Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/303/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľky: Y. L., nar. XX.X.XXXX, bytom P., Q. X/X, právne zastúpená JUDr. Martinou Mužilovou, advokátkou so sídlom v P., A. X. XXXX/X, proti odporcovi: Kamil Podhorský, bytom P., P. XX, IČO: 35 392 584, právne zastúpený AK JUDr. Silvia Tatarková, s.r.o. so sídlom v Martine, E.B. Lukáča 2, v konaní o zaplatenie 1 281,48 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. -211 zo dňa 7. mája 2013, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu vo výroku I., ktorým odporca bol povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 601,70 Eur do troch dní a vo výroku IV., ktorým odporca bol povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania na účet JUDr. Martiny Mužilovej vo výške 69,22 Eur do troch dní, p o t v r d z u j e .

Výrokov II. a III. rozsudku okresného súdu s a n e d o t ý k a .

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania vo výške 47,65 Eur na účet JUDr. Martiny Mužilovej, do troch dní.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 601,70 Eur (výrok I.), v časti o zaplatenie 310,14 Eur návrh navrhovateľky zamietol (výrok II.), v časti o zaplatenie úrokov z omeškania konanie zastavil (výrok III.). Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania, na účet jej právnej zástupkyne sumu 69,22 Eur (výrok IV.).

Navrhovateľka žalovanú istinu špecifikovala ako náhradu za nevyčerpanú dovolenku v rokoch 2007 a 2008. Okresný súd sa v zmysle intencií uznesenia krajského súdu, ktorým bolo jeho v poradí prvé rozhodnutie v tejto veci zrušené, zaoberal zisťovaním, v akom rozsahu mala navrhovateľka právo na dovolenku v rozhodnom období a či k jej nevyčerpaniu došlo z dôvodu neplnenia si povinností odporcu ako zamestnávateľa, umožniť jej čerpanie dovolenky. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľka v rozhodnom období žiadnu dovolenku čerpať nemohla, pretože zamestnávateľ (odporca) jej to neumožnil, čím výrazným spôsobom porušil svoje povinnosti upravené v ust. . Navrhovateľka mala právo požiadať súd, aby bola odporcovi ako zamestnávateľovi určená povinnosť umožniť jej dovolenku čerpať. Využitie tejto možnosť však vzhľadom na priemernú dĺžku súdneho konania, vek navrhovateľky a situáciu na trhu práce v okrese Martin považoval prvostupňový súd len za teoretické. Ak si navrhovateľka nemohla za obdobie roku 2007 do konca kalendárneho roka 2008 a za obdobie roku 2008 do konca kalendárneho roka 2009 vyčerpať dovolenku a odporca jej odmietol za túto vyplatiť náhradu mzdy vo výške jej priemerného zárobku, vznikol tak na jeho strane neoprávnený majetkový prospech, ktorého výška zodpovedá sume, ktorú odporca získal tým, že nevynaložil náklady na náhradu mzdy, ktorá by inak navrhovateľke patrila. Vychádzajúc zo súhlasného vyhlásenia účastníkov sporu o výške nároku na náhradu mzdy za 4 týždne dovolenky v roku 2007 291,58 Eur a za rok 2008 310,13 Eur, nárok navrhovateľky na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 601,70 Eur považoval za dôvodný. Tento jej aplikujúc ustanovenia v spojení s priznal. Za nedôvodnú považoval námietku premlčania vznesenú odporcom. Navrhovateľka si prvýkrát nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia mohla uplatniť až 1.1.2009, pretože podľa si zamestnanec za stanovených podmienok môže dovolenku čerpať tak, aby skončila do konca nasledujúceho kalendárneho roka. Na základe uvedeného ustanovenia sa navrhovateľka mohla dôvodne domnievať, že jej odporca umožní čerpať dovolenku za rok 2007 do konca roku 2008 a až 1.1.2009 mohla prvýkrát uplatniť svoje právo na bezdôvodné obohatenie, ktoré odporca získal tým, že jej dovolenku čerpať neumožnil a nevyplatil jej náhradu mzdy. Dvojročná subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 1.1.2011, teda po podaní návrhu na začatie konania. Nárok navrhovateľky vo zvyšnej časti týkajúci sa zaplatenia sumy 310,14 Eur zamietol.

Na základe späťvzatia žalobného návrhu v časti úroku z omeškania zo žalovanej istiny, konanie o tejto časti uplatneného nároku zastavil.

O trovách konania rozhodol podľa a navrhovateľke, ktorá bola v spore úspešná približne v rozsahu 75 % a neúspešná v rozsahu 25 %, priznal ňou uplatnenú náhradu trov konania v rozsahu jej čistého úspechu vo výške 50 %.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca do výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu vo výške 601,70 Eur a žiadal, aby v tejto časti krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobný návrh zamietne. Poukázal na ustanovenie v znení platnom a účinnom do 31.8.2007 a konštatoval, že právny názor prvostupňového súdu o tom, že náhradu výplaty mzdy za nevyčerpanú dovolenku nepodmieňovalo skončenie pracovného pomeru, nie je správny. Ustanovenie účinné od 1.9.2007 obsahovalo zákonné obmedzenie pri poskytovaní náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Podľa neho platí, že za minimálnu ročnú dovolenku v trvaní 4 týždňov nesmie zamestnávateľ zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Uvedené ustanovenie nemôže súd posudzovať a vykladať tak, že sa na sporný prípad nevzťahuje. Za nesprávne označil aj právne posúdenie uplatneného nároku z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré je v rozpore s dikciou ust. . Ani pod jednu zo skutkových podstát tohto zákonného ustanovenia nie je možné subsumovať uplatnený nárok navrhovateľky v prejednávanej veci. Okrem týchto okolností namietal odporca, že v prípade vyhovenia žalobného návrhu bol navrhovateľke nárok na náhradu mzdy priznaný duplicitne. Poukazoval na výsledky vykonaného dokazovania, a to výplatné lístky a prehľad čerpania a vyplatenia dovolenky za jednotlivé roky, z ktorých bolo podľa jeho názoru nepochybne preukázané, že navrhovateľke bolo umožnené čerpanie dovolenky, ku ktorému aj reálne došlo a bola jej za to poskytnutá náhrada mzdy.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadala rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na to, že z vykonaného dokazovania bolo naopak preukázané, že zo strany odporcu jej nebolo umožnené čerpanie dovolenky a túto ani skutočne nečerpala. Odporca využívaním jej práce aj v období, v ktorom mala zákonný nárok na čerpanie dovolenky, dosiahol majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu a to tak, že nemusel vynaložiť náklady na náhradu mzdy za (vyčerpanú) dovolenku, ktorú bol povinný jej poskytnúť, ale neposkytol, a súčasne počas celej doby využíval jej pracovnú silu a výsledky pracovnej činnosti vo svoj prospech.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením (z titulu ktorého zostali nedotknuté odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku okresného súdu o čiastočnom zamietnutí žalobného návrhu a o čiastočnom zastavení konania - výrok II., III.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa za súčasnej aplikácie rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil podľa ,

Odvolací súd sa (v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch) stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil/zopakoval niektoré podstatné skutočnosti/argumenty. Zároveň v tomto smere prihliadol na konkrétne námietky odvolateľa.

Nezodpovedá stavu veci tvrdenie odvolateľa, že navrhovateľka v období rokov 2007 a 2008 skutočne čerpala ním poskytnutú dovolenku. Posúdením uvedenej skutočnosti sa zaoberal odvolací súd už v rámci svojho predchádzajúceho rozhodovania v prejednávanej veci. Vykonaným dokazovaním okresný súd správne ustálil, že navrhovateľ nevedel zdokladovať spôsob určenia čerpania dovolenky svojimi zamestnancami, vrátane navrhovateľky, prípadne uviesť okolnosti, za akých títo dovolenku čerpali. Jeho správanie tak dáva dostatočný predpoklad na prijatie záveru, že sa ním snaží zakryť nedostatky v súvislosti s plnením svojich pracovných úloh zamestnávateľa, medzi ktoré okrem iného patrí aj nariadiť zamestnancom čerpanie dovolenky. V rámci predchádzajúceho odvolacieho konania ako aj v tomto konaní odporca poukazuje na údaje o preplatení dovolenky v mzdových listoch, ktoré boli pri výplate miezd poskytované zamestnancom. V tomto prípade však opätovne krajský súd zdôrazňuje, že tieto listiny obsahujú iba tzv. tvrdenia odporcu, ktoré však nie sú žiadnym iným spôsobom doložené. Nepodarilo sa mu preukázať, z čoho vychádzal pri uvádzaní jednotlivých údajov pri týchto mzdových listoch. Od posledného rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto veci, do vydania napadnutého rozsudku odporca neprodukoval žiadne ďalšie dôkazy, ani tvrdenia, ktoré by správnosť týchto skutkových a právnych záverov boli spôsobilé spochybniť.

Vychádzajúc z týchto záverov sa potom okresný súd správne v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zaoberal posúdením oprávnenosti uplatneného nároku ako bezdôvodného obohatenia. Možno sa stotožniť s námietkou odporcu, že navrhovateľke nevzniklo právo na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v zmysle ust. . Okresný súd jej ani z tohto titulu uplatnený nárok nepriznal. Vychádzal však správne zo zistenia, že navrhovateľke nebolo zo strany odporcu umožnené riadne čerpať dovolenku, za nevyčerpané 4 týždne základnej výmery dovolenky v zmysle v znení do 31.8.2007 ani v jeho znení platnom do 28.2.2010 zamestnanecovi, ktorý nemohol vyčerpať do konca kalendárneho roka dovolenku, prináležala náhrada mzdy iba v prípade dôvodu skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľke tak náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku za roky 2007 a 2008, keďže u nej nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru v tomto období neprináležala. Nemožnosť čerpania dovolenky však bola spôsobená porušením povinnosti odporcu ako zamestnávateľa umožniť jej čerpanie, preto okresný súd správne ustálil, že prípadné nevyplatenie náhrady mzdy je bezdôvodným obohatením odporcu, a to v zmysle ust. ako majetkový prospech, ktorý získal z nepoctivých zdrojov.

Vychádzajúc z týchto záverov krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Odporca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vznikla povinnosť nahradiť podľa v spojení s trovy konania navrhovateľke. Tieto pozostávajú z odmeny za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k odvolaniu odporcu zo dňa 26.7.2013 - 39,84 Eur + 1 x režijný paušál 7,81 Eur podľa , , vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Podľa odporcovi uložil povinnosť zaplatiť ich na účet právnej zástupkyne navrhovateľky.

Navrhovateľka si nesprávne uplatnila odmenu za úkon právnej služby vo výške 69,22 eur. Predmetom odvolacieho konania bol nárok na zaplatenia 601,70 eur, ktorý predstavoval aj tarifnú hodnotu veci pre určenie výšky odmeny podľa § 10 ods. 1cit. vyhlášky.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.