Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_3Co-4-2023.pdf
PDF · 101.61 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/4/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, proti žalovanému: F. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, XXX XX J., o zaplatenie 416 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 24.10.2022 č. k. 29C/36/2022-35 takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.: „I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 104 EUR s 5 % úrokom z omeškania ročne od 11.9.2020 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. III. Nárok na náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a.“
2. Vec právne odôvodnil ust. § 12 ods. 2 písm. f), § 48 ods. 4 písm. e), § 58 ods. 2 z. č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z.z.“).
3. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobca faktúrou č. XXXXXXXXXX vyúčtoval žalovanému náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení Q. za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX vo výške 416 eur s dátumom splatnosti XX.XX.XXXX. V uvedených nákladoch boli okrem nákladov za stravu žalovaného započítané aj náklady za stravu, ktorá bola poskytnutá trom maloletým deťom žalovaného - B. O., nar. XX.XX.XXXX, V. O., nar. XX.XX.XXXX a F. O., nar. XX.XX.XXXX. Vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 z. č. 42/1994 Z.z., počnúc dňom 12.03.2020 od 6.00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad verejného zdravotníctva opatrením zo dňa 17.04.2020 pod č. H nariadil všetkým osobám izoláciu, ktoré od XX.XX.XXXX od X.XX hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky, v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tým osobám nariadila domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Žalovaný spolu s maloletými deťmi bol od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX umiestnený v karanténnom zariadení Q.. Keďže žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil, žalobca zaslal žalovanému výzvu na úhradu pohľadávky štátu vo výške 416 eur dňa 28.02.2022, ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia výzvy. Podľa skutkového tvrdenia žalobcu, do uvedených nákladov boli započítané aj náklady za stravu, ktorá bola poskytnutá maloletým
deťom žalovaného. V tejto súvislosti súd prvej inštancie podaním zo dňa 11.06.2022 vyzval žalobcu pre účely posúdenia pasívnej vecnej legitimácie na uvedenie dôvodov, pre ktoré do nároku na úhradu nákladov za stravu, počas nariadenej izolácie, v karanténnom zariadení, boli započítané aj náklady za stravu maloletých detí. Žalobca podaním zo dňa 17.06.2022 k výzve súdu uviedol, že maloleté deti B., V. a F. prekročili hranice spolu s otcom, nemohli vykonať izoláciu v domácom prostredí, museli zotrvať v jemu určenom zariadení spolu s ním. Počas izolácie bola otcovi, ako aj maloletým deťom poskytovaná strava, ktorej úhrada bola neskôr fakturovaná žalovanému.
4. Keďže z hypotézy ust. § 58 ods. 2 z. č. 355/2007 Z.z. vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia alebo podľa iných všeobecne záväzných predpisov, súd zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne podľa § 12 ods. 2 písm. f) v znení účinnom v čase vydania opatrenia. V citovanom ustanovení nie sú uvedené žiadne povinnosti, nakoľko uvedené ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na predchádzanie ochorenia a samo o sebe nemá priame právne účinky, avšak tie nastávajú v prípade, ak sú spojené v tom čase s účinným oprávnením Úradu verejného zdravotníctva nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR, potom vyplýva, že žalovaný mal podľa opatrenia Úradu verejného zdravotníctva povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR, PL. ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke zákonov. Podľa ust. § 58 ods. 2 z. č. 355/2007 Z.z. bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením Úradom verejného zdravotníctva, znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru Ústavného súdu SR ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok, pričom prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu. Patrí sem napr. aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok. Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v plenárnom náleze vyplýva, že ust. § 58 ods. 2 z. č. 355/2007 Z.z. má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi poskytovateľom služieb a jeho prijímateľom - osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia.
5. Ako vyplýva z citovaného nálezu Ústavného súdu SR, citované ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov, dezinfekcie, a preto aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady s tým súvisiace žalovanému vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené opatrením Úradu verejného zdravotníctva. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť respirátor vzniká povinnej osobe výdavok okamihom zaplatenia kúpnej ceny a v prípade, ak by táto osoba kúpnu cenu neuhradila, môže sa predávajúci domáhať zaplatenia kúpnej ceny vo vzťahu k povinnej osobe podľa zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka.
6. Žalobca v konaní preukázal, že poskytovateľ služby zabezpečoval v karanténnom zariadení stravu, ktorú v plnom rozsahu uhradil žalobca. Skutočnosť, že došlo k zaplateniu nákladov poskytovateľov stravy zo strany žalobcu však nemá vplyv na prípadnú povinnosť žalovaného znášať náklady spojené s plnením povinnosti podľa opatrenia Úradu verejného zdravotníctva tak, ako to predpokladá ust. § 58 ods. 2 z. č. 355/2007 Z.z. Žalovaný bol teda subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa § 58 ods. 2 z. č. 355/2007 Z.z. počas nariadenej izolácie.
7. Keďže náklady za stravu za žalovaného zaplatil žalobca, vzniklo na strane žalovaného voči žalobcovi bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho zákonníka. To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovaného k zmenšeniu jeho majetkových hodnôt vo výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnil sám. Z podania žalobcu však vyplýva, že žalovanému bola poskytnutá strava v celkovej výške paušálnych nákladov v sume 104 eur. Ďalšie žalované náklady predstavujú náklady za stravu, ktorá mala byť poskytnutá trom maloletým deťom žalovaného. Keďže v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka, obohatenie musí vydať ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, na strane žalovaného nie je daná pasívna legitimácia v spore o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
paušálnych nákladov za stravu, ktorá nebola poskytnutá žalovanému, ale jeho trom maloletým deťom. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd vyhovel žalobe o zaplatenie paušálnych nákladov za stravu poskytnutú žalovanému počas pobytu v karanténnom zariadení vo výške 104 eur, spolu s 5 % úrokom z omeškania od 11.09.2020 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške nákladov za stravu poskytnutú maloletým deťom žalovaného z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného, zamietol.
8. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznal, nakoľko úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli a žalobca bol úspešný iba v 25 % z hodnoty sporu, teda mu nárok na náhradu trov konania nepatrí.
9. Proti tomuto rozsudku, proti výrokom II. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) z. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Žalobca sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie prezentovanými v napadnutom rozhodnutí, nakoľko pri rozhodujúcich skutočnostiach došlo zo strany súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok nesprávny právny názor súdu prvej inštancie. Ďalej uviedol, že v zmysle opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR č. OLP3172/2020 zo dňa 17.04.2020 bola nariadená izolácia v zariadeniach určených štátom na nevyhnutnú dobu všetkým osobám, vrátane maloletých detí. Vzhľadom na uvedené nielen žalovanému, ale i jeho trom maloletým deťom bola zabezpečená a poskytovaná strava v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX počas absolvovania nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Q.. Faktúra č. XXXXXXXXXX bola vystavená žalovanému ako otcovi maloletých detí, t.j. zákonnému zástupcovi, ktorou si žalobca vymáhal od žalovaného paušálne náklady za stravu vo výške 416 eur. Samotná skutočnosť, že žalovaný aj spolu s maloletými deťmi absolvoval izoláciu v karanténnom zariadení, kde im bola všetkým štyrom zabezpečená strava, pričom výšku ani nárok žalovaný nerozporoval, odvolateľ je preto toho názoru, že ním uplatnený nárok je v celom rozsahu dôvodný a preukázaný. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku II. tak, že žalobe v prevyšujúcej časti vyhovie.
10. Žalovaný sa k podaniu odvolaniu nevyjadril.
11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanou nepreskúmateľnosťou, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
14. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd nezistil naplnenie tejto odvolacej námietky.
15. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.
16. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
17. V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetom sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia podľa tohto zákonného ustanovenia je na jednej strane existencia právnej povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo a na druhej strane neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Subjekt, ktorý plnil zákonnú alebo zmluvnú povinnosť iného, má právo požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia od toho, za koho plnil a nie od toho, komu plnil.
18. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že Úrad verejného zdravotníctva SR ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva, podľa § 5 ods. 4 písm. h) z. č. 355/2007 Z.z. z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) z. č. 355/2007 Z.z. opatrenie č. OLP3172/2020 zo dňa 17.04.2020, podľa ktorého: „Všetkým osobám, ktoré od 20.04.2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní.“ Vzhľadom na skutočnosť, že žalovanému a jeho trom maloletým deťom bola zabezpečená a poskytovaná strava v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX počas absolvovania nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Q., žalobca žalovanému vystavil faktúru č. XXXXXXXXXX so splatnosťou XX.XX.XXXX za stravu, zabezpečenú počas nariadenej izolácie. Žalobca v konaní preukázal, že poskytovateľ služby (Q.) zabezpečoval v karanténnom zariadení žalovanému a jeho trom maloletým deťom stravu, ktorú žalobca v plnom rozsahu uhradil. Výdavky spojené so zabezpečením stravy počas karantény predstavujú pohľadávku, ktorá patrí poskytovateľovi služieb v karanténnom zariadení. Žalobca preukázal, že poskytovateľ služby zabezpečoval v karanténnom období stravu žalovanému, ktorú za žalovaného uhradil žalobca. Skutočnosť, že došlo k zaplateniu nákladov poskytovateľovi stravy zo strany žalobcu však nemá vplyv na prípadnú povinnosť žalovaného znášať náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia Úradu verejného zdravotníctva tak, ako to predpokladá ust. § 58 ods. 2 z. č. 355/2007 Z.z. Žalovaný bol subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia počas nariadenej izolácie. Keďže tak neurobil, a túto povinnosť za neho splnil žalobca, vzniklo na strane žalovaného voči žalobcovi bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho zákonníka. Z výsledkov vykonaného dokazovania však vyplynulo,
že žalovanému bola poskytnutá strava len vo výške paušálnych nákladov v sume 104 eur a ďalšie náklady predstavujú náklady za stravu, ktorá mala byť poskytnutá jeho trom maloletým deťom, pričom žaloba smerovala len voči žalovanému.
19. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov, vyplývajúca z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti, vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje.
20. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný je nositeľom tvrdenej povinnosti len v rozsahu zaplatenia 104 eur, a pokiaľ žaloba nesmerovala aj proti subjektom povinným platiť náhradu paušálnych nákladov za stravu, ktorá im bola poskytnutá (trom maloletým deťom), ide o nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovanej. Keďže strava počas pobytu v karanténnom zariadení bola poskytnutá aj maloletým deťom žalovaného, potom povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie vo výške paušálnych nákladov vznikla maloletým deťom žalovaného (ktoré v konaní nevystupovali na strane žalovanej).
21. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že nosným dôvodom zamietnutia žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti bol v danom prípade nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovanej. Skúmanie vecnej legitimácie v spore je podstatným predpokladom pre úspech v konaní a súd ju skúma aj bez návrhu niektorej sporovej strany. Nedostatok vecnej legitimácie má za následok nepriaznivé rozhodnutie pre stranu v spore, ktorá nepreukáže, že je v spore, či už aktívne alebo pasívne legitimovaná. Súd prvej inštancie sa pasívnou legitimáciu na strane žalovanej dôsledne zaoberal. I podľa názoru odvolacieho súdu na strane žalovaného nie je daná pasívna legitimácia v spore o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nad sumu 104 eur s prísl., t.j. vo výške paušálnych nákladov za stravu, ktorá nebola poskytnutá žalovanému, ale jeho trom maloletým deťom. Žalobca totiž neuniesol dôkazné bremeno o pasívnej legitimácii žalovaného, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške paušálnych nákladov za stravu maloletých detí žalovaného, pričom uvedená skutočnosť bola dôvodom pre zamietnutie žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti.
22. Majúc na zreteli vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
23. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd s poukazom na uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalobcu.
24. V odvolacom konaní nebol žalobca úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzajúc z článku 17 Základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).