Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21C-161-2010.pdf
PDF · 93.99 KB
Case nature
Area
Subarea
21C/161/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Martin sudcom JUDr. Dušanom Pagáčom, v právnej veci navrhovateľky: Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., Š. X/X, právne zastúpená: JUDr. Martina Mužilová, advokátka so sídlom v Martine, A. Stodolu 5015/9, proti odporcovi: O. F., bytom P., P. XX, IČO: 35 392 584, právne zastúpený: AK JUDr. Silvia Tatarková, s.r.o. so sídlom v Martine, E.B. Lukáča 2, v konaní o zaplatenie 1 281,48 € s prísl., takto
rozhodol:
I. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 601,70 €, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
II. V časti o zaplatenie 310,14 € sa návrh navrhovateľky zamieta.
III. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania sa konanie zastavuje.
IV. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania, na účet právnej
zástupkyni JUDr. Martiny Mužilovej vo výške 69,22 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Návrhom na začatie konania, ktorý bol súdu doručený dňa 15.07.2010, sa navrhovateľka domáhala zaplatenia náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2007 až 2009. Uviedla, že u odporcu bola zamestnaná ako pomocná pracovná sila od 13.10.2004 do 31.01.2010, a že za roky 2007 až 2009 jej odporca neposkytol žiadnu dovolenku a nevyplatil jej ani náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Mzdové listy ( výplatné lístky ) jej odporca vydal až na základe podnetu, ktorý podala na Inšpektorát práce v Žiline. Zo mzdových listov sa navrhovateľka dozvedela, že dovolenku za uvedené obdobie čerpala. Ako dôkaz navrhovateľka predložila pracovnú zmluvu, zápis inšpektorátu práce o vykonanej kontrole u odporcu zo dňa 01.06.2010 a informatívne lístočky, ktoré jej odporca vydával namiesto mzdových listov.
Súd odporcu rozsudkom č.k. 21C/161/2010-148 zo dňa 08.03.2011 zaviazal, aby navrhovateľke zaplatil 1.281,48 € a zákonný úrok z omeškania.
Vykonaným dokazovaním bolo dostatočne preukázané, že odporca dovolenku navrhovateľke za roky 2007 až 2009 a za január 2010 neposkytol ( neumožnil čerpanie dovolenky ) a nevyplatil jej ani náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Bolo v záujme obrany odporcu, aby evidenciu dochádzky súdu predložil, čím by sa zistilo, či dovolenku navrhovateľke za sporné obdobie poskytol a to v takom rozsahu, ako je uvedený na predložených mzdových listoch. Dá sa predpokladať, že evidenciu dochádzky odporca nepredložil, pretože touto evidenciou by sa nárok navrhovateľky na náhradu za nevyplatenú dovolenku potvrdil. Tvrdenie, že navrhovateľke dovolenku za sporné obdobie poskytoval a vyplácal jej aj náhradu mzdy, odporca nepreukázal, pretože pracovnoprávnu dokumentáciu viedol v rozpore s právnymi predpismi, za čo mu Inšpektorát práce v Žiline udelil poriadkovú pokutu.
Podľa § 130 ods. 5 Zákonníka práce, je povinnosťou zamestnávateľa predložiť zamestnancovi na nahliadnutie všetky doklady, na základe ktorých bola mzda a náhrada mzdy vypočítaná. Odporkyni ani súdu takéto doklady odporca buď nepredložil, alebo predložené doklady boli rozporuplné. Odporca nepredložil evidenciu pracovného času, nemal spracovaný plán dovoleniek, nevedel predložiť žiadosti o dovolenku a namiesto mzdových listov zamestnancom predkladal len informatívne lístočky. Svedok W. J., ktorý už u odporcu nepracuje, vypovedal, že každý mesiac mu odporca predkladal len informatívne lístočky o výške mzdy, a nie mzdové listy. Rovnako ako navrhovateľke, ani jemu odporca dovolenku neposkytol a po skončení pracovného pomeru mu náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku nevyplatil.
Z týchto dôvodov a na základe ustanovenia § 116 ods. 2 Zákonníka práce, súd nárok navrhovateľky na náhradu za nevyčerpanú dovolenku za roky 2007, 2008, 2009 a január 2010, považoval za odôvodnený a odporcu zaviazal, aby náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 1 281,48 € navrhovateľke zaplatil, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Čo sa týka výpočtu výšky náhrady za nevyčerpanú dovolenku, súd vychádzal zo zhodných tvrdení účastníkov.
Rozsudkom č.k. 7Co/177/2012-193 zo dňa 13.02.2013 Krajský súd v Žiline na základe odvolania odporcu rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke sumu 369,64 € z titulu náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za roky 2009 a 2010 potvrdil. V zostávajúcej časti rozsudok okresného súdu zrušil, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že okresný súd musí zistiť v akom rozsahu mala navrhovateľka právo na dovolenku v roku 2007 a 2008. Ďalej krajský súd uviedol, že ak navrhovateľka v období rokov 2007 a 2008 nevyčerpala dovolenku z dôvodu neplnenia si povinností odporcu ako zamestnávateľa umožniť jej čerpanie dovolenky, súd by mal tento nárok navrhovateľky na zaplatenie spornej sumy posúdiť podľa hmotnoprávnych noriem upravujúcich nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, prípadne ako nárok na náhradu škody.
Podľa § 111 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý v rozhodujúcom časti platil vyplýva, že čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla v celku a do konca kalendárneho roka. Pri určovaní dovolenky je potrebné prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na oprávnené záujmy zamestnanca.
Uvedené ustanovenie nie je možné vykladať tak, že na úlohy zamestnávateľa je treba prihliadať až do tej miery, že zamestnávateľ neurčí zamestnancovi dovolenku za kalendárny rok vôbec tak, ako sa to stalo v spornom prípade.
Podľa novely ustanovenia § 111 ods. 1 Zákonníka práce, ktorá bola účinná od 01.09.2007, zamestnávateľ bol povinný určiť zamestnancovi čerpanie dovolenky aspoň v rozsahu štyroch týždňov v kalendárnom roku ( ak má na ne nárok ), a ak určenie čerpania dovolenky nebránia prekážky v práci na strane zamestnanca.
Podľa ustanovenia § 116 Zákonníka práce, ktorý bol účinný do 31.08.2007, zamestnancovi patrí za nevyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku možno zamestnancovi poskytnúť len vtedy, ak nemohol vyčerpať dovolenku z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Za dovolenku, alebo jej časť, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Na základe zákonodarnej iniciatívy z Európskej únie, bolo v záujme ochrany práv zamestnancov toto ustanovenie s účinnosťou od 01.09.2007 zmenené, a nárok na výplatu náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku vznikol len ak nevyčerpaná časť dovolenky presahuje štyri týždne základnej výmery dovolenky. Toto ustanovenie, ktoré smeruje k zvýšeniu ochrany zamestnanca, nie je možné vyložiť tak, že zamestnancovi vzniká nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku len v prípade skončenia pracovného pomeru. Citované ustanovenie sa nevzťahuje na výnimočný sporný prípad, keď si navrhovateľka nemohla vyčerpať zákonnú dovolenku, pretože jej zamestnávateľ termín dovolenky neurčil, a to za obdobie štyroch rokov, teda od roku 2007 do roku 2010. Navyše toto novelizované ustanovenie § 116 Zákonníka práce platilo len od 01.09.2007.
Ako vyplýva z dokazovania, navrhovateľka sa dozvedela o tom, že za sporné obdobie formálne dovolenku čerpala až na základe výsledkov kontroly Inšpektorátu práce, keď jej dodatočne boli predložené mzdové listy. V skutočnosti žiadnu dovolenku za sporné obdobie čerpať nemohla, pretože zamestnávateľ jej to neumožnil, čím výrazným spôsobom porušil svoje povinnosti uvedené v ustanovení § 111 Zákonníka práce.
Navrhovateľka si bez súhlasu odporcu nemohla dovolenku za roky 2007 a 2008 čerpať bez toho, aby jej zamestnávateľ určil termín nástupu na dovolenku v súlade s plánom dovoleniek. Navrhovateľka mala len právo požiadať súd, aby zamestnávateľovi určil povinnosť umožniť jej dovolenku čerpať. Využitie tejto možnosti je vzhľadom na priemernú dĺžku súdneho konania, vek navrhovateľky a situáciu na trhu práce v okrese P. len teoretické. Ak si navrhovateľka nemohla dovolenku vyčerpať, a to za obdobie roku 2007 do konca kalendárneho roku 2008, a za rok 2008 do konca kalendárneho roku 2009, a odporca jej odmietol za túto nevyčerpanú dovolenku vyplatiť náhradu mzdy vo výške jej priemerného zárobku ( § 116 ods. 1 Zákonníka práce ), vznikol tým odporcovi neoprávnený majetkový prospech, ktorého výška zodpovedá sume, ktorú odporca získal tým, že nevynaložil náklady za náhradu mzdy, ktorá by navrhovateľke inak patrila.
Podľa súhlasného vyhlásenia účastníkov sporu, nárok na náhradu mzdy za štyri týždne dovolenky v roku 2007 predstavoval sumu 291,58 € a za rok 2008 sumu 310,13 €. Spolu nárok navrhovateľky na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku predstavoval sumu 601,70 €.
Podľa § 222 Zákonníka práce, ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa, alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať. Bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnení z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Bolo preukázané, že odporca získal neoprávnený majetkový prospech na úkor navrhovateľky nepoctivým spôsobom a to tým, že jej nevyplatil náhradu mzdy za dovolenku, za obdobie štyroch rokov, teda za rok 2007 až 2010. Za obdobie rokov 2007 až 2008 tento prospech odporcu predstavuje sumu 601,70 €.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľke nevznikol nárok na náhradu mzdy v dĺžke presahujúcej štyri týždne, pretože navrhovateľka nárok na dlhšiu ako základnú výmeru dovolenky v rozsahu štyroch týždňov preukázať nevedela. Podľa právnej úpravy platnej v roku 2007, navrhovateľke vznikol nárok na dlhšiu dovolenku ako štyri týždne zo zákona, pretože dosiahla vek 33 rokov. Táto právna úprava bola od 01.09.2007 zmenená.
Navrhovateľke vznikol nárok na náhradu mzdy za nevyplatenú dovolenku za rok 2007 vo výške 291,58 € z dvoch právnych dôvodov, a to podľa ustanovenia § 116 Zákonníka práce, ktorý v tom čase nepodmieňoval výplatu náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku skončením pracovného pomeru, a zároveň aj podľa ustanovení § 222 o bezdôvodnom obohatení. Odporca sa bezdôvodne obohatil svojim nepoctivým a nemorálnym konaním tým, že navrhovateľke neumožnil čerpať dovolenku a nemusel vynakladať náklady na mzdu za dovolenku.
Odporca namietal, že nárok navrhovateľky na bezdôvodné obohatenie, prípadne aj nárok na náhradu mzdy je premlčaný, pretože navrhovateľka návrhom na začatie konania, ktorý bol súdu doručený dňa 15.07.2010, žiadala o priznanie nároku za nevyčerpanú dovolenku za obdobie rokov 2007 až do roku 2009, v celkovej sume 900,- €. Tento svoj nárok upresnila a špecifikovala za jednotlivé roky až svojím podaním, ktoré bolo odporcovi doručené dňa 05.10.2010. Nárok na bezdôvodné obohatenie, ktoré získal odporca tým, že nevyplatil navrhovateľke náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2007 si navrhovateľka mohla uplatniť prvýkrát až 01.01.2009, pretože podľa § 113 ods. 2 Zákonníka práce, si zamestnanec za stanovených podmienok môže dovolenku vyčerpať tak, aby sa skončila do konca nasledujúceho kalendárneho roku. Na základe uvedeného ustanovenia sa navrhovateľka mohla odôvodnene domnievať, že jej odporca umožní čerpať dovolenku za rok 2007 do konca roku 2008. Až 01.01.2009 mohla prvýkrát uplatniť svoje právo na bezdôvodné obohatenie, ktoré odporca získal tým, že jej dovolenku čerpať neumožnil a nevyplatil jej náhradu mzdy. Dvojročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula dňa 01.01.2011, teda po podaní návrhu na začatie konania ( upresnenie návrhu ).
Navrhovateľka si návrhom na začatie konania, ktorý bol upresnený ( zmenený ) jej podaním zo dňa 05.10.2010, uplatnila právo na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od roku 2007 do roku 2010 vo výške 1.281,48 €, a tento úrok špecifikovala aj na jednotlivé roky.
Na základe rozhodnutia súdu ( č.k. 21C/161/2010-148 zo dňa 08.03.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 7Co/177/2012-193 zo dňa 13.02.2013 ) bol odporca právoplatne zaviazaný zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za roky 2009 a 2010 v sume 369,64 €, v lehote do troch dní. Na základe ustanovenia § 222 Zákonníka práce súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke aj sumu 601,70 €, pretože jej neumožnil čerpať dovolenku v roku 2007 a 2008, a náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku jej nevyplatil, čím sa nepoctivo obohatil. V zostávajúcej časti súd návrh navrhovateľky na zaplatenie sumy 310,14 € zamietol ( 1.281,48 mínus 369,64 mínus 601,70 = 310,14 € ).
Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 07.05.2013, právna zástupkyňa navrhovateľky návrh na začatie konania, ktorým žiadala o zaplatenie úroku z omeškania z uplatnenej sumy, vzala späť a konanie žiadala zastaviť. Právna zástupkyňa odporcu so zastavením konania v časti o zaplatenie úroku z omeškania súhlasila. Z toho dôvodu súd konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania zo spornej sumy zastavil.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 O.s.p. tak, že navrhovateľke, ktorá bola, v prevažnej miere úspešná, priznal právo na náhradu trov konania. Navrhovateľka bola v spore úspešná približne v rozsahu 75% a neúspešná v rozsahu 25%. Pomer úspechu a neúspechu predstavoval 50%. Z tohto dôvodu súd priznal navrhovateľke právo na náhradu uplatnených trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 138,44 €, len v rozsahu jednej polovice, teda vo výške 69,22 €.
Súd priznal navrhovateľke 50% uplatneného nároku na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby - prevzatie a príprava veci, a účasť na pojednávaní dňa 07.05.2013. Náhradu trov konania vo výške 69,22 € zaplatí odporca navrhovateľke na účet právnej zástupkyne JUDr. Martiny Mužilovej, do troch dní od právoplatnosti rozsudku
( § 149 ods. 1 O.s.p. ).
O povinnosti odporcu zaplatiť pomernú časť súdneho poplatku súd rozhodne osobitne, pretože navrhovateľka bola od platenia súdneho poplatku oslobodená.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd Žilina prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).
Podľa ust. § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
Podľa ust. § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinnosť stanovená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno podať návrh na začatie exekúcie.