Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5CoE-191-2013.pdf
PDF · 103.14 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/191/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti povinnému: V. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. N., V. L. XXX, o vymoženie pohľadávky vo výške 345,24 eura s príslušenstvom a trov konania, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 3. decembra 2012 č. k. 10Er/863/2012-11, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením zo dňa 03. 12. 2012 č. k. 10Er/863/2012-11 súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka č. 60, zo dňa 07. 06. 2012 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. 10Er/863/2012, EX 10231/12. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d/, §44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 39, § 52 ods. 1 - 3, § 53 ods. 1, 2, 4, § 54 ods. 1, 2, § 879j Občianskeho zákonníka. Návrhom na vykonanie exekúcie spísanom vo forme zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým zo dňa 05. 06. 2012 sa oprávnený domáhal vymoženia pohľadávky voči povinnému vo výške 345,24 eura s príslušenstvom a trov exekúcie. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., vedený pod sp. zn. EP 30543/11 zo dňa 26. 01. 2012, ktorý vydal rozhodca JUDr. Zsolt Varga. Dňa 15. 06. 2012 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu so všetkými prílohami. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. k. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 a č. k. 6Cdo/143/2011 zo dňa 18. 01. 2012 súd preskúmal exekučný titul a samotné rozhodcovské konanie, či prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ako aj či bola daná právomoc rozhodcovského súdu. Vychádzajúc z uvedeného skúmal, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretia rozhodcovskej zmluvy, ktorá musí mať písomnú formu. Preskúmal Zmluvu o pôžičke č. 6051478266 zo dňa 23. 05. 2006 spolu so Všeobecnými obchodnými podmienkami pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro a.s. V bode XI. Záverečné ustanovenia písm. r/ je uvedené: „Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy o pôžičke a v súvislosti s ňou budú riešené dohodou zmluvných strán. V prípade, ak nedôjde medzi zmluvnými stranami k dohode, budú spory riešené v rozhodcovskom konaní, rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory s.r.o., a to jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Zmluvné strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe strany konečné, záväzné a vykonateľné. Zmluvné strany berú na vedomie, že sú povinné splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku, a to v lehotách v ňom uvedených. Zmluvné strany berú ďalej na vedomie, že v prípade, ak povinnosť uloženú v rozhodcovskom rozsudku dobrovoľne nesplnia, podlieha tento rozhodcovský rozsudok výkonu rozhodnutia.“ Súd mal z predložených dokladov za preukázané, že súčasťou zmluvy o pôžičke boli všeobecné obchodné podmienky, ktoré povinný nemohol ovplyvniť, pretože boli už vopred
pripravené. Oprávnený využíva takéto formulárové zmluvy pre veľký a neurčitý počet spotrebiteľov. Veriteľ sa zmluvou o pôžičke zaviazal poskytnúť dlžníkovi, ktorý nekoná v rámci podnikateľskej činnosti pôžičku vo výške 11.980,- Sk a dlžník sa zaviazal celkovo zaplatiť sumu 20.800,- Sk v 51 splátkach. Zmluvu o pôžičke vyhodnotil ako spotrebiteľskú. Pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je dôležitá rozhodcovská doložka. Súd konštatoval, že formuláciu rozhodcovskej doložky nemožno považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku. Takto koncipovaná spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že mu znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná a spotrebiteľ nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Zmluvu mohol buď prijať ako celok alebo ju ako celok odmietnuť. Súd poukázal na to, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a spotrebiteľ na ňu nebol zvlášť upozornený a prejavil by s ňou súhlas vo forme podpisu. Podpis na úverovej zmluve nemožno považovať aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou a na jej platnosť je nevyhnutné individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka je v rozpore ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v zmysle § 53 ods. 4 je neplatná. Súd mal za preukázané, že ak nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať tak rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. S poukazom na uvedené skutočnosti súd zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Uviedol, že súd nesprávne právne vec posúdil. Namietal skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok nespĺňal náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože bol vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Mal za to, že exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenú zákonom č. 233/1995 Z. z. Poukázal na ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní a § 159 OSP, z ktorých vyplýva, že rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Exekučnému súdu nie je zverená právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej, a teda nemá právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. V súvislosti s dôvodmi podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní týkajúcich sa zastavenia konania uviedol, že ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. Cieľom prieskumu je len zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom. Dôvodom na zastavenie v zmysle uvedeného ustanovenia by bolo, keby rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom. Existencia takéhoto plnenia je zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C - 40/08 bod 37, kde súdny dvor uviedol, že ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí. Vzhľadom k uvedenému vyvodil záver, že nemožno preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Ďalej poukázal na to, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Okrem iného namietal tvrdenie súdu, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná. Poukázal na § 3 ods. 1, § 4 ods. 1- 3 zákona o rozhodcovskom konaní a mal za to, že rozhodcovská doložka bola uzatvorená platne, nakoľko boli splnené všetky zákonom požadované podmienky na jej uzavretie. Do pozornosti odvolacieho súdu dal skutočnosť, že ust. § 52
- § 54 Občianskeho zákonníka sa v období do 31. 12. 2007 vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ a na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. Novelizovaným
ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008, to znamená, že pokiaľ bola zmluva o úvere uzavretá skôr, nie je možné práva a povinnosti z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 - § 54 OZ. Právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy. V zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd mal právo, aby vecne príslušný súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Zastal názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu a k porušeniu princípov právnej istoty, čím mu znemožnil efektívne uspokojiť svoju pohľadávku v exekučnom konaní. V závere odvolania dal do pozornosti odvolacieho súdu dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, z ktorej vyplýva, že postup súdu nebol správny a poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26. 09. 2011.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP, § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Exekučné konanie sa začalo návrhom na vykonanie exekúcie spísaným vo forme zápisnice zo dňa 05. 06. 2012 pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu: Záhradnícka 60, Bratislava v neprospech povinného o vymoženie sumy 345,24 eura s príslušenstvom na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku pod sp. zn. EP 30543/11 zo dňa 26. 01. 2012 vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 03. 2012 a vykonateľnosť 23. 03. 2012. Exekučným titulom bola uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 345,24 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 345,24 eura od 21. 08. 2010 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 34,52 eura a nahradiť trovy konania v sume 133,50 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).
V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, napr. na podklade rozsudkov rozhodcovských súdov. Súd v zásade postupom podľa § 44 ods. 2 EP nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzacieho konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu,
ktorý rozhodnutie vydal. S prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých rozhodnutí - exekučných titulov, ktorá je úzko prepojená so samotnou právomocou vydať exekučný titul. Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd ale aj iný povolaný orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú úpravu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na neprijateľnosť ktorých (neplatnosť) prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Zákonnou úpravou umožňujúcou prehĺbenie uvedenej ochrany je aj činnosť súdu výkonu rozhodnutia alebo exekučného súdu pri nútenom výkone rozhodcovského rozsudku vydaného orgánmi a postupom podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V procesnom postupe exekučného súdu podľa § 44 ods. 2 EP, ustanovenie § 45 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje a zároveň súd v exekučnom konaní zaväzuje (ex offo), aby v prípade, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, aby toto konanie zastavil. Exekučný súd pritom nemôže byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane iba čo do objektívne nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej, obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom odporujúcom plnení vyvodiť. S plnením, ktoré možno označiť za exekučne nevykonateľné, sa totiž súd vo svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského rozsudku by sa míňal práve eurokonformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť rozhodcovského rozsudku (vo veciach na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti, pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ktorému je možné zjavne vyčítať nedôslednosť pri zákonnej ochrane spotrebiteľa.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinným správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, ktorý požíva zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovský súd od počiatku nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Na základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska všeobecného občianskeho práva alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.
Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Exekučného poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď už bolo vydané uznesenie o
zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 45 ZoRK je odvolanie vždy prípustné (odsek 3 citovaného paragrafu). Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie), ich následné doručovanie a pod. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc od bodu XI. Záverečné ustanovenia písm. r/ všeobecných obchodných podmienok, ktoré majú vopred predtlačenú podobu pred podpísaním zmluvy. Odvolací súd k veci ďalej uvádza, že ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98). Na základe rozhodcovskej doložky konštatoval, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú v budúcnosti budú riešené dohodou strán, resp. mediáciou. Ak by k dohode medzi účastníkmi konania neprišlo, všetky spory budú rozhodované v rozhodcovskom konaní (pred Stálym rozhodcovským súdom Slovenská rozhodcovská, a.s.) alebo v prípade podania žaloby pred príslušným súdom SR. Takto dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, v neprospech spotrebiteľa. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací súd má za to, že nemožno založiť právomoc rozhodcovského súdu na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné, a teda súd prvého stupňa pri zamietnutí poverenia na výkon exekúcie súdneho exekútora postupoval správne.
Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda, zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany - nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcovského orgánu, ktorý vec prejedná, patrí tiež do množiny neprijateľnej praktiky, t. j. podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia.
Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“ podmienok) kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom
právnom vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť byť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.