Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/31/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Jána Slebodníka a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobcu Y.. W. A., bytom v Č., Q. Č.. XXX/X, proti žalovanej B. - SLOVAKIE, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Bratislavská 1/a, zastúpenej Advokátskou kanceláriou ADVOKÁT ZLÁMALOVÁ ZUZANA, s.r.o, so sídlom v Bratislave, Trnavská č. 11 o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 22.9.2010, č.k. -181 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku.

Z r u š u j e rozsudok v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 9.958 eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanej ospravedlniť sa žalobcovi uverejnením príslušného textu v relácii Paľba o 22,00 hod. v televízii Markíza zastavil a žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi na trovách konania sumu 1.609,96 eura, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o nároku žalobcu titulom ochrany jeho osobnostných práv, do ktorých mala žalovaná zasiahnuť odvysielaním relácií Paľba v dňoch 1.10.2007 a 18.5.2009.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalovaná dňa 1.10.2007 v relácii PAĽBA odvysielala reportáž s názvom „Korisť z konkurzu“, v ktorom redaktor žalovanej opísal tzv. podvodný konkurz spoločnosti Montáže, a.s., ktorého 1,5 hektárový pozemok v hodnote vyše 100 miliónov korún získala obchodná spoločnosť Trade City a.s., hoci ponúkla o 31 miliónov menej ako Košická správcovská spoločnosť. Redaktor v napadnutej relácii doslovne uviedol:

„Keď sa v médiách vyskytuje výraz konkurzná mafia, ľudia ani veľmi netušia, čo si pod tým predstaviť. Pre nich je väčší problém zlodejíček v obchode, než anonymní hráči v pozadí nejakých konkurzov. Lenže v tomto pozadí sa lopatami bohorovne prehadzujú desiatky miliónov. Na koho kontá, to si môžeme iba domyslieť. Posúďte sami, čo sa deje v pozadí nasledujúceho konkurzu. Tento pofiderný konkurz sa netýka len zainteresovaných ľudí, ktorí sa ukážkovo nabaľujú. Týka sa nás všetkých. Rozhodujúcim veriteľom v konkurze je štátna konsolidačná banka a má pohľadávku vo výške 65 miliónov korún. A keďže je záložným veriteľom, peniaze z predaného majetku má inkasovať ako prvá. To bude príjem štátnej pokladnice.“ Redaktor žalovanej ďalej uviedol, že „pri skúmaní zvláštnej nečinnosti konsolidačnej som narazil na svedka, ktorý mi povedal, že na jar tohto roku sa v tejto banke opakovane stretli páni I.Á., A. X. A.. Témou bol konkurz firmy Montáže, a.s. I. je členom predstavenstva konsolidačnej, A. je košický sudca a A. je podnikateľ, mimochodom synovec predsedu košického súdu. Auto inžiniera A. sme opakovane videli v areáli bývalých B., I. A. D. J.. Navyše bývalý predseda predstavenstva D. J. W. Q. bol predtým štatutárom vo firme TC Slovakia, kde je spoločníkom práve A.. Za povšimnutie stojí aj totožná trebišovská adresa oboch firiem. Aj keď akcionársku štruktúru Trade City nepoznáme, v pozadí takpovediac cítiť inžiniera A..“ Ďalej súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že žalovaná v roku 2009 odvysielala rovnako v relácii PAĽBA reportáž nadväzujúcu na reportáž z 1.10.2007 a názvom „Korisť z konkurzu 2“, v ktorom redaktor žalovanej uviedol: „Konkurzy. Sprofanované konkurzy. Ďalšia slovenská špecialita. Častokrát na nich ryžujú mafiáni, špekulanti, lobisti, sudcovia, správcovia, skrátka len nie veritelia. Tak ako v prípade konkurzu košických Montáži, ku ktorému sa vracia Q. I.. Práve W. A. je podľa niektorých indícií za firmou Trade City, ktorá získala majetok montáži. Akcionári Trade City nie sú známi, ale ak by indície o W. A. boli pravdivé, potom by tu mal extra tučný kšeft - de facto za 100 miliónový majetok by zaplatil iba 3 milióny, lebo 7 mu správkyňa vrátila za archiváciu. „

Z uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že žalobca prekročil prípustné hranice kritiky pri poskytnutí informácii verejnosti. V dôsledku zverejnenia nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov o osobe žalobcu ako aj o priebehu konkurzu Montáži, a.s. ako celku v oboch reportážach, relácie Paľby v roku 2007 a v roku 2009 negatívne zasiahol do jeho osobnosti. Mal za to, že žalovaná vykreslila žalobcu ako osobu, ktorú možno zaradiť pod termín „konkurzná mafia“. Tiež, že patrí medzi ľudí, ktorí sa „ukážkovo nabalili na pofidernom konkurze Montáži, a.s.“. Aj keď takáto veta nebola v sporných reportážach priamo vyslovená, vyplynula táto skutočnosť z celého odvysielaného obsahu textu v oboch reportáži, keďže meno a priezvisko žalobcu v nich odzneli niekoľkokrát. Žalovaná oznámila, že o stretnutí menovaných (Y.. I., W.. A. a žalobcu sa dozvedela zo zdroja, ktorý nemôže zverejniť. Považovala ho za hodnoverný. Žalovaná však v konaní nepredložila žiadny dôkaz na obsah rozhovoru účastníkov tohto stretnutia v sídle Konsolidačnej banky a.s.. Žalovaná ozrejmila, že účelom jej reportáže bolo len podať informácie o priebehu konkurzu Montáži a.s., ktorého majetok bol predaný pod cenu s tým, že o pravdivosti zverejneného si mal utvoriť mienku divák sám. Toto stanovisko žalovaného považoval súd za v rozpore s jeho povinnosťou zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov. Konkurz, ktorý bol obsahom oboch reportáží bol právoplatne skončený. Žiadna osoba vrátane žalobcu nebola v súvislosti s priebehom konkurzu trestne stíhaná a nebola voči nej vyvodená trestná zodpovednosť. Mal za to, že odvysielaný obsah reportáži poškodil žalobcu na jeho mene, občianskej cti, narušil jeho právo na súkromný život, na rozvíjanie rodinných a priateľských vzťahov. Na základe uvedeného súd vyvodil , že zásahom do práva žalobcu na ochranu jeho cti, práva na udržiavanie a rozvoj blízkych vzťahov s inými osobami došlo u neho k tak intenzívnemu narušeniu jeho osobnosti, že ako satisfakcia nestačí zadosťučinenie v ospravedlnení a prichádza u neho do úvahy náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bol toho názoru, že žalobca, ale aj jeho najbližšia rodina pociťovali v čase po medializácii obrovskú hanbu a permanentnú psychickú traumu umocnenú neustálou obavou akým ďalším hanlivým spôsobom bude jeho meno zase mediálne pranierované. Tieto dôsledky podľa názoru súdu žalobcu značne trápili, čo sa prejavilo v jeho nadmernej nervozite voči svojmu okoliu a bezpríčinnými hádkami. Psychickým stresom došlo aj k narušeniu fyzického zdravia žalobcu, čo sa prejavilo jeho nespavosťou a zvýšeným krvným tlakom.

Na druhej strane však konštatoval, že narušenie zdravotného stavu žalobcu nenadobudlo takú intenzitu, aby bol hospitalizovaný v nemocnici, aby ho postihla celoživotná choroba, alebo, aby bol nútený vyhľadať pomoc špecializovaného lekára, či už psychiatria alebo internistu. Túto skutočnosť považoval za jednu z hlavných hľadísk pre rozhodnutie súdu o výške priznanej majetkovej satisfakcie. Za ďalší dôvod, pre ktorý súd priznal žalobcovi len časť ním uplatnenej finančnej náhrady je situácia, že jeho terajší nepriaznivý spoločenský status nie je trvalým a nezmeniteľným stavom. Žalobca je mladý človek, ktorý svojim ďalším čestným životom a skutkami má veľkú príležitosť vyvrátiť všetky obvinenia alebo ohovorenia, ktoré považuje za nepravdivé. Nie je teda podľa názoru súdu odkázaný iba na to, aby ich iba slovne odmietal a vyvracal, nakoľko slovám nemusia všetci jeho známi a rodina veriť, ale je tu príležitosť samotným poctivým konaním zmeniť terajší pre neho nepriaznivý stav, keď je postojom svojho okolia vylúčený z pomedzi dovtedajších (do vysielania relácie) dobrých vzťahov.

Pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu vychádzal súd aj z toho, že žalobca nie je verejne činným a nie je masmediálne známou osobou. Čo znamená, že nepatrí do skupiny osôb, ktorých pozná prevažná časť občanov Slovenska. Je známy len medzi ľuďmi patriacimi do jeho súkromného sveta alebo do jeho podnikateľskej činnosti. Teda žalobca aj keď poškodený reláciami neprežíval stres a hanbu tým spôsobom, že kde sa ukázal, tam na neho ukazovali prstom, alebo si šepkali poza jeho chrbát, lebo ho všetci poznajú (ako napr. politikov, celebrity, umelcov a podobne). Z toho vyvodil súd záver, že prípad žalobcu treba posudzovať individuálne a v užšom pohľade ako pri týchto mediálne známych osobách. Z uvedeného dôvodu priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy iba v sume 9.958 eur a v prevyšujúcej časti návrh zamietol.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa majúc za to, že rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu, preto priznal žalobcovi náhradu trov konania spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku a trovách právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku v zamietavom výroku podal včas odvolanie žalobca a vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku podala odvolanie aj žalovaná.

Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietavom výroku zmenil a zaviazal žalovanú zaplatiť mu titulom nemajetkovej ujmy sumu 89.624 eur a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. V odvolaní namietal, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd prvého stupňa pri zdôvodnení priznanej výšky nemajetkovej ujmy podrobne rozpísal obidve kritéria, z ktorých vychádza v rámci právnej úvahy. Na druhej strane však konštatuje, že narušenie zdravotného stavu žalobcu nenadobudlo takú intenzitu, aby bol hospitalizovaný v nemocnici, aby ho postihla celoživotná choroba alebo, aby bol nútený vyhľadať pomoc špecializovaného lekára, či už psychiatra alebo internistu. S uvedeným názorom nesúhlasí, pretože zákon jasne hovorí z akých kritérií musí súd vychádzať pri rozhodovaní o výške priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zákon nevyžaduje hospitalizovanie žalobcu v nemocnici alebo postihnutie celoživotnou chorobou. Na tieto kritéria súd prihliada v konaní o náhradu škody na zdraví, pri bolestnom a sťažení spoločenskom uplatnení. Toto tvrdenie súdu neobstojí, ak to považoval za jedno z hlavných hľadísk pre rozhodnutie o výške priznanej majetkovej satisfakcie. Rovnako nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že jeho terajší nepriaznivý spoločenský status nie je trvalým a nezmeniteľným stavom a ďalej s tým, že je mladým človekom, ktorý svojim ďalším čestným životom a skutkami má veľkú príležitosť vyvrátiť všetky obvinenia alebo ohovorenia, ktoré považuje za nepravdivé. Ani toto tvrdenie súdu neobstojí. V tejto súvislosti poukázal a skutočnosť, že v konaní pred súdom vypovedalo množstvo svedkov, ktorí zhodne uviedli, že uverili obsahom napadnutej relácii Paľba a od zverejnenia prvej relácie so žalobcom prerušili všetky kontakty. Svedkovia potvrdili, že tento negatívny stav pretrváva dodnes. Podľa jeho názoru je neprípustné, aby súd priznanú výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaní o ochranu osobnosti oprel o skutočnosť, že je mladý človek a ďalším životom a skutkami má veľkú príležitosť vyvrátiť všetky obvinenia a ohovárania. Takýto postup by bol v rozpore so zásadami spravodlivosti a s úpravou inštitútu ochrany osobnosti. Svoje meno a česť by tak musel očistiť sám, hoci svojim konanie neporušil žiadne právne predpisy. Za nesprávny považoval tiež názor súdu prvého stupňa, ak pri úvahe o priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z toho, že nie je verejným činiteľom a nie je masmediálne známou osobou. Podľa jeho názoru opak je pravdou, lebo z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že verejní činitelia musia znášať väčšiu mieru kritiky. On je však podnikateľom, čiže medzi také osoby nepatrí a požíva vyšší stupeň ochrany osobnostných práv. Má teda za to, že priznaná mu výška nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je primeraná. Je toho názoru, že súd nesprávne aplikoval inak správne použitý právny predpis ust. na daný skutkový stav a teda jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za nesprávne považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa aj vo vzťahu k priznanej mu náhrade trov konania, lebo bol toho názoru, že súd nesprávne vypočítal odmenu trov právneho zastúpenia ak odmenu za jeden úkon právnej pomoci služby vypočítal z priznaného plnenia, t.j. zo sumy 9.958,18 eur a nie z požadovanej výšky 99.582 eur. Je teda toho názoru, že mu súd mal priznať trovy konania o výške 4.996,15 eur.

Žalovaná v podanom odvolaní navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu a žalobu zamietol. V odvolaní uviedla, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedla, že svedecké výpovede svedkov označených žalobcom boli účelové , pretože sa jednalo o blízku rodinu a priateľov. Všetci údajnú ujmu opisovali ako viac svoju ako žalobcovu, čo sa ani inak nedalo, nakoľko je to ujma na osobnostných právach, teda sa jedná o ujmu subjektívnu. Preto aj výšku nemajetkovej ujmy pokladá za neodôvodnenú, pretože táto nebola dôkazne preukázaná nezaujatými dôkaznými prostriedkami. Ohľadom obsahu reportáži uviedla, že výpoveď svedka Q. I., ale predovšetkým ich samotným obsahom bolo dostatočne preukázaná ich pravdivosť, ako aj to, že neboli subjektívne. Informácie tam prezentované boli získané z viacerých zdrojov, či už priamo osôb zúčastnených na konkurznom konaní, alebo názorov dohliadajúcich orgánov, alebo nezávislých strán. Poukázala na skutočnosť, že Q. I. sa so žalobcom spojil, tento sa k danej veci odmietol vyjadriť, pričom stále túto možnosť mal a doteraz má. Samozrejme nie je povinnosťou žalobcu sa k danej veci vyjadrovať, ale ak tak neúčinní , nemožno robiť ju zodpovednú za to, že sa nesnažila dodržať zákonné ustanovenia o objektívnosti. Žalobcom napadané výroky sa týkali predovšetkým naratívnej časti prvej reportáži, ktoré sa však už z ich samotného znenia nevzťahovali na reportážami popisovaný prípad konkurzu a rozhodne nestotožňovali osobu žalobcu s termínom konkurzná mafia. Bolo vecou diváka, ako zhodnotil prezentované údaje v relácii. Rovnako informáciu o stretnutí žalobcu s M.. A. X. M.. I. v priestoroch Konsolidačnej banky a.s. bola potvrdená okrem iného výpoveďou samotného žalobcu. V reportáži rovnako odznela informácia o tom, že témou ich rozhovorov mal byť práve predmetný konkurz, avšak táto bola podaná nie ako skutkový stav, pravda, ale ako informácie, ktorá sa redaktorovi pri tvorbe reportáže dostala priamo z prostredia Konsolidačnej banky a.s.. K tomuto sa mali možnosť vyjadriť všetci na stretnutí zúčastnení. V tejto súvislosti poukazala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu ako napríklad v prípade Jersild verzus Dánsko: august 1994, Ľ. R. verzus Slovenská republika. Poukazuje, že v uvedených rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva sa rozlišuje medzi skutkovými vyhláseniami a hodnotiacimi výrokmi. Kým existencia faktov musí byť dokázaná, pravdivosť hodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu. Nemožno splniť požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiacich výrokov a takáto požiadavka sama o sebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného článkom 10. Bola teda toho názoru, že súd prvého stupňa v rozpore s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva pri rozhodnutí neodôvodnene uprednostnil právo žalobcu pred slobodou jej prejavu slobodne šíriť informácie. Pri tvorbe reportáže pred jej odvysielaním žalobcovi ponúkla priestor na vyjadrenie za účelom dosiahnuť maximálnu objektívnosť a nestrannosť, avšak ten ho bez udania dôvodu odmietol, ďalej sa ohľadom poskytnutého priestoru na vyjadrenie s redaktorom ani s nikým iným z jej strany nekontaktovala. Má teda za to, že priestor pre vyjadrenie žalobcovi bol daný, ten ho však nevyužil a ani z rozhodnutia súdu prvého stupňa jasne nevyplýva presne, ktorý výrok je nepravdivým. Skutočným stavom je, že vec bola ukončená a každopádne v priebehu konkurzu došlo k viacerým pochybeniam, nejasnostiam a neštandardným postupom a preto, že hlavným veriteľom bol štát, prostredníctvom Konsolidačnej banky, a.s., šlo nepochybne o verený záujem. Majetok nakoniec získala spoločnosť Trade City, a.s., v ktorej je žalobca štvrtinovým majiteľom. Táto získala majetok za zlomok ceny, ktorú určoval znalecký posudok. V odvolaní ďalej uviedla, že v relácii boli použité informácie na základe získaných podkladov v súlade s princípmi materiálnej pravdy. Poukázala, že cieľom investigatívnej žurnalistiky je poukázať na celospoločenské problémy, snažiť sa odhaliť ich príčiny a dôsledky, odhaľovať súvislosti tak, aby si konečný názor urobil sám divák. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod zn. R 103/1997, z ktorého vyplýva, že treba rozlišovať medzi kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel treba vidieť hlavne v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, vecnosti, objektívnosti a cieľa, ktorý sa konkrétnym prejavom sleduje. Nemožno preto priznať právo na ochranu fyzickej osoby, ktorá koná protispoločenský a publikácia takýchto skutočností je kritikou a oprávneným zásahom proti spoločenským nešvárom. V závere odvolania žalovaná poukázala na skutočnosť, že zverejnila len dostupné informácie s cieľom informovať verejnosť. V súlade s novinárskou etikou poskytla priestor pre vyjadrenie všetkým dotknutým stranám a využila všetky dostupné prostriedky za účelom overenia pravdivosti tvrdení osôb vystupujúcich v reportáži. Žalobca však tento priestor nevyužil. Divákovi tak len predostrela uvedený problém, pričom nevyriekla žiaden výrok o vine, či nevine, účasti alebo neúčasti v akejkoľvek „zaujímavej skupine“ žiadnej zo zúčastnených strán. Cieľom žalovanej nebolo zdiskreditovať žalobcu, ale len poukázať na aktivity, ohľadom konkurzného konania, v ktorom bol najväčším veriteľom štát. Predmetný príspevok podľa jej názoru bol spracovaný objektívne, a len na podklade informácii a dokumentov v duchu základných zásad publicistiky. Odvysielaná reportáž nebola spôsobila privodiť žalobcovi ujmu, resp. ohroziť jeho vážnosť v spoločnosti.

Na základe podaných odvolaní odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa , na nariadenom odvolacom pojednávaní postupom podľa a po zopakovaní dokazovania výsluchom žalobcu a svedka dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je a odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Na odvolacom pojednávaní žalobca uviedol, že trvá na podanom odvolaní a vo vzťahu k odvysielaným reláciám uviedol, že sa ho najviac dotkli výroky vo vzťahu k jeho osobe ohľadom konkurznej mafie. To považuje za najväčší zásah do osobnostných práv. Čo sa týka narušených vzťahov, tieto sú také ako boli v čase odvysielania relácie. Tieto sa nezlepšili a pretrvávajú aj naďalej. K tvrdeniu žalovanej ohľadom jeho stretnutia s p. I. X. W.. A., ktoré sa malo uskutočniť v Konsolidačnej banke niekedy na jar v roku 2007, uviedol, že k predaju majetku v rámci konkurzu došlo v lete 2006 a teda ich stretnutie nemohlo súvisieť s konkurzom, pretože sa uskutočnilo po odpredaji majetku v konkurze.

Rovnako žalovaná na odvolacom pojednávaní uviedla, že trvá na podanom odvolaní. Uviedla, že aj keď žalobca v konaní tvrdil, že odvysielaním relácií mali mu byť spôsobené nejaké zdravotné ťažkosti, nedokladoval to žiadnym lekárskym potvrdením, iba samotnými tvrdeniami, že z tohto dôvodu nebol zdravotne spôsobilý. Vo vzťahu k výpovedi svedkov uviedla, že tieto sú strašne podobné, schémovité, dá sa povedať, že boli jedná ako druhá. Má za to, že vzhľadom na to, že sa jedná o konkurz kde najväčším veriteľom bol štát, považovala to za vec verejného záujmu. Ohľadom schôdzke v konsolidačnej banke poukázala na výpoveď sudcu JUDr. A., ktorý potvrdil, že v reportáži bolo odvysielané, že sa stretli v zložení I., žalobca a on v Konsolidačnej banke, i keď nepotvrdil, že predmetom stretnutia bol konkurz Montáži a.s.. Vo vzťahu k výrazu uvedenom v relácií „konkurzná máfia“ uviedla, že naozaj ide o výraz v prvej relácií nešťastne formulovaný, ale poukázala na to, že sa jednalo len o naratívnu časť odvysielanej relácie a v ďalšej relácií už meno žalobcu sa neuvádzalo. Bola toho názoru, že tento výrok nemožno spájať s menom žalobcu tak, ako to bolo reprodukované v reláciách.

Svedok B.. Q. I. bývalý zamestnanec žalovanej na odvolacom pojednávaní uviedol, že predmetom relácie boli také skutočnosti, ktoré obsahovali verejný záujem. Jedným z verejných záujmov bol aj tento prebiehajúci konkurz, vzhľadom na to, že sa jednalo o veriteľa, ktorým bola Konsolidačná banka. Podľa jeho názoru Konsolidačná banka sa nesprávala ako riadny veriteľ a preto to bolo predmetom ich záujmu. Meno žalobcu v relácií uviedli z toho dôvodu, že za úspešnou spoločnosťou Trade City a.s. je žalobca. Svedok ďalej uviedol, že pokiaľ bolo v reportáži uvedené, že v marci tohto roku, to znamená v roku 2007 sa mali stretnúť M.. I., M.. A. X. M.. A. a okolnosť, že predaj konkurzného majetku prebehol v mesiaci 2006 toto stretnutie by potom bolo významné z toho pohľadu, že Konsolidačná banka mala pohľadávku vo výške 65.000.000,- Sk a mohla teoretický navrhnúť aj odvolanie správkyne konkurznej podstaty. Vo vzťahu k používaniu pojmu „konkurzná mafia“ svedok uviedol, že uvedený pojem sa nevzťahoval na žalobcu, ale bol uvedený ako vstup relácie úvodom a ďalej nasledovali jeho slová, aby divák posúdil sám, čo sa deje v pozadí tohto konkurzu. Uvedený výraz „ konkurzná máfia“ bol v tom čase frekventovaným výrazom a používal ho aj bývali minister spravodlivosti SR. Vzhľadom na to, že sa jednalo o konkurz úpadcu v hodnote cez 100.000.000,- Sk a majetok bol odpredaný za jednu desatinu tejto ceny, dalo by sa domnievať vzhľadom na pomer týchto čísel, že aj v tomto prípade sa nejednalo o čistý konkurz. Konkurencia uplatnila ponuku na konkurzný majetok v sume 30.000.000,- Sk teda vyššiu od úspešného účastníka, avšak správkyňa túto vyššiu ponuku neakceptovala. Bol teda toho názoru, že konanie zo strany správkyne konkurznej podstaty bolo vedené neštandardným spôsobom, keďže ponuka na takýto rozsiahly majetok bola uverejnená v roľníckych novinách a označená len parcelnými číslami. Zrejme jej nešlo o to predať majetok za vyššiu hodnotu, resp. ako by jej nešlo o to, aby majetok predala za čo najvyššiu možnú kúpnu cenu.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ak konštatoval, že žalovaná zasiahla do osobnostných práv žalobcu, ktorý následne však iba čiastočne, správne právne posúdil, ak vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu osobnostných práv žalobcu iba čiastočne vyhovela jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto časti preto odvolací súd považuje odvolanie žalobcu za dôvodné.

K odvolaniu žalovanej je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní neodôvodnene uprednostnil práva žalobcu pred slobodou jej prejavu slobodne šíriť informácie.

V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že konflikt dvoch chránených hodnôt - slobody prejavu na jednej strane ( ) a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mená na strane druhej ( ) - nie je možné vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t.j. na všeobecnej úrovni pre každý jednotlivý prípad. Bolo preto úlohou súdu prvého stupňa, aby pri prerokovaní tohto konkrétneho sporu zisťovaním miery dôležitosti oboch v kolízií stojacich ústavných hodnôt dospieť k záveru o potrebe uprednostnenia jednej z nich.

Aj keď odvolací súd vychádza z názoru, že sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca v niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v a konkretizovanom najmä v a nasledujúcich , ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb (vrátane žalovanej) alebo štátu.

Keďže v prejednávanej veci súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy, je zrejmé, že týmto rozhodnutím došlo k zásahu do garantovanej slobody prejavu žalovanej, t.j. došlo k jej obmedzeniu. Z doterajšej judikatúry súdov je zrejmé, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa.

V prejednávanej veci ide nepochybne o obmedzenie slobody prejavu žalovanej na zákonom podklade, ktorý tvorili ustanovenia a nasl. , pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolnosti bolo potrebné z dôvodu akceptovateľnosti namietaného rozsudku súdu prvého stupňa posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu žalovanej primeraný, t.j., či zodpovedal zásade proporcionality.

Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd tak ako ústavný súd v porovnateľných prípadoch (napr. , ), vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedi na otázky kto, o kom, čo, kde, kedy a ako v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

Je nesporné, že žalovaná je vysielateľom v zmysle o vysielaní a retransmisií, a teda má povinnosť zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov (.). Žalovaná je teda (nositeľom) slobody prejavu, preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany súdu primeraným spôsobom zohľadniť.

Hranice akceptovateľnosti šírenia informácii týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie „u bežných občanov“. V danom prípade inkriminovaná relácia odvysielaná žalovanou obsahovala informácie týkajúce sa konkurzného konania vo veci úpadcu akciovej spoločnosti Montáže a.s. so sídlom v Košiciach. Táto relácia priniesla tvrdenia, ktoré sa týkali okolnosti a spôsobu predaja majetku v konkurznom konaní. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné brať do úvahy, že inkriminovaná relácia priniesla tvrdenia, ktoré nemali súkromnú povahu, ale týkali sa činnosti konkurzného súdu a správkyne konkurznej podstaty. Odvolací súd k tomu uvádza, že je nepochybné, že poslaním masmédií je nepochybne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať). Otázkou verejného záujmu je teda nepochybne aj nakladanie s verejnými financiami, čo v danom prípade reprezentoval konkurzný veriteľ konsolidačná banka vo vzťahu k úpadcovi. Na druhej strane je potrebné uviesť, že sa inkriminovaná relácia nepochybne týkala aj žalobcu a bola objektívne spôsobila svojim obsahom vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry, keďže žalobca bol v nej identifikovaný svojim menom i vzťahom k predsedovi krajského súdu.

Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti sa odvolací súd zameral aj na obsah relácií, ktoré mali spôsobiť neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu. V relácii Paľba dňa 1.10.2007 s názvom „Korisť z konkurzu“ redaktor žalovanej uviedol, že „... keď sa v médiách vyskytuje výraz „konkurzná mafia“, ľudia ani veľmi netušia, čo si pod tým predstaviť. Pre nich je väčší problém zlodejíček v obchode, než anonymní hráči v pozadí nejakých konkurzov. Lenže v tom pozadí sa lopatami bohorovne prehadzujú desiatky miliónov. Na koho konta, to si môžeme iba domyslieť. Posúďte samy, čo sa deje v pozadí nasledujúceho konkurzu. .... tento pofidérny konkurz sa netýkal len zainteresovaných ľudí, ktorí sa ukážkovo nabalili, týka sa nás všetkých. Rozhodujúcim veriteľom konkurzu je štátna konsolidačná banka a má pohľadávku vo výške 65.000.000,- Sk a keďže je záložným veriteľom z predaného majetku má peniaze inkasovať ako prvá, to bude príjem štátnej pokladnice..... Pri skúmaní zvláštnej nečinnosti konsolidačnej som narazil na svedka, ktorý mi povedal, že na jar tohto roku sa v tejto banke opakovane stretli páni I., A. X. A.. Témou bol konkurz firmy Montáže a.s.. I. je členom predstavenstva konsolidačnej, A. je Košický sudca a A. je podnikateľ, mimochodom synovec predsedu Košického súdu. ....Auto Y.. A. sme opakovane videli v areáli bývalých montáži, ktorý vlastni Trade City. Navyše bývali predseda predstavenstva Trade City a.s. W. Q. bol predtým štatutárom vo firme TC Slovakia, kde je spoločníkom práve A.. Za povšimnutie stojí aj totožná Trebišovská adresa oboch firiem. Aj keď akcionársku štruktúru Trade City nepoznáme, v pozadí tak povediac cítiť Y.. A.....“.

Z citovaného vyplýva, že obsahom inkriminovanej relácie boli nepochybne veci dôležitého verejného záujmu - nakladanie s verejnými financiami, čo v danom prípade ako bolo uvedené bolo reprezentované konkurzným veriteľom Konsolidačnou bankou vo vzťahu k úpadcovi. Išlo o vec, ktorú sú novinári, masmédia, a teda aj žalovaná v súlade so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti povinný informovať, pričom verejnosť má právo takéto informácie dostať (získať). Žalovaná teda v danom prípade informovala o otázkach legitímneho verejného záujmu.

Čo sa týka skutkových zistení žalovaná uverejnila síce pravdivú informáciu o priebehu konkurzného konania úpadcu spoločnosti Montáže a.s., podľa ktorej došlo k odpredaju majetku úpadcu, v sume 10.000.000,- Sk. Zasadenie tejto informácie do celkového kontextu relácie v spojení s jej nadpisom však naznačovali, že žalobca ako synovec predsedu krajského súdu sa mal podieľať na organizovaní pofiderného-nezákonného konkurzu na ktorom sa mal ukážkovo nabaliť.

V súvislosti s argumentáciou žalovanej týkajúcou sa neexistencie neoprávneného zásahu do práv žalobcu odvolací súd konštatuje, že považuje za nesporné, že výpovedná hodnota inak pravdivého tvrdenia môže byť s ohľadom na kontext relácie, v ktorej je uvedené, značne skreslená, resp. deformovaná (skreslenie môže byť spôsobené formou jeho podania alebo zasadením tvrdenia do takých súvislosti či okolnosti, ktoré objektívne vyvoláva dojem skresľujúci pravdu), a to až do takej miery, že zhodnotením inak pravdivého tvrdenia dospeje divák k nepravde, ktorá môže zasiahnuť do práv iných.

Užitočným kritériám pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokoch. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V tejto súvislosti preto treba prihliadať na opakovanosť i širokú publicitu neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, keďže k neoprávnenému zásahu došlo prostredníctvom elektronického média - televíznym vysielaním. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.06.1998, sp. zn. , v ktorom súd konštatoval, že „ ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. Takýto zásah spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa nemajetkovej ujmy v peniazoch“. Vzhľadom na to, že sporná relácia bola odvysielaná žalovanou v televíznom vysielaní s celoslovenskou pôsobnosťou, preto treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať vec prísnejšie.

Odvolací súd súhlasí s názorom žalovanej, že kritika spoločenských javov je potrebná, a v zásade ju nemožno považovať za zásah do práv chránených v a nasledujúcich . Ak však zo skutkových okolností uvedených v relácií nemožno vyvodiť zodpovedajúce závery, nejde o právom prípustnú kritiku, ale o tvrdenie, ktoré nemá základ v skutkovom deji. Za pravdivé opísanie skutkových okolností, nemožno považovať také, ak redaktor v relácií síce uvedie pravdivé skutočnosti, ale niektoré skutočnosti vynechá alebo ich nerozvedie do tej miery, aby si poslucháč mohol vytvoriť vlastný názor na vec.

Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že žalovaný vykreslil žalobcu „ako osobu, ktorú možno zaradiť pod termín „konkurzná mafia“ a tiež, že patrí medzi ľudí, ktorí sa ukážkovo nabalili na pofidernom konkurze Montáži a.s.“. Uvedené možno vyvodiť z kontextu oboch odvysielaných reportáži, keďže meno a priezvisko žalobcu v jednej z nich odznelo niekoľkokrát.

Z uvedených relácii bolo možné vyvodiť, že za pofidérnym konkurzom stojí práve žalobca, lebo ten sa mal stretnúť na jar roku 2007 s M.. I. , členom predstavenstva Konsolidačnej banky, a.s. a M.. A. Košickým sudcom, a témou mal byť konkurz firmy Montáže a.s.. Uvedené tvrdenie v relácii teda bolo prezentované tak, že žalobca bol jedným z organizátorov pofiderného konkurzu, na ktorom sa mal ukážkovo nabaliť- teda v rozpore so zákonom. Z výpovede svedka B.. Q. I. je však zrejmé, že predaj majetku úpadcu sa uskutočnil správkyňou v mesiaci jún 2006 a teda prípadne stretnutie žalobcu s p. I. a M.. A. v marci 2007 nemohlo ovplyvniť predaj majetku úpadcu v mesiaci jún 2006. Uvedená informácia bola odvysielaná dňa 1.10.2007 i napriek tomu, že konkurz prebehol v júni 2006.

Podľa názoru odvolacieho súdu malo použitie inač pravdivých skutkových tvrdení ohľadom predaja majetku úpadcu v konkurze v celkovom kontexte relácii jednoznačne priamy vplyv na spochybnenie morálnosti a zákonnosti konania žalobcu (z obsahu relácií vyplýva, že žalobca sa aktívne podieľal na organizovaní pofiderného konkurzu), a tým sa vytvoril predpoklad na prijatie hodnotového úsudku týkajúceho sa spochybnenia žalobcu ako čestného človeka.

S ohľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci žalovaná ako prevádzkovateľ elektronického média pri ochrane slobody prejavu odvysielala relácie do verejnej diskusie ohľadom prebiehajúceho konkurzného konania na majetok úpadcu Montáže a.s.. Odvolací súd nepopiera právo žalovanej dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnením informácii v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam. Táto zásada však v uvedenom prípade zo strany žalovanej dodržaná nebola, o čom svedčí formulácia relácií tak, že tieto nedávali divákom možnosť vytvoriť si vlastný názor pre nedostatok obsiahnutých informácií, ale naopak nútili ho k tomu, aby prijali tvrdenie redaktora že v tomto prípade sa žalobca podieľal na organizovaní nezákonného konkurzu. Pri tom vynechaním jeho mená sa takéhoto zásahu do jeho práv mohla žalovaná veľmi jednoducho vyhnúť.

Za daných okolností, možno podľa názoru odvolacieho súdu, akceptovať záver súdu prvého stupňa, že pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti žalobcu, t.j., že žalovaná odvysielaním uvedených relácií prekročila jej garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv žalobcu.

Za dôvodnú nemožno považovať ani námietku žalovanej v odvolaní, ak výšku nemajetkovej ujmy pokladá za neodôvodnenú, pretože táto nebola dôkazne preukázaná, nezaujatými dôkaznými prostriedkami. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že moderná Európska judikatúra povinnosť dokazovať nemajetkovú ujmu už nevyžaduje a pomaly, ale isto ju opúšťa aj naša judikatúra (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. XCdo XXX/XXXX), lebo trendom sa stáva skutočnosť, že nemajetková ujma vzniká už samotným porušením, resp. zásahom do oblasti základných práv a slobôd každého človeka. Preto nie je potrebné demonštrovať, že takýto zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila „navonok“ vo vzťahu k tretím osobám, príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila dôstojnosť človeka v očiach iných. Takýto prístup označuje Európsky súd pre ľudské práva za príliš formalistický (porov: rozhodnutie ESĽP vo veci Danev c. Bulharsko z 2.9.2010, sťažnosť číslo 9 411/05, § 35).

Za postačujúce sa začína považovať samotné tvrdenie žalobcu, že mu bola spôsobená nemajetková ujma ingerenciou do jeho práv a slobôd, do jeho vnútornej sféry. Uvedené sa týka najmä oblasti práva na súkromie v celej šírke, ktoré zahŕňa množstvo ďalších elementov, ako je ochrana osobnosti, dôstojnosti a rodinného života, kde sa porušiteľ mal v zásade zdržať akýchkoľvek zásahov (tzv. zákaz ingerencie). Konkludujúc, svedecké výpovede neboli v konaní o nemajetkovej ujme potrebné, preto súd prvého stupňa žalobcu svojvoľne zaťažil dôkazným bremenom, čím ho oproti žalovanej ako porušiteľovi zjavne znevýhodnil. Toto znevýhodnenie možno považovať za protiústavnú diskrimináciu, lebo nesledovalo legitímny cieľ a neexistoval primeraný (rozumný) vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom.

Za dôvodné však považuje odvolací súd odvolanie žalobcu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku ohľadom nepriznanej mu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak dôvodom zamietnutia ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku bola úvaha súdu, že „narušenie zdravotného stavu žalobcu nenadobudlo takú intenzitu, aby bol hospitalizovaný v nemocnici, aby ho postihla celoživotná choroba, alebo aby bol nútený vyhľadať pomoc špecializovaného lekára a ďalej z dôvodu, že nepriaznivý spoločenský status žalobcu nie je trvalým a nezmeniteľným stavom, žalobca je mladý človek, ktorý svojim ďalším čestným životom a skutkami má veľkú príležitosť vyvrátiť všetky obvinenia alebo ohovorenia, ktoré považuje za nepravdivé“. V tejto časti súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil.

Podľa fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Obč. zákonníka výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorej sa žalobca v prejednávanej veci domáha) môže súd podľa cit. § 13 ods. 2 priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu stanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je teda vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru odvolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti.

Určenie výšky nároku na prisúdenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch možno nepochybne zisťovať značne obtiažne. Preto sa uplatňuje postup podľa ust. , kedy súd túto výšku určí podľa svojej úvahy i tá však podlieha hodnoteniu. Základom úvahy podľa uvedeného ustanovenia preto zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožní založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislosti posudzovaného prípadu. Preto pri úvahe o primeranosti musí vychádzať predovšetkým z celkovej povahy, tak aj z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu, a teda musí prihliadnuť napr. k intenzite, k povahe a spôsobe neoprávneného zásahu, charakterového rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu i šírke ohlasu vzniknutej nemajetkovej ujmy pre postavenie a uplatnenie postihnutej fyzickej osoby v spoločnosti a podobne.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy síce správne konštatoval, že u žalobcu došlo tak k intenzívnemu narušeniu jeho osobnosti, že ako satisfakcia nestačí zadosťučinenie v ospravedlnení, a prichádza do úvahy náhrada ujmy v peniazoch, jeho rozhodnutie ohľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy však nemožno považovať za správne, ak za dostatočnú považoval nemajetkovú ujmu v sume 9.958 eura vychádzajúc pritom z názoru, že narušenie zdravotného stavu žalobcu nenadobudlo takú intenzitu, aby bol hospitalizovaný v nemocnici, aby ho postihla celoživotná choroba alebo, aby bol nútený vyhľadať pomoc špecializovaného lekára, taktiež z názoru, že žalobca je mladý človek, ktorý svojim čestným ďalším životom a skutkami má veľkú príležitosť vyvrátiť všetky obvinenia alebo ohovorenia, ktoré považuje za nepravdivé.

Tento názor súdu prvého stupňa nemožno považovať za správny, lebo určenie výšky náhrady je síce zo zákona vecou voľnej úvahy súdu ( ) táto však musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistení skutkového stavu ohľadne oboch zákonom predvídaných kritérií, t.j. ohľadom závažnosti vzniknutej ujmy aj ohľadom okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Z citovaného zákonného ust. § 13 ods. 3 nevyplýva, aby jedným zo zákonných kritérií pre priznanie, resp. nepriznanie nemajetkovej ujmy bolo narušenie zdravotného stavu takej intenzity, aby osoba bola hospitalizovaná v nemocnici, postihla ju celoživotná choroba alebo, aby bola nútená vyhľadať pomoc špecializovaného lekára a taktiež ani skutočnosť, aby fyzická osoba svojim ďalším konaním v živote mala vyvrátiť obvinenia alebo ohovorenia.

Bolo preto úlohou súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu tak ako bolo uvedené, vychádzať predovšetkým z celkovej povahy, tak aj z jednotlivých okolností prípadu a mal prihliadnuť jednak k intenzite, povahe a spôsobe neoprávneného zásahu, charakterového rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu i šírke ohlasu vzniknutej nemajetkovej ujmy pre postavenie a uplatnenie žalobcu v spoločnosti a podobne. Keďže súd prvého stupňa takto nepostupoval a nehodnotil ohľadom výšky žalobcom uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu všetky rozhodujúce kritéria pre posúdenie dôvodnosti jeho nároku, nemožno jeho rozhodnutie v zamietavom výroku považovať za správne.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, preto odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku ako vecne správny podľa potvrdil a vzhľadom na dôvodnosť odvolania žalobcu rozsudok v zamietavom výroku podľa , zrušil (súd vedený nesprávnym právnym názorom nezisťoval rozhodujúce skutočností potrebné pre posúdenie nároku žalobcu) a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa postupovať v hore naznačenom smere a opätovne rozhodnúť o žalobcom uplatnenom nároku na nemajetkovú ujmu, pričom posúdi všetky rozhodujúce okolností ohľadom výšky nároku na prisúdenie náhrady nemajetkovej ujmy. Preto v ďalšom rozhodovaní prihliadne najmä na závažnosť vzniknutej ujmy, okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (tieto okolnosti môžu byť významné tak u žalobcu, ako aj u žalovanej, ktorá neoprávnený zásah spôsobila), či žalovaná zasiahla do osobnosti žalobcu z nedbanlivosti (ľahostajnosti) alebo, či jej je možné na neoprávnenom zásahu a vzniknutom nepriaznivom následku pripočítať úmysel, poprípade dokonca zlý úmysel a pohnútku (napríklad škandalizovať a ohovoriť žalobcu, pričom pre posúdenie „zlého úmyslu a pohnútky“ nie je spravidla rozhodujúce preukázanie vedomého konania novinára, ale rozhodujúce je „čitateľnosť „ z obsahu relácií), na opakovanosť i širokú publicitu neoprávneného zásahu, že do osobnostných práv žalobcu došlo televíznym vysielaním a teda mal širokú publicitu (R 45/2000).

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania ( ).

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.