Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1CoE-173-2013.pdf
PDF · 70.62 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoE/173/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávnených: 1. O. J., nar. X.X.XXXX, 2. U. J., nar. XX.X.XXXX, obe bytom u matky, zast. matkou Ing. D. J., bytom D. XXXX/XX, E. proti povinnému: I. J., bytom Z. XXX/X, J., zast. splnomocnenou zástupkyňou V. J., nar. XX.X.XXXX, bytom J., J. XXX, práv. zast. JUDr. Marekom Radačovským, advokátom AK Košice, Žriedlová 3, o vymoženie dlžného a bežného výživného s prísl., o odvolaní poviného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad zo dňa 12.7.2013 č. k. 13 Er 416/2006-280 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie.
Súd prvého stupňa vyčíslil celkovo spolu uhradené výživné od začatia exekúcie, keď povinný spolu uhradil sumu 12.394,54 eur. Súd určil, že zostala ešte jedna splátka tohto výživného v sume 118,30 eur (správne 18,30 eur), v uvedenom rozhodnutí súd zároveň nedopatrením nesprávne započítal platbu za 11.1.2012 na sumu 250 eur, avšak išloc o platbu v sume 350 eur, a ďalej zostal neuhradený rozdiel medzi pôvodným výživným a zvýšeným výživným 163,70 eur za mesiace 06/2010 až 10/2010 (v čase odvolacieho konania proti rozsudku súdu prvého stupňa na zvýšené výživné), 5 x 163,70 eur spolu 818,50 + 18,30 = 836,80 eur, keďže uhradil jednorázovo sumu 797,07 eur, zostalo uhradiť sumu 39,73 eur, preto vyčíslený nedoplatok súdom v sume 139,73 činil správne sumu 39,73 eur, čo zároveň povinný následne uhradil v sume 39,73 eur dňa 3.9.2012, čím vyrovnal zvyšok dlhu na výživnom.
Z poštových poukážok povinného mal preukázané úhrady za rok 2012 spolu vo výške 4.186,80 eur, keď povinný uhradil v mesiaci január sumu 350 eur + 797,07 eur, ďalej uhrádzal v mesiacoch február až december výživné po 250 eur a v septembri k tomu uhradil ešte jednu platbu výživného vo výške 250 eur (čím začal platiť bežné výživné mesiac vopred) a doplatil ešte sumu 39,73 eur, ktorá predstavuje vyčíslený nedoplatok za minulé obdobie. Teda až platbami z 3.9.2012 (2 x 250eur + 39,73 eur) začalo riadne platenie výživného povinným tak, ako to ukladá exekučný titul a ďalej preukázal platby v roku 2013, zo dňa 10.1.2013, 8.2.2013, 11.3.2013, 10.4.2013, 10.5.2013, všetky na sumu 250 eur bežného výživného.
Svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že povinný v období rokov 2005 až 2009 platil výživné veľmi nepravidelne, riadne začal túto povinnosť plniť až od 3.9.2012, pričom exekučné konanie začalo 25.8.2006, čo je v zrejmom nepomere k celkovej dĺžke trvania exekúcie. Povinný začal riadne uhrádzať výživné až po poslednom rozhodnutí súdu zo dňa 23.8.2012 o opätovne podanom návrhu na zastavenie exekúcie. Navyše jeho negatívny postoj k vyživovacej povinnosti, trestné stíhania povinného v minulosti pre neplnenie vyživovacej povinnosti viedli k záveru, ťažká komunikácia, nezáujem o dcéry ako aj ponúkanie jeho jediného exekúciou postihnuteľného nehnuteľného majetku na predaj nasvedčujú, že by mohlo dôjsť k zmareniu vymoženia akéhokoľvek výživného exekúciou v budúcnosti.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie povinný. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že exekučný súd už raz jeho návrh zamietol a to uznesením z 23.8.2012. Vtedy sa voči uzneseniu odvolal, neexistoval uňho žiaden dlh na výživnom a od roku 2009 platí výživné pravidelne a preto podal nový návrh na zastavenie exekúcie. Túto skutočnosť potvrdil aj súdny exekútor. Zároveň povinný uviedol, že predložil pracovnú zmluvu, potvrdzujúcu skutočnosť, že je zamestnaný. Nie je pravdou, že chce ísť pracovať do zahraničia, v styku s deťmi mu bránila matka. Rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie je nesprávne, nakoľko voči oprávneným nemá žiaden dlh. Navrhol preskúmať napadnuté uznesenie o vyhovieť jeho návrhu na zastavenie exekúcie.
Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa § 62 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Podľa § 62 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
Podľa § 62 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Podľa § 57 ods. 2 Ex. por. exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 80 Ex. por. na návrh povinného môže súd zastaviť exekúciu zrážkami zo mzdy (§ 57 ods. 2), ak sa zrážky vykonávajú už len na bežné výživné a možno predpokladať, že povinný bude výživné plniť ďalej dobrovoľne. Proti tomuto rozhodnutiu je odvolanie prípustné.
Z obsahu spisu jasne vyplýva, že povinný pristupoval k plneniu svojej vyživovacej povinnosti benevolentne, pričom neobstojí jeho tvrdenie o plnení tejto povinnosti do budúcna v dôsledku toho, že má uzavretú pracovnú zmluvu s obcou J., nakoľko sa jednalo o pracovnú zmluvu na dobu určitú (od 26.4.2012 do 31.11.202). Ako už odvolací súd konštatoval v uznesení sp. zn. 20 CoE 249/2012 zo dňa 29.11.2012, vedenie exekúcie je voči povinnému dôvodné aj s ohľadom na princíp proporcionality. Odvolací súd vyhodnocoval plnenie si vyživovacej povinnosti povinného vo vzťahu k oprávneným počas celého obdobia, počas ktorého bola vedená exekúcia, preto argument povinného, že v súčasnosti platí výživné v predpísanej výške sa javí ako irelevantný. Navyše ako správne konštatoval súd prvého stupňa, povinný je kvôli práceneschopnosti poberateľom nemocenskej dávky a tento príjem je nepostačujúci na to, aby súd exekúciu zastavil.
Výživné v svojej podstate predstavuje praktické vyjadrenie ekonomickej funkcie rodiny, ktorej účelom je zabezpečovať pre svojich členov uspokojovanie materiálnych potrieb, a to vzájomnou pomocou podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Odvolací súd považuje za nutné konštatovať, že vyživovacia povinnosť sa predpokladá u oboch rodičov a v danom prípade v dôsledku jej neplnenia si bolo nutné toto výživné vymáhať prostredníctvom exekučného konania. Samotné exekučné konanie by vôbec nebolo iniciované, ak by povinný pristupoval zodpovedne k plneniu si svojich rodičovských povinností.
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, že v tomto prípade povinný síce uhradil dlžné výživné a predložil pracovnú zmluvu, avšak odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. Z vyššie citovaného § 80 Ex. por. je zrejmé, že súd rozhoduje podľa okolností prípadu, na základ predpokladov o platení výživného ako aj vlastnej úvahy o tom, či na návrh povinného zastaví, resp. nezastaví výživné.
Napokon odvolací súd poznamenáva, že v prípade plnenia si vyživovacej povinnosti povinného v predpísanej výške a časových intervaloch nič nebráni povinnému, aby opäť inicioval zastavenie exekučné konania vo vzťahu k oprávneným z vyživovacej povinnosti.
S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 ods. 1 O.s.p. uzneseniu súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že účastníkom v jeho priebehu žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.