Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-57-2013.pdf
PDF · 88.31 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/57/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Andrey Mazákovej, v právnej veci navrhovateľky K. G., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v U. č. XX, právne zastúpenej JUDr. Františkom Buhlom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Výstavby č. 2 proti odporcovi G. G., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v U. č. XX, t.č. v L. na Q. ul.č. XX, právne zastúpenému JUDr. Martinom Kožiakom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na Murgašovej ul.č. 3, v konaní o určenie manželského výživného, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie č.k. 15C 258/2010 - 110 zo dňa 11.05.2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 15C 258/2010-129 zo dňa 10.05.2013 takto
rozhodol:
M e n í rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o určení manželského výživného tak, že návrh navrhovateľky zamieta.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom spolu s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 10.05.2013 súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky mesačne vo výške 80 Eur od 01.11.2010 do 30.01.2012 t.j. celkom vo výške 1 200 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh navrhovateľky zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.
V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka sa návrhom na začatie konania domáhala, aby súd určil odporcovi povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky sumou 200 Eur mesačne, nakoľko s odporcom nežije v spoločnej domácnosti, je nezamestnaná a je poberateľkou sociálnych dávok. Uviedla, že žije v spoločnej domácnosti so svojim maloletým synom, pričom finančne jej pomáhajú jej rodičia.
Odporca s návrhom nesúhlasil, pretože navrhovateľka pracovala počas trvania manželstva mimo trvalého bydliska, jej správanie voči odporcovi bolo vulgárne a neustále vytvárala podnety k vzájomným hádkam. Uviedol, že žije v spoločnej domácnosti so svojou matkou a jeho priemerný mesačný príjem je vo výške 900 Eur, pričom jeho mesačné výdavky predstavujú poplatky na bývanie vo výške 170 Eur, stravu vo výške 100 Eur, oblečenie vo výške 60 Eur, výživné pre maloletého v sume 30 Eur, hypotéku vo výške 139 Eur, pôžičku vo výške 127 Eur, poistenie auta vo výške 16 Eur a leasing na auto vo výške 255 Eur. Z tohto dôvodu nie je v jeho možnostiach prispievať na výživu navrhovateľky.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že v čase začatia konania boli účastníci konania manželmi a ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice
- okolie č.k. 11C 171/2010-114 zo dňa 28.11.2011s právoplatnosťou dňa 07.02.2012, maloletý L. bol zverený do osobnej starostlivosti navrhovateľky a odporca bol zaviazaný prispievať na jeho výživu mesačne sumou 200 Eur.
Z výpovede navrhovateľky konajúci súd zistil, že navrhovateľka je poberateľkou dávky v hmotnej núdzi vo výške 106 Eur, rodinných prídavkov vo výške 21 Eur, pričom odporca prispieva na výživu maloletého sumou 30 Eur mesačne. Odporca opustil ich spoločnú domácnosť dňa 21.07.2010 a od tej doby žije navrhovateľka v rodinnom dome len s ich maloletým synom. Posledným zamestnávateľom navrhovateľky bol Esprit Club, v ktorom bola zamestnaná ako masérka s priemerným mesačným príjmom vo výške 1 000 Eur. Uvedený pracovný pomer navrhovateľka dobrovoľne ukončila dňa 21.07.2010 z dôvodu, že odporca, ktorý ju nútil, aby v uvedenom salóne pracovala, odišiel z ich domácnosti. Ako svoje mesačné výdavky uviedla náklady na plyn, elektrinu vo výške 145,76 Eur, poistku na rodinný dom vo výške 66 Eur, príspevok na drevo výške 100 Eur ročne, leasing na auto výške 230 Eur. Vzhľadom na to, že navrhovateľka nemá žiaden príjem, finančne jej pomáhajú jej rodičia a brat.
Z výpovede odporcu súd zistil, že navrhovateľka v roku 2007 oznámila odporcovi, že sa zamestnala v Rakúskej republike. Odporca až neskôr zistil, že navrhovateľka pracuje v erotickom salóne a podľa jeho vedomostí predstavoval jej mesačný príjem sumu 5 000 Eur. Počas celej doby sa odporca staral o domácnosť a zabezpečoval aj starostlivosť o ich maloletého syna. Odporca priznal, že na základe provokácie zo strany navrhovateľky sa dopustil trestného činu nebezpečného vyhrážania, za ktorý bol právoplatne odsúdený a dostal peňažný trest vo výške 400 Eur.
Následne súd citoval ust. § 71 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len Zákon o rodine) a odporcovi uložil povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky sumou 80 Eur mesačne za obdobie od 12.11.2010 do 30.01.2012t.j. vo výške 1 200 Eur z dôvodu, že odporca odpustil spoločnú domácnosť a od tej doby jej na výživu žiadnym spôsobom neprispieval. Súd mal preukázané, že životná úroveň účastníkov konania nebola rovnaká, navrhovateľka je nezamestnaná a je poberateľkou dávky v hmotnej núdzi vo výške 106 Eur, pričom odporca je riadne zamestnaný s hrubým mesačným príjmom vo výške 1 296,62 Eur.
V zákonom stanovenej lehote podal odporca odvolanie proti výroku, ktorým bol zaviazaný prispievať na výživu navrhovateľky sumou 80 Eur mesačne z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Namietal nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, čím mu súd odňal právo konať pred súdom, pričom poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 36/2010. Uviedol, že súd prvého stupňa sa nevysporidal s konaním navrhovateľky, ktoré je podľa jeho názoru v rozpore s dobrými mravmi. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľka bola zamestnaná v erotickom salóne, bezodplatne sa zbavila svojho nehnuteľného majetku pred podaním návrhu na začatie konania a pred podaním žiadosti o priznanie dávky v hmotnej núdzi. Poukázal na vulgárne správania sa navrhovateľky voči odporcovi a jeho rodine o čom súdu predložil listiny. Navrhovateľke nič nebráni zamestnať sa, avšak doposiaľ tak neučinila a nepreukázal ani snahu nájsť si zamestnanie. Predchádzajúci pracovný pomer pritom navrhovateľka dobrovoľne ukončila dňa 27.07.2010. Ďalej odporca namietal, že súd prvého stupňa ho zaviazal prispievať na výživu navrhovateľky od 01.11.2010, avšak návrh na začatie konania bol podaný dňa 12.11.2010. Uviedol, že priznanie výživného pre navrhovateľku by bolo v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko navrhovateľka počas trvania manželstva bez vedomia odporcu pracovala v erotickom salóne ako masérka. Takéto konanie navrhovateľky považoval za spoločenskú neveru, preto je návrh na určenie manželského výživného nedôvodný. Navrhovateľka súčasne odporcu uviedla do omylu pokiaľ ide o druh a miesto výkonu jej zamestnania. Uviedol, že súd prvého stupňa si bez vykonania náležitého dokazovania osvojil tvrdenie navrhovateľky, že navrhovateľka bola k práci v erotickom salóne prinútená odporcom. Za odporujúcu dobrým mravom považoval aj tú skutočnosť, že navrhovateľka pred podaním návrhu na začatie konania previedla nehnuteľnosť v podiele 1 na svoju matku. Z výpovede navrhovateľky aj jej matky však vyplynulo, že sa jednalo o bezodplatný prevod nehnuteľnosti, čím sa navrhovateľka bezdôvodne zbavila svojho majetku. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť resp. napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že odporca neuviedol v podanom odvolaní žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu napadnutého rozhodnutia. Uviedla, že odporca žiadnym spôsobom nekonkretizoval realizácia akých práv mu bola v konaní znemožnená. Zastávala názor, že súd prvého stupňa vykonal všetky navrhnuté dôkazy a náležite sa vysporiadal so skutkovými zisteniami. Navrhovateľka pracovala v erotickom salóne z jediného dôvodu, ktorým bol
psychický nátlak odporcu a hrozba fyzického násilia v prípade odmietnutia. Opakovane poukázala na trestný čin nebezpečného vyhrážania, ktorého spáchania sa voči nej dopustil odporca. Ďalej poukázala na skutočnosť, že nehnuteľnosť, ktorú previedla v 1/2 na svoju matku, jej v minulosti darovali rodičia. Z tohto dôvodu len vrátila rodičom to, čo jej bezplatne poskytli, preto jej konanie nemôže byť považované za odporujúce dobrým mravom. Uviedla, že odporca jej takisto zasielal identické hanlivé sms správy, preto je jeho konanie zjavne účelové. Navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a odporcovi uložiť povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania vo výške 68,82 Eur.
Podľa ust. § 220 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ( § 219), ani na jeho zrušenie ( § 221 ods. 1).
Podľa ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.
Podľa ust. § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
Výrok rozsudku, ktorým súd zamietol návrh navrhovateľky v prevyšujúcej časti nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom odvolacieho konania (ust. § 206 ods. 2 O.s.p.).
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa síce dostatočne zistil skutkový stav, avšak vec nesprávne právne vec posúdil, preto odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom výroku o určení manželského výživného v súlade s citovaným ust. § 220 O.s.p. tak, že návrh navrhovateľky zamietol. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi podľa citovaného ust. § 71 Zákona o rodine je súčasťou ich vzájomného vzťahu, v dôsledku čoho je nevyhnutné na túto vzájomnú povinnosť aplikovať princípy, ktorými je charakterizované manželstvo a ktoré sú výslovne uvedené v Zákone o rodine. Jedná sa najmä o ust. § 18 Zákona o rodine, ktoré určuje, že obidvaja manželia majú rovnaké práva a povinnosti a sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Z ust. § 19 Zákona o rodine ďalej vyplýva, že o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je právna povinnosť a nemožno ju považovať za príkaz morálky. Do zákonnej úpravy sa však premietajú aj morálne princípy a sú dôležitým korektorom aplikácie ustanovení, ktorým je vzájomná vyživovacia povinnosť manželov upravená. Z hľadiska citovaného ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine nebude bez významu ani okolnosť, z akého dôvodu došlo k neplneniu vyživovacej povinnosti, pretože dôvod neplnenia vyživovacej povinnosti môže poukázať na to, či poskytnutie výživného je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi. Je povinnosťou súdu zisťovať dôvody neplnenia vyživovacej povinnosti medzi manželmi, pretože práve na tomto základe bude možné posúdiť či sú splnené všetky podmienky pre určenie vyživovacej povinnosti. Vo všeobecnosti možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel (noriem) v spoločnosti všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi sa posudzuje podľa okolností každého jednotlivého prípadu, pričom sa môže jednať napríklad o bezdôvodné opustenie spoločnej domácnosti, nemorálny život jedného z manželov, neveru, odsúdenie za spáchanie trestného činu atď.. Po zohľadnení všetkých skutočností predmetnej veci dospel odvolací súd k odlišnému právnemu
záveru ako súd prvého stupňa, a je toho presvedčenia, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre vyhovenie návrhu na určenie manželského výživného pre navrhovateľku. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľka bola do 27.07.2010 zamestnaná v spoločnosti Esprit Club s.r.o. ako masérka a pracovný pomer dobrovoľne ukončila z dôvodov na jej strane, pričom od 28.07.2010 je nezamestnaná a je zaradená v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Tvrdenie navrhovateľky, že k práci v erotickom salóne bola odporcom nútená pod hrozbou fyzického či psychického násilia vyznieva nanajvýš nedôveryhodne, nakoľko z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 11C 171/2010 vo veci rozvodu manželstva a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému L. vyplýva, že odporca nemal vedomosť o skutočnom druhu a mieste výkonu zamestnania navrhovateľky. Navrhovateľka aj odporca v predmetnom konaní zhodne udávali ako miesto výkonu jej zamestnania Rakúsku republiku. Súčasne si odporujú tvrdenia navrhovateľky týkajúce sa dôvodov skončenia predmetného pracovného pomeru. V podaní zo dňa 10.05.2011 totiž navrhovateľka uviedla, že pracovný pomer skončila z dôvodu, že starostlivosť o maloletého syna jej neumožňuje pracovať na zmeny, avšak na pojednávaní dňa 11.01.2012 tvrdila, že odporca ju k práci v erotickom salóne donútil, a preto po jeho odchode zo spoločnej domácnosti už nebola nútená takúto prácu naďalej vykonávať. Odvolací súd zastáva názor, že takéto konanie navrhovateľky požadujúcej manželské výživné, ktorým uviedla odporcu do omylu pokiaľ ide o jej zamestnanie je potrebné považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súčasne odvolací súd poukazuje na vzájomné správanie sa účastníkov konania voči sebe navzájom, najmä na vulgárne a urážlivé správanie sa navrhovateľky voči odporcovi, čo preukazuje taktiež obsah SMS správ zasielaných navrhovateľkou odporcovi. Uvedené správanie vyústilo až do spáchania trestného činu - nebezpečného vyhrážania odporcom, za ktorý bol právoplatne odsúdený a bol mu uložený peňažný trest vo výške 400 Eur. Odvolací súd je toho názoru, že takéto konanie, ktoré prekročilo hranicu slušnosti, úcty a tolerancie odôvodňuje aplikáciu ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine. Navyše navrhovateľka je zdravý človek, v produktívnom veku, so stredoškolským vzdelaním, preto je odvolací súd toho názoru, že v rozhodnom období bolo pri vynaložení vyššieho úsilia v jej možnostiach a schopnostiach nájsť si zamestnanie, a tak si zabezpečiť stabilný príjem. Z obsahu spisu pritom nevyplýva, že by navrhovateľka vyvíjala akékoľvek úsilie, a aby s ohľadom na svoj vek, pracovnú schopnosť, vzdelanie ale aj možnosti zabezpečila svoje potreby z vlastných príjmov. Za dôvodnú považuje odvolací súd aj námietku odporcu týkajúcu sa kúpnej zmluvy zo dňa 23.08.2010, na základe ktorej navrhovateľka predala svojej matke spoluvlastnícky podiel v 1 k rodinnému domu a pozemku, pričom z výpovede matky na pojednávaní dňa 09.03.2012 jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľke nebola vyplatená kúpna cena, a teda sa jednalo o bezodplatný prevod práva. Na záver odvolací súd len dodáva, že súd prvého stupňa taktiež pochybil keď navrhovateľke priznal výživné od 01.11.2010, a to aj napriek tomu, že návrh bol podaný dňa 12.11.2010, čím rozhodol v rozpore s ust. § 77 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, podľa ktorého právo na výživné možno priznať len odo dňa podania návrhu.
Podľa ust. § 224 ods. 4 O.s.p., ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.