Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8C-203-2010.pdf
PDF · 117.97 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/203/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I sudkyňou JUDr. Otíliou Dolákovou v právnej veci navrhovateľa: Obce Nitrianska Blatnica, so sídlom 956 05 Nitrianska Blatnica, zastúpený právnym zástupcom: JUDr. Dalibor Kiselica, advokátom, so sídlom Nám. M. Benku č. 12, 811 07 Bratislava, proti odporcom: 1. Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova č. 5, 817 82 Bratislava, 2. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova č. 2, 815 11 Bratislava, o zaplatenie 19.105,60 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd návrh zamieta.
Odporcom súd náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľ v zastúpení svojím právnym zástupcom sa návrhom doručeným na tunajší súd dňa 14.10.2010 domáhal, aby súd zaviazal odporcov v 1. a 2. rade k povinnosti zaplatiť mu náhradu škody vo výške 19.105,60 eura spolu s príslušenstvom.
Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že ako správca dane bol v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. h) zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len "zákon č. 582/2004 Z.z.") oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie, v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádzalo zastavané územie obce alebo jeho časť. Keďže sa nachádzal v zónach ohrozenia dvoch atómových elektrární V-1 a V-2, a tieto považoval za dve samostatné jadrové zariadenia prevádzkované dvomi rozdielnymi subjektmi - spoločnosťami Jadrová vyraďovacia spoločnosť, a.s. (ďalej len "JAVYS") a Slovenské elektrárne (ďalej len "SE"), predstavovali jadrové zariadenia súčasne dve samostatné oblasti ohrozenia. Navrhovateľ preto v súlade s ustanovením § 73 zákona č. 582/2004 Z. z. vyrubil týmto prevádzkovateľom jadrových elektrární daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške. Navrhovateľ vydal dňa 08.01.2008 platobný výmer č. 1/2008 a 26.01.2009 platobný výmer č. 1/2009 na daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi JAVYS za rok 2007 a 2008 za prevádzkovanie V - 1. Proti týmto platobným výmerom podal JAVYS odvolanie. Dňa 24.04.2008 platobný výmer č. 1/2008 zo dňa 08.01.2008 bývalé Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (právny predchodca odporcu 2) ako odvolací orgán zrušilo a vrátilo na nové konanie. Následne dňa 26.01.2009 vydal navrhovateľ nový platobný výmer č. 9/2009, proti ktorému JAVYS podal opätovne odvolanie. Dňa 23.07.2009 odvolací orgán, bývalé Daňové riaditeľstvo SR tento napadnutý výmer zmenilo tak, že zaviazalo JAVYS na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Dňa 23.07.2009 odvolací orgán, bývalé Daňové riaditeľstvo SR zmenilo i napadnutý platobný výmer č. 1/2009 zo dňa 26.01.2009 tak, že zaviazalo JAVYS na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Navrhovateľ vydal dňa 08.01.2008 i platobný výmer č. 2/2008 a 26.01.2009
platobný výmer č. 2/2009 na daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi SE rok 2007 a 2008 za prevádzkovanie V - 2. Proti týmto platobným výmerom podal daňovník SE odvolanie dňa 22.01.2008 a 11.02.2009. Dňa 22.04.2008 platobný výmer č. 2/2008 zo dňa 08.01.2008 bývalé Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (právny predchodca odporcu 2) ako odvolací orgán zrušilo a vrátilo na nové konanie. Následne dňa 26.01.2009 vydal navrhovateľ nový platobný výmer č. 04/2009, proti ktorému SE podal opätovne odvolanie. Dňa 17.07.2009 odvolací orgán, bývalé Daňové riaditeľstvo SR tento napadnutý výmer zmenilo tak, že zaviazalo SE na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Dňa 17.07.2009 odvolací orgán, bývalé Daňové riaditeľstvo SR zmenilo i napadnutý platobný výmer č. 2/2009 zo dňa 26.01.2009 tak, že zaviazalo JAVYS na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Takýto postup považoval navrhovateľ za v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, v zmysle ktorých mal tak odporca v 1. rade, ako aj odporca v 2. rade, chrániť záujmy obce, daňových subjektov a iných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Tento postup má za následok vznik majetkovej ujmy, škody, spočívajúcej v ukrátení navrhovateľa na práve vyrubiť miestnu daň za jadrové zariadenie v plnej výške, keďže navrhovateľ okrem toho, že je správca tejto dane je i jej poberateľom, príjemcom.
Odporca v 1. rade sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 03.05.2011, čl. 67 v ktorom uviedol, že s návrhom navrhovateľa nesúhlasí. Považoval ho za nezrozumiteľný a neopodstatnený. Namietal, že navrhovateľ s poukazom na rozhodnutia štátnych orgánov, ktorými tieto zmenili výšku ním vyrubenej miestnej dane za jadrové zariadenie, vyvodzoval zodpovednosť odporcov od Občianskeho zákonníka, hoci túto zodpovednosť upravuje špeciálny zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z. z."). Podľa tohto zákona sa odporca 2 nedopustil nesprávneho úradného postupu, nakoľko tento by sa nevyhnutne prejavil vo vydaní nezákonných rozhodnutí o vyrubení dane za jadrové zariadenie, ktoré však nespĺňajú charakter nezákonných rozhodnutí, ktoré neboli zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Navrhovateľ nebol ani účastníkom daňového konania, v ktorom došlo k vydaniu rozhodnutí o vyrubení miestnej dane, ale vystupoval v tomto konaní ako správca dane, orgán verejnej moci, preto nie je ani aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nároku na náhradu škody ako poškodený.
Pôvodne označený odporca v 2. rade vo svojom vyjadrení k návrhu doručenom súdu dňa 19.04.2011, čl. 63, rovnako nesúhlasil s návrhom navrhovateľa. Uviedol, že nárok uplatňovaný titulom zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka nespadá do právomoci súdov Slovenskej republiky v zmysle ustanovení § 7, 8 Občianskeho súdneho poriadku, keďže ide o inštitút súkromného práva a medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade neexistoval súkromnoprávny vzťah, ale vzťah verejnoprávny, nakoľko navrhovateľ odvodzoval majetkovú ujmu od porušenia právnej povinnosti odporcov ako orgánov verejnej moci na úseku správy daní podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Porušenie tejto právnej povinnosti odporcov by sa potom malo prejaviť vo vydaní nezákonného rozhodnutia, ktorým by mohla byť navrhovateľovi spôsobená škoda. Pre uplatnenie náhrady škody však absentuje zákonom stanovený predpoklad, a to zrušenie alebo zmena rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci, v dôsledku ktorého by sa takéto rozhodnutie považovalo za nezákonné. Navrhovateľ sa tak v konaní domáhal náhrady škody vydaním rozhodnutia odporcu v 2. rade, ktoré je právoplatné, a ktorého platnosť a zákonnosť nebola nijako napadnutá. Odporca v 2. rade mal za to, že posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia právnej povinnosti orgánu štátu je možné zo strany civilného súdu len v rámci správneho súdnictva. Až na základe rozhodnutia vo veci zmeny alebo zrušenia rozhodnutia štátneho orgánu z dôvodu jeho nezákonnosti je možné domáhať sa náhrady škody.
Počas konania, v dôsledku zmeny právnej úpravy prijatím zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, ktorý stanovil (§ 10), že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky podľa predpisov účinných do 31.12.2011 je Finančným riaditeľstvom SR, prechádzajú na neho práva a povinnosti podľa ods. 2 až 5 ustanovenia § 10 citovaného zákona, a to je podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b) citovaného zákona orgánom štátnej správy na úseku daní, poplatkov a colníctva, v ďalšom priebehu súd konal s Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky ako s odporcom v 2. rade (§ 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku).
Súd vykonal vo veci dokazovanie, oboznámením sa s písomnými vyjadreniami a ústnymi prednesmi právneho zástupcu navrhovateľa, s písomnými vyjadreniami odporcov, ako aj s listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu, najmä rozhodnutiami Úradu jadrového dozoru Slovenskej republiky, platobnými výmermi navrhovateľa, rozhodnutiami bývalého Daňového riaditeľstva SR, ako aj ostatným obsahom spisu, pričom zistil nasledovný skutkový stav:
Úrad jadrového dozoru Slovenskej republiky (ďalej len "úrad") rozhodnutím zo dňa 22.03.2006 č. 355/2007, schválil pre Slovenské elektrárne, a.s. veľkosť oblasti ohrozenia jadrovým zariadením JE Bohunice V-2 v tvare kruhu s polomerom 21 km so stredom vo ventilačnom komíne pri Hlavnom výrobnom bloku JE V-2 určenom príslušnými súradnicami (č.l. 13). Rozhodnutím zo dňa 17.1.2007, č. 39/2007, úrad schválil pre Jadrovú vyraďovaciu spoločnosť, a.s. veľkosť oblasti ohrozenia jadrovým zariadením JE-V1 ako okruh s polomerom 25 km, pričom stred tohto kruhu označil vo ventilačnom komíne JZ JE V-1 (č.l. 11).
Navrhovateľ v súlade s ustanovením § 73 zákona č. 582/2004 Z. z. vyrubil týmto prevádzkovateľom jadrových elektrární daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške.
Navrhovateľ vydal dňa 08.01.2008 platobný výmer č. 1/2008 a 26.01.2009 platobný výmer č. 1/2009 na daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi JAVYS za rok 2007 a 2008 za prevádzkovanie V - 1. Proti týmto platobným výmerom podal JAVYS odvolanie. Dňa 24.04.2008 platobný výmer č. 1/2008 zo dňa 08.01.2008 bývalé Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (právny predchodca odporcu 2) ako odvolací orgán zrušilo a vrátilo na nové konanie. Následne dňa 26.01.2009 vydal navrhovateľ nový platobný výmer č. 9/2009, proti ktorému JAVYS podal opätovne odvolanie. Dňa 23.07.2009 odvolací orgán, bývalé Daňové riaditeľstvo SR tento napadnutý výmer zmenilo tak, že zaviazalo JAVYS na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Dňa 23.07.2009 odvolací orgán, bývalé Daňové riaditeľstvo SR zmenilo i napadnutý platobný výmer č. 1/2009 zo dňa 26.01.2009 tak, že zaviazalo JAVYS na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Navrhovateľ vydal dňa 08.01.2008 i platobný výmer č. 2/2008 a dňa 26.01.2009 platobný výmer č. 2/2009 na daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi SE rok 2007 a 2008 za prevádzkovanie V - 2. Proti týmto platobným výmerom podal daňovník SE odvolanie dňa 22.01.2008 a 11.02.2009. Dňa 22.04.2008 platobný výmer č. 2/2008 zo dňa 08.01.2008 bývalé Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (právny predchodca odporcu 2) ako odvolací orgán zrušilo a vrátilo na nové konanie. Následne dňa 26.01.2009 vydal navrhovateľ nový platobný výmer č. 04/2009, proti ktorému SE podal opätovne odvolanie. Dňa 17.07.2009 odvolací orgán, bývalé Daňové riaditeľstvo SR tento napadnutý výmer zmenilo tak, že zaviazalo SE na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Dňa 17.07. 2009 odvolací orgán, bývalé Daňové riaditeľstvo SR zmenilo i napadnutý platobný výmer č. 2/2009 zo dňa 26.01.2009 tak, že zaviazalo JAVYS na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne.
Právny zástupca navrhovateľa počas konania trval na dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorý vyvodzoval od zodpovednosti odporcov za škodu podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z toho, že navrhovateľ je obcou, subjektom súkromného práva, a je chránený ustanovením čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, a má právo na náhradu škody. Špeciálna právna úprava náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. navrhovateľovi neumožňuje domáhať sa náhrady škody, z dôvodu, že je na mieste aplikácia všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúca sa zodpovednosti za škodu. Právny zástupca navrhovateľa však z opatrnosti vyvodzoval zodpovednosť odporcov aj od zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z., titulom nesprávneho úradného postupu, alebo titulom vydania nezákonného rozhodnutia. Porušenie právnej povinnosti odporcov podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, resp. v prípade aplikácie zákona č. 514/2003 Z. z. nesprávny úradný postup odporcov, mali spočívať v tom, že odporcovia zmenili platobné výmery vydané navrhovateľom ako správcom dane a v rozpore s ustanovením § 73 zákona č. 582/2004 Z. z. vyrubili daň za jadrové zariadenie pomerne, hoci mala byť daň vyrubená v plnej výške, tak ako to pôvodne vyrubil navrhovateľ. Bývalé daňové riaditeľstvo ako odvolací orgán týmto postupom porušilo právnu povinnosť konať a rozhodovať v súlade so zákonom a Ústavou Slovenskej republiky, pretože zmenilo platobné výmery navrhovateľa, hoci na tento postup nebol dôvod. Štátne orgány sú pritom viazané pri svojej činnosti zákonom a môžu konať len v rámci zákona, ako aj Ústavy Slovenskej republiky, čo sa v prípade konania odporcov nenaplnilo. Daným postupom vznikla navrhovateľovi vymáhaná škoda ako
rozdiel medzi sumou, ktorú by navrhovateľ vybral od daňovníkov, ak by zaplatili daň v plnej výške a sumou, ktorá bola od daňovníkov skutočne zinkasovaná v dôsledku zmeny platobných výmerov.
Podľa ustanovenia § 2 písm. a) a b) zákona č. 514/2003 Z. z. na účely tohto zákona výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, a orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.
Podľa ustanovenia § 3 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa ustanovenia § 9 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 Občianskeho súdneho poriadku a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovateľ ako správca dane (§ 75 zákona č. 582/2004 Z. z.) bol oprávnený v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. h) zákona č. 582/2004 Z. z. ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia a daňovníkom - JAVYS a SE daň za jadrové zariadenie, v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádzalo zastavané územie alebo jeho časť. Navrhovateľ príslušnú daň za rok 2007 v plnej výške aj vyrubil platobnými výmermi, ktoré právny predchodca odporcu v . rade
zrušil a vrátil navrhovateľovi na nové konanie, v prípade platobných výmerov za rok 2008 ich zmenil. V konaní nebolo sporné, že po opätovnom rozhodnutí navrhovateľa s totožným obsahom, platobné výmery odporca 2 ako odvolací orgán, na základe riadnych opravných prostriedkov podaných prevádzkovateľmi jadrových zariadení zmenil tak, že prevádzkovateľov jadrových zariadení zaviazal na zaplatenie dane pomerne. Rovnako nebolo sporné, že zmeňujúce rozhodnutia vydané odporcom 2 neboli do rozhodnutia súdu zrušené pre nezákonnosť.
Navrhovateľ odvodzoval nárok na náhradu škody primárne od zodpovednosti odporcov podľa ustanovenia § 420 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, poukazujúc na to, že táto právna kvalifikácia je súladná i s Ústavou Slovenskej republiky, keďže v jej zmysle má každý, t.j. i navrhovateľ ako právnická osoba, právo na náhradu škody, pričom z opatrnosti si nárok na náhradu škody voči odporcom uplatňoval i titulom zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
Všeobecná zodpovednosť za škodu (§ 420 OZ) upravená Občianskym zákonníkom vytvára systém občianskoprávnej zodpovednosti za škodu. Ide o zodpovednosť fyzických alebo právnických osôb, ktoré spôsobili škodu iným osobám, pokiaľ na ich zodpovednosť nemožno aplikovať ustanovenia iného zákona o zodpovednosti za škodu. Je teda zrejmé, že všeobecná zodpovednosť fyzických a právnických osôb prichádza do úvahy vždy vtedy, ak nejde o niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti za škodu. Zákon č. 514/2003 Z. z. upravuje konkrétny osobitný druh zodpovednosti orgánov verejnej moci za škodu pri výkone verejnej moci a predstavuje lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Potom, v prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci, t.j. pri rozhodovaní a úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb, je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu prednostne aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý v týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, ale len v tých prípadoch, pokiaľ pri výkone verejnej moci došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci. Zodpovednosť štátu (odporcu v 1. rade) za škodu podľa § 420 a nasledujúce Občianskeho zákonníka preto nemožno na tieto prípady aplikovať; táto prichádza do úvahy len vtedy, ak došlo k inému porušeniu právnej (zákonnej, či zmluvnej) povinnosti štátnym orgánom, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci. Navrhovateľ sa preto v danej veci v súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone ich pôsobnosti ako orgánov verejnej moci nemôže dovolávať náhrady škody za porušenie všeobecnej povinnosti podľa ustanovení § 420 a nasledujúce Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ navrhovateľ poukazoval v tejto súvislosti na článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má i on právo na náhradu škody, súd má za to, že dané právo navrhovateľa nik nepopiera. Navrhovateľ totiž svoje právo využil a domáhal sa náhrady škody na súde. Treba brať však zreteľ na to, že predmetné právo, zaradené v rámci Ústavy Slovenskej republiky do kategórie práv na súdnu a inú právnu ochranu, podlieha určitým obmedzeniam a podmienkam stanoveným zákonom, tak ako vyplýva z odseku 4 článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, ale i článku 51 ods. 1 Ústavy, ktorý jednoznačne deklaruje, že domáhať sa práv, okrem iného i podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Je teda zrejmé, že právo na náhradu škody nie je právom "bezbrehým", podlieha určitým obmedzeniam, kritériám, ktoré musí subjekt, ktorý ho uplatňuje splniť, a tie sú v podrobnostiach zakotvené do príslušnej zákonnej úpravy. Predmetný článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom deklarované právo domáhať sa náhrady škody nemožno v žiadnom prípade vykladať tak, že zaručuje úspešnosť v konaní, v ktorom príslušný subjekt len využíva svoje oprávnenie a domáha sa žalobou podanou na súde nároku na náhradu škody; takýto výklad by totiž viedol k absurdnostiam.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súc neviazaný právnou kvalifikáciou uvedenou účastníkom konania, súd posudzoval nárok navrhovateľa v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z., patrí k forme objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. ide o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Týmito podmienkami sú: 1/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu, 2/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 514/2003 Z. z. rozlišuje dve základné skutočnosti, ktoré môžu založiť zodpovednosť štátu, a to nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup štátneho orgánu (orgánu verejnej moci). Nezákonné rozhodnutie je pritom rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré po nadobudnutí právoplatnosti bolo zrušené alebo zmenené príslušným orgánom pre nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno zo strany súdu posudzovať ako otázku predbežnú. Ak je rozhodnutie ako nezákonné zrušené príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu súd z takého rozhodnutia vychádza pri rešpektovaní prezumpcie správnosti tohto rozhodnutia. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, ide o konanie štátneho orgánu, pri ktorom porušil právnymi normami predpísané pravidlá. Spravidla ide o postup, úkony, ktoré s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisia, avšak nie je vylúčené, aby bola škoda spôsobená postupom uskutočneným aj v rámci rozhodovacej činnosti, za predpokladu, že úkony nesprávneho úradného postupu priamo k vydaniu rozhodnutia nevedú a bezprostredne sa v obsahu rozhodnutia neprejavia. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj iná činnosť orgánu štátu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania.
Navrhovateľ v konaní pripustil, že z opatrnosti namieta i nesprávny úradný postup odporcov v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorého sa mali dopustiť odporcovia, resp. odporca 2 tým, že platobné výmery vydané navrhovateľom, ktorými vyrubil daň za jadrové zariadenie za roky 2007 a 2008 prevádzkovateľom jadrových zariadení v plnej výške, zmenil a vyrubil im daň pomerne. Podľa ustálenej súdnej judikatúry nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci spočíva v takom postupe, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia. Úkony úradného postupu teda samy o sebe nevedú k vydaniu konkrétneho rozhodnutia a v prípade, že také rozhodnutie je vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Vychádzajúc z tohto právneho názoru mohol navrhovateľ namietať vydanie nezákonných rozhodnutí odporcom 2 (a nie jeho nesprávny úradný postup), keďže postup odporcu 2, ktorým prehodnotil správnosť platobného výmeru navrhovateľa, a teda aj správnosť vyrubenia miestnej dane za jadrové zariadenie by sa musel evidentne prejaviť v (nezákonnom) rozhodnutí odporcu 2. Navrhovateľ totiž nemôže uplatňovať ako nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v rozhodnutiach daňového orgánu, ktoré by sa priamo odrazili v nezákonnosti jeho rozhodnutí, v jeho meritórnom výroku, ktorých nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní na to inštančne oprávneným orgánom. Navrhovateľ za daného stavu preto mohol namietať a aj namietal (alternatívne) nezákonnosť rozhodnutí odporcu 2 podľa ustanovení § 5, 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd poukazuje na to, že navrhovateľ nebol osobou aktívne vecne legitimovanou domáhať sa náhrady škody, nakoľko nebol účastníkom daňového konania, v ktorom dotknuté zmeňujúce rozhodnutia odporcu v 2. rade boli vydané (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) a nebol ani osobou, s ktorou sa malo konať ako s účastníkom konania a nesprávne sa nekonalo (§ 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Navrhovateľ bol v zmysle ustanovenia § 75 zákona č. 582/2004 Z. z. správcom dane za jadrové zariadenie, a teda orgánom oprávneným vyrubiť daň za jadrové zariadenie. Táto okolnosť vyplývala aj z ustanovenia § 1a, písm. b) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, ktorý označuje obec spolu s daňovým úradom za správcu dane; správca dane však nepatrí do kategórie účastníkov konania vymedzených taxatívne ustanovením § 6 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Na navrhovateľa sa podľa mienky súdu nevzťahovala ani podmienka podľa § 5 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., keďže dotknuté rozhodnutia odporcu v 2. rade boli vydané v daňovom konaní pri aplikácii zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov ako zákona majúceho charakter predpisu upravujúceho správne konanie.
Za situácie, že by navrhovateľ i bol účastníkom správneho konania (ktorá skutočnosť však nebola preukázaná - pozn. súdu) nebola podľa mienky súdu naplnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Z vykonaného dokazovania totiž nevyplýva, že by niektoré z navrhovateľom označených rozhodnutí odporcu v 2. rade boli zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Zodpovednosť za škodu odvodzovanú od nezákonného rozhodnutia potom nemožno vyvodiť bez toho, aby také rozhodnutie bolo zmenené alebo zrušené pre zákonnosť (k tomu aj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97). Konajúcemu súdu pritom neprináležalo v tomto konaní prehodnocovať právne závery daňového orgánu, ani posudzovať správnosť rozhodnutí o vyrubení pomernej dane za jadrové zariadenie, a teda posudzovať správnosť aplikácie ustanovenia § 73 zákona č. 582/2004 Z.z., ako sa mylne domnieval právny zástupca navrhovateľa. Pri opačnom výklade by totiž došlo k neprípustnému zásahu zo strany súdov rozhodujúcich v rámci civilného procesu do správneho/ daňového konania a do výkonu pôsobnosti daňových orgánov pri rozhodovaní v daňovom konaní. Súdu rovnako neprináležalo v tomto konaní preskúmavať zákonnosť postupu odporcov v zmysle ustanovenia
§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, nakoľko ako bolo uvedené vyššie, ich pochybenia by sa v tomto smere odrazili v nezákonnosti vydaných rozhodnutí, ktorú nezákonnosť by prináležalo posudzovať len inštančne na to oprávneným správnym orgánom v rámci preskúmavania rozhodnutia na základe riadne podaného opravného prostriedku.
Naviac, nemožno opomenúť, že vo vzťahu k návrhu navrhovateľa na náhradu škody voči odporcovi 2 tento nebol pasívne vecne legitimovaný, ktorú skutočnosť i odporca v 2. rade správne namietal, keď pasívne legitimovaným pokiaľ ide o nároky na náhradu škody uplatňované podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je vždy štát. Keďže škoda mala navrhovateľovi vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát v danom prípade koná Ministerstvo financií SR, ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť daní (§ 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy). Preto v tejto súvislosti súd návrh navrhovateľa smerujúci voči odporcovi v 2. rade zamietol pre nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie.
S poukazom na vyššie uvedení tak súd dospel k záveru, že navrhovateľ nebol aktívne vecne legitimovaným na uplatnenie nároku zo zodpovednosti štátu za škodu a pokiaľ by aj bol, nepreukázal existenciu rozhodnutí vydaných odporcom v 2. rade spĺňajúcich charakter nezákonnosti podľa § 6 a nasledujúce zákona č. 514/2003 Z. z.; pokiaľ žalobný návrh smeroval aj voči odporcovi 2, tu nepreukázal jeho pasívnu vecnú legitimáciu. Keďže na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, súd posúdil nárok navrhovateľa ako nedôvodný a zamietol ho. Súd sa v ďalšom nezaoberal skúmaním ostatných zákonných podmienok zodpovednosti štátu za škodu (vznik majetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a majetkovou ujmou), majúc za to, že ich prítomnosť by zisťoval, pokiaľ by dospel k záveru, že navrhovateľ bol osobou aktívne vecne legitimovanou a preukázal by existenciu nezákonného rozhodnutia. Preto sa súd v ďalšom nezaoberal okolnosťami súvisiacimi s uplatňovanou škodou, jej vznikom, resp. príčinnou súvislosťou a v tomto smere dokazovanie nevykonával.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti tak súd návrh ako právne nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že odporcom, ktorí mali vo veci plný úspech, nepriznal právo na ich náhradu voči navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal, nakoľko odporcovia nežiadali o ich priznanie, pretože konaní im ani žiadne trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia
cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že :
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a),
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
Okresný súd Bratislava I, dňa 28.11. 2013
JUDr. Otília Doláková
sudkyňa
Za správnosť vyhotovenia:
Nikola Brunovská