Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_30T-57-2013.pdf
PDF · 139.08 KB
Case nature
Area
Subarea
30T/57/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a prísediacich Márie Kiššovej a Mgr. Viery Matušekovej, v trestnej veci obž. Z. B., pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/, písm. e/ Trestného zákona s použitím § 138 písm. c/ Trestného zákona, § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona a zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona s použitím § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní dňa 10.12.2013, takto
rozhodol:
Obžalovaný: Z. B., nar. XX.XX.XXXX K. J., trvale bytom mesto J., bez prihlásenia na adrese J., Y. Č.. XXXX/XXX, invalidný dôchodca, t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Leopoldov,
je vinný, že
v úmysle získať peniaze dňa 19.02.2013 približne o 12.00 hodine v J. na Y. ulici č. XXXX/XXX prišiel na druhé poschodie, kde zaklopal na dvere bytu č. XX, v ktorom bývala dôchodkyňa K. Z., narodená XX.XX.XXXX a keď mu menovaná otvorila, udrel ju prineseným kameňom dvakrát do hlavy, po ktorých úderoch spadla v predsieni na podlahu, potom zatvoril za sebou dvere a chcel ju opakovane udrieť kameňom, aby sa nehýbala, ale keď sa poškodená začala brániť, volať o pomoc a kopať ho, zobral do ruky skrutkovač o dĺžke 27 cm nachádzajúci sa v byte a týmto skrutkovačom jej zasadil rôzne veľkou intenzitou 36 rán do hlavy, krku, trupu a horných končatín, po ktorom čine prehľadal byt a keď nenašiel žiadne peniaze, odišiel z bytu poškodenej preč, pričom na ňom nechal pootvorené dvere; poškodená K. Z. v dôsledku úrazovo-krvácavého šoku spôsobeným mnohopočetným bodným a bodno-rezným zraneniam hlavy, krku, trupu a horných končatín ako aj tržnej a tržnozmliaždenej rane hlavy podľahla krátko po čine,
teda
- iného úmyselne usmrtil a tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania - surovým spôsobom, na chránenej osobe - osobe vyššieho veku a v úmysle získať majetkový prospech,
- neoprávnene vnikol do obydlia iného a tento čin spáchal na chránenej osobe - osobe vyššieho veku
čím spáchal
- obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/, písm. e/ Trestného zákona s použitím § 138 písm. c/ Trestného zákona, § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona,
- zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona s použitím § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona.
Za to sa odsudzuje:
Podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona, s použitím §§ 36 písm. j), písm. k), písm. l), 37 písm. h), 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 20 (dvadsať) rokov nepodmienečne.
Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného zaraďuje na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.
Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona súd obžalovanému ukladá ochranný dohľad v trvaní 2 (dva) roky.
odôvodnenie:
Prokurátor Krajskej prokuratúry Trnava podal na tunajšom súde dňa 2.10.2013 obžalobu na obvineného Z. B. pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/, písm. e/ Trestného zákona s použitím § 138 písm. c/ Trestného zákona, § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona a zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona s použitím § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v úmysle získať peniaze dňa 19.02.2013 približne o 12.00 hodine v J. na Y.S. ulici č. XXXX/XXX prišiel na druhé poschodie, kde zaklopal na dvere bytu č. XX, v ktorom bývala dôchodkyňa K. Z., narodená XX.XX.XXXX a keď mu menovaná otvorila, udrel ju prineseným kameňom dvakrát do hlavy, po ktorých úderoch spadla v predsieni na podlahu, potom zatvoril za sebou dvere a chcel ju opakovane udrieť kameňom, aby sa nehýbala, ale keď sa poškodená začala brániť, volať o pomoc a kopať ho, zobral do ruky skrutkovač o dĺžke 27 cm nachádzajúci sa v byte a týmto skrutkovačom jej zasadil rôzne veľkou intenzitou 36 rán do hlavy, krku, trupu a horných končatín, po ktorom čine prehľadal byt a keď nenašiel žiadne peniaze, odišiel z bytu poškodenej preč, pričom na ňom nechal pootvorené dvere; poškodená K. Z. v dôsledku úrazovo-krvácavého šoku spôsobeným mnohopočetným bodným a bodno-rezným zraneniam hlavy, krku, trupu a horných končatín ako aj tržnej a tržnozmliaždenej rane hlavy podľahla krátko po čine.
Súd po preskúmaní obžaloby nariadil a vykonal hlavné pojednávanie, na ktorom vypočul obžalovaného Z. B., svedkov W. B. a Y. B., znalcov MUDr. C. K. a PhDr. Y. I., k výške náhrady škody poškodeného A. Z.C.J..
Obžalovaný Z. B. pred svojou výpoveďou na hlavnom pojednávaní využil svoje právo a urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že je vinný zo spáchania skutku, ktorý sa mu v obžalobe kladie za vinu. Po splnení ďalších formálnych podmienok stanovených Trestným poriadkom súd, za súhlasu všetkých prítomných procesných strán rozhodol o prijatí vyhlásenie obžalovaného o vine a rozhodol, že dokazovanie sa v otázke viny nevykoná. Ďalšie dokazovanie súd zameral na rozhodnutie o treste, ochrannom opatrení a náhrade škody. Obžalovaný ďalej uviedol, že svojho konania ľutuje a na hlavnom pojednávaní sa osobne ospravedlnil poškodenému - synovi nebohej K. Z.. Na návrh obhajoby súd ako svedkov vypočul rodičov obžalovaného - W. B. a Y. B.. Svedok W. B. sa vyjadril k osobe obžalovaného tak, že jeho zdravotný stav sa začal zhoršovať od osemnástich rokov, keď prvýkrát dostal epileptický záchvat. Bolo to vonku na zastávke, prišiel domov špinavý a oni (rodičia) mu ani neverili, že niečo také mal. Druhýkrát sa mu to stalo doma a tretíkrát sa mu to tiež stalo doma, bolo to v noci a záchvat dostal dvakrát po sebe. Vtedy privolali lekársku pomoc, ktorá konštatovala, že ide o epileptický záchvat. Jeho stav sa ďalej zhoršoval, bol nesvoj, agresívny, nebol komunikatívny a preto sa dal aj liečiť v Pezinku a v Záluží. Správanie obž. voči rodičom, i voči svojmu okoliu bolo také, že boli chvíle keď sa s ním dalo normálne rozprávať, potom však svoje správanie náhle zmenil, bol výbušný, uzavretý do seba, keď sa ho niečo spýtali tak na nich hneď vybuchol, tak ho nechali samého. Pokiaľ ide o drogy svedok si nevšimol, žeby obžalovaný bral drogy, dokonca s ním boli na testoch, ktoré nič nepreukázali. Voči svedkovi obžalovaný nebol fyzicky agresívny, iba raz sa stalo, že sa pohádali a vtedy začal byť zúrivý a začal rozbíjať doma veci a zariadenie, tak zavolali políciu a obžalovaný bol na to odvezený do psychiatrickej nemocnici v Pezinku. V tomto prípade ako prvá bola privolaná lekárka, ktorá si neskôr privolal policajtov a dávali mu upokojujúce injekcie. Vzhľadom k chorobe - epilepsii bol obžalovaný invalidným. Invalidným dôchodcom je asi dva alebo tri roky, nevie to presne. Po poslednej hospitalizácii vo Veľkom Záluží volala s manželkou lekárka, ktorá sa s ňou rozprávala o tom, žeby mali zdravotný syna nejako riešiť, pretože tam bol v Záluží agresívny a s manželkou sa bavili o tom, žeby ho zbavili svojprávnosti. Krátko nato sa stal tento skutok, pre ktorý je teraz obžalovaný stíhaný. Svedkyňa Y. B. sa vyjadrila k osobe obžalovaného tak, že je jej druhorodeným synom, v mladosti bol trochu hyperaktívny, ale inak bol normálny veselý chlapec. Jeho povaha sa zmenila potom ako dovŕšil 18 rokov, keď prvýkrát dostal epileptický záchvat s tým, že sa to stalo mimo domu a nikto z nich nevedel, že išlo o takýto záchvat. V roku 2004, resp. začiatkom roku 2005 dostal aj doma epileptický záchvat, privolali lekára, ktorý zistil diagnózu a potom už obžalovaný chodil po lekároch a musel brať pravidelne lieky. On si však nepripúšťal, žeby mal takúto chorobu, odmietal brať lieky, museli na neho dozerať, aby ich bral. Niekoľkokrát sa stalo, že si lieky nezobral a vtedy dostal znovu epileptický záchvat, bolo to asi dvakrát. Spolu s chorobou sa zmenila aj jeho duša, začal byť uzavretý, nedôveroval im, myslel si, že ho nemajú radi, že ho nechápu. Prestal mať kamarátov. Nemohol sa venovať veciam, ktoré ho bavili, vždy ho zaujímali autá, chcel si urobiť vodičský preukaz ale kvôli chorobe, epilepsii si ho nemohol urobiť. Preto sa niekoľko rokov snažil zatajovať epileptické záchvaty, myslel si, že potom mu doktorka umožní urobiť si vodičský preukaz. Svedkyňa si vyčíta, že ho nechali v ten deň keď sa stal tá udalosť samého doma, on sa samoty bál, bol rád keď sním niekto bol, no všetci mali v ten deň rannú zmenu a nemohli s ním byť doma. Obžalovaný sa nedokázal riadne starať o svoje peniaze, musela s ním chodievať na poštu keď bral invalidný dôchodok. Deň predtým ako sa to stalo si bol sám vybrať invalidný dôchodok vo výške asi 125 Euro a prakticky za jeden deň ho celý utratil na sladkostiach, kredite a podobných veciach. Nevedel hospodáriť s peniazmi, bolo to tak vždy, že nevedel hospodáriť s peniazmi. V čase predtým ako sa stal obžalovaný invalidným tak v jednom období robil zástupcu káblovej televízie a vtedy niekoľko mesiacov zarábal veľmi dobre. S týmito peniazmi s ich pomocou a ich dohľadom sa snažil nakladať rozumne, no museli na neho dozrieť, aby si napríklad vyrovnal staré dlhy a podobne. Potom bol určitý čas nezamestnaný, nepoberal žiadne dávky v nezamestnanosti, žil z príjmu rodičov a potom si našiel prácu v pneuservise, kde pracoval striedavo, sezónne, zarábal tam primerane, čo postačovalo na krytie jeho potrieb. Keď pracoval a keď mal príjem tak prispieval aj na domácnosť. K jemu zdravotnému stavu dodala, že odkedy začal mať epileptické záchvaty tak robil také veci, že brával z domu, z bytu veci, ktoré niekde predal. Keď sa ho pýtali na to, prečo berie veci, povedal nám, že on si na to nepamätá, že in nič z domu nezobral. Keď nemal peniaze tak si niekedy zobral aj peniaze, išlo o menšiu sumu, iba tak na cigarety a podobne. Neznášal kritiku, keď mu to svedkyňa začala vyčítať, tak vybuchol do hnevu, kričal prečo ho podozrievame, že niečo urobil, keď to neurobil. Niekoľkokrát vyhodila obžalovaného z domu kvôli takýmto problémom, vtedy dostal buď epileptický záchvat alebo sa stalo, že užil nadmerné množstvo liekov, ktoré mal predpísaní, chcel spáchať samovraždu. Kvôli týmto trvalým a vážnym nezhodám prehovorili obžalovaného, aby sa išiel liečiť a trikrát bol hospitalizovaný v Pezinku a naposledy v Záluží. Dvakrát v Pezinku absolvoval celý liečebný pobyt, tretíkrát sa vrátil predčasne pričom svedkyni povedal, že ho prepustili, nakoľko má lieky a jeho pobyt nie je ďalej potrebný. Až teraz, keď sa vyšetroval tento trestný čin sa dozvedela, že bol predčasne prepustený z jeho viny. Svedkyňa mala podozrenie že obžalovaný berie drogy, ale toto podozrenie sa nepotvrdilo, niekoľkokrát ho dali testovať na prítomnosť drog a nič sa nepotvrdilo. Po poslednej hospitalizácii vo Veľkom Záluží sa rozprávala s lekárkou, ktorá jej odporúčala syna umiestniť v nejakom sociálnom zariadení, aby bol stále pod určitým dohľadom, aby nebol sám, aby mohlo byť kontrolované, že berie pravidelne lieky. Naposledy dostal obžalovaný epileptický záchvat na Vianoce roku 2012, keď bol doma na priepustke z liečenia vo Veľkom Záluží. Správanie obžalovaného potom ako ochorel na epilepsiu sa zmenilo i takým spôsobom, že mal prudké zmeny nálad, bol výbušný, agresívny, dokonca sa raz stalo že porozbíjal zariadenie detskej izby. Okrem epilepsie sa psychiatricky liečil u MUDr. A. v Trnave. Pokiaľ ide o škodu spôsobenú trestným činom, túto zaplatila svedkyňa ja v jej mene a súdu predložila o tom doklad. Na návrh obhajoby a prokurátora súd vypočul i znalcov z odvetvia psychológie a psychiatrie.
Znalci z odvetvia psychiatria MUDr. C. K. a MUDr. A. S. podali v prípravnom konaní znalecký posudok na vyšetrenie duševného stavu obžalovaného. Pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní znalec MUDr. C. K. v plnom rozsahu zotrval na písomne podanom znaleckom posudku. V podanom znaleckom posudku dospeli k záveru, že obvinený Z. B. v čase spáchania vyšetrovaného skutku trpel závislosťou od psychostimulancií, čo je nepsychotická duševná choroba. O jej prejavoch (nutkanie skonzumovať látku, drogocentrickom správaní, zvyšovaní tolerancie voči dávkam, neschopnosti prestať spontánne konzumovať látky a podobne) obvinený vedel. Jeho kontakt s realitou bol plne zachovaný. Vyšetrovaný skutok sa stal následne po konzume metamfetamínu, čo však nijako neeliminovalo jeho správne chápanie seba, času a reality. Obvinený Z. B. vzhľadom na svoj duševný stav v čase spáchania vyšetrovaného skutku mohol rozpoznať závažnosť a protiprávnosť svojho konania a mohol toto svoje konanie ovládať. Obvinený je aktuálne schopný v plnej miere chápať zmysel trestného konania. Z psychiatrického hľadiska nie je pobyt obvineného Z. B. na slobode pre spoločnosť nebezpečný, jeho správanie totiž v čase spáchania skutku nedeterminovala žiadna psychotická pohnútka. Bol v plnom kontakte s realitou, skutok vopred plánoval a vedel, že atakom poškodenej jej môže zapríčiniť závažné telesné následky aj smrť. Konal logicky, racionálne, potreboval získať peniaze, čo je drogocentrická kriminálna pohnútka, a nie náhodný nelogický a osobnosti cudzí prejav. Znalci mu nedoporučili uložiť žiadne ochranné liečenie, pretože k liečbe nebol motivovaný, porušoval liečebný poriadok a predčasne z nej aj odišiel. Porucha jeho osobnosti je na prekážka úspešnosti liečby. Znalec na hlavnom pojednávaní ďalej uviedol, že pokiaľ ide o to, že obžalovanému neodporúčajú nariadiť ani protitoxikomanickú liečbu, pri tomto vychádzali z faktu, že trpí v znaleckom posudku uvedenou zmiešanou poruchou osobnosti, pričom táto diagnóza býva prekážkou v úspešnosti protitoxikomanického liečenia. Zobrali pritom do úvahy aj predchádzajúce psychiatrické liečenia, ktoré obžalovaný absolvoval, keď v jednom prípade bolo liečenie ukončené z dôvodu, že obžalovaný prepašoval drogu do ústavu a v jednom prípade ukončil liečenie na svoju vlastnú žiadosť, napriek upozorneniu lekára, vtedy bol hospitalizovaní 2 či 3 dni. Všetky prípady dobrovoľnej hospitalizácie obžalovaného boli takej povahy, že vylučujú psychotickú poruchu, to znamená, že ani v jednom z týchto prípadov netrpel duševnou chorobou alebo poruchou, ktorá by ho robila nepríčetným, resp. ktorá by oprávňovala medicínske zariadenie, aby ho držalo aj proti jeho vôli. Obžalovaný sa snažil znalcov presvedčiť o existencii zdravotných problémov, ktoré by odôvodňovali diagnózu organickej zmeny osobnosti, pričom takéto správanie v praxi duševne chorí ľudia nemajú. Pri vypracovaní svojho posudku zohľadňoval aj lekárske správy zo všetkých psychiatrických hospitalizácií obž., teda aj správu z hospitalizácie od 18.10.2012 do 14.11.2012 a správu z hospitalizácie od 26.11.2012 do 14.1.2013. Pokiaľ ide o epilepsiu, ktorá bola u obžalovaného diagnostikovaná, je potrebné povedať, že epilepsia je choroba mozgu. Z jeho zdravotnej dokumentácie urobenej počas jeho psychiatrických hospitalizácií vyplýva, že vyšetrujúci lekári diagnostikovali podozrenie z epilepsie, keď v prípade dvoch z hospitalizácií bolo robené aj neurologické vyšetrenie, konkrétne 30.8.2011 a 7.9.2012. V roku 2011 pri neurologickom vyšetrení bolo konštatované, že nie je preukázaný nález na mozgu, je konštatovaná anamnéza epilepsie, ktorá bola v tom čase kompenzovaná, a obžalovaný 5-6 rokov záchvat nemal. Z neurologického vyšetrenia zo dňa 6.9.2012 - išlo o vyšetrenie EEG (elektroencefalografia), - vyplýva, že absentuje ložisková abnormita v mozgu ako aj špecifická epileptická aktivita. Podobný záver neurologického vyšetrenia je i zo dňa 7.9.2012, kde je popisovaná 5 ročná absencia záchvatov. Z týchto neurologických vyšetrení nevyplýva jednoznačná diagnóza epilepsie, ale iba podozrenie na túto chorobu. Organické zmeny osobnosti má svoje stupne podľa závažnosti poškodenia mozgu. Objavuje sa, ak je mozog atakovaný nejakou poruchou, napr. krvácaním, nádor, zápal, ale aj skleróza mozgových ciev. Žiadne takto ochorenie u obžalovaného nebolo zistené. Organická porucha osobnosti pri epilepsii nikdy nedosahuje takú hĺbku, ktorá by mohla vo svojej podstate ovplyvniť ovládacie a rozpoznávacie schopnosti. Nejde o morfologickú zmenu mozgu, iba o zmenu elektrickej vodivosti mozgového substrátu. Znalci predpokladajú, že počas psychiatrických hospitalizáciách bola táto diagnóza automaticky prepisovaná. V žiadnych z psychologických vyšetrení sa prejav organicity, teda prejav organickej zmeny mozgu neprejavil. Naopak, potvrdila sa porucha osobnosti, ktorú diagnostikujú aj oni. V prípade, žeby obž. aj trpel epilepsiou, čo však skôr vylučuje, tak táto choroba nemá žiaden zásadný vplyv na ovládacie a rozpoznávacie schopnosti. Muselo by ísť iba o ťažkú organickú poruchu v zmysle demencie a ani ich vlastným vyšetrením takéto organické zmeny nezistili, pričom organická zmena osobnosti je psychiatrickou diagnózou. Znaleckým skúmaním dospeli k záveru, že v minulosti mohlo byť nesprávne diagnostikované správanie sa obžalovanéh ako epileptický záchvat, pričom mohlo u neho ísť o tzv. konverznú reakciu, teda psychický stav, pri ktorom určitý silný zážitok vyvoláva poruchu motoriky, senzitivity, ktorá navonok svojím dramatickým priebehom môže imitovať epileptický záchvat. Epileptických záchvat je sprevádzaný pomočením, pohryzením, bezvedomým a jeho priebeh je zmerateľný na encefalografe. Epileptické reakcie spôsobuje ložisko, ktoré existuje v mozgu a ktoré je encefalografom zmerateľné a to aj v čase, keď nemá pacient epileptický záchvat. Pri opakovaných encefalografických meraniach u obžalovaného sa existencia takého ložiska nezistila tak, ako som to vyššie uvádzal. To že obžalovaný pri psychiatrických hospitalizáciách zamlčal konzumáciu metamfetamínu mohlo zviesť psychiatrov k nesprávnej diagnóze organickej zmeny osobnosti, prípadne prechodná zmena osobnosti obžalovaného mohla byť prítomná pri chronickom užívaní metamfetamínu. Pri absencii psychostimulantov, teda aj metamfetamínu dochádza k prejavom toxicky podmienených zmien, ktoré napodobňujú depresiu alebo aj organickú zmenu osobnosti, pacienti mávajú aj samovražedné tendencie. Z toho ako obž. popísal priebeh skutku, pre ktorý je stíhaný vyplýva, že konal logicky, premyslene, svoje konanie plánoval, svoje konanie vedel chronologicky a dopodrobna popísať, v drobnostiach si odporoval, ale svoje závery vedel skorigovať. U obžalovaného nešlo o správanie, ktoré by sa dalo charakterizovať ako jemu cudzie, náhodné, nelogické, ale zapadalo do štýlu jeho myslenia, ktoré sa vyskytovalo v takýchto emočne vypätých situáciách. Strata peňazí, ktorú verbalizoval obžalovaný mohla byť pre neho ako pre osobu závislú na návykových látkach významná a teda aj emočne vypätá. Obžalovaný vedel vysvetliť, že si vybral obeť, ktorá je pre neho ľahko premožiteľnou. Ak by konal následkom ťažkej organickej poruchy alebo psychotického stavu, tak by neselektoval miesto, v ktorom môže očakávať minimálny odpor a vôbec výber osoby a bytu by bol chaotický a nelogický, chýbal by racionálny motív. Na otázku obhajkyne, či je epilepsia psychiatrická choroba, znalec uviedol, že ide o neuropsychiatrickú chorobu, teda chorobu, ktorá spadá pod obe tieto oblasti. Jednoznačne vylučuje minimálne v období 3-4 roky pred spáchaním skutku, ako i v čase spáchania skutku, žeby obžalovaný trpel aktívnou epilepsiou. Na otázku obhajkyne, či prípadná epilepsia u obžalovaného by spôsobovala vyššiu pohotovosť k afektom, impulzívnemu správaniu, znalec uviedol, že takéto správanie vyplýva práve z poruchy osobnosti obžalovaného, ktorú stanovili ako zmiešanú poruchu osobnosti práve s impulzívnym správaním. Epilepsia skôr vedie človeka k vzniku určitej závislosti na inej osobe, k závislému, nesamostatnému správaniu, vnucujúcemu sa správaniu. V rámci výsluchu znalca predložila obhajkyňa správu z neurologického vyšetrenia MUDr. L. z 23.11.2012 a z 13.11.2006. Po oboznámení týchto listinných dôkazov sa k nim vyjadril i znalec, ktorý k nim uviedol, že tieto nič nemenia na záveroch jeho znaleckého posudku. Na otázku predsedu senátu odkedy sa datuje závislosť obžalovaného na psychostimuláciách, znalec uviedol, že anamnéza užívania metamfetamínu je štvorročná, odvtedy datujú začiatok užívania, závislosť vzniká neskôr.
V súvislosti so znaleckým dokazovaním navrhla obhajkyňa vypočuť ako svedkov MUDr. A. a MUDr. K. A., obe lekárky, ktoré sa podieľali na predchádzajúcom liečení obžalovaného. Súd tieto návrhy na dokazovanie zamietol, nakoľko lekárske správy uvedených osôb boli pre znalcov podkladom k vypracovaniu ich znaleckého posudku. Vypočutý znalec rovnako uviedol, že pri vypracovaní znaleckého posudku mali k dispozícii všetku zdravotnú dokumentáciu týkajúcu sa psychiatrických ťažkostí obžalovaného. Podanie znaleckého posudku tak zahŕňa i skutočnosti, o ktorých by mali svedčiť navrhované svedkyne a preto je tento dôkaz podľa názoru súdu nadbytočný. O správnosti a úplnosti znaleckého posudku nemal súd pochybnosti.
Na hlavnom pojednávaní bola vypočutá i znalkyňa z odboru psychológie PhDr. Y. I., ktorá v znaleckom posudku podanom v prípravnom konaní skúmala osobnosť obžalovaného. Zistila, že jeho intelektová úroveň je v rámci populačného priemeru hlboko podpriemerná, jeho mentálna a mravná vyspelosť zodpovedá výške jeho intelektu. Osobnosť obvineného Z. B. je emočne a sociálne nezrelá, infantilná s poruchami v oblasti sociálneho kontaktu v smere výrazne sťaženej adaptability a s ťažkosťami uchytiť sa v živote. Správanie je prudké, impulzívne zamerané na dosahovanie aktuálnych cieľov a potrieb pri zníženej racionálnej kontrole. Enormne sú zvýšené nepriama agresivita (schopnosť provokatívne sa správať), iritabilita (dráždivosť) a úzkostnosť, resentiment (pocity pokory, poníženia a beznádej), podozrievavosť a pocity viny. Prítomné sú schizoidné a impulzívne tendencie s následným utiekaním sa do choroby (domýšľanie si a simulovanie somatických ťažkostí). Je citlivý na všetko, čo sa vzťahuje k jeho osobe, pritom je egocentrický, viac sústredený na seba a na svoje požiadavky ako na okolie. Obvinený je schopný riadne chápať dianie okolo seba, jeho reprodukcie sú však skreslené vplyvom fabulačných obsahov v myslení. Motívom k spáchaniu trestného činu bol u neho výlučne finančný zisk. Znalkyňa sa pri svojom vypočutí na hlavnom pojednávaní v plnom rozsahu sa pridržiavala znaleckého posudku podaného v prípravnom konaní a záverov v ňom uvedených. K otázke možnosti resocializácie obvineného uviedla, že odpoveď konzultovala s primárkou psychiatrickej nemocnice vo Veľkom Záluží MUDr. U., kde bol naposledy obžalovaný hospitalizovaný. Toto jeho v poradí posledné liečenie bolo zamerané na zmeny správania sa, avšak liečba prebehla bez efektu. Dlhodobé užívanie liekov proti epilepsii mohlo spôsobiť povahové zmeny v osobnosti, nakoľko o tomto druhu liekov je známe, že jedným z ich vedľajších účinkov je povahová zmena osobnosti. Tieto zmeny osobnosti sa mohli prejaviť najmä v tej rovine, že nezvládal prejavy svojich emócií, teda hnevu, konal v afekte, avšak nie v stave, ktorý by vylučoval jeho príčetnosť, bol schopný uvedomovať si následky svojho správania. Príčiny vzniku tých rysov osobnosti obžalovaného ako ich popísala v bode 2 záveru znaleckého posudku môžu viaznuť i v rodine, keď obžalovaný deklaroval, že boli na neho kladené väčšie nároky v škole, resp. očakávania ako zvládal, resp. pociťoval nedostatok lásky zo strany rodičov. Jeho negatívne črty osobnosti mohli byť vo výraznej miere ovplyvnené i jeho prípadným užívaním drog v pubertálnom, resp. postpubertálnom veku, keď užívanie drog za takýchto okolností má negatívny vplyv najmä na emočnú stránku osobnosti. U obžalovaného znalkyňa nezistila zníženie jeho intelektu vplyvom užívania návykových látok, to znamená, že prípadné užívanie návykových látok nemalo na jeho intelekt zásadný vplyv. Znalkyňa ďalej uviedla, že pri jej vyšetrení, pri ktorom mala k dispozícii zdravotnú dokumentáciu, ako i výsledky vyšetrenia počítačovou tomografiou alebo magnetickou rezonanciou z krátkeho obdobia pred skutkom, nepreukazujú, žeby obžalovaný trpel organickým poškodením mozgu. U obžalovaného nezistila deteriorizáciu, teda úbytok intelektu. V prípade, ak by trpel organickým poškodením mozgu, k takému úbytku intelektu by muselo dôjsť a to práve v dôsledku organického poškodenia mozgu. Liek Frontin, ktorý užíval je hypnotikum, ktoré má tlmiace účinky, je to liek na spanie a tento nemohol negatívne vplývať na jeho osobnostné rysy. Pokiaľ ide o liek Coaxyl, je to liek na zmiernenie napätia, ktorý tiež nemá vplyv na zmenu osobnosti obžalovaného. Priznanie sa obžalovaného k spáchaniu skutku a jeho oľutovanie má pozitívny vplyv na možnosť jeho resocializácie, pretože to svedčí o tom, že si uvedomuje nebezpečnosť a závažnosť svojho konania. Ďalším pozitívnym faktorom v tejto oblasti je, že doteraz nebol odsúdený za trestnú činnosť. Udalosť, pre ktorú je trestne stíhaný v čase vyšetrenia obžalovaného znalkyňou nemal obžalovaný ešte emočne spracovanú a vzhľadom na charakteristiku jeho osobnosti má za to, že bez odbornej pomoci nebude sám schopný spracovať túto situáciu.
Znalkyňa tiež presnejšie vysvetlila, čo mala na mysli keď konštatovala, že u obžalovaného sú prítomné tendencie domýšľania si a simulovania somatických ťažkostí - schizoidné a impulzívne tendencie (tak ako to je uvedené v písomne podanom znaleckom posudku). Znalkyňa uviedla, že schizoidné konanie sa dá charakterizovať tak, že pri určitej emočne vypätej situácii človek rozmýšľa len čisto racionálne vo svoj prospech, pričom z takéhoto myslenia úplne vypustí emočnú stránku, to znamená vciťovanie sa do pocitov iných, strata súcitu, empatia a podobne a ide tvrdo za svojím cieľom, bez uvedomovania, domýšľania následkov. Impulzivita správania sa dá charakterizovať ako snaha urobiť ten zamýšľaný cieľ hneď, teraz, bez akejkoľvek rozumovej kontroly, iba za účelom dosiahnutia cieľu. Domýšľanie si a simulovanie somatických ťažkostí sa prejavuje tým spôsobom, že v prípade problému alebo neúspechu sa obžalovaný snaží dôvody týchto (neúspechov alebo problémov) ospravedlniť svojimi somatickými ťažkosťami, napríklad tým, že uvádza stratu vedomia, stratu pamäte a podobne, pričom v skutočnosti k takejto strate vedomia a pamäte nedochádza, ale takýmto spôsobom sa snaží nájsť ospravedlnenie pre svoje správanie. Obžalovaný si cez dokresľovanie a vymýšľanie určitých skutočností snaží nájsť ospravedlnenie na svoje správanie.
V súvislosti s invalidizáciou obžalovaného na diagnózou organických zmien osobnosti, znalkyňa uviedla, že takúto diagnózu zo strany Sociálnej poisťovne si vysvetliť nevie, pretože zo žiadnych jeho zdravotných záznamov, vrátane výsledkov zobrazovacích techník mozgu nenašla žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné takúto diagnózu indikovať. I výsledky psychologického vyšetrenia PhDr. Y. A. zo dňa 5.12.2011, ktoré uvádza na strane 13 svojho posudku konštatujú, že výsledky v psychologických testoch obžalovaného aktuálne vylučujú organickú deterioráciu kognitívnych funkcií. Takýto záver automaticky vylučuje organické poškodenie mozgu.
Z ďalších listinných dôkazov súd oboznámil správy a posudky na obžalovaného, správu z Ústrednej evidencie priestupkov, správu zo systému AVÍZO, výpis zo zoznamu páchateľov, správy Sociálnej poisťovne, správu Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Trnava, správa Mestského úradu Trnava, odpis registra trestov obžalovaného a fotokópiu poštového podacieho lístku č. 20039 zo dňa 2.12.2013. Z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný a z výpisu z Ústrednej evidencie priestupkov MV SR, že v tejto nemá záznam i priestupku. Zo správy Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Trnava vyplýva, že t.č. nie je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie, pričom v minulosti bol vedený v tejto evidencii, niekoľkokrát mu bolo ponúkané voľné pracovné miesto a z evidencie bol vyradený na vlastnú žiadosť. Z posudku Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava zo dňa 28.3.2013 vyplýva, že u obžalovaný je invalidizovaný s diagnózou organickej poruchy osobnosti s disocialitou a emočnou labilitou na organickom podklade. Trpí chorobou zaradenou podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb 10 pod diagnózu F06 - iné psychycké poruchy zapríčinené poškodením a disfunkciou mozgu a somatickou chorobou, epilepsia. V posudku sa ďalej konštatuje deteriorizácia intelektových funkcií. Miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je 75%. Zhodnotením vykonaných dôkazov súd dospel k týmto záverom.
V otázke viny obžalovaného zo spáchania skutku, ktorý sa mu v obžalobe kladie za vinu vychádzal súd z vyhlásenia obžalovaného o vine, ktoré urobil na hlavnom pojednávaní. Vyhlásenie obžalovaného korešponduje z dôkazmi vykonanými v prípravnom konaní. Obžalovaný sa vo svojej výpovedi v prípravnom konaní v prevažnej miere priznal k spáchaniu skutku a jeho priznanie potvrdzujú i ďalšie dôkazy zhromaždené orgánmi činnými v trestnom konaní. Žiaden z dôkazov nevyvracia, ani nespochybňuje priznanie sa obžalovaného, že spáchal trestný čin, pre ktorý je stíhaný. Výsledky znaleckého dokazovania z odvetvia psychiatrie preukazujú, že obžalovaný sa spáchania skutku dopustil ako príčetný a plne trestnoprávne zodpovedná osoba. Za takýchto okolností, po splnení ďalších formálnych predpokladov súd nezistil prekážku, pre ktorú by nebolo možné vyhlásenie obžalovaného o vine prijať.
Na rozhodnutie o treste a prípadnom ochrannom opatrení a náhrade škody súd vykonal vyššie opísané dokazovanie, ktoré bolo zamerané hlavne na osobu obžalovaného. Dokazovanie sa zameralo hlavne na zdravotný stav obžalovaného v čase spáchania skutku a to najmä, akým spôsobom ovplyvňoval osobu obžalovaného v rámci jeho motivácie a pohnútok k trestnému činu a spôsobu jeho vykonania. Kľúčovou otázkou bolo, či obžalovaný trpel diagnózou organickej poruchy osobnosti s disfunkciou mozgu a či táto choroba mala vplyv na jeho konanie, pre ktoré je stíhaný. Obžalovaný sa obhajuje tým, že trpí uvedenou chorobou a trpí epilepsiou, čo na jednej strane potvrdzuje vyššie citovaný posudok Sociálne poisťovne, no na druhej strane to vyvracajú, resp. vážnym spôsobom spochybňujú závery znaleckého skúmania z odvetví psychiatrie a psychológie. Zo znaleckého dokazovania vyplýva, že žiadne z relevantných psychiatrických, psychológických a neurologických vyšetrení obžalovaného urobených v období rokov 2011 - 2013 nepotvrdzujú diagnózu organického poškodenia mozgu a z tohto vyplývajúcej organickej zmeny osobnosti obžalovaného. Organické poškodenie mozgu by sa mu muselo prejaviť pri elektroencefalografickom vyšetrení mozgu, pri magnetickej rezonancii a pri psychologickom vyšetrení. Znalec MUDr. K. jednoznačne konštatoval, že ani pri elektroencefalografickom vyšetrení mozgu, ani pri magnetickej rezonancii nebolo zistené ložisko v mozgu, ktoré by zapríčiňovalo epilepsiu. Bez objektívne preukázaného nálezu na mozgu nie je možné diagnózu epilepsie potvrdiť. Znaleckým skúmaním dospeli psychiatri k záveru, že v minulosti mohlo byť nesprávne diagnostikované správanie sa obžalovaného ako epileptický záchvat, pričom mohlo u neho ísť o tzv. konverznú reakciu, teda psychický stav, pri ktorom určitý silný zážitok vyvoláva poruchu motoriky, senzitivity, ktorá navonok svojím dramatickým priebehom môže imitovať epileptický záchvat. Epileptických záchvat je sprevádzaný pomočením, pohryzením, bezvedomým a jeho priebeh je zmerateľný a encefalografe. Znalci tiež konštatujú, že ak obžalovaný pri psychiatrických hospitalizáciách zamlčal konzumáciu metamfetamínu, mohlo zviesť psychiatrov k nesprávnej diagnóze organickej zmeny osobnosti, prípadne prechodná zmena osobnosti obžalovaného mohla byť prítomná pri chronickom užívaní metamfetamínu. Pri absencii psychostimulantov, teda aj metamfetamínu, dochádza k prejavom toxicky podmienených zmien, ktoré napodobňujú depresiu alebo aj organickú zmenu osobnosti, pacienti mávajú aj samovražedné tendencie. Organické poškodenei mozgu by spôsobilo u obžalovaného deteriorizáciu (úbytok) intelektu, ktorý nebol znalkyňou z odvetvia psychológie zistený a tento dokonca nebol zistený ani pri psychologickom vyšetrení obžalovaného zo dňa 5.12.2011 PhDr. Y. A.. Na druhej strane znalci konštatovali, že obžalovaná sa ich snažil presvedčiť o existencii zdravotných problémov, ktoré by odôvodňovali diagnózu organickej zmeny osobnosti, pričom takéto správanie v praxi duševne chorí ľudia nemajú. Znalkyňa PhDr. Y. I. tiež uviedla, že obžalovaný má sklony k domýšľaniu si a simulovaniu somatických ťažkostí, ktoré sa prejavuje tým spôsobom, že v prípade problému alebo neúspechu sa obž. snaží dôvody týchto ospravedlniť svojimi somatickými ťažkosťami, napríklad tým, že uvádza stratu vedomia, stratu pamäte a podobne, pričom v skutočnosti k takejto strane vedomia a pamäte a iným nedochádza, ale takýmto spôsobom sa snaží nájsť ospravedlnenie pre svoje správanie. Obžalovaný si cez dokresľovanie a vymýšľanie určitých skutočností snaží nájsť ospravedlnenie na svoje správanie. Za dôležité považuje súd i to vyjadrenie znalca MUDr. K., že v prípade, ak by obžalovaný aj trpel epilepsiou, tak táto choroba nemá žiaden zásadný vplyv na ovládacie a rozpoznávacie schopnosti. Muselo by ísť iba o ťažkú organickú poruchu v zmysle demencie. Uvedené závery znaleckého dokazovania vedú súd k jednoznačnému záveru, že konanie obžalovaného bezprostredne pred spáchaním trestného činu, ani v čase jeho spáchania nebolo ovplyvnené jeho somatickou, ani duševnou chorobou. Jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti neboli znížené a to ani čiastočne. Jeho konanie a motivácia ku konaniu je tak výsledkom v plnom rozsahu slobodného rozhodovania sa obžalovaného. Podľa vyjadrenia rodičov mal obžalovaný vytvorené z ich strany dobré zázemie a netrpel materiálnou núdzou. Rodičia potvrdili, že v čase, keď bol bez finančných prostriedkov, žil z ich podpory, z ktorej musel žiť aj po priznaní invalidného dôchodku vo výške asi 120 eur mesačne. Jeho správanie popisované rodičmi pred spáchaním trestného činu, ako i v čase jeho spáchania plne korešponduje so závermi znaleckého dokazovania, podľa ktorého obžalovaný trpí zmiešanou poruchou osobnosti, ktorá sa prejavuje v oblasti emočnej nestability a nezrelosti a disociability. Jeho závislosť od metamfetamínu vyvoláva u neho nutkanie, túžbu zohnať drogu, ktorá je prvoradá a tá determinuje iné hlavné ciele. Súd dospel z záveru, že zdravotný stav obžalovaného, ani sociálne prostredie, v ktorom žil nedeterminovali jeho konanie. Inú motiváciu konania, ako čisto zištnú súd nezistil. Uvedené závery súd premietol aj do rozhodnutia o treste. Obžalovaný svojim konaní spáchal tak obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/, písm. e/ Trestného zákona s použitím § 138 písm. c/ Trestného zákona, § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona, ako i zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona s použitím § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona. Súd obžalovanému pod ľ § 41 ods. 1 Trestného zákona ukladal trest ustanovenia § 145 ods. 2 Trestného zákona, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie trestný. Trestnú sadzbu 20 - 25 rokov upravil v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona, keď na strane obžalovaného našiel tri poľahčujúce okolnosti (§ 36 písm. j), k) a l)) a jednu priťažujúcu (§ 37 písm. h)), pričom po tejto úprave dospel k sadzbe 20 - 23 rokov 4 mesiace, v rámci ktorej obžalovanému ukladal trest. Súd skúmal, či u obžalovaného existujú okolnosti odôvodňujúce uložiť mu trest odňatia slobody i pod dolnú hranicu trestnej sadzby tak, ako to žiadal obhajoba i prokurátor. Obhajoba odôvodňovala takýto postup pomermi obžalovaného. Poukázala na výpoveď MUDr. A. v prípravnom konaní, u ktorej sa obžalovaný psychiatricky liečil a z ktorej vyplýva, že epilepsia sa podieľala na afekte, ktorý obžalovaný dostal pri útoku na poškodenú, keď napriek jeho očakávaniam sa táto po úderoch kameňom do hlavy začala brániť a obžalovaný v afekte ju opakovane bodal, aby prekonal jej odpor. Skutočný dôvod prečo chcel obžalovaný od poškodenej získať peniaze nebolo to, že stratil peniaze, ktoré mu dali rodičia alebo bol to strach z rodičov, strach z toho, že skončí na ulici sám a preto konal iracionálne. Užíval liek, ktoré mali veľa vedľajších účinkov, najmä sklony k samovražde ktoré u neho boli opakovane zistené. Obžalovaný prežíval strach podstatne intenzívnejšie ako iné zdravé osoby. Prokurátor návrh na mimoriadne zníženie trestu bližšie neodôvodnil. Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. Okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali použitie zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona súd nenašiel. Všetky okolnosti, ktoré s prípadom súviseli súd vyhodnotil tak, že tieto nie sú výnimočnými. Priznanie sa obžalovaného a jeho úprimné oľutovanie skutku nemožno považovať sám osebe za výnimočnú okolnosť prípadu a rovnako ani to, že pred spáchaní trestného činu viedol riadny život. Náhrada škody, ktorá spočíva vo výdavkoch vynaložených v súvislosti pohrebom zavraždenej tiež nie je mimoriadnou okolnosťou prípadu, zvlášť ak k tejto náhrade škody došlo až po začatí hlavného pojednávania. Už v prípravnom konaní si syn zavraždenej tento nárok uplatnil, vyčíslil ho a odôvodnil. Všetky tieto skutočnosti vzal súd do úvahy ako poľahčujúce okolnosti. V zmysle ustálenej a publikovanej judikatúry súdov SR nemožno vylúčiť, že viaceré okolnosti, ktoré inak samy osebe sú len všeobecnými poľahčujúcimi okolnosťami, v konkrétnom prípade v súhrne nadobudnú taký význam, že ich bude možné posúdiť ako výnimočné okolnosti prípadu v zmysle ust. § 39 ods. 1 Trestného zákona. Na to, aby súd viaceré všeobecne poľahčujúce okolnosti v súhrne hodnotil ako výnimočné okolnosti prípadu v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona však treba mať preukázané viaceré nie bežne sa vyskytujúce skutočnosti, ktorých existencia nebola vyvolaná páchateľom a ktoré značne ovplyvnili jeho konanie. Zistené skutočnosti prípadu nezodpovedajú uvedeným kritériám. Zdravotný stav obžalovaného nemôže byť takouto okolnosťou už len preto, že v zmysle vyššie citovaných záverov znaleckého dokazovania bolo správanie obžalovaného v čase spáchania skutku vopred plánované, logické a vedené jediným, a to zištným cieľom. Viacročné zneužívanie psychostimulantov negatívne pôsobilo na jeho emočnú stránku osobnosti a malo negatívny vplyv na pokusy o psychiatrickú liečbu obžalovaného. Psychický stav páchateľa v čase spáchania činu možno posúdiť len ako okolnosť prípadu, pretože psychický stav páchateľa charakterizuje osobu páchateľa ako subjektu trestného činu. Za pomery páchateľa odôvodňujúce mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby možno považovať napríklad vážnu chorobu, pri ktorej by výkon trestu odňatia slobody bol pre páchateľa zvlášť obťažný, alebo by mal pre neho zvlášť nepriaznivé následky. Rovnako tak za pomery páchateľa odôvodňujúce vyššie uvedený postup treba považovať stav, kedy sa páchateľ stará o osoby, ktoré sú na ňom závislé svojou výživou alebo výchovou. Pritom zákon nevyžaduje, aby v týchto prípadoch išlo o povinnosť páchateľa vyplývajúcu zo zákona a môže ísť tiež o povinnosť vyplývajúcu z morálnych zásad spoločnosti. Vo všeobecnosti možno zhrnúť, že ide o osobné a osobnostné hodnotenie páchateľa ako objektu trestu a tiež o okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Posudzujúc osobu páchateľa z tohto pohľadu nenachádza súd také pomery, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Osoba obžalovaného nemá žiadnu takú sociálnu interakciu, na základe ktorej by neprimerane trpeli výkonom trestu obžalovaného i iné osoby. Samozrejme súd v tomto konštatovaní zohľadňuje situáciu rodičov obžalovaného, u ktorých nemožno spochybňovať ich prirodzenú citovú naviazanosť na obžalovaného. S poukazom na uvedené závery súd nenašiel zákonné dôvody na mimoriadne zníženie trestu. Trest tak ukladal v uvedenej trestnej sadze 20 rokov až 23 rokov 4 mesiace, pričom sa riadil ustanoveniami § 34 ods. 1 - 4 Trestného zákona. Zohľadnil to, že obžalovaný sa svojim konaním spáchal dva trestné činy, ako i to, že naplnil zároveň tri zákonné znaky odôvodňujúce použitie vyššie trestnej sadzby uvedenej v ust. § 149 ods. 2 Trestného zákona. Prihliadajúc na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy v zmysle § 34 ods. 4 Trestného zákona súd na jednej strane konštatuje, že páchateľ sa v konaní pred súdom úplne priznal, skutok úprimne oľutoval, poškodenému sa osobne ospravedlnil a uhradil mu (prostredníctvom rodičov) náklady na pohreb zavraždenej. Na druhej strane zvážil i to, že možnosť jeho resocializácie, vzhľadom na jeho poruchu osobnosti je sťažená, ďalej mimoriadnu brutalitu a bezcitnosť pri páchaní trestného činu a tiež ziskuchtivý a ničím neospravedlniteľný dôvod, pre ktorý sa obžalovaný rozhodol siahnuť na zdravie a v konečnom dôsledku na život nebohej K. Z.. Berúc do úvahy i vek obžalovaného dospel súd k záveru, že uloženie trestu odňatia slobody v trvaní 20 rokov naplní najmä účel trestu spočívajúci v ochrane spoločnosti pred obžalovaným ako páchateľom trestnej činnosti, ako i účel tzv. generálnej prevencie a v neposlednom rade vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V menšej miere neplní účel sledujúci vytvorenie podmienok na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život. Uloženie trestu odňatia slobody na doživotie v danom prípade neprichádzalo do úvahy, nakoľko neboli splnené materiálne podmienky uvedené v § 47 ods. 1 Trestného zákona. Na výkon trestu zaradil súd obžalovaného ako páchateľa obzvlášť závažného zločinu do ústavu s maximálnym stupňom stráženia tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Ako páchateľovi obzvlášť závažného zločinu mu obligatórne uložil i ochranné opatrenie vo forme ochranného dohľadu v trvaní 2 roky v zmysle § 76 ods. 1 Trestného zákona. Do úvahy pripadala i možnosť uložiť obžalovanému ochranné liečenie, či už protitoxikomanické alebo psychiatrické. Vzhľadom na vyjadrenia znalcov z odvetvia psychiatrie, ktorí neodporúčali uloženie ochranného liečenia, súd toto neuložil. Škodu, ktorú si poškodený uplatnil v prípravnom konaní, ako i na hlavnom pojednávaní obžalovaný nahradil do skončenia hlavného pojednávania v tej výške ako bola uplatnená, preto nebolo potrebné o náhrade škody rozhodovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie a to do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Trnave. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.