Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Tos-133-2013.pdf
PDF · 100.58 KB
Case nature
Subarea
1Tos/133/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Adriany Gallovej, na neverejnom zasadnutí konanom 31. decembra 2013 prejednal sťažnosť podanú odsúdeným O. G. proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 4Nt/7/2013 zo 17.9.2013 a takto
rozhodol:
Podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. z r u š u j e uznesenie Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 4Nt/7/2013 zo 17.9.2013 a u k l a d á okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
odôvodnenie:
Okresný súd Námestovo uznesením, č.k. 4Nt/7/2013-16 zo 17.9.2013 podľa § 399 ods. 2 Tr. por. návrh na povolenie obnovy konania zamietol.
Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že odsúdený O. G. podal dňa 21.5.2013 návrh na povolenie obnovy konania, ktorú odôvodnil tým, že bol odsúdený za použitia asperačnej zásady. Návrh bol upresnený ďalším podaním odsúdeného prostredníctvom ustanovenej obhajkyne, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 1.8.2013. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva právny názor okresného súdu, podľa ktorého nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28.11.2012, sp.zn. PL. ÚS 106/2011 a strata účinnosti časti ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák., prvá veta, časť za bodkočiarkou, sa považuje za „skutočnosť súdu skôr neznámu“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por., odôvodňuje tak konanie o návrhu na povolenie obnovy konania, ale neznamená pre súd obligatórne povinnosť vyhovieť každému z tohto dôvodu podanému návrhu. Okresný súd je toho názoru, že v danom prípade bolo potrebné uložiť trest vo vyššej výmere, keďže predchádzajúce tresty u odsúdeného nemali na odsúdeného žiaden výchovný účinok. S poukazom predovšetkým na kriminálnu minulosť odsúdeného súd nezistil, že by uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. V danom prípade nebola splnená druhá podmienka pre povolenie obnovy konania, vzhľadom na všetky okolnosti považoval okresný súd súhrnný trest uložený odsúdenému vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, za súčasného zrušenia v ňom označených rozsudkov vo výroku o treste, za spravodlivý a rozhodol tak, že návrh na povolenie obnovy konania zamietol ako nedôvodný.
Zo zápisnice o verejnom zasadnutí zo 17.9.2013 vyplýva, že po vyhlásení uznesenia, jeho odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku odsúdený „zahlásil sťažnosť voči uzneseniu súdu“, obhajca sa pripojil k vyjadreniu klienta a prokurátor sa vzdal práva podať sťažnosť.
Odsúdený O. G. odôvodnil sťažnosť prostredníctvom svojej obhajkyne písomným podaním, ktoré bolo doručené okresnému súdu 21.11.2013, pričom v sťažnosti uviedol nasledovné argumenty: „Rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp.zn. 6T 71/2010-136 zo dňa 10.2.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina sp.zn. 3To/31/2011-144 zo dňa 21.4.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 21.4.2011, bol O. G. uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia
na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona spáchaný v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31.8.2009 a za to bol odsúdený podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona. § 41 ods. 2 Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 8 (osem) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona ma súd na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zároveň zrušil výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Námestovo sp.zn. 6T/130/09 zo dňa 5.11.2009 právoplatnom dňa 5.11.2009, ktorým bol odsúdenému uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, zrušil výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Námestovo sp.zn. 6T/6/2010 zo dňa 29.4.2010, právoplatnom dňa 29.4.2010, ktorým bolo rozhodnuté o upustení od uloženia súhrnného trestu, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Keďže súd odsúdeného odsudzoval za viaceré úmyselné trestné činy, spáchané viacerými skutkami, pričom jeden z nich bol zločinom, súd odsúdenému uložil zvýšený súhrnný trest odňatia slobody podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, t.j. zvýšil hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody najprísnejšieho trestného činu o jednu tretinu a uložil tak odsúdenému trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 8 (osem) mesiacov, pričom zároveň zrušil výroky o treste, ktoré boli odsúdenému uložené skoršími vyššie uvedenými rozsudkami. Voči predmetnému rozsudku podal odsúdený odvolanie, pričom odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu vo výroku o treste, kde okresný súd v súlade s § 34 Tr. zák. ustálil výšku trestu odňatia slobody na 8 rokov a 8 mesiacov. Odvolací súd konštatoval, že v danom prípade bolo nutné uložiť odsúdenému súhrnný trest odňatia slobody, nakoľko k spáchaniu trestného činu došlo skôr, ako boli vyhlásené odsudzujúce rozsudky vo veciach vedených na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. 6T/130/2009 a sp.zn. 6T/6/2010, a preto z uvedeného dôvodu okresný súd správne vychádzal z trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného (zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák.) - 4 roky až 10 rokov, pričom v súlade s § 41 ods. 2 Tr. zák. zvýšil hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu a trest odsúdenému uložil nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby. V predmetnom prípade odsúdeného O. G. bola jednoznačne použitá práve asperačná zásada pri ukladaní trestu, a odsúdenému bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody podľa ust. § 41 ods. 2 Trestného zákona nad jednu polovicu zvýšenej trestnej sadzby v trvaní 8 rokov a 8 mesiacov, keďže v súlade s ust. § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 21.12.2012 trestná sadzba, v rámci ktorej by bol odsúdenému ukladaný trest odňatia slobody, je ohraničená rozpätím od 4 rokov do 13 rokov a 4 mesiacov. Z vykonaného dokazovania, predovšetkým z aplikácie nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 28.11.2012, sp.zn. PL. ÚS 106/2011, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov 21.12.2012 zákonom č. 428/2012 Z.z., bola v zmysle tohto nálezu zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorou sa prikazovalo súdu pri ukladaní trestu podľa asperačnej zásady tento uložiť nad jednu polovicu trestnej sadzby odňatia slobody určenej podľa prvej vety § 41 ods. 2 Trestného zákona, kedy ide o situáciu predpokladanú v ustanovení § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Predmetné ustanovenie „ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle článku 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku“. Z uvedeného je zrejmé, že strata účinnosti vyššie citovaného ustanovenia (jeho časti) sa považuje za „skutočnosť súdu skôr neznámu...“ v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku. V trestnej veci odsúdeného O. G. bol trest bol ukladaný práve v trestnej sadzbe určenej ustanovením § 41 ods. 2 Tr. zák. účinného do 20.12.2012. Uložený trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 8 mesiacov je uložený presne v jednej polovici zvýšenej trestnej sadzby určenej za zločin ublíženie na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona (4 r. - 13 r. a 4 m.). Podľa názoru odsúdeného je pre povolenie obnovy konania podstatné a relevantné, že v jeho prípade bola jednak aplikovaná horná polovica sprísnenej sadzby v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. a zároveň aj trest bol odsúdenému uložený v sprísnenej trestnej sadzbe. Zároveň poukazujeme na ustanovenie § 41b ods. 1 o organizácii ústavného súdu, ktoré zakladá osobitný dôvod obnovy konania, podľa ktorého sa skúma, či právny predpis bol zrušený alebo nie, a neskúmajú sa podmienky uvedené v § 394 Trestného zákona. V prípade, že by sa tieto podmienky aj skúmali, máme za to, že trest je neprimeraný, nakoľko u odsúdeného sa asperovala dolná hranica, a taktiež bola zvýšená horná hranica. Dôvodom na povolenie obnovy konania je už len samotné splnenie podmienok uvedených v ust. § 41b zákona č. 38/93, teda len existencia nálezu ústavného súdu ohľadne neústavnosti časti asperačnej zásady. Podľa názoru odsúdeného súd sa mal primárne zaoberať
skutočnosťou, či po právoplatnosti rozhodnutia, na základe ktorého bol odsúdený uznaný vinným a bol mu ukladaný trest podľa ust. § 41 ods. 2 Trestného zákona, vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Pri úvahe, aký trest by mohol odsúdený dôvodne očakávať v prípade, ak by bol v tomto konaní rozsudok zrušený, treba vychádzať z trestnej sadzby zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona spáchaného v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31.8.2009 za použitia asperačnej zásady po vypustení vety za bodkočiarkou podľa § 41 ods. 2 TZ, za použitia ust. § 38 ods. 7 TZ, podľa ktorého sa ustanovenia odsekov 4 až 6 nepoužijú, ak sa súčasne ukladá trest , pokiaľ by za použitia asperačnej zásady takéto zohľadnenie bolo neprimerane prísne, by potom bol ukladá súhrnný trest za použitia § 41 ods. 2 TZ, ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne. Pri tejto úvahe o treste by u odsúdeného mohol byť ukladaný trest, ktorého dolná hranica by predstavovala 4 roky a horná hranica 13 rokov a 4 mesiace. Takéto rozpätie trestnej sadzby dôvodne umožňuje súdu uložiť odsúdenému nižší trest, ako mu bol v pôvodnom konaní uložený, a takto uložený trest by mohol byť považovaný za trest nepomerne nižší ako trest odsúdenému uložený v pôvodnom konaní. Odsúdený je presvedčený, že v jeho prípade by na nápravu pritom postačoval aj trest kratšieho trvania, ktorý by dostatočne zabezpečil ochranu spoločnosti, a zároveň by výchovne pôsobil aj na odsúdeného. Na základe uvedených skutočností odsúdený navrhuje, aby odvolací súd podľa ust. § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku napadnuté uznesenie Okresného súdu Námestovo 4Nt 7/2013 zo dňa 17.9.2013 zrušil a rozhodol vo veci sám tak, že obnovu konania povolí.“
Príslušný prokurátor sa k dôvodom sťažnosti odsúdeného O. G. nevyjadril.
Podľa § 192 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Krajský súd, ako nadriadený orgán, v súlade s ustanovením § 192 ods. 1 Tr. por., v ktorom je vyjadrený obmedzený revízny princíp, po tom, ako nezamietol sťažnosť z dôvodov uvedených v § 193 ods. 1 písm. a) alebo b), na základe sťažnosti preskúmal napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk, bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré by mohli spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia. Pri plnení revízneho princípu preveril z právnej stránky, či v celom konaní, v priebehu ktorého sa vytvárali predpodklady pre napadnuté uznesenie, nedošlo k porušeniu Trestného zákona, Trestného poriadku alebo iných mimotrestných právnych predpisov, ktoré sú súčasťou právneho poriadku, lebo právo nemôže byť založené na nepráve.
Sťažnosť proti uzneseniu je prípustná v súlade s ustanoveniami § 402 ods. 3 Tr. por., § 185 ods. 1, 2 Tr. por., bola podaná oprávnenou osobou v zmysle § 186 ods. 1 Tr. por., v lehote stanovenej § 187 ods. 1 Tr. por. a v súlade s ustanovením § 189 ods. 3 Tr. por. obhajkyňa odsúdeného sťažnosť riadne odôvodnila.
Krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného O. G. je dôvodná.
Z obsahu súdnych spisov vyplýva, že odsúdený O. G. písomnou žiadosťou, doručenou okresnému súdu dňa 21.5.2013, požiadal „Okresný súd v Námestove o zrušenie aspiračnej zásady formou obnovy konania, nakoľko som bol touto sprísňujúcou zásadou odsúdený a môj trest sa tým značne ovplyvnil“ (doslovný odpis časti žiadosti - pozn. krajského súdu). Argumentačne skromnú žiadosť odsúdeného O. G. doplnila podrobným a odborným písomným podaním ustanovená obhajkyňa odsúdeného, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Námestovo dňa 1.8.2013. V každom prípade možno ustáliť, že dôvodom žiadosti o obnovu konania u odsúdeného O. G. je nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) z 28.11.2012, sp.zn. PL. ÚS 106/2011, zverejnený 21.12.2012 pod číslom 428/2012 Z.z. a § 41b ods. 1 Zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov) z dôvodu, že trest, ktorý mu bol v uvedenej veci uložený aj za použitia tzv. asperačnej zásady, ktorá v súčasnosti nemá oporu v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len ústava), je neprimerane prísny a v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Z pripojeného súdneho spisu vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/71/2010 z 10.2.2011, v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3To/31/2011 z 21.4.2011, bol obžalovaný O. G. uznaný za vinného zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., účinného do 31.8.2009. Za to bol odsúdený podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/130/2009 z 5.11.2009, ktorým bol odsúdenému uložený trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, a výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/6/2010 z 29.4.2010, ktorým bolo rozhodnuté o upustení od uloženia súhrnného trestu, a zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Je teda nesporné, že odsúdenému O. G. bol ukladaný trest odňatia slobody za použitia tzv. asperačnej zásady (zostrenie trestu) podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení pred nálezom ústavného súdu, sp.zn. PL. ÚS 106/2011 z 28.11.2012.
Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania. Takou skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba v konaní o obnove konania spravidla preukázať dôkazom.
Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.
Pri posudzovaní podmienok obnovy konania i podľa citovaného ustanovenia zákona (§ 394 ods. 1 Tr. por.) súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk: 1. či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu neznáme, 2. či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní mohli viesť k inému rozhodnutiu, než je pôvodné právoplatné rozhodnutie uvedené v ods. 1 § 394 Tr. por.
Záver súdu o tom, či existencia nových skutočností, či nových dôkazov je spôsobilá odôvodniť iné než pôvodné právoplatné rozhodnutie, nemožno ustáliť iným procesným postupom, len porovnaním doposiaľ vykonaných dôkazov s dôkazným významom novotvrdených skutočností alebo novovykonaných dôkazov, a to v intenciách ust. § 2 ods. 12 Tr. por., pričom taký postup nie je v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 2 ods. 19 Tr. por. Preto už v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania (iudicium rescindens) musí súd hodnotiť nové skutočnosti a nové dôkazy z hľadiska ich významu vo vzťahu k preskúmavanému právoplatnému rozhodnutiu a nemôže sa obmedziť len na strohé konštatovanie existencie s tým, že k hodnoteniu nových skutočností alebo dôkazov pristúpi až potom, ako na ich podklade povolí obnovu konania.
Podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., účinného do 21.12.2012, ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej
trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2012 v pléne o návrhu Krajského súdu v Prešove na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, čl. 50 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy rozhodol tak, že v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, t.j. v § 41 ods. 2 Tr. zák. časť prvej vety za bodkočiarkou bola vyhlásená za protiústavnú.
V zmysle § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov, ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.
So zreteľom na skutočnosť, že v zmysle vyššie citovaného nálezu ústavného súdu bola zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení § 41 ods. 2 Tr. zák., ktorou sa prikazovalo súdu pri ukladaní trestu podľa asperačnej zásady tento uložiť nad jednu polovicu trestnej sadzby odňatia slobody určenej podľa prvej vety § 41 ods. 2 Tr. zák., ide o situáciu predpokladanú v ustanovení § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov.
Podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. sa netýkajú zmeny právneho stavu, teda zmeny zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované priamo už v tomto ustanovení (ide o dôvod obnovy konania „ex lege“). Preto súd už nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov. Nález ústavného súdu, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s ústavou, preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por., a tým len jednou z podmienok obnovy konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že povolenie obnovy konania, na ktorú má dopad nález ústavného súdu, bez skúmania a posúdenia, či trest uložený v pôvodnom konaní je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa, je v každej takejto veci obligatórne. Preto nie je potrebné, aby súd v tomto prípade skúmal splnenie podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., ale obnovu konania je potrebné povoliť podľa § 394 ods. 1 Tr. por. per. analogiam z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov (zhodne Stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR Tpj 44/2013 z 26.11.2013- bod I. a II.).
V konaní o povolení obnovy konania v zásade neplatí revízny princíp, podľa ktorého by bol súd oprávnený skúmať správnosť všetkých výrokov napadnutého rozhodnutia. Z týchto dôvodov je súd v zásade oprávnený zaoberať sa iba tými výrokmi, pri ktorých sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy konania, to znamená, že iba pri tých výrokoch rieši súd otázku, či v návrhu uvedené skutočnosti alebo dôkazy by samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi mohli odôvodniť ich zmenu. Z toho však súčasne vyplýva, že súd nie je oprávnený povoliť obnovu konania pri tých výrokoch preskúmavaného rozhodnutia, pri ktorých nie sú uvedené podmienky splnené, aj keď sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy konania, aj pokiaľ ide o tieto výroky.
Odsúdený podal návrh na povolenie obnovy konania len vo vzťahu k výroku o treste v rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/71/2010 z 10.2.2011, a to s poukazom na nález ústavného súdu, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s ústavou.
V predmetnej veci bude potrebné povoliť obnovu konania v prospech odsúdeného vo vzťahu k výroku o treste za súčasného zrušenia výroku o treste v preskúmavanom rozsudku. Súd prvého stupňa vo
výroku svojho rozhodnutia bude musieť použiť ustanovenie § 41b ods. 1 zákona č. 38/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov, ako aj ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. per analogiam za súčasného zrušenia výroku o treste v preskúmavanom rozsudku a naň nadväzujúcich rozhodnutí podľa § 400 ods. 1 Tr. por.
Zároveň bude potrebné, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahovalo aj výrok, ktorým sa rozhodne o väzbe odsúdeného podľa § 403 Tr. por. Moment eventuálneho vzatia do väzby však musí byť dopredu stanovený tak, aby bol viazaný na právoplatnosť výroku, ktorým bol zrušený výrok o treste preskúmavaného rozsudku.
Nadriadený súd postupom podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. K vráteniu veci súdu prvého stupňa bol nadriadený súd vedený najmä tým, že je potrebné súbežne s povolením obnovy konania rozhodnúť aj o väzbe odsúdeného podľa § 403 Tr. por. pri rešpektovaní princípov dvojinštančnosti súdneho konania a pred rozhodnutím o väzbe je potrebné odsúdeného aj k tejto otázke vypočuť.
Krajský súd pripomína ustanovenie § 194 ods. 5 Tr. por., podľa ktorého orgán, ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je pri novom rozhodovaní viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil nadriadený orgán, a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie tento orgán nariadil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.