchanie skutku, čo je slabé slovo a najradšej by celý čas vrátil späť. Ďalej krajský súd poukazuje na výpoveď zástupcu OVK OKP OR PZ Žiar nad Hronom pplk. G.. U. S., keď tento uviedol, že obžalovaný sa priznal k spáchaniu skutku, popísal skutok, pričom on sám bol jeho priznaním prekvapený. Nemožno namietať ani tú časť poľahčujúcej okolnosti, že obžalovaný oľutoval spáchanie skutku, pretože z obsahu spisu neboli dôkazy, ktoré by polemizovali s úprimnosťou oľutovania.

Naproti tomu pochybenie vidí krajský súd v tom, že obžalovanému bol uložený trest, ktorý je v rozpore s ust. § 34 ods. 1, 4 Tr. zák.

Podľa tohto ustanovenia trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Okresný súd vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností mohol obžalovanému ukladať trest len v rozpätí od 20 rokov do 23 rokov a 4 mesiacov vzhľadom k zákonným ustanoveniam § 36 písm. j), l), § 37 písm. h), § 38 ods. 2, 3 a 8 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák., § 46 Tr. zák. Uložený trest vo výmere 20 rokov je v rozpore najmä so spôsobom spáchania činu, s jeho následkom a s možnosťou nápravy obžalovaného. Treba poukázať na tú skutočnosť, že obžalovaný použil strelnú zbraň voči dôchodcom za situácie, keď sa pred jeho útokom nemohli brániť a po usmrtení telá rozrezal, zohyzdil, čo je maximálny spôsob brutálneho nakladania s telami obetí, pretože bola tu snaha aj zahladiť akékoľvek stopy po spáchaní trestných činov. V tomto smere bolo možné konanie obžalovaného kvalifikovať aj podľa § 366 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. ako trestný čin hanobenia mŕtveho, pretože obžalovaný zneuctil mŕtveho. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného o vine, však táto možnosť súdu neprichádzala do úvahy. Krajský súd má za to, že na prevýchovu obžalovaného, k ochrane spoločnosti je potrebné uložiť obžalovanému trest na samej hornej hranici trestnej sadzby, a preto obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov a 4 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák. obžalovaný bol pre výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, nakoľko bol obžalovaný odsúdený ako páchateľ obzvlášť závažného zločinu.

Obžalovanému musel byť uložený aj ochranný dohľad podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., pretože obžalovaný bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody a ochranný dohľad mu bol podľa § 78 ods. 1 Tr. zák. uložený na maximálnu dobu troch rokov.

Krajský súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského prokurátora v tej časti, že podľa názoru obžaloby v predmetnom konaní bola jednoznačne naplnená podmienka uznania nemajetkovej ujmy v peniazoch a to z toho dôvodu, že morálna satisfakcia poškodenej Y. P., zastupujúcej všetkých pozostalých nie je postačujúca a to z toho dôvodu, že konaním obžalovaného došlo k mimoriadne vážnemu zásahu do základných ľudských práv, pričom pre konanie pozostalých jeho správanie bolo zrejme traumatizujúce.

Podľa , veta prvá ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu uvedenú v , uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený.

Podľa , veta prvá poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Podľa poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Vzhľadom na definíciu pojmu škoda ( ) povinnosť rozhodnúť o jej náhrade v odsudzujúcom rozsudku, ak bol jej nárok riadne uplatnený, sa vzťahuje na škodu majetkovú, morálnu aj inú, aj na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem „morálna škoda“ vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému úmyselným násilným trestným činom treba v prípade smrti (napr. aj znásilnenia, sexuálneho násilia, poškodenia dobrého mena pri krivom obvinení) vykladať v súlade s výkladom pojmu „nemajetková ujma“ v občianskom konaní. Je zrejmé, že trestnoprávny pojem „škoda“ je obsahovo výrazne širší a obsiahlejší ako pojem „škoda“ v práve súkromnom. Trestné právo, a to predovšetkým v zmieňovanom ustanovení , totižto vychádza z pojmu škoda, resp. definuje jeho obsah nie v zmysle dnes už v Európe postupne prekonanej a prekonávanej predstavy o škode ako zásahu výlučne do majetkových práv poškodeného, ale nazerá na škodu modernejším, vyspelo-európskym chápaním ako na protiprávny zásah do materiálnych i nemateriálnych práv, pričom výsledkom takéhoto zásahu môže byť logicky nielen ujma materiálna (majetková či peňažná), ale aj ujma nemateriálna (imateriálna), teda ujma či škoda, ktorá sa neprejaví vo sfére materiálnej, ale vo sfére inej, tvorenej všetkými ostatnými právami inej, nie - materiálnej, povahy, ktorým právny poriadok priznáva právnu ochranu a ich porušenie resp. zásah do takýchto práv sankcionuje. teda vníma škodu ako škodu majetkovú, morálnu a inú, pričom obsahovo odkazuje na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem „morálna škoda“ a „iná škoda“, vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému zavineným protiprávnym konaním sankcionovaným normami trestného práva, treba vnímať ako pojmy, ktoré sú v priamej súvislosti so všeobecným pojmom „nemajetková, resp. imateriálna ujma“ v práve civilnom, t.j. pojmom, ktorý je obsahovo natoľko rôznorodý, ako sú obsahovo rôznorodé zákonné práva o slobody, ktoré podliehajú zákonnej ochrane a zásah do ktorých je právom sankcionovaný (spravidla vo forme príkazu takýto zásah odstrániť/napraviť/zastaviť). S ohľadom na tieto skutočnosti, t.j. predovšetkým s ohľadom na imateriálny charakter týchto chránených práv, možno takúto (nemajetkovú) ujmu, ktorá takýmto porušením vznikla, peňažne len zmierniť, v žiadnom prípade však nie reparovať, to s ohľadom na charakter týchto práv nie je možné (protiprávny zásah, ktorým došlo k porušeniu zdravia či cti fyzickej osoby, nie je možné peniazmi, resp. peňažnou reparáciou napraviť, peňažná náhrada slúži len na prípadné zmiernenie následkov takéhoto konania). Podľa (ďalej len ) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia, vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma. Funkciou práva na súkromie je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry, v ktorej by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. zároveň rodinný život priraďuje k súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho ochranu sú súčasťou súkromia. chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne, či materiálne. N. do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života - do rodinného súkromia. V prípade, že medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na ochranu

osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Treba tiež uviesť, že právnym prostriedkom ochrany proti takému zásahu je práve návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. S poukazom na vyššie uvedené je potrebné uzavrieť, že ustanovenia a nasl. poskytujú právny základ nároku na náhradu nemajetkovej - imateriálnej ujmy spôsobenej jednotlivcovi usmrtením jeho blízkej osoby. Rešpektovanie súkromného života musí zahŕňať do určitej miery aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami. Súčasťou súkromného života je život rodiny, zahrňujúci i vzťahy medzi blízkymi príbuznými, hlavne vzťahy sociálne a morálne. Krajský súd tu poukazuje aj na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. 10. 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV, konkrétne na článok 16 ods. 1, podľa ktorého členské štáty (aj SR) zabezpečia, aby obete mali v rámci trestného konania právo získať v primeranej lehote o náhrade škody páchateľom s výnimkou prípadov, v ktorých sa vo vnútroštátnom práve ustanovuje, že takéto rozhodnutie sa prijíma v iných súdnych konaniach. Súdna prax civilných súdov pripustila žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré si uplatňujú postihnuté blízke osoby, ktorých právo na súkromný a rodinný život bolo dotknuté úmrtím blízkej osoby. Je nepochybné, že úmrtie blízkej osoby predstavuje závažný zásah do práva na súkromie dotknutej fyzickej osoby, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej sa poškodení domáhajú v prejednávanej veci, môže súd podľa priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá bude splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba. I keď samotné jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje ochranu (ľudská dôstojnosť, česť, meno, vážnosť, súkromie a pod.) sú hodnoty, ktoré v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, to ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok. Výšku náhrady tohto zadosťučinenia určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky zadosťučinenia v peniazoch nestanovuje. Ustanovenie 13 ods. 1 stanovuje len, že zadosťučinenie má byť primerané. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou úvahy súdu, ktorý sa pri tejto úvahe musí riadiť dvoma v zákone taxatívne stanovenými kritériami ( - závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo) a z týchto musí pri svojom rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzať. Iné ako vyššie uvedené kritériá nemôže súd pri rozhodovaní o tejto otázke vziať na zreteľ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18. februára 2010, sp. zn. , kde bolo uvedené, že v prípade zásahu do práva na súkromie nie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere jedinou relevantnou formou závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach.

Krajský súd dospel k záveru, že konaním obžalovaného, ktorý naplnil skutkovú podstatu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, 2 písm. a), b) (s poukazom na § 138 písm. c/ Tr. zák.) a písm. c) (s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák.) Tr. zák. došlo k neoprávnenému zásahu do práva poškodenej Y. P. a jej sestry Y. D. na ochranu osobnosti, konkrétne k zásahu do práva na súkromie ako jedného z čiastkových osobných práv fyzickej osoby, ktorému poskytuje ochranu . Treba poukázať na to, že rodinný život zahrňuje okrem iného vzťahy medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi (deťmi, rodičmi, prarodičmi) bez ohľadu na to, či spolu trvale žijú alebo nie a protiprávne

narušenie tých rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. V danom prípade tento zásah predstavovaný smrťou rodičov poškodených je mimoriadne významný, hlboký, nenapraviteľný. Výsluchom predovšetkým poškodenej Y. P. bolo preukázané, že nebohí spolu s poškodenou a jej sestrou Y. D. tvorili fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Najmä poškodená Y. P. pomáhala svojim rodičom, mala s nimi dobrý vzťah, chodievali všetci na rodinné stretnutia. Tragická smrť nebohých, ktorú zavinil obžalovaný, zásadným spôsobom zasiahla do života poškodených, popretŕhala silné citové väzby v dôsledku čoho poškodení Y. P. a Y. D. stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život, utrpeli citovú ujmu spočívajúcu v pocite úzkosti, smútku, zúfalstva zo straty svojich rodičov. Podľa názoru odvolacieho súdu žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa ust. by nepostačovala tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na strane obidvoch poškodených, ktorých právo na ochranu osobnosti bolo porušené takto zistenými zásahom s neodstrániteľnými následkami.

Krajský súd pri určení peňažnej náhrady prihliadol na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku protiprávneho konania obžalovaného ako aj na dôsledky, ktoré smrť ich rodičov vyvolali. Účelom finančného zadosťučinenia nie je len kompenzovať stratu rodičov ale aj kompenzovať určité emocionálne útrapy poškodených, ktoré boli smrťou vyvolané. Preto krajský súd považuje sumu 120 000,- eur za primeranú.

Odvolací súd neurčil lehotu na plnenie podľa vzhľadom na druh a výmeru trestu, ktorý bol obžalovanému uložený, ako aj s poukazom na , pretože obžalovanému bol ihneď nariadený výkon trestu odňatia slobody. V tomto prípade otázka na plnenie sa bude odvíjať od okamihu výzvy oprávnených, teda poškodených zaslanej obžalovanému.

Keďže krajský súd priznal poškodenej Y. P. tento nárok len v časti, podľa so zvyškom jej nároku poškodenú odkázal na konanie občianskoprávnych veciach.

Okresný súd síce správne rozhodol, keď podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. obžalovanému uložil aj trest prepadnutia veci a to kuchynského noža s čiernou rukoväťou a loveckého noža v koženom púzdre, opomenul však rozhodnúť o tom, že vlastníkom týchto vecí sa stáva štát, a preto krajský súd podľa , doplnil rozsudok okresného súdu a sám rozhodol tak, že podľa Tr. zák. vlastníkom prepadnutých vecí a to kuchynského noža s čiernou rukoväťou a loveckého noža v koženom púzdre sa stáva štát.

Odvolanie krajského prokurátora bolo dôvodné, preto krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.