Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1CoE/168/2013

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Y. U., nar. X.X.XXXX, bytom U. V. XX, o vymoženie 2.559,25 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniam Okresného súdu Kežmarok č. k. -40 zo 16.3.2012 a č. k. -71 z 13.3.2013 jednohlasne takto

rozhodol:

Vo vzťahu k uzneseniu č. k. -40 zo 16.3.2012 vracia vec súdu prvého stupňa b e z m e r i t ó r n e h o v y b a v e n i a .

P o t v r d z u j e uznesenie č. k. -71 z 13.3.2013.

Z a m i e ta návrh oprávneného na prerušenie konania.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením č. k. -40 zo 16.3.2012 rozhodol, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý je vylúčený z exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 10889/08. Súdny exekútor ako aj oprávnený boli zaviazaní zaplatiť súdny poplatok za úkony súdu vo výške 1,50 eur.

Proti III. výroku tohto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený aj súdny exekútor.

Okresný súd unesením č. k. -122 rozhodol tak, že zrušil uznesenie v časti výroku II. a výroku III, ktorými bola súdnemu exekútorovi, resp. oprávnenému uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume1,50 eura.

Odvolací súd preto vzhľadom na skutočnosť, že prvostupňový súd vyhovel odvolacím námietkam rozhodol tak, že vo vzťahu k uzneseniu č. k. -40 zo 16.3.2012 vrátil vec súdu prvého stupňa bez meritórneho vybavenia.

Napadnutým uznesením č. k. -71 z 13.3.2013 súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a zároveň rozhodol, že súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému a súdnemu exekútorovi JUDr. Ivanovi Nestorovi náhradu trov exekúcie nepriznal a povinnej zároveň nepriznal náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie domáhal voči povinnému vymoženia dlžnej sumy s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. sp. zn. SR 08424/08 zo dňa 2.9.2008.

Následne súd citoval ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), ust. , , , o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní), a nasl., zo smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách , , o spotrebiteľských úveroch a uviedol, že rozhodcovský súd sa nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa. Bol toho názoru, že spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku individuálne nevyjednal a je nesporné, že spotrebiteľ nemal možnosť meniť ju. Rozhodcovská doložka, je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. V zmluve navyše chýbala tzv. RPMN. Spotrebiteľ vystupuje v konaní ako slabšia strana, pričom súdy preskúmavajú rozhodcovské rozhodnutia z pohľadu formálne a materiálnej vykonateľnosti. Priznaná časť príslušenstva, t. j. úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne je v rozpore nielen so zákonom, ale aj s dobrými mravmi.

Súd mal za preukázané, že v predmetnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, pričom spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal. Vyplýva z nej, že spory budú riešené prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, alebo prostredníctvom všeobecného súdu, pričom právo výberu má žalujúca strana.

Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom mali za následok odopretie ochrany spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je neprimeranou podmienkou, preto ňou spotrebiteľ nie je viazaný.

Z dôvodu nesporných vád rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a pre neplatnosť rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej rozhodcovskej podmienky v úverovej zmluve súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému a súdnemu exekútorovi JUDr. Ivanovi Nestorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, pretože títo si napriek výzve súdu trovy nevyčíslili a povinnej zároveň nepriznal náhradu trov konania, pretože hoci bola úspešná, trovy si neuplatnila.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa .

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, nebol dostatočne zistený skutkový stav a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V odvolaní namietal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu, indikovaného § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva, spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na ochranu a spravodlivý súdny proces. Exekučný

súd nemohol za účelom aplikácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to preto, že tento procesný úkon bol už exekučným súdom platne vykonaný. Oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov je časovo limitovaná zákonom. Ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní stanovuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov, založených akýmto rozsudkom. Iba v rámci zákona o rozhodcovskom konaní je možné pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského súdu, alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. S takýmto rozsudkom musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť alebo meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. Exekučného poriadku, žalobca žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa prerušil konanie a podal ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkon rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania, realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným a povinným. Exekučný súd mal vypočuť žalobcu, lebo tento nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy. Exekučný súd konštatuje skutočnosti, ako keby v tomto smere vykonával dokazovanie, avšak toto nevykonal a k záverom dospel len na základe domnienok. Aj v prípade akceptovania názoru, že exekučnému súdu patrí revízna právomoc, exekučný súd je oprávnený preskúmať nedostatky uvedené v zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd je v súlade s zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený preskúmavať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by exekučný súd napriek tomu usúdil, že je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, žalobca tvrdí, že táto je platná.

Oprávnený ďalej namietal právne posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, lebo poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle a nasl. . Tiež namietal nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, pričom argumentoval tým, že tento úrok z omeškania má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že dlžník poruší zmluvné podmienky. Dohodnutá výška úrokov z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.

Vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru, oprávnený sa odvolával na ust. a pokiaľ ide o poplatky za zaslanie upomienok, oprávnený tvrdil, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, povinný sa zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur, ako paušálnu náhradu nákladov a administratívny s tým spojenej.

Svoje odvolanie ešte rozšíril o právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 30.11.2012, ktorá sa týkala materiálnej vykonateľnosti a obsahovou určitosťou exekučného titulu a pokynmi pre súd prvého stupňa vo vzťahu k preskúmaniu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V úvode a závere odvolania navrhol s poukazom na ust. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. ). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Povinnému bolo odvolanie doručené na vedomie v zmysle ust. .

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. , bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c) zamietol.

Pokiaľ sa odvolací súd zaoberal odvolacími námietkami oprávneného, je potrebné vychádzať z ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

Účinky právoplatného rozsudku v nie sú presne upravené. Teória však rozoznáva účinky právoplatnosti tzv. formálne a tzv. materiálne.

Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda, že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky,

sa nastolil kvalitatívny nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom.

Formálna právoplatnosť je bezvýnimočná a teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami. Materiálna právoplatnosť je flexibilnejšia. Nie je bezvýnimočná, z vážnych dôvodov existujú jej výnimky. Tieto výnimky sú stanovené v zákone a pokiaľ zákon nie je v rozpore s SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, súd nemá možnosť skúmať vhodnosť alebo nevhodnosť aplikácie tohto zákonného ustanovenia. Takto treba vykladať aj ust. , zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví: a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise ( ), b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v a alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/.

Ust. umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, a to aj bez návrhu. V prípade, ak by rozhodcovský rozsudok zaväzoval na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, a ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, predstavovali by tieto nedostatky hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie. Ak súd zistí dôvody neprípustnosti uvedené v ust. , zastaví exekučné konanie aj bez návrhu.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného týkajúcej sa posúdenia, či základný právny vzťah bol spotrebiteľským úverom, odvolací súd dodáva, že v priebehu odvolacieho konania teda nebolo oprávneným preukázané, aby povinný pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, čím treba podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania povinného ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, čiže oprávneného.

Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo veci , , uznesenia Ústavného súdu vo veciach IV.55/2011, a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 01.11.2011. Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len konkrétne určený rozhodcovský súd, je v rozpore s právom na súdnu ochranu, zaručeným SR“.

Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd v Prešove sa plne stotožňuje so závermi prvostupňového súdu. Len na zdôraznenie neprimeranosti úrokov z omeškania odvolací súd zdôrazňuje, že úrok vo výške 91,25 % ročne nielenže odporuje dobrým mravom, ale je aj v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Krajský súd nepopiera v tomto konaní oprávnenému právo na sankčný úrok, tento je však v danom prípade pre spotrebiteľa priam likvidačný.

Len na margo odvolací súd poukazuje na fakt, že samotný oprávnený v závere svojho odvolania uvádza, že „obchodné právo nepozná inštitút dobrých mravov“, z čoho možno dedukovať samotný podnikateľský zámer oprávneného a jeho postoj k dobrým mravom ako k stáročia sa vyvíjajúcemu inštitútu, ktorý vo svojej bazálnej podstate však ostáva až na drobné výnimky plynúce z celkového spoločenského vývoja nemenný. Ak by sme aj pripustili, že zmluva by sa riadila obchodným právom, hoci v danom prípade ide jednoznačne o zmluvu spotrebiteľskú, oprávnenému unikla existencia zásad poctivého obchodného styku, ktoré predstavujú v obchodnom práve také esenciálne princípy „dobra“ ako dobré mravy v občianskoprávnej úprave.

Správne bolo aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania, pričom odvolací súd len odkazuje na dôvody uvedené v prvostupňovom rozhodnutí.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil v zmysle ust. .

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa v spojení s ust. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že oprávnený v odvolacom konaní úspech nemal a úspešnej povinnej v jeho priebehu žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.