Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_17Co-160-2013.pdf
PDF · 75.63 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/160/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobcu Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpeného ERASMUS LEGAL, s.r.o., so sídlom Justičná 9, 811 07 Bratislava, IČO: 36 789 615, proti žalovanej N. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XX, Y., o zaplatenie 99,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 4C 309/2012 - 44 zo dňa 25.04.2013 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým súd žalobu žalobcu čo do zvyšku zamietol.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 32,64 eur, úrok z omeškania v sume 9,03 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,026 % denne zo sumy 32,64 eur od 11.08.2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu súd čo do zvyšku zamietol a žalovanú zaviazal uhradiť žalobcovi trovy konania vo výške 0,00 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Výrok, ktorým súd žalobu čo do zvyšku zamietol odôvodnil tým, že dohodu o výške úrokov nad 12,58 % ročne považoval za absolútne neplatnú. Ako primerané súd určil úroky vo výške 12,58 % ročne, pretože ročná sadzba úroku dohodnutého medzi účastníkmi viac ako trojnásobne prevyšovala mieru úrokov poskytovaných bankami. Z internetovej stránky NBS súd zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov v auguste 2010 činil úrok 12,58 %. Žalobcom požadovaný úrok predstavoval sumu 106,94 eur pri úrokovej miere 47,16 % ročne, pričom opodstatnený nárok mu vznikol len pri úrokovej miere 12,58 % ročne, teda žalobca mal nárok len na 26,68 % uplatňovaného nároku (12,58 % x 100 / 47,16 % = 26,68 %), teda 26,68 % zo sumy 106,94 eur, čo predstavuje sumu 28,53 eur. Žalovaná uhradila na úrok z úveru sumu 95,56 eur, mala však uhradiť iba 28,53 eur. Súd platby žalovanej na úroky z úveru presahujúce sumu 28,53 eur započítal na neuhradenú istinu a v prevyšujúcej časti vo výške 67,23 eur s príslušenstvom žalobu zamietol.
Proti tomuto rozsudku čo do výroku, ktorým súd žalobu čo do zvyšku zamietol, v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci ako aj nesprávne skutkové zistenia. Uviedol, že z ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia úverovej zmluvy vyplýva, že zákon veriteľovi výslovne umožňoval, aby odplata (t.j. úrok z úveru) za poskytnutie spotrebiteľského
úveru prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu v obdobných prípadoch, pričom však túto nesmela prevýšiť „podstatne“ (bez ďalšej konkretizácie daného pojmu). Z tohto dôvodu namietal záver súdu prvého stupňa o tom, že primeraným v danom prípade je úrok poskytovaný bankami v obdobných prípadoch v danom období, t.j. 12,58 % ročne. Tvrdil, že žalobca si mohol dohodnúť v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy ako odplatu za poskytnutie úveru aj vyšší ako bankami poskytovaný úrok. Výšku úrokov považoval za primeranú aj vzhľadom k tomu, že spravidla ide o klientov, ktorí by od banky úver pravdepodobne nedostali, resp. nedostali tak jednoducho a rýchlo. Preto žalobca odvolaním žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutej časti a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby napadnutý výrok zmenil a vyhovel žalobe v celom rozsahu.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením § 214 ods. 1,2 O.s.p., vo veci nariadil verejné vyhlásenie rozsudku, ktoré upovedomenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu, preskúmal aj námietky v súvislosti s vadami konania prvostupňového súdu, ktoré mohli mať vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Úlohou odvolacieho súdu v súvislosti s v odvolaní namietaným nesprávnym právnym posúdením bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Žalobca v odvolaní namietal len jednu skutočnosť, a to nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k priznanej výške úroku za poskytnutie úveru. Preto sa odvolací súd z dôvodu viazanosti rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) zaoberal len touto odvolacou námietkou.
Podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnou argumentáciou prvostupňového súdu, že zmluvne dojednaný úrok vo výške 47,16 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi, pretože viac ako trojnásobne prevyšuje priemerné úrokové miery podobného úveru v čase uzavretia zmluvy o úvere. Tento záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Preto sa touto skutočnosťou mal súd v rámci dokazovania zaoberať a ustáliť, či obsah právneho úkonu, v ktorom je výška úrokov 60 % ročne, neodporuje dobrým mravom, aj keď sa účastníci právneho úkonu na výške úrokov dohodli.“
Neobstojí pritom tvrdenie žalobcu, že poskytuje úvery klientom, ktorí by pravdepodobne úver od banky nedostali. Poskytovanie finančných prostriedkov bez skúmania bonity klientov je považované za konanie v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti (§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.).
Na základe vyššie uvedeného rozhodol prvostupňový súd správne, keď žalobu v časti uplatneného nároku na úroky prevyšujúce 12,58 % ročne pre rozpor s dobrými mravmi zamietol. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa pri viazanosti rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) v jeho napadnutej časti t.j. vo výroku, ktorým súd žalobu žalobcu čo do zvyšku zamietol, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný a žalovanej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.