Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_16CoE-257-2013.pdf
PDF · 87.22 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/257/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO 36 613 843, proti povinnému Q. F., bydliskom M. XXX, C., o vymoženie 75,95 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 4Er/275/2011-33, zo dňa 3. júla 2013, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 05. 04. 2011. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 04. 05. 2011 bol spísaný formou zápisnice pred súdnym exekútorom, a to na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok č. k. II/2010-3369 zo dňa 13. 12. 2010 vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave. Súd prvého stupňa zmluvu o bežnom účte fyzickej osoby zo dňa 21. 03. 2003 posúdil ako spotrebiteľskú, pretože bola uzavretá medzi dodávateľom (t. j. osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti) a spotrebiteľom ( t. j. fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti). Predmetná zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase kedy bola uzavretá. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Súd prvého stupňa zistil, že v zmluvných podmienkach (článok 4.9 všeobecných obchodných podmienok) je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka bola predložená oprávneným povinnému na predtlačenom formulári, nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Banka mohla na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Poukázal na to, že neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ustanoveniach § 53 Občianskeho zákonníka ako inštitút, predstavujú pretavenie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka týkajúcu sa rozhodcovskej doložky, takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, bude vždy v rozpore s dobrými mravmi, keďže dobré mravy nepodliehajú zmenám tak dynamickým spôsobom ako slovenský právny poriadok, a teda exekučný súd bude podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu povinný
zastaviť exekúciu, a to pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu, pričom bral na zreteľ aj svoju povinnosť vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993. V konkrétnej exekučnej veci aj vzhľadom na neúplnú transpozíciu uvedenej smernice zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinný od 01. 04. 2004), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník treba mať na zreteli o. i. bod 1 písm. q) prílohy vyššie uvedenej smernice, podľa ktorého možno za nekalú považovať podmienku, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Zastával názor, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C - 40/08 (bod 47), podľa ktorého zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, ...... aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ...... a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Oprávnený dôvodil, že z európskeho práva za súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Zároveň namietal, že novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01. 01. 2008 (§ 879 Občianskeho zákonníka). To znamená, že pokiaľ pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01. 01. 2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty. Oprávnený dal do pozornosti súdu dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 11/2010 zo dňa 26. 09. 2011. Na základe uvedeného oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Povinný zaslal k odvolaniu oprávneného písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. Zároveň poukázal na to, že nebol upovedomený o rozhodcovskom konaní, dokonca ani o pohľadávke pôvodného oprávneného ako i prechode práv na iný subjekt.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť ako vecne správne.
Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b). Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012, sp. zn. 6Cdo 105/2011).
Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a prípadne aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo 230/2011).
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je, ako exekučný titul, v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012, sp. zn. 6Cdo 1/2012).
Súd prvého stupňa v danej veci správne uzavrel, že predložená zmluva, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v zneniach platných a účinných v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy a na vzťah medzi veriteľom (právnym predchodcom oprávneného) a dlžníkom (povinným) aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva. Aplikácia spotrebiteľského práva sa vzťahuje aj na každého ďalšieho veriteľa, ktorý pohľadávku voči povinnému z tejto zmluvy nadobudol.
Z obsahu súdneho spisu mal odvolací súd za preukázané, že dňa 21. 03. 2003 bola medzi právnym predchodcom oprávneného (Tatra banka a.s.) a povinným uzatvorená zmluva o bežnom účte fyzickej osoby v Sk. Na základe výzvy súdu prvého stupňa oprávnený predložil Všeobecné obchodné podmienky Tatra banky, a.s. účinné od 01. 01. 2003 a od 15. 02. 2004 (ďalej len VOP). Podľa bodu 5.7 VOP (účinné od 01. 01. 2003) banka je oprávnená v závislosti od zmien príslušných právnych predpisov alebo svojej obchodnej politiky alebo na základe rozhodnutia vedenia banky zmeniť alebo úplne nahradiť tieto VOP (ďalej len zmena). Túto zmenu banka zverejní vo svojich obchodných priestoroch spolu s určením jej platnosti a účinnosti, ak klient nesúhlasí so zmenou VOP, je povinný svoj nesúhlas písomne oznámiť najneskôr do jedného mesiaca odo dňa platnosti VOP. Ak sa banka a klient nedohodnú inak, majú právo ukončiť vzájomné záväzkové vzťahy a vyrovnať si svoje vzájomné pohľadávky. Ak klient vo vyššie
uvedenej lehote neoznámi banke svoj nesúhlas so zmenou VOP, platí, že so zmenou súhlasí a vzájomné vzťahy banky a klient sa odo dňa účinnosti zmeny riadia zmenenými VOP.
V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode 4.9.1 VOP (účinných od 15. 02. 2004) v spojení s bodom 5.7 VOP (účinných od 01. 01. 2003), kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. súd prvého stupňa správne vychádzal z ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Preskúmaním VOP, konkrétne bodov 4.9.1 - 4.9.4 (účinných od 15. 02. 2004), vzhliadol odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, v týchto zmluvných dojednaniach nekalú podmienku, k čomu ho viedli nasledovné dôvody. Daná rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná (o čom svedčí aj ustanovenie bodu 5.7 VOP účinných od 01.01.2003) a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd dodáva, že na obsahu zmluvnej podmienky nič nemení ani bod 4.9.2 VOP, podľa ktorého povinný môže v lehote 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku. Uvedená lehota je nedostatočná, nakoľko len zriedka dochádza k sporom v lehote 30 dní po uzatvorení zmluvy a spotrebiteľ nemá dôvod odmietnuť rozhodcovskú doložku v čase, keď neexistuje spor. Zároveň sa nejedná o také právo spotrebiteľa, ktoré by spôsobovalo vyrovnanie práv medzi dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s poukazom na ustanovenie bodu 4.9.1 VOP. Zmluvným dojednaním v bode 4.9.3 VOP si právny predchodca oprávneného posilnil právo voľby riešenia sporov, a to tým, že len banka je oprávnená vo všetkých sporoch obrátiť sa na vecne a miestne príslušný súd. Na základe uvedeného spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení ako vyplýva zo všeobecných obchodných podmienok prvostupňový súd správne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.
Odvolací súd uvádza, že existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa v tomto štádiu exekúcie z úradnej moci správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), nakoľko predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .