Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tos/97/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Janíka a sudcov JUDr. Františka Kováča a JUDr. Rastislava Vranku v trestnej veci proti odsúdenému S. U. pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. h/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005 prejednal na neverejnom zasadnutí 4.decembra 2013 sťažnosť odsúdeného S. podanú proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 2.októbra 2013, sp. zn. a takto

rozhodol:

Podľa sa sťažnosť odsúdeného S. U. z a m i e t a, pretože nie je dôvodná.

odôvodnenie:

Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 2.októbra 2013, sp. zn. zamietol podľa s použitím , Tr. zák. účinného do 31.12.2005 (ďalej len Tr. zák.) ako nedôvodný návrh odsúdeného S. U. o jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 27.septembra 2000, sp. zn. v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.decembra 2000, sp. zn. za trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa , , , , Tr. zák. vo výmere 18 rokov so zaradením na jeho výkon do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení podal odsúdený S. U. sťažnosť. V jej podrobnom písomnom odôvodnení namietal správnosť napadnutého uznesenia s poukazom na to, že podľa jeho názoru spĺňa podmienky na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, pretože svoje činy každodenne ľutuje, hanbí sa za svoju minulosť, o čom svedčí aj to, že počas výkonu trestu, uloženého mu za skutok, ktorý spáchal ako 18 ročný adolescent, sa prepracoval z tretej, najprísnejšej nápravnovýchovnej skupiny cez stredný stupeň stráženia až do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, súc si vedomý nerozvážnych činov a vcelku úprimnej ľútosti toho, čo v mladosti napáchal. Okresný súd však pri zamietnutí jeho žiadosti poukázal aj na jeho predošlé podmienečné odsúdenia s tým, že boli prezidentom republiky amnestované a zahladené, zabudol však uviesť, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený. Rovnako súd prvého stupňa pripomenul zistenia znalcov psychiatrov, ktorí hodnotili možnosti jeho resocializácie ako výrazne obmedzené napriek tomu, že ide o zistenia staré takmer 14 rokov. Žiadnym spôsobom pritom neocenil ním dosiahnuté výsledky vo výkone trestu a najmä jeho vôľu zmeniť spôsob svojho života, podporenú aj motivačným faktorom, ktorým je jeho veľmi dobrý vzťah s bratom a v tejto súvislosti v prípade prepustenia na slobodu zabezpečená práca v Nórsku. Vzhľadom aj k tomu, že on nikdy nechcel zobrať život a celá vec spočívala v podstate možno v desiatkach sekúnd neuvážených činov, prosí o šancu, ktorá bude zároveň pre neho veľkým záväzkom voči spoločnosti a keďže ďalší výkon trestu by u neho predstavoval len zbytočné a generačné procesy na podklade represie, domáhal sa zrušenia napadnutého uznesenia a podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti, ktorá mu spolu so spisom bola predložená 25.novembra 2013, preskúmal v zmysle správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného S. U. nie je dôvodná.

Okresný súd postupoval správne, keď návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody ako nedôvodnú zamietol podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 (v prípade jeho odsúdenia ide totiž o trest uložený pred 1.1.2006, preto v zmysle § 437 ods. 3 Tr. zák. účinného od 1.1.2006 sa pri posudzovaní splnenia podmienok na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody postupuje podľa doterajších predpisov, t. j. predpisov účinných pred 1.1.2006). Z ustanovenia § 61 ods.1, 2 Tr. zák. vyplýva, že predpokladom podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody aj u odsúdeného S. U. je súčasné splnenie troch podmienok a to, že odsúdený vykonal už dve tretiny uloženého trestu, vo výkone trestu plnením svojich povinností a správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, pričom sa prihliada aj na to, v akej nápravnovýchovnej skupine (v akom ústave na výkon trestu) odsúdený trest vykonáva. V posudzovanom prípade však všetky zákonom vyžadované podmienky neboli splnené. Výkon dvoch tretín uloženého trestu, pozitívne hodnotenie správania odsúdeného a plnenie jeho povinností vo výkone trestu ešte samo osebe nepostačuje pre záver o splnení zákonných podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného. Zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu bol páchateľ automaticky prepustený po odpykaní stanovenej doby bez ohľadu na účel trestu, ale podmienečné prepustenie je namieste len vtedy, keď vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko jeho recidívy. Ustanovenie § 61 ods.1 Tr. zák. vyjadruje totiž predovšetkým požiadavku pozitívnej prognózy budúceho správania sa odsúdeného, ktorá je nevyhnutným predpokladom pre podmienečné prepustenie a musí pritom vyplývať zo zhodnotenia páchateľovho polepšenia, pričom očakávanie, že odsúdený po podmienečnom prepustení povedie riadny život, musí byť dôvodné a založené na všestrannom zhodnotení páchateľovej osobnosti, doterajšieho pôsobenia výkonu trestu, možností jeho nápravy a osobných pomerov s prihliadnutím aj na účel trestu, pričom bez významu nie je ani zistenie, aké sú sociálne pomery odsúdeného a aké podmienky má vytvorené pre prechod do normálneho života na slobode. Správanie odsúdeného vo výkone trestu sa musí pritom hodnotiť v súvislosti s charakterovými vlastnosťami odsúdeného, s motívmi a spôsobom vykonania činu, pretože len za tohto predpokladu možno posúdiť, či odsúdený vo výkone trestu dosiahol taký stupeň nápravy, že sa už zbavil práve tých charakterových rysov a nesprávnych návykov, ktoré ho viedli ku spáchaniu trestnej činnosti alebo ktoré okrem ostatných príčin aspoň prispeli k jeho rozhodnutiu spáchať trestný čin. Ustanovenie § 61 ods. 2 Tr. zák. sleduje totiž to, aby dosiahnutý stupeň nápravy bol posudzovaný nielen podľa plnenia povinností a správania sa odsúdeného vo výkone trestu, ale tiež so zreteľom na to, či sa odsúdený zbavil všetkých záporných vlastností a sklonov, ktoré viedli k trestnému činu, pre ktorý bol odsúdený, a či sa podmienkam a požiadavkám výkonu trestu neprispôsobil len formálne. Závažnosť spáchaného trestného činu, rovnako ako skutočnosť, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva (do ktorej nápravnovýchovnej skupiny je odsúdený zaradený), je treba hodnotiť v súvislosti s otázkou, či vzorné správanie odsúdeného vo výkone trestu a plnenie jeho povinností je výrazom jeho skutočného polepšenia, a či je teda možné od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Okresný súd sa v posudzovanom prípade týmito hľadiskami riadil dôsledne, prihliadol na všetky okolnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie o tom, či sú splnené všetky podmienky pre podmienečné prepustenie odsúdeného S. U., t. j. pre záver, že odsúdený plnením svojich povinností a správaním vo výkone trestu preukázal nielen polepšenie, ale aj či možno od neho tiež dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a dospel preto k správnemu záveru.

Odsúdený S. U. bol rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 27.septembra 2000, sp. zn. v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.decembra 2000 sp. zn. uznaný za vinného z trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. h/ Tr. zák., ktorého podstata spočívala v tom, že spoločne s ďalším už odsúdeným spolupáchateľom dňa 10.januára 2000 okolo 22.00 hod. po predchádzajúcej dohode odsúdený S. U. kopaním a potom obaja odsúdení opakovane údermi konárom zo stromu najmä do oblasti hlavy napadli poškodených X. S. a S. H. v úmysle zmocniť sa ich peňazí, spôsobili im zranenia,

ktoré viedli k smrti poškodených a potom ich spoločne prehľadali a odcudzili im najmenej 1.400,--Sk, ktoré si potom rozdelili. Za tento trestný čin bol ods. S. U. odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov so zaradením na výkon trestu do tretej nápravnovýchovnej skupiny, pričom postupne bol na výkon trestu preradený až do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, kde si trest na podklade rozhodnutia súdu z 27.septembra 2000 vykonáva až doposiaľ. Z citovaných rozhodnutí, najmä však z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.decembra 2000, sp. zn. vyplýva, že odsúdený S. U. spolu so spolupáchateľom poškodených udierali konármi naďalej aj v čase, keď poškodení boli už zneškodnení a v polohe, keď po ich predchádzajúcich útokoch už ležali a takto poškodených ubili k smrti. V citovanom rozsudku najvyšší súd ďalej konštatuje, že odsúdený spolu so spolupáchateľom viedli údery konármi veľkou intenzitou a prudkosťou na hlavu poškodených, z čoho i pri ich rozumovej vyspelosti a skúsenostiach vzhľadom na spôsob útoku, jeho intenzitu, použitý predmet útoku a miesto (hlava), kde útok viedli, museli vedieť, že poškodených usmrtia a takýto následok aj chceli spôsobiť a konali teda v priamom úmysle poškodených usmrtiť a pritom už potom, ako poškodení ležali zranení na zemi a proti útokom sa už vôbec nemohli brániť. Predmetný trestný čin teda spáchali na dvoch osobách obzvlášť surovým spôsobom a v úmysle získať majetkový prospech. Možnosť nápravy odsúdeného S. U. je aj podľa citovaného rozsudku najvyššieho súdu i vzhľadom na veľmi vysoký stupeň spoločenskej nebezpečnosti spáchaného trestného činu obzvlášť sťažená. Odsúdený S. U. pritom predmetný trestný čin spáchal v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia (napriek okolnosti, že toto odsúdenie mu bolo amnestované, je naň možné poukázať z hľadiska hodnotenia osoby odsúdeného) za iný jeho násilný trestný čin. Vzhľadom na uvedené okolnosti, charakterizujúce nielen vysokú závažnosť a spôsob vykonania činu, ale predovšetkým vzhľadom na spôsobený nenapraviteľný následok - smrť dvoch ľudí, ale aj už spomenuté povahové vlastnosti odsúdeného, bolo potrebné porovnať a hodnotiť plnenie povinností a správanie odsúdeného počas celého výkonu trestu odňatia slobody, pretože len za tohto predpokladu možno posúdiť, či odsúdený vo výkone trestu už dosiahol taký stupeň nápravy, že sa už zbavil práve tých charakterových rysov a nesprávnych návykov, ktoré ho viedli ku spáchaniu trestnej činnosti, či vo výkone trestu plnením svojich povinností a správaním preukázal polepšenie, či je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a či tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko jeho recidívy. Aj v tejto súvislosti krajský súd nad rámec odôvodnenia napadnutého uznesenia poukazuje na odsúdeným v jeho sťažnosti vyslovené konštatovanie, že v jeho konaní išlo iba o neuváženosť a že poškodeným nikdy nechcel zobrať život (č.l.37), čo je však v zásadnom rozpore s právnym záverom odsudzujúcich rozhodnutí, z ktorých vyplýva odsúdenému S. U. jednoznačne preukázaný priamy úmysel spôsobiť obom poškodeným smrť a z tohto pohľadu potom vznikajú prinajmenšom dôvodné pochybnosti v tom smere, či si odsúdený vôbec vysokú závažnosť svojho konania uvedomil a či je teda u neho možné dospieť k záveru, že sa z nej aj poučil. Vzhľadom k týmto skutočnostiam i s prihliadnutím na hodnotené riziko sociálneho zlyhania po výkone trestu u odsúdeného ako stredné a jeho menej priaznivú resocializačnú prognózu, aj krajský súd dospel k záveru, že odsúdený S. U. nespĺňa všetky zákonné podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, pretože v súčasnej dobe od neho nemožno dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život tak, ako to predkladá ustanovenie § 61 ods. 1 Tr. zák., preto námietky odsúdeného uvedené v písomnom odôvodnení jeho sťažnosti nepovažoval za opodstatnené a neakceptoval ich.

Na základe uvedených dôvodov krajský súd sťažnosť odsúdeného S. U. podľa ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.