Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sp/58/2013

Potvrdené rozhodnutím 1Sža/3/2014
„Identifikačné číslo spisu: 7013201589 Dátum vydania rozhodnutia: 06.02.2014 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7013201589.1 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a z členov JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci navrhovateľa: Q., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Turecko, posledný pobyt v zahraničí Y., toho času miesto pobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly, Policajného zboru, Komlósiho 222, Veľké Slemence, o preskúmanie rozhodnutia, č. p. PPZ- HCP-SO16-126-009/2013 zo dňa 19. novembra 2013, o zaistení navrhovateľa, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Sp/58/2013-35 zo dňa 18. decembra 2013, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Sp/58/2013-35 zo dňa 18. decembra 2013 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a ."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou, v právnej veci navrhovateľa: Q. K., W.. XX.XX.XXXX, Š. T. M., T. T. U. A. Y., M., toho času miesto pobytu v Ú. T. A. T. Z. U. L., zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Komlósiho 222, 076 77 Veľké Slemence, o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO16-126-009/2013 zo dňa 19.11.2013 o zaistení, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 19.11.2013 č. p. PPZ-HCP-SO16-126-009/2013.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-126-009/2013 zo dňa 19.11.2013 v zmysle o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) zaistil navrhovateľa dňom 19.11.2013 v čase o 17:30 hod. na dobu 5 mesiacov do 19.04.2013 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa , pretože existuje riziko úteku účastníka konania a na výkon jeho zaistenia určil Ú. T. A. T. Z. U. L. (Ď. N. „.).

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 18.11.2013 v čase o 14:29 hod. účastník konania nedovolene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny v katastri obce C., I. Y., v služobnom obvode Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Veľké Slemence (ďalej len „OHK PZ“), čo bolo zaznamenané aj kamerovým systémom EBAS a následne po predchádzajúcej pátracej akcii, vykonanej príslušníkmi OHK PZ Veľké Slemence, bol v čase o 14:35 hod. zadržaný a následne predvedený na OHK PZ Veľké Slemence. V súvislosti s tým odporca poukázal na článok 3 ods. 1, článok 19 ods. 1 a článok 21 ods. 1 Schengenského dohovoru a s poukázaním na stanovil, že účastník konania neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu a zároveň sa neoprávnene zdržiaval na území SR, čím porušil ustanovenie článku 4 ods. 1 a článku 5 ods. 1 písm. a/, b/ Nariadenia Rady , čím sa dopustil priestupkov podľa a .

Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že účastník konania bol rozhodnutím OHK PZ Veľké Slemence č. PPZ-HCP-SO16-126-006/2013 zo dňa 19.11.2013 zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existovalo riziko jeho úteku. Voči účastníkovi konania OHK PZ Veľké Slemence začalo konanie o administratívnom vyhostení s určením zákazu

vstupu v zmysle a po ukončení konania o administratívnom vyhostení mal byť vrátený na územie Ukrajiny v zmysle dohody ES a Ukrajinou o readmisii osôb, uverejneným vo Vestníku L332/48/ zo dňa 18.12.2007. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal prejavenou vôľou navrhovateľa požiadať na území SR o udelenie azylu počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO16-126-007/2013 zo dňa 19.11.2013. V súvislosti s tým poukázal na ustanovenie , a zákona o azyle, ako aj , ako aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/2011. Uviedol, že cudzinec prejavil vôľu požiadať o azyl až po tom, čo bol rozhodnutím OHK PZ Veľké Slemence PPZ-HCP-SO16-126-006/2013 zo dňa 19.11.2013 zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa , pretože existovalo riziko úteku účastníka konania. Po zhodnotení dôkaznej situácie mal správny orgán za to, že účastník konania prejavil vôľu o azyl účelovo, aby tým pozdržal vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Tento záver potvrdzuje skutočnosť, že v zápisnici o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO16-126-007/2013 zo dňa 19.11.2013 tento uviedol, že na Ukrajine nepodnikol žiadne kroky na získanie medzinárodnej ochrany, ani na zlegalizovanie pobytu na Ukrajine. Po vyhostení z územia Ukrajiny si vybral nelegálny vstup na územie členských štátov, na územie Slovenskej republiky len preto, že dostal ponuku na prevedenie cez slovensko-ukrajinskú hranicu, ale primárnou cieľovou krajinou bolo pre neho Poľsko, respektíve Maďarsko. O medzinárodnej ochrane začal uvažovať až po zadržaní hliadkou polície.

Odporca sa vo svojom rozhodnutí v súvislosti s navrhovateľom, ako žiadateľom o azyl, riadil aj článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 a článkom 2 písm. c/ Smernice Rady 200/3/9/ES. S prihliadnutím na to, podľa právneho názoru správneho orgánu, účastník konania nie je žiadateľom o azyl, pretože OHK PZ Veľké Slemence nie je v zmysle § 3 ods. 2 zákona o azyle príslušným na prijatie vyhlásenia, o čom bol účastník konania náležite poučený v zápisnici o vyjadrení účastníka konania. Ďalej sa odporca zaoberal článkom 7 ods. 3 Smernice, článkom 18 Charty základných práv EÚ a článkom 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951. Poukázal pritom na skutočnosť, že Ukrajinu možno vo všeobecnosti považovať za bezpečnú krajinu, nakoľko ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd. Ďalej sa odporca zaoberal článkom 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ako aj Nálezom ÚS SR č. k. -81 zo dňa 19.10.2010.

Správny orgán vo svojom rozhodnutí prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t. j. či trvá riziko úteku účastníka konania. Poukázal na to, že zo záznamov hliadky OHK PZ Veľké Slemence č. p. PPZ-HCP-SO16-2-1321/2013 zo dňa 18.11.2013 vyplýva, že účastník konania po neoprávnenom prekročení štátnej hranice sa príslušným orgánom sám neprihlásil, naopak, snažil sa ujsť, respektíve schovať pred policajnými hliadkami, ktorých označené služobné motorové vozidlo sa nachádzalo asi 50m od miesta neoprávneného prekročenia štátnej hranice. Účastník konania mohol vidieť hliadku PZ a mal možnosť sa prihlásiť, ale on sa naopak snažil ujsť. Aj zo záznamu zo systému na monitorovanie pohybu služobných motorových vozidiel AVL je zrejmé, že hliadka s vozidlom musela účastníka konania prenasledovať. Na základe zhodnotenia týchto skutočností správny orgán mal za to, že reálne riziko, že účastník konania sa bude počas konania o administratívnom vyhostení skrývať, respektíve sa bude snažiť ujsť, naďalej trvá. Tento záver potvrdzuje aj výpoveď účastníka konania v zápisnici o vyjadrení č. p. PPZ-HCP-SO16-126-005/2013 zo dňa 19.11.2013, v ktorej sa vyjadril, že ak by sa na prístupovej ceste nenachádzala hliadka PZ, bol by pokračoval smerom do Poľska alebo Maďarska. Tento záver podľa názoru odporcu umocňuje aj doterajší spôsob života účastníka konania, ktorý nerešpektoval zákony Ukrajiny, odkiaľ bol vyhostený a bola mu určená lehota na vycestovanie. Odporca poukázal tiež na prax správnych orgánov, že štátni príslušníci tretích krajín častokrát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl, iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory a neoprávnene sa zdržiavajú v štátoch EÚ.

Odporca tiež preskúmal prekážky zaistenia uvedené v a na základe uvedených dôkazov, a to záznamov hliadok a zápisníc o vyjadrení účastníka konania dospel k

záveru, že účastník konania nepožiadal o udelenie azylu na území SR bezodkladne po neoprávnenom prekročení vonkajšej hranice, ba naopak, snažil sa ujsť pred príslušníkmi OHK PZ.

Vo svojom rozhodnutí sa odporca zaoberal tiež ustanovením , túto povinnosť mu neuložil z dôvodu, že odporca nemal dostatočné finančné prostriedky, nemal rezervované ubytovanie, ani zabezpečené zamestnanie, nemal žiadne väzby, nielen rodinné a neovláda slovenský jazyk.

Pri dĺžke zaistenia účastníka konania v zmysle policajný útvar vychádzal zo skutočnosti, že konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené a že v ňom nemôže pokračovať až do vydania rozhodnutia vo veci žiadosti o azyl a pri dĺžke zaistenia vychádzal aj z zákona o azyle.

Pri skúmaní reálnej možnosti výkonu vyhostenia účastníka konania, t. j. účelnosti zaistenia, mal správny orgán za to, že v prípade odpadnutia dôvodov prerušenia konania o administratívnom vyhostení bude možné v ňom pokračovať a účastníka konania vyhostiť na Ukrajinu v zmysle Dohody o readmisii osôb, uverejnenej v Úradnom vestníku L 332, 18.12.2007, s poukazom na článok 8 ods. 1, článok 2 ods. 1 tejto dohody, s prihliadnutím na zápisnicu z hraničnej schôdzky pomocníkov hraničných splnomocnencov č. p. PPZ-HCP-SO16-19-040/2013. Na základe týchto skutočností mal správny orgán za to, že vyhostenie účastníka konania je potenciálne možné.

Včas podaným opravným prostriedkom, podaným na poštovú prepravu dňa 04.12.2013, sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie, s nariadením jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia s tým, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. Predovšetkým vytýkal odporcovi, že na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom citoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu v bode I. svojho návrhu.

V bode II. opravného prostriedku, s poukazom na článok 1, 2 a 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Návratová smernica), splnomocnený zástupca navrhovateľa mal za to, že zaistenie navrhovateľa nie je prípustné, je v rozpore s citovanými právnymi predpismi, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie o jeho návrate, ktoré bolo rozhodnutím odporcu prerušené a toto konanie nemôže pokračovať až do ukončenia azylového konania a preto ani nemôže spĺňať nevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Podľa odvolacích námietok, podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa toto ustanovenie vzťahuje na osobu, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení alebo o vydanie. Zástupca navrhovateľa tiež namietal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v rozpore s výrokom napadnutého rozhodnutia, keďže predpokladá odsun navrhovateľa na základe readmisnej dohody v zmysle ustanovenia , no odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa ustanovenia . Z toho dôvodu považoval napadnuté rozhodnutie odporcu za zmätočné a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť dôvodov.

Navyše v návrhu zástupca navrhovateľa namietal, že odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia uviedol, že navrhovateľa zaistil na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak bez bližšieho konkretizovania predmetného konania o administratívnom vyhostení jeho spisovou značkou.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa v bode III. opravného prostriedku sa zaoberal účelom zaistenia a primeranosťou zásahu do práv účastníka konania. Vychádzajúc z právneho názoru, vysloveného Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11 mal za to, že sa na navrhovateľa v čase vydania napadnutého rozhodnutia odporcu nevzťahoval právnym režim Návratovej smernice a z toho dôvodu nebolo prípustné jeho zaistenia na účel konania o návrate v zmysle Návratovej smernice. Z právneho názoru, vysloveného NS SR v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 24.09.2013 odcitoval zástupca odporcu, že „ak zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa článku 15 Návratovej smernice a pro futuro bude nevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany“. Podľa názoru zástupcu navrhovateľa mal odporca ukončiť zaistenie navrhovateľa v právnom režime Návratovej smernice a keďže tak nespravil, vážne pochybil.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal v bode IV. opravného prostriedku nesprávny právny záver, že u navrhovateľa neboli splnené predpoklady pre uplatnenie článku 31 Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, a to aj poukazom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 09.04.2013. Navrhovateľ v súlade s citovaným článkom 31 Dohovoru bezprostredne po zadržaní (5 minút po prekročení štátnej hranice), po zabezpečení tlmočenia, prejavil vôľu požiadať o udelenie azylu na území SR. Odporca svojim rozhodnutím porušil ustanovenie . Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napríklad špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl a podobne, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé.

S prihliadnutím na § 3 ods. 8 zákona o azyle, v bode V. opravného prostriedku považoval splnomocnený zástupca navrhovateľa za nesprávny výklad rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. odporcom, keďže navrhovateľ prejavil vôľu o udelenie azylu na nepríslušnom policajnom útvare po vstupe na územie SR, nachádzal sa na OHK PZ Veľké Slemence na základe predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení na dobu 48 hodín (a teda nie v zariadení pre cudzincov), teda ešte v priebehu konania o administratívnom vyhostení, t. j. pred vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení a umiestnení v zariadení pre cudzincov a preto odporca mal postupovať tak, že mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie jeho vyhlásenia je príslušný policajný útvar, zriadený pri azylovom zariadení.

Napokon v bode VI. opravného prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal dobu zaistenia na 5 mesiacov, pri ktorej však nezohľadnil, že konanie o azyle nie je vo väčšine prípadov jednostupňovým konaním, ale pokračuje v konaní pred prvostupňovým súdom, prípadne odvolacím Najvyšším súdom SR, v dôsledku čoho vzhľadom na dĺžku konania pred súdnymi orgánmi môže azylové konania trvať aj sedem mesiacov. Z toho dôvodu považoval pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa za neprimerané a neúčelné.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 10.12.2013. Uviedol, že v prípade odvolacej námietky ohľadom nesprávneho skutkového zistenia v opravnom prostriedku tieto nie sú konkretizované v bode I. a preto nepovažoval za potrebné sa k tomu vyjadriť.

K bodu II. ohľadom odvolacej námietky, týkajúcej sa rozporu vo výroku o zaistení podľa a v odôvodnení rozhodnutia podľa ustanovenia , odporca poukázal na súvislosť medzi odsunom cudzinca, ktorý neoprávnene prekročil štátnu hranicu alebo sa neoprávnene zdržiava na území a rozhodnutím o administratívnom vyhostení. Pred odsunom z územia SR musí mať takáto osoba uloženú povinnosť opustiť územie SR. V je uvedené, že administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území SR a je povinný opustiť územie SR. Existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení je nutným predpokladom výkonu readmisie v zmysle readmisnej dohody medzi Európskym spoločenskom a Ukrajinou. Ide o skutočnosť uvedenú v Správneho poriadku, ktorú netreba dokazovať a preto ju odporca ani neuviedol v rozhodnutí o zaistení.

Odporca mal za to, že rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení nemá za následok to, že voči cudzincovi neprebieha konanie o jeho návrate, pretože samotné konanie nie je zastavené, ale prerušené. Poukázal pritom na ustanovenie a . Zaistenie podľa názoru odporcu spĺňa základnú a nevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti.

K bodu III. opravného prostriedku, a to k námietke, že na navrhovateľa sa v čase vydania napadnutého rozhodnutia nevzťahoval právny režim Návratovej smernice a nebolo prípustné jeho zaistenie na tento účel, ako je to uvedené v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, odporca tvrdil, že postupoval v duchu uvedeného rozhodnutia keď dospel k záveru, že žiadosť navrhovateľa bola podaná účelovo (strana 4 napadnutého rozhodnutia) a trvá účel zaistenia podľa , s cieľom zabezpečiť vycestovanie cudzinca do krajiny podľa , ak 1. existuje riziko jeho úteku (strana 7 napadnutého rozhodnutia).

K námietke, že odporca mal ukončiť zaistenie navrhovateľa v právnom režime Návratovej smernice vzhľadom na právny názor vyslovený NS SR v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 24.09.2013, odporca uviedol, že postupoval presne v duchu citovaného rozhodnutia, keď bezprostredne po tom, čo navrhovateľ prejavil úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu, znova rozhodol o zaistení, pričom dospel k záveru, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, pričom uviedol aj konkrétne dôvody, ktoré ho k prijatiu takéhoto záveru viedli (strana 7 napadnutého rozhodnutia). Rozhodnutie o ponechaní navrhovateľa v zaistení aj po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu je preto v súlade s uvedenými rozhodnutiami.

K námietke splnomocneného zástupcu navrhovateľa v bode IV. návrhu ohľadom porušenia ustanovenia , odporca uviedol, že tvrdenie navrhovateľa, že 5 minút po prekročení štátnej hranice a zabezpečení tlmočenia prejavil vôľu požiadať o udelenie azylu na území SR, sa nezakladá na pravde. Navrhovateľ bol prvýkrát vypočutý za prítomnosti tlmočníka dňa 19.11.2013 v čase od 10:00 do 10:05 hod. a následne v čase od 12:30 do 12:45 hod., pričom až na konci tejto zápisnice č. p. PPZ-HCP-SO16-126-007/2013 vyslovil žiadosť o poskytnutie medzinárodnej ochrany po tom, čo sám uviedol, že chce ísť do Poľska alebo do Maďarska a po poučení o tom, že sa do týchto krajín nedostane. Navrhovateľ dokonca v prvej zápisnici č.p.. PPZ-HCP-SO16-126-005/2013 sám potvrdil, že keby po prekročení štátnej hranice nevidel príslušníkov PZ, tak by sa orgánom SR neprihlásil, ale snažil sa dostať do Poľska alebo Maďarska. Zo správania sa navrhovateľa po nedovolenom prekročení štátnej hranice tiež vyplýva, že hoci navrhovateľ hliadku videl, zamieril ku krovinatému porastu na poli a nemal v úmysle požiadať o udelenie azylu na území SR.

Odvolaciu námietku v bode V. opravného prostriedku, že navrhovateľ prejavil vôľu o udelenie azylu na nepríslušnom útvare pred vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení, považoval odporca za mätúcu, nakoľko navrhovateľ požiadal o udelenie azylu pred vydaním napadnutého rozhodnutia, ale v čase zaistenia rozhodnutím OHK PZ Veľké Slemence č. PPZ-HCP-SO16-126-006/2013. Nakoľko odporca navrhovateľa ponechal v zaistení a umiestnil ho v zariadení v súlade s , príslušným na prijatie vyhlásenia podľa zákona o azyle bol policajný útvar v tomto zariadení, pričom takýto postup umožňuje aj zákona o azyle. Z týchto dôvodov považoval odporca svoj postup za správny.

K odvolacej námietke v bode VI. opravného prostriedku o neprimeranosti a neúčelnosti zaistenia odporca uviedol, že navrhovateľ dáva jemu za pravdu, že konanie o azyle vo väčšine prípadov nie je jednostupňovým konaním, pričom za kľúčové považoval slovo vo väčšine prípadov. Odvolacie konanie je fakultatívnou časťou konania o azyle, ktoré nemusí nastať a preto pri určení lehoty zaistenia naň správny orgán nemôže prihliadať. V prípade odvolacieho konania je to dôvod na skúmanie účelu zaistenia podľa .

Odporca považoval svoj postup v predmetnom konaní o zaistení za správny a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle , nakoľko splnomocnený zástupca navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.12.2013 o 08:50 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( ).

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle , , sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 19.11.2013, ktorým odporca v zmysle prvý bod zaistil navrhovateľa dňom 19.11.2013 v čase o 17:30 hod. na dobu päť mesiacov do 19.04.2014 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa , pretože existuje riziko úteku účastníka konania a na výkon jeho zaistenia určil ÚPZC v Sečovciach.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia ). Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. ( )

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. ( )

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný.

Z opravného prostriedku splnomocneného zástupcu navrhovateľa vyplynulo niekoľko odvolacích dôvodov. V bode I. opravného prostriedku boli iba odcitované dôvody odôvodnenia napadnutého rozhodnutia s námietkou, že odporca dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, no bez uvedenia konkrétnych skutočností, odôvodňujúci tento záver.

V bode II. opravného prostriedku sa odvolacia námietka týkala aplikácie Návratovej smernice s tým, že zaistenie navrhovateľa nie je prípustné, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie o jeho návrate, ktoré rozhodnutím odporcu bolo prerušené a nemôže pokračovať až do ukončenia azylového konania a preto ani nemôže spĺňať nevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti, aj s poukazom na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odporca vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 10.12.2013 k tomu namietal, že rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení nemá za následok to, že voči cudzincovi neprebieha konanie o jeho návrate a zaistenie spĺňa požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti.

Krajský súd, tak ako odporca, správnosť jeho postupu vyvodzuje zo znenia zákona v , v zmysle ktorého „ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa odseku 1 písmeno a/ a policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od zaistenia, policajný útvar štátneho príslušníka tretej krajiny ihneď prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení z dôvodu prerušenia konania o administratívnom vyhostení podľa alebo vyžiadania informácie podľa .“ Na to nadväzuje ustanovenie , v zmysle ktorého, ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa tohto zákona, podá žiadosť o udelenie azylu, policajný útvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa osobitného predpisu.

V rámci bodu II. splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu pre nezrozumiteľnosť dôvodov, nakoľko odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa ustanovenia , teda na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odporca odvolával na realizáciu readmisnej dohody uzavretej medzi ES a Ukrajinou.

Odporca k odvolacej námietke vo svojom vyjadrení uviedol, že existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení je nutným predpokladom výkonu readmisie v zmysle readmisnej dohody vzhľadom na ustanovenie . Predtým, ako sa takáto osoba z územia SR odsunie, musí mať uloženú povinnosť opustiť územie Slovenskej republiky.

Krajský súd k oprávnenosti takéhoto postupu odporcu ešte dodáva, že samotné administratívne vyhostenie je upravené v 4. časti prvej hlavy . Na rozhodovanie o administratívnom vyhostení v zmysle tohto zákona potom nadväzuje ustanovenie o výkone rozhodnutia o administratívnom vyhostení, v zmysle ktorého policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak má byť štátny príslušník tretej krajiny podľa medzinárodnej zmluvy vrátený na územie zmluvného štátu.

K odvolacej námietke, že odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým navrhovateľa zaistil na účel konania o administratívnom vyhostení bez bližšieho konkretizovania predmetného konania o administratívnom vyhostení jeho spisovou značkou, krajský súd uvádza, že obdobne, ako je to v prípade zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny podľa os. 1 písm. b/ , t. j. na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, identifikácia takéhoto rozhodnutia jeho spisovou značkou a dátumom vydania rozhodnutia je esenciálnou zložkou rozhodnutia, tak i v tomto konaní je žiaduce konkretizovanie predmetného konania aj jeho spisovou značkou (v zmysle rozhodnutia o prerušení konania o administratívnom vyhostení na č.l. 12 administratívneho spisu je takéto konanie vedené OHK PZ Veľké Slemence podľa prvej hlavy, štvrtej časti zákona o pobyte cudzinca pod číslom PPZ-HCP-SO16-126/2013). Odporca však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na začatie konania o administratívnom vyhostení s tým, že účastník konania počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO16-126-007/2013 zo dňa 19.11.2013 prejavil vôľu požiadať na území SR o udelenie azylu, teda aspoň v odôvodnení napadnutého rozhodnutia identifikoval jeden z úkonov konania o administratívnom vyhostení.

V bode III. opravného prostriedku sa splnomocnený zástupca navrhovateľa zaoberal účelom zaistenia a primeranosťou zásahu do práv účastníka konania. Vychádzal pritom z právneho názoru, vysloveného Súdnym dvorom EÚ rozhodnutím zo dňa 13.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, ako aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. zo dňa 24.09.2013, že „ak zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa článku 15 Návratovej smernice a pro futuro bude nevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov

zaistenia bezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany“. Podľa názoru zástupcu navrhovateľa mal odporca ukončiť zaistenie navrhovateľa v právnom režime Návratovej smernice a keďže tak nespravil, vážne pochybil.

Odporca vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku k tomuto bodu tiež poukázal na názor vyslovený v citovanom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ s tým, že pokiaľ zaistený cudzinec podľa požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami súdneho dvora“ iba s cieľom pozdržať, alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zariadení. Krajský súd sa stotožňuje s vyjadrením odporcu v tomto smere, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že žiadosť navrhovateľa bola podaná účelovo, ako sa tým odporca podrobne zaoberal v napadnutom rozhodnutí a dospel tiež k správnemu záveru, že naďalej trvá účel zaistenia, ako to ukladá ustanovenie . Odporca tiež náležite vyhodnotil a skutkovo podložil existenciu rizika úteku navrhovateľa, ako je to uvedené v .

Za neopodstatnenú považuje krajský súd v tejto súvislosti aj odvolaciu námietku s poukazom na právny názor vyslovený v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého je nevyhnutné aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podal žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany. Ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporcu, ako aj z administratívneho spisu odporcu, odporca prvýkrát zaistil navrhovateľa rozhodnutím o zaistení cudzinca č. p. PPZ-HCP-SO16-126-006/2013 zo dňa 19.11.2013, ktorým navrhovateľa zaistil dňom 19.11.2013 v čase od 12:30 hod. na dobu 48 hodín, teda do 21.11.2013 do 12:30 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka konania a na výkon jeho zaistenia určil OHK PZ Veľké Slemence. Uvedené rozhodnutie navrhovateľ prevzal dňa 19.11.2013 o 12:00 hod.. Vzápätí na to bol toho istého dňa navrhovateľ vypočutý do zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO16-126-007/2013, a to v čase od 12:30 hod. do 13:45 hod. k skutočnostiam, týkajúcim sa prekročenia štátnej hranice SR. Navrhovateľ až v zmysle tejto zápisnice požiadal o azyl v Slovenskej republike napriek tomu, že uviedol, že cieľom jeho cesty bolo Poľsko alebo Maďarsko, kde chcel požiadať o medzinárodnú ochranu. Následne na to odporca rozhodol rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-126-008/2013 zo dňa 19.11.2013 o prerušení konania o administratívnom vyhostení, vedeného OHK PZ Veľké Slemence podľa prvej hlavy štvrtej časti pod č. PPZ-HCP-SO16-126/2013. Odporca potom opätovne rozhodol o zaistení cudzinca napadnutým rozhodnutím. Odporca teda postupoval zákonne, ak keď bezprostredne po tom, čo navrhovateľ prejavil úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu, znova rozhodol o zaistení navrhovateľa s uvedením konkrétnych dôvodov, ktoré ho k prijatiu takéhoto záveru viedli.

K odvolacím námietkam, uvedeným v bode IV opravného prostriedku navrhovateľa krajský súd udáva, že odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal možnosťou uplatnenia ako miernejším prostriedkom, no dospel k záveru, že nie je možné navrhovateľovi namiesto zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky, čo odôvodnil osobnými pomermi navrhovateľa. Pokiaľ splnomocnený zástupca navrhovateľa tvrdil v opravnom prostriedku, že navrhovateľ v súlade s článkom 31 Ženevského dohovoru bezprostredne po zadržaní (5 minút po prekročení štátnej hranice), ihneď po zabezpečení tlmočenia prejavil pred odporcom vôľu požiadať o udelenie azylu na území SR, pričom zároveň svoju žiadosť dostatočne odôvodnil, krajský súd k tomu udáva, že toto tvrdenie nemá oporu ani v administratívnom spise odporcu. Z neho vyplývajú skutočnosti, svedčiace o účelovosti žiadosti o azyl tak, ako to uviedol odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Zo spisového materiálu tiež vyplýva tak, ako je to uvedené v napadnutom rozhodnutí, že odporca nepožiadal o azyl ani pri svojom prvom výsluchu, ako to vyplýva zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO16-126-005/2013 zo dňa 19.11.2013, v čase od 10:00 hod. do 10:35 hod. kedy uviedol, že po prekročení štátnej hranice SR videl policajné auto, chcel sa prihlásiť, ale najskôr si zapálil cigaretu a v prípade, ak by nevidel po prekročení štátnej hranice príslušníkov PZ, snažil by sa dostať do Poľska alebo Maďarska. Spisový materiál tiež vyvracia tvrdenie navrhovateľa, že neunikal príslušníkom PZ, ani sa nesnažil skryť, pričom touto skutočnosťou sa odporca podrobne zaoberal v napadnutom rozhodnutí. Krajský súd k tomu dodáva, že v zmysle článku 31 Ženevského

dohovoru, zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú stíhať pre nezákonný vstup alebo prítomnosť na území „štátu takých utečencov, ktorí pri príchode priamo z územia, kde ich život alebo sloboda boli ohrozené v zmysle článku 1, vstúpia alebo sú prítomní na území daného štátu bez povolenia za predpokladu, že sa sami prihlásia bez meškania na úradoch a odôvodnia svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť na území daného štátu“. Odporca vo svojom rozhodnutí v súvislosti s týmto článkom správne konštatoval, že navrhovateľ po neoprávnenom prekročení štátnej hranice z územia Ukrajiny na územie SR neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré nasvedčovali tomu, že na území Ukrajiny boli jeho život alebo sloboda ohrozené a taktiež sa bez meškania neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný postup. Odporca aj vo vzťahu k podmienkam administratívneho vyhostenia navrhovateľa a jeho realizácie poukázal na to, že Ukrajinu možno vo všeobecnosti považovať za bezpečnú krajinu, v ktorej by život alebo sloboda účastníka konania neboli ohrozené. Navyše, zo spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ požiadal o azyl až po doručení prvého rozhodnutia o jeho zaistení.

V uvedenom bode IV. opravného prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež poukázal na právny názor NS SR sp. zn. zo dňa 09.04.2013, v zmysle ktorého štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má úmysel vstúpiť na územie SR a zdržať sa na ňom z dôvodu, aby mohol požiadať o azyl, by sa nemal považovať za neoprávnene sa zdržujúceho na území členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl. Krajský súd naproti tomu poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Mehmet Arslan proti Polícii SR zo dňa 30.05.2013 C-534/11, na ktorý poukázali obaja účastníci konania. V zmysle tohto rozhodnutia „Smernica Rady ES 2003/9/ES z 27.01.2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl a Smernica 2005/85 nebránia tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení na základe článku podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle Smernice 2005/85, ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu návratu“. Odporca teda správne postupoval v zmysle tohto rozsudku, keď náležite odôvodnil účelnosť podania žiadosti o azyl a odôvodnil tiež v čom spočíva riziko úteku zo strany navrhovateľa.

K bodu V. opravného prostriedku, v ktorom splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. v súvislosti s § 3 ods. 8 zákona o azyle, že odporca mal postupovať tak, že mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie jeho vyhlásenia je príslušný policajný útvar zriadený pri azylovom zariadení a jeho žiadosť postúpiť Migračnému úradu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom a navrhovateľa prepustiť v súlade s ustanovením a , odporca vo vyjadrení k tomuto opravnému prostriedku uviedol, že navrhovateľ síce požiadal o udelenie azylu pred vydaním napadnutého rozhodnutia, avšak v čase zaistenia predchádzajúcim rozhodnutím. Za podstatnú v tomto smere považuje krajský súd skutočnosť, že odporca reagoval na žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu na území SR prerušením konania o administratívnom vyhostení a vzhľadom na ustanovenie zákona o azyle práve vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení, po predchádzajúcom rozhodnutí o zaistení navrhovateľa na dobu 48 hodín.

Napokon v bode VI. opravného prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal dobu zaistenia na 5 mesiacov napriek tomu, že konanie o azyle nie je vo väčšine prípadov jednostupňovým konaním, ale pokračuje v konaní pred prvostupňovým súdom, prípadne odvolacím Najvyšším súdom SR, v dôsledku čoho vzhľadom na dĺžku konania pred súdnymi orgánmi môže azylové konanie trvať aj sedem mesiacov a z toho dôvodu považoval pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa za neprimerané a neúčelné. Odporca vo vyjadrení k tomuto bodu uviedol, že odvolanie je fakultatívnou časťou konania o azyle, ktoré nemusí nastať a preto pri určení lehoty zaistenia naň správny orgán nemôže prihliadať. V prípade odvolacieho konania je to dôvod na skúmanie účelu zaistenia podľa . Krajský súd k tomu dodáva, že ak by správny orgán prihliadol na možné trvanie konania o azyle v dĺžke sedem mesiacov, táto skutočnosť by absolútne znemožňovala zaistenie príslušníka tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl vzhľadom na zákonnú dĺžku trvania zaistenia v zmysle veta prvá . Aj Súdny dvor EÚ v niekoľkokrát citovanom rozhodnutí vo veci C-534/11 v bode 60 rozsudku, v spojitosti s bodom 57, poukázal na to, že „keď bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený na základe článku z dôvodu, že jeho správanie vyvolávalo

obavu, že pri absencii takého zaistenia by utiekol a maril by svoje vyhostenie a keď bola žiadosť o azyl zrejme podaná iba s cieľom oddialiť, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o návrate, ktoré bolo voči nemu vydané, treba konštatovať, že také okolnosti skutočne môžu odôvodniť ponechanie uvedeného štátneho príslušníka v zaistení aj po podaní žiadosti o azyl. Keby členské štáty nemohli za takých podmienok zabrániť tomu, aby dotknutá osoba podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahla prepustenie, bol by tým narušený cieľ tejto smernice, ktorým je účinný návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín.“ V zmysle bodu 58 tohto rozsudku „vnútroštátne ustanovenie, ktoré za takých podmienok umožňuje ponechať žiadateľa v zaistení, je totiž v súlade s článkom 18 ods. , keďže toto zaistenie nevyplýva z podania žiadosti o azyl, ale z okolností, ktoré charakterizujú individuálne správanie tohto žiadateľa pred podaním tejto žiadosti a pri jej podaní“.

Na uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ poukázal vo svojom rozsudku sp. zn. zo dňa 24.09.2013 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Zdôraznil, že „ak policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa , že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. Zdôraznil tiež, že je nevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany“.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal účelom zaistenia, ako aj odôvodnením potrebnej predpokladanej dĺžky zaistenia, účelnosťou a efektívnosťou zaistenia.

Krajský súd sa teda v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom rozhodnutí, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP- SO16-126-009/2013 zo dňa 19.11.2013 v zmysle ako zákonné potvrdil.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením . Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca boli v konaní neúspešní, nemajú preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.