Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoE/234/2013

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: N. D., nar. XX. XX. XXXX, X. L. XX, o vymoženie sumy 276,51 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. a u súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára, P. Pázmáňa 49/3, Šaľa pod sp. zn. Ex 2876/2003, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. -24 zo dňa 8. januára 2013, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zo dňa 24. 01. 2013 z a m i e t a.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi trovy exekúcie vo výške 166,30 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Uviedol, že exekučným titulom je notárska zápisnica sp. zn. N 1681/2003, Nz 58790/2003 spísaná dňa 13. 07. 2003 na Notárskom úrade v Partizánskom. V predmetnej notárskej zápisnici je povinný zastúpený Mgr. Brunom Žlnayom na základe substitučnej plnej moci ako zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta, konajúceho na základe plnej moci, ktorá je v zmluve o úvere a je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej osoby a ktorý uznal záväzky vyplývajúce z uvedenej zmluvy a vyhlásil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice podľa Exekučného poriadku ako exekučného titulu, na podklade ktorého je možné vykonať exekúciu.

Konštatoval, že v prejednávanej veci niet sporu o tom, že skutkový a právny základ exekučného titulu je zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 13. 02. 2003. Povinný na formulárovom tlačive podpísal i splnomocnenie pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, aby v jeho mene uznal záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo v tom čase možné predpokladať. Podľa názoru súdu a vzhľadom na neexistujúcu zmluvnú voľnosť povinného pre zvolenie si splnomocneného zástupcu, keďže plnomocenstvo bolo zakomponované priamo do predtlače zmluvy o úvere, na existenciu právneho vzťahu medzi splnomocnencom povinného ako dlžníka a oprávneným, ktorý ho splnomocnil i na spísanie notárskej zápisnice, je takéto splnomocnenie pre obchádzanie zákona neplatným právnym úkonom. Z toho dôvodu preto aj notárska zápisnica predložená v tomto konaní ako exekučný titul je rovnako tak absolútne neplatným právnym úkonom. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekučného konania domáhať.

V súvislosti s návrhom oprávneného na zmenu súdneho exekútora, uviedol, že ten zamietol, nakoľko zistil dôvod pre zastavenie exekúcie a bolo by nadbytočné sa zaoberať týmto návrhom, čo by v konečnom dôsledku odporovalo i hospodárnosti exekučného konania.

O trovách exekúcie súdneho exekútora súd prvého stupňa rozhodol podľa vyhlášky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, tak, že súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie vo výške 166,30 eur vrátane DPH z dôvodov uvedených v odôvodnení svojho uznesenia, ktoré pozostávali z odmeny súdneho exekútora vo výške 86,32 eur + DPH za 10 hodín účelne vynaložených na exekúciu a za 6 úkonov exekučnej činnosti a z náhrady hotových výdavkov vo výške 62,72 eur za poštovné a spotrebný materiál.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Namietal, že Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi a chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Namietal, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Zastával názor, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, a preto s ňou musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. Exekučného poriadku, žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § ust. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej tvrdil, že súd pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Na základe uvedeného preto tvrdil, že žalobca bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal ďalej, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Tvrdil, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej namietal, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. . Dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poznamenal, že zástupca povinného žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže bol na základe plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto

základe zamietnuť exekúciu pohľadávky vyplývajúcej z tejto zmluvy. Druhá prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací prejednal vec v medziach podaného odvolania podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zo dňa 08. 01. 2013 potvrdil ako vo výroku vecne správne podľa , pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie sa začalo dňa 20. 10. 2003, kedy bol súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi doručený návrh oprávneného zo dňa 05. 10. 2003 na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, a to notárskej zápisnice spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp. zn. N 1681/2003, NZ 58790/2003 dňa 13. 07. 2003. Súd prvého stupňa udelil dňa 30. 10. 2003 súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi poverenie na vykonanie exekúcie na základe vyššie označeného exekučného titulu. Návrhom zo dňa 29. 05. 2012 oprávnený požiadal o zmenu súdneho exekútora z JUDr. Ľubomíra Pekára na JUDr. Rudolfa Krutého. V súvislosti s výzvou súdu prvého stupňa si súdny exekútor dňa 22. 11. 2012 vyúčtoval trovy exekúcie v sume 166,30 eur, na náhradu ktorých žiadal zaviať oprávneného. Dňa 08. 01. 2013 súd prvého stupňa, obsadený vyšším súdnym úradníkom, vydal napadnuté uznesenie, ktorým návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi trovy exekúcie vo výške 166,30 eur z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto uznesenia.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, schválených zmierov, platobných výmerov, výkazov nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa , , zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver o neprípustnosti exekúcie a potrebe jej zastavenia a z toho dôvodu bolo potrebné jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Na doplnenie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že predpokladom na vykonávanie exekúcie proti povinnému je vykonateľný exekučný titul. Okruh exekučných titulov, na základe ktorých je možné realizovať nútený výkon rozhodnutia, bol uvedený v ust. § 41 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.08.2005, ktoré je potrebné v predmetnej veci aplikovať, pretože exekučné konanie sa začalo doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, čo bolo 20.10.2003.

Oprávnený ako exekučný titul predložil notársku zápisnicu zo dňa 13. 07. 2003 spísanú notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp. zn. N 1681/2003, NZ 58790/2003, na ktorú sa vzťahuje ust. § 41 ods. 2 vyššie citovaného zákona a v ktorej advokátsky koncipient Mgr. Bruno Žlnay na základe substitučného splnomocnenia zo dňa 02. 01. 2003 udeleného Mgr. Tomášom Kušnírom vystupujúcim ako zástupca povinnej osoby (na základe splnomocnenia udeleného mu dlžníčkou v úverovej zmluve zo dňa 13. 02. 2003) uznal dlh voči oprávnenej osobe v sume 11.569,- Sk, z čoho úver a poplatok predstavujú sumu 8.330,- Sk, ktorá sa bude úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 10. 06. 2003 do zaplatenia a celý dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie zápisnice. Notárska zápisnica bola spísaná na základe úverovej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 13. 02. 2003, súčasťou ktorej bola predtlač splnomocnenia, v zmysle ktorého dlžníčka splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu a na to, aby v jej mene uznal záväzok z úveru a aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom. Povinnosťou exekučného súdu, ako i súdneho exekútora, bolo preveriť vykonateľnosť spísanej notárskej zápisnice po formálnej a materiálnej stránke. Formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ust. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je priamo predpísaná zákonom a notárska zápisnica má obsahovať právny záväzok, oprávnenú osobu a povinnú osobu, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Notárska zápisnica podľa Exekučného poriadku je rýdzo procesnoprávnym inštitútom, ktorý nadväzuje na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenia občianskeho práva o uznaní dlhu ( ) a obchodného práva o uznaní záväzku ( ). V oboch prípadoch ide o jednostranný adresovaný právny úkon, konkrétne o jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi. Rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva, a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa Exekučného poriadku, teda podľa procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej zápisnice. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu, čo znamená, že až v dôsledku tohto právneho úkonu sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul. Zákonodarca teda hlavný dôraz kládol na výslovný "súhlas povinnej osoby s exekúciou". Exekúciu by nebolo možné vykonať na základe notárskej zápisnice (najmä vzhľadom na jej mimosúdny spôsob vzniku) vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na ktorých treba bezpodmienečne trvať.

V predmetnej veci však povinná nebola osobne prítomná pri spisovaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktorý potom neobsahuje jej osobné vyhlásenia, ale zastupoval ju advokátsky koncipient Mgr. Bruno Žlnay na základe substitučného splnomocnenia zo dňa 02. 01. 2003 udeleného advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom, na základe splnomocnenia udeleného mu povinnou v zmluve o úvere zo dňa 13. 02. 2003. Splnomocnenie je súčasťou formulárovej predtlače zmluvy, ktorú používa oprávnený ako veriteľ pri poskytovaní úverov pre dlžníkov. Notárska zápisnica musí mať písomnú formu, musí byť v nej uvedený súhlas povinnej osoby s exekúciou. Odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ dlžníčka nebola priamo prítomná pri spisovaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ale konala prostredníctvom zástupcu, mala tomuto zástupcovi udeliť plnomocenstvo, ktorého náležitosti musia zodpovedať ust. a nasl. s dôrazom na presné vymedzenie rozsahu plnomocenstva. Uvedené znamená, že takéto plnomocenstvo musí spĺňať všetky požiadavky, ktoré sú kladené na samotnú notársku zápisnicu, t. j. musí byť určité a zrozumiteľné. Plnomocenstvo udelené dlžníčkou pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra v zmluve o úvere zo dňa 13. 02. 2003 tieto náležitosti nemá, nie je v ňom žiadnym spôsobom špecifikovaný dlh, resp. záväzok, ktorý mal splnomocnenec za povinného uznať a táto okolnosť robí podľa názoru súdu predmetné plnomocenstvo neurčitým a nepoužiteľným pre spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Plnomocenstvo zo dňa 13. 02. 2003 ako súčasť úverovej zmluvy je nejasné a neurčité a nemožno na základe neho ustáliť, v akej výške mal splnomocnenec záväzok, resp. dlh uznať. Odvolací súd je toho názoru, že predmetné plnomocenstvo potom neoprávňovalo advokátskeho koncipienta Mgr. Bruna Žlnaya na základe substitučného splnomocnenia zo dňa 02. 01. 2003 udeleného advokátom Mgr.

Tomášom Kušnírom ako zástupcom povinnej uznať dlh vo forme notárskej zápisnice a súhlasiť s jej vykonateľnosťou.

K veci je potrebné uviesť, že zmluva o úvere zo dňa 13. 02. 2003 je predtlačený formulár, ktorý sa vypĺňa pri jej uzavretí medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníčkou. Zároveň ale táto zmluva už obsahuje i predtlačený text, že dlžníčka splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Už táto skutočnosť preukazuje, že Mgr. Tomáš Kušnír ešte pred vyhotovovaním tlačiva zmluvy musel jednať so spoločnosťou veriteľa (oprávneného), čo oprávnene vyvoláva pochybnosť o tom, či záujmy zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra nie sú v rozpore so záujmami povinnej, ktorú by podľa plnomocenstva mal zastupovať pri spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu. V prípade nesplnenia podmienok uvedených v je právny úkon takejto osoby absolútne neplatný ( ) a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. Vzhľadom na uvedené a množstvo obdobných prejednávaných vecí je nepochybné, že tento súčasne vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných ako aj splnomocnenec spoločností, ktorých predmetom činnosti je poskytovanie úverov.

Súd prvého stupňa ako exekučný súd správne posúdil predloženú notársku zápisnicu zo dňa 13. 07. 2003 ako nespôsobilý exekučný titul, a to z toho hľadiska, že Mgr. Bruno Žlnay, ktorý konal ako zástupca Mgr. Tomáša Kušníra, nemohol pri jej spisovaní konať s dôsledkami a účinkami pre povinnú v zmysle vzniku a platnosti exekučného titulu. Túto otázku je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať v každom štádiu exekučného konania a v prípade zistenia, že exekúcia bola nesprávne nariadená (na základe exekučného titulu, ktorý nespĺňal zákonom stanovené náležitosti), musí byť podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavená, pretože jej ďalšie pokračovanie by sa priečilo zásadám exekučného konania.

Pokiaľ ide o náhradu trov exekúcie odvolací súd konštatuje, že oprávnený v podanom odvolaní nešpecifikoval, v čom vidí ich nezákonnosť, nenamietal ani ich výšku a naviac odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa i v časti výroku o trovách exekúcie potvrdil.

Krajský súd v Nitre v súvislosti s návrhmi oprávneného na prerušenie konania, dáva oprávnenému do pozornosti, že Exekučný poriadok neumožňuje súdu prerušiť exekučné konanie (), ak osobitný zákon neustanovuje inak. K návrhu oprávneného zo dňa 24. 01. 2013 (ktorý je súčasťou podaného odvolania) na prerušenie exekučného konania podľa , odvolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že preskúmaním tohto návrhu oprávneného nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala možnosť tomuto návrhu vyhovieť. Prerušiť konanie podľa ust. , psím. b/, veta druhá možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s SR, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd a nie účastník konania (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 07. 1996 v konaní pod sp. zn. ).

Odvolací súd taktiež poznamenáva, že tento návrh nie je dôvodný i s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 05. 2002 sp. zn. a opätovne i na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení , ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis, pričom v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto nebolo možné vyhovieť návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa . V zmysle ustanovenia , na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“, tzn. že iba ak Exekučný poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia . V danej veci možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok (), ktorým je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza v exekučnom konaní do úvahy možnosť prerušenia konania ani podľa .

V súvislosti s návrhom oprávneného zo dňa 24. 01. 2013 (ktorý je súčasťou podaného odvolania) na prerušenie konania podľa , , odvolací súd uvádza, že toto ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru a rozhodol, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd teda nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Pokiaľ ide o prvú prejudiciálnu otázku oprávneného v tomto podaní, odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02), z ktorej vyplýva, že je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Čo sa týka návrhu oprávneného zo dňa 24. 01. 2013 ohľadne druhej prejudiciálnej otázky, odvolací súd poukazuje na judikáty Súdneho dvora vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05), Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98, Pohotovosť (C-76/10), z ktorých je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa i vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa , Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Možno konštatovať, že vnútroštátny súd môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, pričom toto zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol súd spôsobilý uskutočniť sám, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby začať prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) ako aj s doktrínou acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné), ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Preskúmaním návrhu oprávneného zo dňa 24. 01. 2013 teda súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala možnosť vyhovieť tomuto návrhu na prerušenie konania, a to i z toho dôvodu, že skutočnosti uvádzané oprávneným v jeho podaní už boli riešené judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. zo dňa 27. 01. 2007), i Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. -12 zo dňa 30. 08. 2010).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.